Kláštor Augustiniánov Košice: História a Súčasnosť

V Košiciach, na kopci medzi sídliskom Dargovských hrdinov a Košickou Novou Vsou, sa nachádza Kostol svätej Rity a Kláštor svätého Augustína. Práve tu sa píše novodobá história rehole augustiniánov na Slovensku.

Kostol sv. Ladislava v Košickej Novej Vsi

Príchod Augustiniánov na Slovensko

V Košiciach otvorili prvý kláštor bratov augustiniánov na Slovensku. Nová história rehole sa začala písať 13. novembra, keď kláštor otvorili pápežský sacristián z Ríma P. Pavol Benedikt, OSA a provinciál talianskej augustiniánskej provincie P. Gianfranco Casagrande, OSA. Na Slovensku má jedinú stabilnú komunitu v Košiciach od roku 1995. Zakladateľom boli o. Pavol Benedik a o. Angelo Lemme.

Komunita sa venuje pastorácii mládeže, vyučovaniu talianskeho jazyka, vyučovaniu sv. Písma a cirkevných otcov, organizuje púte, rôzne duchovné obnovy vo farnostiach, venuje sa duchovnému vedeniu. V neposlednom rade organizuje manželské večery a tzv. stretká pre rodiny, rozvedených a bezdetné páry.

Prvý Augustiniánsky kláštor na Slovensku začali stavať vlani na jar pri mestskej časti Košická Nová Ves. Stavba kláštora je rozdelená do viacerých etáp. V prvej etape sa vybuduje samotný kláštor, v druhej etape je zahrnutá stavba Kostola sv. Rity. V poslednej etape sa vybuduje pastoračné centrum pre mladých, ako aj internátna časť s kapacitou desať izieb. Pri výstavbe sa počíta aj s multifunkčným ihriskom.

Na nedeľnej slávnostnej svätej omši sa zúčastnili stovky veriacich, predstavitelia mesta, mestskej časti a dvadsať kňazov z Peru, Poľska, Talianska a Slovenska. Kazateľom bol provinciál talianskej augustiniánskej provincie. V homílii hovoril o sv. Augustínovi ako o mužovi dnešnej doby, ktorý hľadal lásku, a keď ju našiel, svoj život úplne odovzdal Bohu, uviedol P. Casagrande. Po bohoslužbe sa prítomní zišli na agapé.

Deň pred slávnostným otvorením požehnal kláštor košický arcibiskup a metropolita Mons. Bernard Bober, ktorý zároveň s bratmi augustiniánmi slávil slávnostné vešpery. Kláštor je miestom, kde mladé rodiny i mládež, nielen zo sídliska Furča, nájdu duchovné zázemie, ale aj duchovné vedenie.

Sme rehoľníci augustiniáni hľadajúci neúnavne Boha spoločne v komunite, Žijeme v modlitbe, priateľstve a v službe Cirkvi. Chceme realizovať ideál sv. Augustína. Nasledujeme Ježiša z Nazareta, jemu odovzdávame naše srdcia a otvárame dvere našich sŕdc pre všetkých mužov a ženy, špeciálne pre tých, ktorí to najviac potrebujú.

Súčasnosť augustiniánov v Košiciach

V súčasnosti má komunita šiestich stabilných členov. Najznámejším je P. Pavol Benedik, sakristián sv. Otca Františka vo Vatikáne. Predstaveným na Slovensku je P. V súčasnosti naša komunita má týchto členov: P. Pavla Benedika, P. Milana Hermanovského, P. Miroslava Zárika, P. P. P. P. Br. Brat s časnými sľubmi: br.

Naša komunita sa venuje pastorácii rodín, manželov a mládeže, vyučovaniu talianskeho jazyka, vyučovaniu sv. Písma a spiritualite sv. Augustína a sv. Rity. Bratia z komunity vypomáhajú aj vo farnosti Ťahanovce - sídlisko miestnemu duchovnému. Ďalej organizujú rôzne duchovné obnovy vo farnostiach, venujúsa duchovnému vedeniu. V neposlednom rade má komunita aj laické Bratstvo sv. Augustína a sv.

Veriacim i laikom Košických augustiniánov môžete nateraz spočítať na prstoch jednej ruky. Je ich presne päť. No ich kláštor nezíva prázdnotou. Prichádzajú sem manželské páry, ľudia na oddych, duchovné cvičenia, môžu sa v ňom ubytovať i laici.

Košickí augustiniáni sú priamo podriadení Vatikánu, a tak majú Košice vďaka ním zas o jedno puto viac s týmto malým štátom i taliančinou. Ba dokonca v Košickej Novej Vsi je najvýchodnejšie položený augustiniánsky kláštor v Európe.

Kostol svätej Rity

Na jednom z najvyššie položených bodov v Košiciach, na kopci medzi sídliskom Dargovských hrdinov (Furčou) a Košickou Novou Vsou, sa vyníma budova Kostola svätej Rity a Kláštora svätého Augustína. Zvon, ktorý zatiaľ vo veži chýba, už netrpezlivo čaká na svoj veľký deň vo vedľajšej budove kláštora. Kostol svätej Rity postavili pri Kláštore svätého Augustína v Košiciach.

Kostol svätej Rity v Košiciach, moderný kruhovitý chrám, posvätil v roku 2018 košický pomocný biskup Marek Forgáč za prítomnosti opátky Kláštora svätej Rity v Cascii sr. Márie Rózy Bernardinis. Dielo architekta Jána Zajaca zaujme zlatým pásom v oltárnej časti, ktorý vyúsťuje do svetlíka, aby veriacim pripomínal, že Kristus je svetlo sveta. Samotný zlatý pás zase vyjadruje myšlienku svätého Augustína, že spoločenstvo má byť jedno srdce a jedna duša v Bohu.

Zlatý svätostánok je zasadený do zlatého pásu, ktorý akoby stúpal do neba, a hneď vedľa neho sa skvie socha svätej Rity v životnej veľkosti. V podzemí kostola sa nachádza malá kaplnka s relikviami svätej Rity v striebornon pozlátenom relikviári v tvare ruže, ktorý na návrh augustinána otca Pavla Benedika vytvorili bratia Massimo a Alessandro Piraniovci z remeselníckej rodiny z Ríma. Ruža je symbolom svätej Rity, ktorý v sebe spája jej lásku (krása ruže) i bolesť (jej tŕne).

Ľudia z Košíc a okolia i celého Slovenska prichádzajú do tohto kostola, aby sa modlili za svoje rodiny a načerpali silu, ktorá plynie z príkladu života svätej Rity.

Vnútri nájdeme viacero nezávislých priestorov. Okrem sektoru pre 180 veriacich je tam aj kaplnka, v ktorej môžu prebiehať nezávisle iné aktivity. A okrem toho aj atraktívny podzemný priestor, kde sa budú nachádzať ostatky sv. Rity, typickej svätice augustiniánov, aby ani v tomto kostole nechýbali relikvie.

Veru, tento rehoľný rád, ktorý založil sv. Augustín a patrí k najstarším na svete, už máme aj v Košiciach. Máme však aj indíciu, že v dávnejšej minulosti istý augustinián v Košiciach pobudol. A sú tu o to vzácnejší, že už nikde inde na Slovensku sa nevyskytujú. Ba dokonca v Košickej Novej Vsi je najvýchodnejšie položený augustiniánsky kláštor v Európe.

Príchod relikvií svätej Rity

Rehoľa svätého Augustína na Slovensku pozýva na významnú udalosť: príchod relikvií svätej Rity z Cascie - patrónky v ťažkých a bezvýchodiskových situáciách. Relikvie privítajú 27. apríla 2018 v Kláštore sv. Augustína v Košiciach. „Ide o relikvie 1. stupňa - kostičky z ruky svätice, ktoré sú uložené v medenej ruži vo výške 50cm,“ hovorí prior a predstavený komunity a rehole augustiniánov na Slovensku P.

Príchod relikvií je súčasťou príprav na slávnostnú konsekráciu kostola sv. Rity, ktorou sa metropola východu stane unikátnym miestom - bude v nej prvý kostol zasvätený tejto svätici na Slovensku. Kostol, okrem iného, ponúkne atraktívny podzemný priestor, kde budú relikvie uložené. Konsekrácia kostola sa uskutoční 8.

Slávnosť sa začne svätou omšou o 18.00 h."Udalosť je spojená aj so sanktuáriom svätej Rity v Cascii, mestečkom svätej Rity. Vznikne družba - mestá svätej Rity, ktoré sa spájajú, Košice a Cascia. Tým, že príde delegácia priamo z Cascie, starosta, spolu s niektorými svojimi námestníkmi, rektor sanktuária a miestny biskup, tak to má v sebe nielen veľkú symboliku, ale aj silu, pretože oni chcú sem naozaj priniesť svätú Ritu," doplnil Pigula."Otvorenie a posvätenie kostola súvisí s príchodom relikvie svätej Rity. Kostol bude posvätený 8. mája. Na to je znovu špeciálny rituál, eucharistia, svätá omša, na ktorú príde košický pomocný biskup Marek Forgáč. Bude to ďalšia veľmi významná udalosť," dodal Pigula.

Delegácia z Cascie priniesla na Slovensko vzácny dar - relikviár v tvare ruže. Členmi delegácie boli arcibiskup diecézy Mons. Renato Boccardo, rektor Baziliky svätej Rity Bernardino Pinciaroli, primátor Cascie Mario De Carolis a ďalší hostia z Talianska. Relikviár bol slávnostne odovzdaný priorovi kláštora P. Jurajovi Pigulovi za prítomnosti emeritného košického arcibiskupa Mons.

„Svätá Rita vždy bola a je pri všetkých, ktorí sa k nej utiekajú vo svojom trápení, či už v manželstve, v práci, rodine. Je to aktuálna svätica, ktorá nám všetkým ponúka, ako môžeme prežívať svoj každodenný život - vedieť odpustiť. Relikvie privítajú za účasti miestnej augustiniánskej komunity, emeritného arcibiskupa - metropolitu Mons. Alojza Tkáča, talianskeho arcibiskupa Mons. Renata Boccarda, rektora sanktuária sv.

Program príchodu relikvií 27. apríla 2018: kostol sv. Počas dňa príchod relikvií sv. Rity s delegáciou z mestečka Cascia, prijatie u košického arcibiskupa Mons. 18:00 svätá omša s odovzdaním relikvií a relikviára (celebruje emeritný košický arcibiskup Mons. Alojz Tkáč, koncelebruje arcibiskup diecézy Spoleto-Norcia, do ktorej patrí Cascia, Mons.

Svätá Rita

Svätá Rita sa narodila v roku 1381 a zomrela 22. mája 1457. Tieto dva dátumy nie sú isté, ale boli prijaté za oficiálne pápežom Levom XIII 24. marca 1900, keď ju vyhlásil za svätú. Rita sa narodila v Roccaporene. Svätá Rita sa na Slovensku teší mimoriadnej obľube. Dôkazom toho je nielen úcta veriacich, ale aj časté pobožnosti či púte na počesť tejto veľkej svätice.

V šestnástich rokoch sa vydala za Pavla di Ferdinando Mancini, mladíka dobre založeného, ale hnevlivej povahy. Mali spolu dvoch synov. Život manželky a matky bol otrasený vraždou manžela, zabitého pre rodové spory. Rita odpustila všetkým tým, čo jej spôsobili bolesť. Synovia, naopak, ovplyvnení prostredím a rodinou, boli pohnutí k pomste. Matka, aby zabránila krutosti, žiadala od Boha radšej ich smrť, než aby sa poškvrnili krvou. Obaja zomreli pre chorobu v mladom veku.

Vdova Rita dokázala dosiahnuť uzmierenie pre obidve rodiny. Až potom mohla uskutočniť dávnu túžbu a vstúpiť do augustiniánskeho kláštora sv. Márie Magdalény v Cascii. Žila tam 40 rokov, slúžiac Bohu a blížnym s ušľachtilou radosťou a pozornosťou voči ich ťažkostiam.

Bola uctievaná ako svätá hneď po smrti. Rita bola uložená do skromnej truhly a kláštor sa hneď po pohrebných obradoch stal cieľom nepretržitého putovania veriacich. V roku 1628 ju vyhlásili za blahoslavenú a v roku 1900 za svätú. Sv. Rita z Casie, patrónka „nemožných“ prípadov, sa vzýva pri beznádejných situáciách. Už počas života sa v nej Boh oslávil zázrakmi.

Úctu k svätej Rite začali augustiniáni (P. Pavol Benedik a P. Angelo Lemme) šíriť na Slovensku hneď po Nežnej revolúcii. Počnúc letnými mesiacmi v roku 1990 dávali duchovné obnovy v slovenských farnostiach a organizovali rôzne púte, pri ktorých rozprávali o Cascii - mieste, kde sa milióny pútnikov chodia modliť k svätej Rite a prosiť za seba a svojich drahých. Obaja v tom čase slúžili v Kostole svätej Rity v Cascii, sprevádzali pútnikov, spovedali ich a poznali mnohých, ktorým sa stal zázrak uzdravenia či odpustenia.

V roku 1995 sa augustiniáni usídlili v Košiciach a kázanie o svätej Rite prerástlo do pravidelných pobožností v podobe 15 štvrtkov svätej Rity či slávenia jej sviatku v Kostole svätej Anny v Ťahanovciach, ktorý bol najbližšie k provizórnemu kláštoru na Kostolianskej ulici. Aj v rámci misií odznelo veľa kázní o živote a spiritualite svätej Rity a tá sa stávala čoraz obľúbenejšou i vďaka originálnemu ruženčeku svätej Rity z Cascie so siedmimi tajomstvami, rôznym publikáciám (3 novény, 15 štvrtkov, 7 cností a pod.) a devocionáliám.

Tradícia púte ku svätej Rite sa vo farnosti v Zlatých Klasoch začala v roku 1994 s príchodom dekana - farára vdp. Alexandra Naszvadiho do farnosti, ktorý je jej veľký ctiteľ. Z pôvodnej jednodňovej slávnosti v deň jej liturgickej spomienky (22. mája) sa úcta k svätej rozšírila i o prípravu, ktorá trvá 15 týždňov pred týmto sviatkom. Dekan a farár Ján Hallon v spolupráci s laikmi a predovšetkým s pomocou horliteľky pani Aleny Kurilovej sa postaral o prítomnosť relikvie svätej Rity v miestnom kostole v Seredi.

Najprv listom oslovili predstaveného Rehole svätého Augustína na Slovensku P. Juraja Pigulu, a tak prostredníctvom pátrov augustiniánov kontaktovali Kláštor svätej Rity v Cascii. Opátka v Cascii sa rozhodla darovať relikviu svätej Rity farnosti v Seredi okrem iného preto, že medzi laikmi už pôsobila skupina, ktorá sa pravidelne modlila k svätej Rite. Relikvia prišla do farnosti na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra 2020, ale pre pandemické opatrenia v súvislosti s COVID-19 sa jej inštalácia uskutočnila až 13. 6. 2021. Celebrantom a kazateľom na slávnostnej svätej omši pri tejto príležitosti, ktorú slúžil s pánom dekanom a farárom Jánom Hallonom, bol P. Juraj Pigula OSA. Na záver bola relikvia svätej Rity inštalovaná na bočnom oltári. Každého 22.

Toskánsky pôvod Rehole sv. Augustína

„Spievajte Pánovi pieseň novú“ (Ž 149,1). Zakaždým, keď myslím na počiatky Rehole sv. Augustína (vec, ktorá sa mi stáva často žijúc v tomto antickom kláštore v San Gimignano), napadne ma tento verš zo žalmu, ktorý odráža pravdepodobne to, čo bolo v prevažnej miere stavom duše v tej dobe. Raz sv. Augustín povedal, že kto vie milovať nový život, vie spievať pieseň novú (Reč 34,1), a doplnil, že pieseň je nová, pretože ten kto spieva, je novým človekom, obnoveným v Kristovi. Čo bolo teda nového v týchto ľuďoch a v ich speve, keď v 13. storočí dali vznik novému rehoľnému spoločenstvu? A aký to bol zázrak, ktorý Kristus uskutočnil v ich vnútri?

Sú tu dve udalosti, ktoré sa stali v priebehu jednej desiatky rokov, a môžeme ich považovať za základ zrodu Rehole sv. Augustína. Prvú predstavuje tzv. Malé zjednotenie z roku 1244, nazýva sa aj zjednotenie „eremitov“. Rok predtým pápež Inocent IV. vyzval k zjednoteniu 61 komunít eremitov (pustovníkov), ktoré sa nachádzali v oblasti miest Lucca, Pisa a Siena. Inocent IV. chcel, aby títo eremiti (pustovníci) vytvorili nové rehoľné spoločenstvo a prijali regulu a spôsob mníšskeho života sv. Augustína. Nasledujúci rok už slávili Kapitulu založenia, čím dali vznik Rehole eremitov sv.

Pomenovanie eremita (pustovník) v tej dobe neoznačovalo život na samote, ale skôr život v ústraní, často v rámci nejakej komunity. V 12. a 13. K tomu ako bol organizovaný tento nový rád, nemáme bohužiaľ mnoho informácií. Ale akokoľvek by boli skromné tieto informácie, je isté, že ich muselo viesť veľké nadšenie, ak berieme do úvahy fakt rýchleho rozšírenia rehole a to aj mimo oblasti Toskánska a dokonca až za hranice Álp.

Duch novej rehole bol prirodzene kontemplatívny, tak ako bol samotný eremitný (pustovnícky) život, ktorý jej predchádzal. Pripojilo sa však k tomu nové a odlišné zameranie, dané augustiniánskou regulou. K predchádzajúcemu životu modlitby a pokánia Augustín pripájal rozlišujúci znak bratskej lásky: „Predovšetkým žite spolu vo vzájomnej harmónii ako jedna duša a jedno srdce, kráčajúc k Bohu“ (Regula 1,2). Súčasne s týmto sa postupne pridala ďalšia zmena: rehoľa pomaly začala vstupovať do vnútra mestských osídlení.

Druhá zakladajúca udalosť rehole je reprezentovaná Veľkým zjednotením z roku 1256. S vyhlásením pápežskej buly Licet Ecclesiae catholicae, zo strany pápeža Inocenta IV., sa veci radikálne menili a Rehoľa eremitov sv. Augustína sa stáva žobravou rehoľou. Rozšírenosť žobravých spoločenstiev, ku ktorým sa augustiniáni pripojili, predstavovala odpoveď revolučného typu na situáciu, taktiež revolučnú, ktorá sa začala vyvíjať v Európe. Život začal naberať na obrátkach a to ako v oblasti obchodu, tak v samotnej spoločnosti. Mestské centrá sa znásobovali a prekypovali aktivitou, populácia rapídne narastala a bola citeľná potreba po novej forme evanjelizácie.

V tej istej dobe sa zrodili aj iné rehole, ako rehoľa dominikánov a františkánov, ktoré mali životný štýl bližší smerom k ľuďom a k službe. Ich členovia začínajú byť nazývaní „bratia“. Boli posielaní do miest kázať, vyučovať vo viere a povzbudzovať ku kresťanskému životu. V histórii rehole augustiniánov nie je nejaký zvláštny mýtus týkajúci sa jej zrodu, ani v nej nevystupujú výnimočné charizmatické osobnosti, alebo zázračné udalosti či mimoriadne prejavy Božej vôle. Zdá sa, že celé dejiny augustiniánov majú, naopak, charakter veľmi realistický.

Počas 4O rokov svojej aktivity vykonali žobravé hnutia vynikajúcu prácu. Cirkevné autority so svojím výrazným organizačným zmyslom, vycítili dôležitosť zjednotenia už existujúcich nezávislých komunít, vytvorením jednotného celku pre spoločné dobro Cirkvi. Povolili však každej komunite zachovávať vlastný odlišný charakter a vlastnú originalitu.

S udalosťou Veľkého zjednotenia rehole „nová pieseň pre Pána“ radikálne zmenila svoj hlas a obsah. Eremiti (pustovníci) už viac neboli nazývaní týmto menom, ale stali sa bratmi a prísne kontemplatívny životný štýl sa stával viac flexibilným. Koniec pustovniam na vrchoch a v odľahlých lesoch! Cez to všetko bola stále rozoznateľná pôvodná melódia, génius Augustína a harmónia, ktorú jeho regula dodávala každodennému životu.

Predovšetkým je potrebné uvedomiť si, že sa muselo jednať o ľudí s mimoriadnou či nadčasovou odvahou, ktorí sa nachádzali pred radikálnou zmenou, hoci nová cesta, po ktorej sa mali vydať ešte nebola dobre stanovená. Boli medzi nimi obrovské rozdielnosti, keďže vychádzali z tradície piatich rozdielnych rehoľných rodín. Niektorí z nich si mohli ešte dokonca pamätať ich charizmatických zakladateľov. Niektorí žili rozdielne mníšske reguly. Ako teda bolo možné vytvoriť jednotu a spoločný cieľ v tejto rozdielnosti? Niektorí takto opustili nové spoločenstvo a mnohí sa istotne cítili zaskočení a zdesení pred výzvou apoštolského života.

Na druhom mieste, táto „nová pieseň“ mohla vyžadovať istú vnútornú slobodu. Kroky, ktoré bolo potrebné urobiť by znamenali opustenie spôsobu života, na ktorý už boli zvyknutí. Žobravá rehoľa mala v mnohom odlišné charakteristiky od eremitného (pustovníckeho) spôsobu života. Pre mnohých bolo ťažké opustiť pokoj a rozjímavosť, ktorý takýto spôsob život prinášal, naopak, mnohí toho neboli schopní. Bolo teda nevyhnutné zabezpečiť, aby každý, kto túžil pokračovať v pôvodnom spôsobe života, tak mohol aj urobiť.

Na treťom mieste, osoby zainteresované do tohto procesu preukázali mimoriadny cit pre Cirkev. Spoločenstvo žobravých reholí vstupovalo do „ducha času“, do ducha tej doby. Nakoniec, mali Augustína. Nebola to len jeho regula, čo bolo v centre ich života, ale on sám. Ostatné rehole prijali jeho regulu, ale pre augustiniánov predstavoval otca, sprievodcu, s ktorým sa možno konfrontovať, od ktorého mohli prijať cestu spirituality, poznanie Boha a nazeranie na kresťanský život. Zo svojho spevu Augustín odovzdal mnoho týmto bratom. Zdieľal s nimi svoj nepokoj a ducha hľadania a odovzdal im umenie spoločného života. Bratia z obdobia rokov 1256 dostali do daru jeho interioritu, jeho hĺbku, jeho zanietenosť pre pravdu a prijali postupne jeho veľký cit pre pastoráciu.

Všetky tieto elementy a mnohé ďalšie, zladené spolu, dali vznik novej charizme pre život Cirkvi. Charizme, ktorá mala vzor rýdzo augustiniánsky, ktorý ešte aj dnes predstavuje základného ducha oživujúceho Rehoľu sv. Philippo da Parrana, Generálny prior Rehole eremitov sv.

Uctiť si našu históriu je určite pozitívne: musíme byť hrdý a musíme sa naučiť spievať tú istú pieseň ako vtedy. Je teda možné nechať zaznieť ten istý spev, ktorý augustiniáni spievali v roku 1244 a 1256? V rôznych momentoch našej histórie bol tento spev prebudený a aj dnes by sa mohol vrátiť, aby zaznel. Možno sme však ešte veľmi blízko II. Vatikánskemu koncilu. Čo chce dnes Cirkev od augustiniánov? Čo chcú ľudia? Čo hľadajú samotní augustiniáni?

V posledných rokoch sa rozprávalo veľa o veľkej augustiniánskej rodine. Dnes sú totiž ruky všetkých augustiniánov vo svete schopné spojiť sa a potriasť jedna druhou pre posilnenie puta nášho bratského života, napriek rozdeleniu národnými hranicami. Poznáme ruky, ktoré sa spájajú. Sú to ruky osôb, z ktorých bola každá svojim spôsobom dotknutá sv. Augustínom, ruky bratov, kontemplatívnych sestier, sestier v apoštoláte, či laikov a mladých. Osoby, ktoré sa môžu vzájomne povzbudzovať ako to robili prví augustiniáni, ktorí si môžu navzájom svietiť na cestu a dokonca spievať spolu, keď kráčajú plece pri pleci.

Brian Lowery OSA, pôvodom zo Spojených štátov, je priorom medzinárodnej augustiniánskej komunity v San Giminango (Taliansko). Tamojší kláštor sv. Augustína bol založený v roku 1280, v oblasti, kde rehoľa urobila svoje prvé kroky. Preložené z medzinárodného časopisu Rehole sv. Augustína, OSA Int.

Život španielskych a portugalských augustiniánov 16. a 17. storočia

Objavenie Nového sveta otvorilo nové rozmery a nové priestory pre misie apoštolskej horlivosti augustiniánskej rodiny žijúcej na Iberskom poloostrove. Posledný kút v Európe bol otvorený učeniu pastorácie. Táto nová misionárska aktivita v Novom svete bola pripravovaná a sprevádzaná silným duchovným oživením, aby vydala svoje ovocie svätosti: spomeňme sv. Jána zo Sahaganu ( 1430 - 1479), sv. Dňa 3.

V roku 1541 sa ako prví zúčastnili plavby 4 augustiniánski misionári, ktorí sprevádzali expedíciu organizovanú Karolom V. s cieľom objaviť novú cestu do Indie. V Amboine spoznali sv. V roku 1559 viedol augustinián Andrej z Urdoneta, ktorého pokladali za výborného kozmografa španielskeho impéria, spolu s niekoľkými spolubratmi expedíciu z Mexika na západ, aby objavili cestu do Indie. Prišli na Filipínske ostrovy, tu sa misionári zastavili a ako prví začali ťažkä prácu evanjelizácie. Dnes sú Filipíny jedinou krajinou v Ázii s katolíckou väčšinou. Z Filipín neskôr postúpili misionári do tajomných impérií Číny a Japonska. V Japonsku sa augustiniáni ( popri jezuitoch, dominikánoch a iných reholiach) zapísali na slávne stránky dejín mučeníkov cirkci.

Začiatkom roku 1610 vypuklo silné prenasledovanie kresťanov, ktoré trvalo do konca 18. storočia. V roku 1572 augustiniánska provincia v Portugalsku založila „kongregáciu pustovníkov sv. Augustína pre východoindické krajiny“, aby vykonávala misie na územiach Portugalska. Prvý kláštor bol založený v Goa ( 1572), bol centrom kongregácie. V krátkom čase sa komunity rozšírili od pobrežia západnej Afriky až po Čínu : ostrov sv. Kongregácia pre východoindické krajiny prežila v období po svoj rozkvet v r.

Tabuľka: Dôležité dátumy v histórii augustiniánov v Košiciach

tags: #klastor #augustinianov #kosice