Zdravie, lekárstvo a hygiena boli vždy pevnou súčasťou každej civilizácie v dejinách. Výsledkom je teda povrchné povedomie, ktoré predstavuje stredoveké lekárstvo a starosť o telesné zdravie ako dobu úpadku a stagnácie vypĺňajúcu “dieru” medzi idealizovaním obdobia staroveku na jednej strane a renesančnej doby na strane druhej. Epocha európskeho stredoveku nebola v tomto ohľade žiadnou výnimkou.
Dejiny stredovekého lekárstva sa tradične zvyknú deliť na niekoľko fáz: obdobie neskorej antiky, raný stredovek, obdobie lekárskej školy v Salerne, post-salernitánske obdobie, čas ranej renesancie. Podobným spôsobom sa delia aj jednotlivé fázy vývoja medicíny v byzantskom a arabskom prostredí. Tak ako v iných oblastiach vedenia aj v medicíne sa v latinskom stredoveku uchovávali základy lekárskeho poznania z antiky, ktoré sa postupne dopĺňali poznatkami preberanými z byzantského a arabského prostredia.
Vo vrcholnom stredoveku sa medicína inštitucionalizovala aj na novovzniknutých lekárskych fakultách na univerzitách v Montpelieri či v Bologni. Popri tejto vysokej, vedeckej medicíne, existovalo v stredoveku paralelne aj ľudové, amatérske liečiteľstvo, ktoré vychádzalo z folklórnych tradícii, náboženských či magických povier, alebo z empirických skúseností takzvaného prírodného lekárstva.
Prevládajúcim prístupom počas stredoveku bolo obnovenie vitálnej energie, teda humorálny koncept založený na teóriách antického lekára Galéna, ktorý zapísal biskup Izidor zo Sevilly v 7. storočí vo svojej encyklopédii všeobecného poznania (Etymologiae), a ktorý od neho prebrali neskorší autori. V niektorých prístupoch prevládala snaha o spojenie kresťanského náboženstva, prípadne mysticizmu s poznatkami prírodného lekárstva ako napríklad v diele mníšky a vizionárky Hildegardy z Bingenu.
V neskorom stredoveku sa objavili tendencie profesionalizovať a inštitucionalizovať postavenie lekárov, ktorí zaujímali význačné postavenie predovšetkým v rámci univerzitného sveta. V období stredoveku sa v súvislosti so zdravím, resp. s jeho stratou a následným prepuknutím ochorenia, zásadný vplyv kresťanstva nemohol prejaviť flagrantnejšie. Ak by sme mohli generalizovať, choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti.
Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny.
Povinnosťou stredovekého lekára (medicus, physicus, doctor medicinae alebo magister) bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári.
Princíp kontinuálneho prechodu od kláštornej medicíny z infirmárií, vykonávanej mníchmi, až po scholastickú medicínu na najvyššej úrovni platil aj pre región strednej Európy. Pre oblasť stredoeurópskeho priestoru do konca 10. storočia máme k dispozícii archeologický a antropologický materiál, z ktorého sa dá určiť, akými chorobami ľudia žijúci v tomto priestore trpeli (zubné kazy, ochorenia kostí a kĺbov, infekčné ochorenia, chronické choroby, vrodené vady a prejavy ťažkej pracovnej záťaže), aké zranenia ich trápili (fraktúry, sečné a rezné rany), ako sa s nimi snažili vyrovnať (púšťanie žilou či amputácie, skarifikácie, trepanácie a iné chirurgické zákroky) alebo to, aká bola stredná dĺžka života pri narodení obyvateľov tohto regiónu.
Od 11. storočia pribúdajú písomné dokumenty, ktoré informujú o kláštoroch, kde sa liečiteľstvo praktizovalo. Židovský (a zároveň arabsky hovoriaci) obchodník Ibrahim ibn Jakub (okolo 912 - 966) navštívil okolo roku 965 oblasť strednej Európy a západoslovanské krajiny. O Slovanoch sa v súvislosti s ich zdravím vyjadril, že sú medzi nimi rozšírené dve choroby, a to vredy a osýpky. Ibrahim ibn Jakub spomína i niečo, čo dnes nazývame saunou.
V oblasti strednej Európy prevládala najmä magicko-animistická koncepcia liečiteľstva. V strednej Európe sa v súvislosti so zdravotným stavom obyvateľstva stretávame s dôsledkami mnohých klimatických či epidemických problémov (v prameňoch často nesprávne označovaných ako mor - pestis). Chorobnosť bola úzko spojená s úrodou, resp. neúrodou. Tie mali, prirodzene, priamy vplyv na obranyschopnosť organizmu.
Na udržanie zdravia sa ľudia zvykli obrniť prvkami dávnovekej ľudovej medicíny spojenej predovšetkým s prijímaním prostriedkov vyrobených z liečivých bylín. Známe, obľúbené a vyhľadávané boli i liečivé pramene a termálne vody (aqua calida). Využívali sa i amulety, zariekania a rôzne rituály. V tomto prípade je namieste spomenúť Mastičkára zo 14.
Liečenie na úplne odlišnej úrovni, no pravdepodobne s rovnakým efektom, zasa predstavoval tzv. kráľovský dotyk. Predpokladalo sa, že na základe toho, že panovníkovi bola moc daná priamo z Božej milosti, bol požehnaný božskými schopnosťami. V uhorskej dynastii Arpádovcov sa vyskytlo niekoľko svätcov, ktorí mali mať podobné vlastnosti. Spomeňme napríklad prvého uhorského kráľa Štefana I. Hoci sa snaha o liečenie obyvateľov Uhorského kráľovstva traduje už počas jeho života, známy je najmä prípad, keď sa po jeho smrti z hrobu rozšírila vôňa, ktorá vyliečila všetkých chorých, ktorí sa tam nachádzali. Cirkevný historik, teológ a jezuita Melchior Inchofer (1584 - 1648) vo svojich Cirkevných análoch Uhorského kráľovstva napísal, že uhorskí panovníci, počnúc Štefanom I., korunováciou získali schopnosť liečiť mnohé choroby, napríklad už spomínanú škrofulózu alebo žltačku (icterus).
Ďalší uhorský panovník Ladislav I. (1077 - 1095) mal takisto uzdravovať nevidiacich, ale aj chromých či hluchých. Kulty svätých, ku ktorým sa chorí utiekali, boli silné a ľudia verili, že v prípade ochorenia sa na nich môžu obrátiť. Tí im ako odmenu za ich oddanosť pomôžu s liečbou ich zdravotných komplikácií. V stredoeurópskom priestore to boli predovšetkým svätá Ľudmila, svätý Vojtech, svätá Zdislava, svätá Anežka, svätá Hedviga alebo svätá Alžbeta, ale napríklad aj svätý Rochus z Montpellieru, patrón lekárov, špitálov a ochranca proti moru.
Zo známych svätcov z hľadiska našej témy spomeňme svätého Antona. Okrem rehole antonitov, o ktorej sa zmienime nižšie, sa v hagiografii jeho meno spája s ochranou pred kožnými ochoreniami. Jedným z častých zdravotných problémov v stredoveku bol tzv. ergotizmus (ignis sacer), ktorý poznáme aj pod názvom „oheň sv. Antona“.
Lepra či malomocenstvo (Hansenova choroba) bolo ďalším ochorením, ktoré sa vyskytovalo v oblasti strednej Európy. Choroba spôsobená baktériou Mycobacterium leprae, postihujúca kožu, sliznicu a nervy, znamenala zväčša smrteľnú prognózu. Archeologické náleziská dosvedčujú, že lepra sa v oblasti Karpatskej kotliny vyskytla už v 7. storočí. Extenzia malomocenstva dosiahla svoj vrchol v období 13. a prvej polovice 14. storočia.
Vývoj stredovekého rehoľného života v Európe
Dejiny stredovekého monasticizmu (dejiny mníšskych rádov, kláštorov, rehoľných predstaviteľov, spirituality atď.) sú jednou zo štandardných subdisciplín medievistiky, presnejšie stredovekých cirkevných dejín, a v krajinách s rozvinutou historiografiou sa jej venujú celé tímy odborníkov. Prvým novodobým pokusom o zmapovanie a zhodnotenie výsledkov domáceho výskumu bola konferencia „Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku", ktorá sa konala v roku 1993 na Trnavskej univerzite.
Domáce príspevky, ktoré na konferencii odzneli, sa stali podkladom pre zostavenie predkladanej publikácie. Táto publikácia obsahuje príspevky viacerých autorov, ktoré prinášajú informácie o vzniku, vývoji a spiritualite najvýznamnejších rehoľných komunít v období stredoveku.
Cieľom je čiastočne zjednotiť rozkolísanú slovenskú terminológiu v tejto oblasti. Výnimkou je však používanie pojmov rád - rehoľa. Pripúšťame synonymné používanie týchto termínov.
Schéma cisterciánskeho kláštora.
Prehľad tém publikácie
- Začiatky mníšstva
- Byzantský monasticizmus
- Kresťanstva a monasticizmu v Írsku v ranom stredoveku
- Rád benediktínov a jeho vývoj v stredoveku
- Kresťanské pustovnícke hnutie
- Rehoľa cistercitov v stredoveku
- Premonštráti a ich vývoj v stredoveku
- Nové formy monasticizmu v období európskeho vrcholného stredoveku
- Mariánske a Trinitárske rády
- Činnosť Jozefínskych a jej podiel na katolíckej reforme
História Reduty
tags: #klastor #cistercitov #v #polsku