Kláštor bosých karmelitánov Lorinčík: História a spiritualita

Rád bosých bratov Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel (Ordo Carmelitarum Discalceatorum, OCD), známy ako bosí karmelitáni, je kontemplatívno-apoštolské rehoľné spoločenstvo. Rád má mužskú (bratia), ženskú (mníšky) a laickú vetvu (Svetský rád OCDS).

Poďme sa pozrieť na históriu a pôsobenie bosých karmelitánov, so zameraním na kláštor v Lorinčíku.

Počiatky a vývoj Rádu

Jeho korene siahajú na horu Karmel v Palestíne, kde sa koncom 12. a začiatkom 13. storočia usadili kresťanskí pustovníci, inšpirovaní prorokom Eliášom a oddaní Panne Márii. Regulu života im dal jeruzalemský patriarcha sv. Albert (cca 1209), zdôrazňujúc modlitbu, samotu a chudobu. Po presídlení do Európy v 13. storočí sa rád prispôsobil novým podmienkam, čo viedlo k istému odklonu od pôvodného pustovníckeho ideálu.

O začiatkoch iných rádov často hovoria dokumenty zakladateľov, v našom prípade to neplatí. O našich počiatkoch hovoria "nemí svedkovia" dávnej histórie - kamene, keramika, zvyšky predmetov dennej potreby. Na úbočí pohoria Karmel v Palestíne (dnešný Izrael) sa totiž počas dôkladných vykopávok našli: zrúcaniny kostolíka z 8. st., jaskyňa z 5. st. vysekaná do vápenca a využívaná na liturgické účely a úlomky vkusnej keramiky dennej potreby z 5. - 11. st.

Skupina byzantských pustovníkov v 5. st. chcela viesť život inšpirovaný postavou proroka Eliáša. Za ďalšiu učiteľku vnútorného života si vybrali Bohorodičku Pannu Máriu. Vieme to napr. z gréckych nápisov na zvyškoch keramických lámp z 5. st., na ktorých sa často opakovali mená týchto veľkých biblických postáv. A tiež z tradície, odovzdávanej až do príchodu latinských pustovníkov a bývalých križiakov 13. st.

Cieľom skupinky mníchov bolo bytie v samote s Bohom. Presnejšie - premena srdca, celého seba na Pána, ktorému chceli odovzdať život, aby mohli prijať jeho život. Prostredím, v ktorom sa táto výmena mala odohrať, bola samota, jednoduchá práca, rozjímanie Božieho slova, Eucharistia, bratská láska, vnútorné mlčanie, pôst a poslušnosť predstavenému.

Napriek prírodným pohromám (časté zemetrasenia), epidémiám, či nájazdom perzských a neskôr aj tureckých oddielov, spoločenstvo pustovníkov žilo na mieste posvätenom prítomnosťou horlivého Eliáša a oživovanom tichou vernosťou Bohorodičky. Počet jeho členov sa menil, ale medzi 5. a 13. st. pretrvalo všetky búrky a nástrahy osudu.

Keď križiaci začali dobýjať Svätú Zem, zdalo sa, že nastanú zlaté časy aj pre karmelitánov. Tie skončili koncom 13. st., lebo Turci dobyli znova územia stratené počas krížových výprav a kresťanov alebo pozabíjali, alebo vzali do otroctva. 1206-1214: Po preskúmaní spôsobu života latinský patriarcha Jeruzalema sv.

Úplný odchod z Karmelu, resp. mučenícka smrť v r.

Rád bratov preblahoslavenej Panny Márie sa zrodil v 12. storočí vo Svätej zemi na hore Karmel. Tam si karmelitáni uprostred ciel postavili kostol, kde sa zjednocovali pri slávení Eucharistie. Zasvätili ho Panne Márii, aby sa s ňou osobitným spôsobom stotožnili. Preto ich najprv ľud a potom aj oficiálne nazvali „Bratmi preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel“. Všetko duchovné úsilie tak nadobúda hlboký mariánsky charakter.

Už oddávna laickí veriaci prosili o možnosť podieľať sa na tomto duchovnom ideále. Ich špecifická situácia v rodinách a postavenie vo svete neboli prekážkou ich účasti na karmelitánskom bratstve. Vonkajším znakom prijatia do tohto bratstva bol rádový habit alebo jeho časť. Najprv to bol plášť, čoskoro ho definitívne predstavoval karmelitánsky škapuliar. Škapuliar, nazývaný aj malý habit, je u Božieho ľudu jedným z najobľúbenejších prejavov zbožnosti.

Škapuliar je súčasť habitu (rehoľného odevu) všetkých karmelitánov a karmelitánok: hnedá obojstranná zástera, ktorá spočíva na pleciach rehoľníka a spredu aj zozadu prekrýva veľkú časť tuniky. Úcta k Panne Márii Karmelskej, spojená s dejinami a duchovnými hodnotami Rádu bratov preblahoslavenej Panny, je vyjadrená prostredníctvom škapuliara. A preto ten, kto ho prijme, stáva sa členom rodiny rádu a zaväzuje sa žiť jeho spiritualitu so všetkými osobitosťami svojho stavu.

V ťažkom období sa rád modlil o svoje plné uznanie a stabilitu v Cirkvi. Panna Mária, patrónka Karmelu, nebola k úpenlivým prosbám ľahostajná. Podľa tradície sa v noci z 15. na 16. júla 1251 zjavila sv. Šimonovi Stockovi (vtedajšiemu generálnemu predstavenému karmelitánskeho rádu) pričom v ruke držala škapuliar a ubezpečovala sv.

Škapuliar je v duchovnom zmysle Máriine rúcho, malý rehoľný habit. Je znakom pokánia a obrátenia, pripomína veľký karmelitánsky ideál: dôverný vzťah s Bohom a priateľstvo medzi učeníkmi. „Nech všetci, ktorí nosia škapuliar, ktorý je pamiatkou od Matky Božej, vidia v ňom znak zasvätenia sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny“ (sv.

Celá mariánska tradícia Karmelu spája so škapuliarom dva veľké prísľuby a dve milosti, ktoré z nich vyplývajú:

1. „Každý, kto zomrie s týmto škapuliarom, bude zachránený.“ (slová Matky Božej sv. Šimonovi Stockovi). Mária tak sľubuje všetkým, ktorí sú oblečení do škapuliara, pomoc na ceste spásy.
2. Vyslobodenie z očistca v najbližšiu sobotu po našej smrti. Ide o tzv. sobotné privilégium.

1. Podiel na duchovných dobrách celého karmelitánskeho rádu v živote aj po smrti (na sv. omšiach, kajúcnych skutkoch, modlitbe, odpustkoch a obetách), keďže Matka a Kráľovná Karmelu so sebou zjednocuje do jednej rodiny tých, ktorí prijímajú škapuliar.
2. snažiť sa o svoju spásu, zachovávať Božie a cirkevné prikázania, najmä dve hlavné prikázania lásky k Bohu a blížnym, vyhýbať sa smrteľnému hriechu a žiť v posväcujúcej milosti.

pri obrade, ktorý je na to určený cirkevnou autoritou - nielen karmelitán, ale aj každý katolícky kňaz alebo diakon (ak to oznámi karmelitánom) môže požehnať a naložiť karmelitánsky škapuliar podľa schváleného obradu. Nevkladáme si ho sami, ale dostávame ho tak ako rehoľný habit. Škapuliar sa má naložiť až po predchádzajúcom požehnaní. Kňaz tiež určí každodennú škapuliarsku modlitbu.

(plátenný alebo medailón) na sebe vo dne i v noci - škapuliar nosíme na sebe ako prejav nášho zasvätenia sa Panne Márii a zároveň ako znak jej ochrany a neustálej prítomnosti v našom živote. Plátenný nosíme na krku tak, že jedna časť spočíva na hrudi a druhá na pleciach. Škapuliarsky medailón nosíme na krku zavesený na retiazke alebo na šnúrke. V prípade zdravotných komplikácií si medailón môžeme umiestniť na náramok alebo do ruženca - tak, aby sme ho stále mali pri sebe. V prípade potreby si samozrejme škapuliar na nutný čas môžeme dať dolu, napr.

• v priebehu dňa je vhodné venovať nejaký čas rozjímaniu o Máriinom živote (napr. na ruženci) a o tom, ako slúžila Bohu, aby sme ju vedeli nasledovať.
• odporúča sa spoznávať ducha a poslanie karmelitánskeho rádu; raz za rok si môžeme vykonať v dňoch od 7. do 15. júla novénu ku cti Panny Márie Škapuliarskej (súkromne alebo v spoločenstve) a 16.
• raz za rok, v druhú sobotu po 16.

Reformácia Rádu v 16. storočí

V 16. storočí, v čase cirkevnej obnovy, iniciovali sv. Terézia z Ávily (1515-1582) a sv. Ján z Kríža (1542-1591) v Španielsku reformu rádu. Ich cieľom bol návrat k prísnejšiemu životu podľa pôvodnej reguly, s dôrazom na kontemplatívnu modlitbu („vnútorná modlitba“ ako priateľský vzťah s Bohom), chudobu a klauzúru. Prvý reformovaný kláštor mníšok založila sv. Terézia v Ávile (1562), prvý kláštor bratov sv. Ján v Duruele (1568). Táto reforma viedla k postupnému oddeleniu od pôvodného rádu (O.Carm.), zavŕšenému koncom 16. storočia (ako samostatná provincia 1580, plná separácia 1593).

Sv. Terézia Avilská, reformátorka karmelitánskej rehole, kráča po stopách svojich rodných bratov dobyvateľov Nového sveta oveľa náročnejším spôsobom. Nový svet svojho vnútra, nekonečné hĺbky duchovných priestorov, odhaľuje a dobýja za cenu obáv, či sa nezaplieta do pascí zlého ducha, za cenu rizika, že sa proti nej vzbúria menej horlivé spolusestry, obyvatelia Avily aj vlastné zdravie. Pre tých, čo túžia po nájdení seba samých i po pravdivom dobrodružstve, niet nič lepšieho ako cesta vnútornej modlitby.

Charizma a spiritualita

Charizmou rádu je spojenie kontemplácie a apoštolátu (u bratov), resp. čisto kontemplatívny život (u mníšok). Ústredné miesto má vnútorná modlitba, život v spoločenstve, mariánska úcta (patrónka Panna Mária Karmelská, škapuliar) a inšpirácia prorokom Eliášom. Služba Cirkvi sa uskutočňuje predovšetkým modlitbou a obetou za kňazov a spásu duší.

Karmel je nielen horské pásmo vo Svätej zemi, ale aj jedna z ciest, ktorou odpovedáme na záujem Boha o nás, cesta vnútornej modlitby. Pravidelná osobná či komunitná modlitba a rozjímanie Božieho slova vedie nielen k postupnej premene srdca.

Sv. Terézia od Ježiša z Avily (1515 - 1582), učiteľka Cirkvi Je učiteľkou modlitby s odkazom, že modlitba je dôverný vzťah priateľstva, častý rozhovor medzi štyrmi očami s tým, od ktorého vieme, že...

Prosili ste ma, aby som vám povedala niečo o modlitbe.

Vnútorný hrad je vrcholným dielom sv. Terézie od Ježiša (Avilskej). Venovala ho najmä svojim sestrám, bosým karmelitánkam, ale môže osožiť všetkým veriacim. Cestu k čoraz hlbšiemu vzťahu k Bohu prirovnáva k putovaniu príbytkami duše.

Kto s touto modlitbou začal, nech ju neopúšťa, napriek zlým veciam, ktorých by sa dopúšťal. Veď je to prostriedok, pomocou ktorého sa dá vrátiť k náprave, a bez nej to bude oveľa ťažšie. A nech ho démon nezvádza takým spôsobom ako mňa, totiž aby ju opustil pre pokoru. Nech verí, že Jeho slová nemôžu zlyhať. A kto s ňou doteraz nezačal, toho osobne, pre lásku Pána prosím, aby sa nezbavoval takého dobra. Vnútorná modlitba totiž nie je, podľa môjho názoru, nič iné, ako dôverný vzťah priateľstva, častý rozhovor medzi štyrmi očami s tým, od ktorého vieme, že nás miluje.

Ježiš túži odovzdať sa každému človeku. Nevykoná to, pokiaľ sa my neodovzdáme jemu. „Sprevádzaj ma“. Cesta ako sa Ježišovi odovzdať je jednoduchá: je ňou sám Ježiš - jeho život a slová. Učíme sa tak, že po nej kráčame. Pripodobňujeme sa mu tým, že ho milujeme. Ale pre každého je určený preňho typický spôsob ako milovať. A práve tým je povolanie: pre každého originálna forma ako milovať Ježiša, sprevádzať ho, plniť jeho slová. Ak chceme rozoznať Božie túžby a tú formu, akú Ježiš vybral pre každého, treba zotrvávať pri ňom, počúvať jeho slová a prosiť o citlivosť na jeho konanie. On si posluhuje iným človekom, udalosťami života, aby nám zjavil svoje túžby. Každého pozýva tak, ako sám chce a dáva sa spoznať pod mnohými spôsobmi.

Významné osobnosti Rádu

Bosí karmelitáni dali Cirkvi mnohých svätých, okrem zakladateľov napr. sv. Teréziu z Lisieux či sv.

• Sv. Terézia z Avily, známa aj ako sv. Terézia od Ježiša (1515 - 1582), patrí k najvýznamnejším katolíckym svätcom a sväticiam.
• Sv. Ján z Kríža (1542 - 1591) pochádzal z kastílskej šľachtickej rodiny.
• Sv. Mária Magdaléna de Pazzi (1566 - 1607) pochádzala z Florencie a už v detstve udivovala okolie svojou kresťanskou zbožnosťou.
• Svätá Terézia Margita od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (1747 - 1770) pochádzala z talianskej nábožnej rodiny.
• Sv. Terézia Benedikta z Kríža (1891 - 1942), vlastným menom Edith Steinová, pochádzala zo silne veriacej židovskej rodiny.
• Svätá Mária Maravillas od Ježiša (1891 - 1974) pochádzala zo silne veriacej a bohatej katolíckej rodiny.

Bosí Karmelitáni na Slovensku

Na Slovensko sa bosí karmelitáni vrátili v 90. rokoch 20. storočia po vyše 200-ročnej prestávke. Dnes pôsobia bratia v Starých Horách, Banskej Bystrici a Lorinčíku, mníšky v Košiciach a Detve, existujú aj spoločenstvá OCDS.

Karmelitánska Tradícia a Rodina na Slovensku

Karmelitánska tradícia a rodina je živá aj na Slovensku. V troch spoločenstvách - na Starých Horách pri Banskej Bystrici, na Urpíne v Banskej Bystrici a v Lorinčíku na okraji Košíc spájajú slovenskí bosí karmelitáni kontemplatívnu modlitbu s apoštolátom podľa potrieb katolíckej Cirkvi. Organizačno-právne sú bosí karmelitáni úzko spätí s Krakovskou provinciou v Poľsku, kde sa uskutočňuje proces karmelitánskej formácie. Vďaka Bohu a práci poľských karmelitánov sa podarilo obnoviť karmelitánske spoločenstvo na Slovensku po viac ako 200-ročnej prestávke. Dnes sa členmi bosej karmelitánskej rodiny na Slovensku môžu stať veriaci nielen v mužskej a ženskej vetve rádu, ale aj členovia tretieho laického rádu s vlastnou formáciou.

Synovia sv. Terézie od Ježiša, ktorí spájajú kontempláciu s apoštolským pôsobením.

Pôsobenie v Lorinčíku pri Košiciach

Do farnosti Najsvätejšej Trojice v Košiciach - Pereši patrí aj filiálna obec Lorinčík s kostolom sv. Vavrinca. Do farnosti patrí aj komunita - Rád Bosých Karmelitánov, ktorý do Lorinčíka prišli v roku 2006 a bývali v staršom rodinnom dome. Samotný kláštor bosých karmelitánov Lorinčík bol po 4 rokoch výstavby v roku 2014 skolaudovaný a odovzdaný do užívania. Okrem slávenia sv. omší slúži aj na Duchovné obnovy - Duchovné cvičenia i na sväté spovede.

Kláštor z roku 2010

V Lorinčíku sa okrem Kostola sv. Vavrinca pomocou veriacich postavila aj ďalšia budova. Stavba, ktorá bola vybudovaná za pomoci miestnych veriacich je Kláštor bosých Karmelitánov, známy aj pod názvom Kláštor Panny Márie Karmelskej a sv. Jozefa. Stavať sa začal v roku 2010, takže ide o pomerne mladú stavbu. Tento kláštor neslúži len na bohoslužby či len miestnej komunite. V jeho pravom krídle je poskytovaný priestor pre jednotlivcov či skupiny, ktorí túžia po duchovných rozhovoroch, stíšení alebo rekolekciách.

Kláštor sv.

Kláštor Panny Márie Karmelskej a sv.

Kláštor sv.

Svetský rád bosých karmelitánov

"Príslušníci svetského rádu sú verní členovia Cirkvi, povolaní žiť ,vo vernosti Ježišovi Kristovi‘. Pod ochranou Preblahoslavenej Panny Márie z vrchu Karmel, v biblickej tradícii proroka Eliáša a inšpirovaní učením sv. Terézie od Ježiša a sv. Jána od Kríža." Primárna odlišnosť života svetských karmelitánov od rehoľníkov spočíva v tom, že žijú vo svojich rodinách a svetských povolaniach.

Rímskokatolícka farnosť Košice-Pereš

Rímskokatolícka farnosť Košice-Pereš je dôležitou súčasťou života v tejto mestskej časti Košíc. Farnosť, spolu s kostolom Najsvätejšej Trojice, tvorí sakrálnu dominantu Pereša.

Kostol Najsvätejšej Trojice v Košiciach-Pereši

Administratívne sme patrili do farnosti sv. Michala archanjela Košice - Poľov ako filiálka Pereš a filiálka Lorinčík.

Farnosť bola dňom 1. septembra 2013 otcom arcibiskupom Bernardom Boberom zriadená ako samostatná farnosť Košice - Pereš s filiálkou Lorinčík s kostolom sv. Vavrinca. Dekrét o zriadení farnosti vydal košický arcibiskup - metropolita, Mons. Bernard Bober.

Kostol zasvätený Najsvätejšej Trojici sa od dátumu zriadenia farnosti stal farským kostolom. Do farnosti Najsvätejšej Trojice v Košiciach - Pereši patrí aj filiálna obec Lorinčík s kostolom sv. Vavrinca.

Kostol Najsvätejšej Trojice

V roku 1990 slúžil sv. omše v starom kultúrnom dome Mons. Pápež Ján Pavol II, pri svojej prvej návšteve Slovenska 22. apríla 1990, posvätil základný kameň kostola. Na fasáde kostola sa nachádza pamätná tabuľa odkazujúca na posvätenie základného kameňa tohto kostola dňa 22.4.1990 v Bratislave. Projekt tohto moderného kostola bol vyhotovený v Taliansku. Kostol slávnostne konsekroval otec arcibiskup Alojz Tkáč 21.

Filiálna obec Lorinčík

Do farnosti patrí aj komunita - Rád Bosých Karmelitánov, ktorý do Lorinčíka prišli v roku 2006 a bývali v staršom rodinnom dome. Samotný kláštor bosých karmelitánov Lorinčík bol po 4 rokoch výstavby v roku 2014 skolaudovaný a odovzdaný do užívania. Okrem slávenia sv. omší slúži aj na Duchovné obnovy - Duchovné cvičenia i na sväté spovede.

Aktivity a udalosti vo farnosti

Slávnostné požehnanie fary bolo otcom arcibiskupom Bernardom Boberom už 30. novembra 2014. Na jar roku 2016 sa vykonala veľká oprava interiéru farského kostola s kompletným vymaľovaním a novou farebnou vitrážou za bohostánkom. Vymenilo sa staré osvetlenie za nízkoenergetické LED svietidlá. Pribudlo nové ozvučenie kostola i podsvietenie dreveného kríža a kamerový zabezpečovací systém.

Ekumenické spoločenstvo

Ekumenické spoločenstvo vzniklo r. 1994 dobrovoľne, neformálne. Sú to tieto subjekty: Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Československá cirkev husitská, Evanjelická cirkev a.v., Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresť. cirkev a Rímskokatolícka cirkev. Stretávania sú pravidelné. Miestom stretnutí býva Teologická fakulta v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku. V budove TF KU je aj sídlo Ekumenického spoločenstva na území mesta Košice. Každoročne konáme niekoľko významných bohoslužieb a aktivít. Sú to Ekumenická bohoslužba koncom januára, Pašiový sprievod na Veľký piatok a ďakovná bohoslužba slova za úrodu v jeseni. Mesto Košice už tradične pripravuje Festival sakrálneho umenia, do ktorého aktívne vstupujeme koordinovanými bohoslužbami v rámci každej cirkvi. V mesiaci júni Ekuména Košice sa zúčastňuje na spomienke na výročie počiatku deportácií židov z mesta na Židovskom cintoríne.

Na návrh Komisie cirkví schválili poslanci Mestského zastupiteľstva a primátor mesta cenu mesta Košíc, ktorá bola odovzdaná spoločenstvu dňa 7. Ekumenické spoločenstvo spoločne s Centrom excelentnosti pri TF KU (pracovisko pre dialóg medzi náboženstvami, kresťanmi, v cirkvách a so spoločnosťou) je zároveň aj pracoviskom Teologickej fakulty v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Ekumenická bohoslužba

Spoločenstvo vzniklo dobrovoľne, neformálne. Popudom bola žiadosť zo strany Matice slovenskej na zorganizovanie spoločnej bohoslužby, ale predovšetkým viacročné stretávanie a priaznivé vzťahy v rámci Komisie cirkví pri Mestskom zastupiteľstve v Košiciach (od roku 1991).

Na návrh Komisie cirkví pri Mestskom zastupiteľstve schválili poslanci Mestského zastupiteľstva a primátor mesta Cenu mesta Košice, ktorá bola odovzdaná spoločenstvu dňa 7.mája 1998 o 15.hod. pri príležitosti osláv Dňa mesta Košice.

Svätý rok Jozefa

Svätý Otec František vyhlásil osobitný Rok sv. Jozefa. list Patris corde (S otcovským srdcom) podpísal 8. od vyhlásenia svätého Jozefa za patróna celej Cirkvi pápežom Piom IX. 1870. Pri príležitosti Roka sv.

Veriaci môžu prostredníctvom modlitieb a dobrých skutkov, za pomoci sv. Jozefa, načerpať Božiu milosť. Súčasťou je meditácia o sv. Jozefovi. Ďalej tí, ktorí podľa príkladu sv. Jozefa vykonajú skutok milosrdenstva, môžu získať plnomocné odpustky. Plnomocné odpustky získajú aj veriaci, ktorí sa na príhovor sv. Jozefa modlia ruženec. Modlitbu k sv. Jozefovi sa modlíme aj v prípade byzantského obradu Akatistom k sv. Jozefovi (alebo jeho časťou), prípadne inou modlitbou k sv. Jozefovi. Sv. Ján Pavol II. sa vyjadril, že postava sv. Jozefa predstavuje mimoriadny príklad pre ľudský život.

Národná kultúrna pamiatka v Lorinčíku

V Lorinčíku sa nachádza krásna národná kultúrna pamiatka, Kostol sv. Vavrinca postavený v roku 1932. Pôvodne na mieste kostola bola v roku 1813 postavená kaplnka, ktorá bola zasvätená sv. Vavrincovi. Na dnešný kostol bola prebudovaná a rozšírená v roku 1932 a rovnako ako pôvodná kaplnka, bol dnešný kostol postavený z darov veriacich. Neskôr v rokoch 1970 - 1972 sa kostol pokúšali opäť rozšíriť, v čom však zabránil vtedajší režim a začiatky prístavby boli zbúrané. Aj keď sa im celý kostol rozšíriť nepodarilo, nakoniec sa im v roku 1989 podarilo rozšíriť aspoň sakristiu kostola.

Tabuľka: Prehľad Dôležitých Dátumov a Udalostí

tags: #klastor #bosych #karmelitanov #lorincik