Reprodukcia obrazu Ježiš na Olivovej hore a príbeh umelca Štefana Krakera

Tento článok sa zameriava na reprodukciu obrazu Ježiš na Olivovej hore a osud umelca Štefana Krakera, ktorý tento obraz namaľoval. Kraker sa stal obeťou politických procesov v Československu v 50. rokoch 20. storočia.

Štefan Kraker: Umelec s pohnutým osudom

Štefan Kraker sa narodil 7. decembra 1913 v obci Most pri Ľubľane. Po maturite v chorvátskom Sisaku vyštudoval výtvarné umenie u prof. Gjuriča, Kirina a Likana v Záhrebe a tam aj neskôr pracoval ako reprodukčný grafik v časopise Grafička revija. Po porážke Juhoslávie zo strany nacistického Nemecka a vzniku Nezávislého štátu Chorvátsko sa zapojil do protifašistického odboja. V roku 1943 sa rozhodol presťahovať na Slovensko a usadil sa v Turčianskom sv. Martine.

Očarila ho príroda, najmä Vysoké Tatry, v ktorých našiel výrazný zdroj svojej inšpirácie. Veľmi obľúbené boli jeho obrazy s náboženskou tematikou, reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore viseli v mnohých slovenských domácnostiach. V roku 1943 mal v Záhrebe výstavu, na ktorej predstavil tridsať olejomalieb a pastelov, neskôr často vystavoval na Slovensku. Aj tu sa zapojil do boja proti fašizmu, zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní. Bol spoluautorom nerealizovaných povstaleckých známok a tzv.

Po skončení vojny pracoval ako vedúci reprodukčného oddelenia Matice slovenskej v Martine.

Perzekúcia a väznenie

Prevrat vo februári 1948 tvrdo postihol široké vrstvy obyvateľstva. Komunistická strana začala prenasledovať svojich skutočných, ale aj domnelých odporcov. Záujmu Štátnej bezpečnosti neunikol ani Štefan Kraker. Zatkli ho 3. apríla 1950 a po krutých vyšetrovaniach ho priradili do procesu proti vicekonzulovi Juhoslávie, Šefikovi Kevićovi. O necelých päť mesiacov po zatknutí postavili Krakera pred súd.

Štátny prokurátor Bohumír Ziegler predniesol 25. augusta 1950 obžalobu proti hlavnému obžalovanému, Šefikovi Kevićovi a ďalším obvineným. V obžalúvacej reči o. i. uviedol: „Štefan Kraker bol pre špionážnu prácu získaný vo februári 1946 tajomníkom juhoslovanského konzulátu v Bratislave a vedúcim špionážnej siete, Jozefom Moravcom (…) Moravcovi podal správu o podniku, v ktorom bol zamestnaný, celý rad veľmi dôležitých špionážnych správ vojenských, informácie zo Zväzu slovenských partizánov, ďalej správy o zásobovacej a cenovej situácii, o priemyselných závodoch a o poznatkoch politického rázu, ktoré získal na svojom pôsobisku (…) Jednou z hlavných úloh, ktoré plnil so svojimi agentmi, bola propagácia fašistického titovského režimu v okruhu známych a najmä spoluzamestnancov.“

Kraker vypovedal: „Moravec chcel správy o podplukovníkovi Č. To som Moravcovi napísal so všetkými údajmi o ostatných okolnostiach, t. j. o pôsobisku tohto dôstojníka a o jeho tankovej jednotke.

Napokon sudca vyniesol drakonické rozsudky. Boli to dva tresty smrti, prvý pre Rudolfa Lančariča (popravili ho 17. februára 1951 v Prahe, v roku 1964 bol rehabilitovaný) a druhý pre Ernesta Otta, účastníka protifašistického odboja, ktorému po niekoľkých fingovaných popravách, zastavených v poslednej chvíli, neskôr zmenili trest na doživotie. Ďalej padli dva doživotné tresty, úhrn ďalších trestov dosiahol takmer dvesto rokov.

Jeho rodinu, manželku s tromi malými deťmi, ihneď po Krakerovom zatknutí deložovali z martinského bytu. Štefan Kraker musel pri výkone trestu v Leopoldove pretrpieť nielen neľudské pomery vo väznici, ale aj otrockú prácu. Rozhodol sa, že si spôsobí zranenie, aby sa na ošetrovni na nejaký čas vyhol strašným podmienkam. Bachari mu odmietli poskytnúť pomoc a previezť ho na lekárske ošetrenie. Namiesto toho ho odvliekli do kobky v podzemí. Tam Kraker tri dni zomieral v ukrutných bolestiach. Skonal na následky neposkytnutia lekárskej pomoci 25. októbra 1952.

Rehabilitácia

Dvanásť rokov po smrti Štefana Krakera, 23. septembra 1964, dostala jeho vdova Lucianna list od námestníka generálneho prokurátora ČSSR, Dr. Davida. Informoval ju, že trestné stíhanie proti jej manželovi v celom rozsahu zastavili.

Proces proti Kevičovi a spol.

Mnohé procesy z 50. rokov zapadli do zabudnutia a spomínajú sa len málo. Jedným z nich je podľa vtedajšieho propagandistického jazyka Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu Kevič a spol. Proces súvisel so zmenou medzinárodnej politickej situácie, keď sa v roku 1948 juhoslovanský komunistický vodca Josip Broz Tito pokúsil narušiť hegemóniu Sovietskeho zväzu nad štátmi, kde boli pri moci komunistické vlády. V Československu žilo v tom čase niekoľko tisíc ľudí, ktorí mali istý vzťah k Juhoslávii. Kampaň proti obyvateľom Juhoslávie a ich obdivovateľom vyvrcholila spomínaným procesom proti Kevičovi a spol.

Šefik Kevič bol vicekonzulom Juhoslávie v Bratislave. Podľa ŠtB bol hlavou tzv. Proces proti titoistom sa konal v Prahe od 30. augusta do 2. septembra 1950. Predsedom senátu bol zlopovestný sudca JUDr. Jaroslav Novák, ktorý už mal za sebou niekoľko procesov, v ktorých vynášal drakonické rozsudky, i tresty smrti. Celkovo bolo šestnásť obžalovaných, ktorí sa navzájom ani dobre nepoznali. Väčšinou išlo o občanov Juhoslávie, alebo o Slovákov, ktorí sa po druhej svetovej vojne vrátili na rodnú zem. Ich politické zloženie bolo rôznorodé.

Štátny prokurátor Bohumír Ziegler ich žaloval, že chceli zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie a pod vplyvom Titovej Juhoslávie vytvoriť Dunajskú federáciu. Podľa obžaloby mali spôsobovať hospodárske škody, pripravovať sabotáže, vyzvedať štátne tajomstvá, rozširovať propagandistické brožúrky ohovárajúce naše ľudovodemokratické zriadenie a šíriť ústne nepriateľskú propagandu. Súd na základe priznaní po mnohomesačnom mučení vyniesol drakonické rozsudky.

Odsúdení na smrť

Súd odsúdil na trest smrti príslušníka ŠtB Rudolfa Lančariča, ktorý sa len pár mesiacov pred svojím zatknutím úspešne podieľal na prenasledovaní a zaistení Viliama Žingora. Ďalším odsúdeným na trest smrti bol účastník protifašistického odboja, člen partizánskeho oddielu pod vedením Františka Hagaru, Ernest Otto. Po vojne bol tlačovým tajomníkom Ladislava Novomeského na Povereníctve informácií a osvety.

Ernesta Otta vypočúvali mimoriadne kruto, rovnako ako aj jeho manželku Máriu, rodenú Bahurinskú, ktorá pri výsluchoch zahynula. Ernest Otto aj na súde svoju vinu popieral, tvrdil, že ho vo väzbe surovo bili. Po vynesení rozsudku Ernesta Otta niekoľkokrát viedli na popravu a v poslednej chvíli prišiel príkaz, že poprava sa odkladá. Až neskôr bol jeho trest smrti zmenený na doživotie. O smrti svojej manželky sa dozvedel až v roku 1960, keď bol prepustený z väzenia na amnestiu. Chcel napísať spomienky na väzenie, ale v máji 1962 ho našli mŕtveho; oficiálna verzia samovražda vyvoláva doteraz pochybnosti. Busta Ernesta Ottu od akad. sochára Jozefa Mazana pri základnej škole v Novákoch.

Ďalšie obete procesu

Hlavného obvineného, vicekonzula Juhoslávie v Bratislave Šefika Keviča, zatkli 24. marca 1950 na ceste z Bratislavy do Viedne a následne eskortovali do Prahy. Podľa výsluchu ŠtB: „Bolo mu naznačené, že môže očakávať zhovievavosť československých úradov, ak o svojej činnosti proti republike bude dobrovoľne vypovedať. To Kevič veľmi kategoricky odmietol a vyhlásil, že nezradí Titovu vládu v Juhoslávii, ktorej bol stúpenec. Bol s ním potom začatý nepretržitý výsluch, počas ktorého Kevič asi tri týždne nespal a nesedel.“ Kevič bol napokon odsúdený na doživotie. Prepustili ho z väzenia 18.

Chorvát Stevan Kraker našiel na Slovensku druhý domov v roku 1943, keď utiekol z Chorvátska pred zlopovestnými ustašovcami. Zamestnal sa v Matici slovenskej ako externý maliar a grafik a namaľoval niekoľko obrazov. Veľmi obľúbené boli jeho obrazy s náboženskou tematikou, reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore viseli v mnohých slovenských domácnostiach. Štefan Kraker v Leopoldove musel pretrpieť nielen neľudské pomery vo väznici, ale aj otrockú prácu. Kraker skonal na následky neposkytnutia lekárskej pomoci 25. októbra 1952.

Rodák z Petrovca Ján Myjavec prišiel na Slovensko v roku 1927, aby študoval v Bratislave na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Po jej úspešnom absolvovaní tu zostal žiť. Zapojil sa do protifašistického odboja a Slovenského národného povstania. Po skončení vojny sa stal poslancom Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu a v roku 1946 aj predsedom Spolku Slovákov z Juhoslávie. Tu ho v roku 1950 zatkli a ako titovského špióna odsúdili na 23 rokov.

Neobyčajne statočne si počas vojny počínal evanjelický farár v Petrovci Mirko Petrovič. Tajnou vysielačkou informoval Londýn o zverstvách horthyovských fašistov na Srboch i na Slovákoch, napr. o poprave ôsmich študentov slovenského gymnázia v Petrovci v roku 1941. Po skončení druhej svetovej vojny v rámci akcie Mať volá sa so svojou manželkou Adelou, sestrou spisovateľa Jána Čajaka ml., presťahoval na Slovensko. Priťažila mu aj jeho protifašistická činnosť, pretože podľa prokurátora: „Už počas druhej svetovej vojny pracoval v Petrovci v Juhoslávii podľa príkazov Dr. Zibrína v prospech britskej Intelligence Service (britská spravodajská služba - pozn. J. B.)“Mirko Petrovič vo väzení na následky otrockej práce ťažko ochorel a zázračne ho vyliečil iný politický väzeň, významný bratislavský lekár prof. Dr. Karol Koch. Kým bol Mirko Petrovič vo väzení, prenasledovaná bola aj jeho rodina. Manželku s tromi deťmi násilne na Štedrý deň v roku 1952 v rámci akcie B vysťahovali z Bratislavy do rozpadnutého domu v Oravskej Polhore.

Po procese napísal vysvetľujúci rozsiahlejší článok 6. septembra 1950 v Rudom práve stranícky propagandista Václav Slavík, ktorého životné peripetie sú mimoriadne zaujímavé, preto ich v krátkosti spomeniem. V 50. rokoch fanatický stalinista, za Novotného éry tajomník ÚV KSČ, v druhej polovici 60.

„Podobne našli títo agenti cestu k obžalovanému Ottovi, k tejto jednej najodpornejšej postave tejto svorky. Otto za takzvaného slovenského štátu udal fašistickým orgánom 12 komunistických odbojových pracovníkov. Podobný je prípad fašistu Lančariča a bývalého poslanca Demokratickej strany Myjavca, prostredníctvom ktorého titovci tiež podporovali protištátnu činnosť Demokratickej strany svojimi finančnými prostriedkami cez tzv. predvolebný fond.

Ako bolo v priebehu procesu dokázané, nebolo toto jedinou metódou zločineckej titovskej siete. Zradca Petrovič, ktorý počas vojny pracoval ako agent britskej Intelligence Service v Juhoslávii, dostal po svojom návrate na Slovensko v roku 1946 priamy príkaz od svojich imperialistických chlebodarcov, aby sa hlásil o úlohy na juhoslovanskom konzuláte. Nielen touto postavou deklasovaného agenta, ale tiež samotným priznaním Keviča bolo dokázané, že juhoslovanská špionážna ústredňa prevzala úlohy anglo-americkej špionážnej služby a je vlastne jej priamou súčasťou.

Márne sa titovská belehradská svorka zaisťuje prostredníctvom zločineckých bánd najrôznejšieho druhu.

Takmer vzápätí po vynesení rozsudku, ešte v septembri 1950, vyšla v češtine i v slovenčine vo vysokom náklade propagandistická brožúrka Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu. Šefik Kevič a spoločníci.

Proces Kevič a spol. bol najväčším a najbrutálnejším súdnym tribunálom proti tzv. Titovým agentom. Nasledovali aj menšie, v ktorých boli súdení napr. historik Ján Sirácky, dostal trest 20 rokov, z ktorých strávil vo väzení 5 rokov, učiteľ Ján Vitéz (učil ma na ZDŠ Nedbalovej v Bratislave), finančný odborník Ján Materák alebo básnik Paľo Bohuš, vlastným menom Pavol Sabo. Ten prišiel na Slovensko po vojne dokončiť štúdium medicíny, ktoré začal v maďarskom Segedíne. Po skončení štúdia pracoval vo Vyšných Hágoch, kde ho v roku 1950 zatkli a odsúdili na 8 rokov.

Proces so Šefikom Kevičom nebol jedinou akciou ŠtB proti zastupiteľským úradom v Bratislave. V čase, keď vo februári 1951popravovali Rudolfa Lančariča, sa už pripravoval proces proti francúzskemu konzulátu pod krycím názvom Akcia Monaco. Prenasledovanie domnelých Titových agentov v Československu je smutnou kapitolou našej histórie. Žiaľ, nie je dostatočne zmapované a to je veľká výzva pre historikov, aby sa jej konečne začali venovať, ako aj ostatným početným tzv.

V súvislosti s obrazom Ježiša na Olivovej hore je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, ako sa náboženské motívy prelínajú s politickými udalosťami a osobnými tragédiami.

Aj túžba po dokonalosti sa zaráta, ak to bude aktívna túžba, teda skutočná túžba, ktorá sa nenaplní len preto, lebo nie je v moci tvorov naplniť ju. Boh vidí. Skutočne vidí. A vidí, ako len môže vidieť najdokonalejší Boh: s dokonalosťou, ktorá sa nezastaví na zdanlivom zovňajšku. A dokonale súdi potom, čo trpezlivo vyčkával...

Dikastérium pre náuku viery vo svojom vyhlásení uvádza: „Predpokladané ‚vízie‘, ‚zjavenia‘ a ‚posolstvá‘ obsiahnuté v dielach Márie Valtorty alebo jej pripisované nemožno považovať za nadprirodzeného pôvodu.“ Podľa vyhlásenia ide skôr o literárnu formu, ktorú autorka použila na rozprávanie príbehu o živote Ježiša Krista podľa vlastného pohľadu.

Niekedy v polovici osemdesiatych rokov som sa v byte mojej mamy zahľadel na dva obrazy. Na jednom boli končiare Vysokých Tatier, na druhom zátoka na ostrove Rab v Jadranskom mori. Začiatkom päťdesiatych rokov ho v rámci boja proti titoizmu zatkli a odsúdili na dlhoročné väzenie, zomrel vo väznici v Leopoldove. Až neskôr som sa dozvedel, že mama nemala celkom pravdu.

Usiloval som sa o Krakerovi dozvedieť niečo viac. Naporúdzi som mal Slovenský biografický slovník, no zmienka v ňom bola viac než skromná, spolu trinásť riadkov, o živote a diele len osem. Ani slovo o väznení, iba miesto smrti všeličo napovedalo. Trochu podrobnejšie ho spomínal Biografický lexikón Slovenska z roku 2013, no stále to nebolo veľa. Ďalšie detaily hovoria, že Štefan Kraker sa narodil 7. decembra 1913 v obci Most pri Ľubľane.

V roku 1943 sa rozhodol presťahovať na Slovensko. Usadil sa v Turčianskom sv. Martine. Očarila ho príroda, najmä Vysoké Tatry, v ktorých našiel výrazný zdroj svojej inšpirácie. Veľmi obľúbené boli jeho obrazy s náboženskou tematikou, reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore viseli v mnohých slovenských domácnostiach.

Aj tu sa zapojil do boja proti fašizmu, zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní. Bol spoluautorom nerealizovaných povstaleckých známok a tzv.

Inšpirácia a umelecké motívy

Krakerove diela s náboženskou tematikou, ako napríklad reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore, boli veľmi obľúbené a viseli v mnohých slovenských domácnostiach. Tento fakt poukazuje na silný vplyv náboženstva a duchovnosti v slovenskej spoločnosti vtedajšej doby.

Kým bol Mirko Petrovič vo väzení, prenasledovaná bola aj jeho rodina. Manželku s tromi deťmi násilne na Štedrý deň v roku 1952 v rámci akcie B vysťahovali z Bratislavy do rozpadnutého domu v Oravskej Polhore.

Umelecké diela na online dražbe

Nasledujúca tabuľka obsahuje ukážku diel od autora Pavla Potočeka, ktoré boli vydražené online:

Umelecké diela, ktoré sa objavujú na online dražbách, odrážajú súčasný záujem o umenie a jeho hodnotu v spoločnosti. Tieto dražby poskytujú platformu pre umelcov a zberateľov na interakciu a výmenu hodnôt.

Úloha svätých v umení

Oltáre Majstra z Okoličného a ďalších umelcov z jeho okruhu obsahujú množstvo biblických scén a postáv, niektoré z nich pomerne nezvyčajné. Okrem tradičných protagonistov (Kristus, Panna Mária, Ján Evanjelista) sa na oltároch objavujú svätice a svätci so symbolickou funkciou a vo výnimočných prípadoch ako kryptoportréty v tom čase žijúcich osôb. Kristus sa na oltároch objavuje buď ako dieťa v rámci mariánskych scén, alebo ako protagonista pašiového cyklu. Na väčšine pašiových scén Krista sprevádzajú vedľajšie postavy, komponované aditívne (drábi adaptovaní tiež z grafických predlôh), zdôrazňujúce jeho pozíciu v obraze alebo zvýrazňujúce rany po ukrižovaní (Mária Magdaléna).

Na predelách je Kristus znázornený ako typ Vir Dolorum (Muž bolesti, tiež zvaný imago pietatis) - polpostava v hrobe s rozpaženými rukami, niekedy s anjelmi držiacimi Veronikino rúško a s nástrojmi umučenia (Arma Christi - kríž, kopija, tyč so špongiou, bič a ruta) v pozadí. Tento typ predstavoval vizuálne prepojenie Kristovho mŕtveho, no zároveň stále živého tela s oltárnou menzou a tiež pohľadovou prístupnosťou modliacemu sa divákovi. V neskorom stredoveku sa v sakrálnom umení prvýkrát objavuje snaha o vzbudenie súcitu s utrpením mučeného.

Mariánska ikonografia je významnou zložkou diela Majstra z Okoličného a tvorí až nápadnú väčšinu z jeho (doteraz známych) oltárnych realizácií. Práve na týchto štyroch obrazoch je rozoznateľný tiež najväčší podiel maliara, ktorého neskôr sledujeme ako samostatného vedúceho majstra dielne z Okoličného. Postava Márie je tu zachytená takmer minimalisticky: zakaždým v červených šatách (niekedy so zlatou sponou na hrudi) a v tmavom plášti. Namiesto výrazného zlatého nimbu lemujú jej hlavu iba jemné lúče svätožiary. Jej tvár je akoby zasnívaná a v porovnaní s mužskými tvárami má svetlejší inkarnát a idealizované črty. Obrazy sviatočnej strany Oltára Panny Márie, sv. Erazma a sv. Mikuláša v Bardejove (najstaršieho diela, kde Majster z Okoličného tvoril už samostatne) predstavujú netradičné výjavy spojené výlučne so smrťou Panny Márie - Zvestovanie Máriinej smrti, Odovzdanie palmovej ratolesti sv. Jánovi, Nesenie Máriinho tela k hrobu (vrátane incidentu s veľkňazom Jechoniášom) a Pochovanie Márie.

Na oltári v Okoličnom sa Mária objavuje na sviatočnej strane vo Zvestovaní a Predstavení v chráme, na pôstnej strane oplakáva Krista v scénach Ukrižovanie a Oplakávanie. Nachádzala sa tiež na predele ako Bolestná Panna Mária. Na Oltári sv. Anny Samotretej v Smrečanoch sa Mária objavuje spolu so svojou matkou sv. Annou a množstvom ďalších príbuzných v skupinovej scéne, ktorá slúži čiastočne ako vizuálny rodokmeň s nápisovými páskami (pozri sv. Anna nižšie).

Najväčšia maliarska pozornosť je jej venovaná aj na sviatočnej strane oltára so Zvestovaním, Narodením, Klaňaním troch kráľov a Útekom do Egypta. Opakuje sa typ dievčenskej tváre (ktorá je dôslednejšie prepracovaná ako ostatné mužské tváre) a kostým v tmavej červenej a modrej.

Téma Svätého príbuzenstva - (fiktívna) genealógia Ježišovej rodiny po materskej línii - patrila okolo roku 1500 k novým, a zaraz k mimoriadne populárnym námetom spišského maliarstva. Na rozdiel od ikonografie „Stromu Jesseho“ sleduje Kristovu rodinu po materskej línii, čiže cez postavu Panny Márie a jej matky - sv. Anny. Táto genealógia bola umelo vytvorená v snahe vysvetliť zmienky o „bratoch“ Ježiša na viacerých miestach Biblie, ktoré by mohli byť pri doslovnom preklade v rozpore s doktrínou o Nepoškvrnenom počatí.

Sv. Alžbeta Uhorská (resp. Durínska) - populárna lokálna svätica a patrónka chorých, žobrákov, vdov či sirôt - bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II., už odmalička zasnúbená s durínskym grófom Ľudovítom IV. Svätá Alžbeta je zobrazená so skromným a pokorným výrazom (aj zoči-voči nespravodlivosti), jej privilégiom v rámci obrazového priestoru je zlatá svätožiara. Zdôrazňovanou vlastnosťou tejto svätice je schopnosť zriekať sa svetských vecí (napriek svojmu vysokému spoločenskému postaveniu) a oddávať sa viere a pomoci tým, ktorí ju potrebujú.

Sv. Anton Pustovník (nazývaný aj sv. Anton Veľký, sv. Anton Egyptský alebo jednoducho Opát) bol asketický mních žijúci v 3. a 4. storočí v Egypte. Je považovaný za priekopníka mníšskeho života - jeho príbeh inšpiroval množstvo kresťanov opustiť svoje domovy a zvoliť si prísny pustovnícky život. Svätoantonskej legende sa venuje Oltár sv. Antona Pustovníka v Kostole sv. Juraja v Spišskej Sobote od neznámeho majstra. Sv. Anton má na všetkých scénach rovnaký jednoduchý odev - bielu sutanu a hnedý plášť s čiapkou - a v ruke drží pútnickú palicu. Jeho sústredený výraz je takmer nemenný, znázorňujúci vnútornú silu a odolnosť voči svetským nástrahám.

Sv. Katarína a sv. Barbora boli uctievané panny a ranokresťanské martýrky, o ktorých živote a skutkoch rozprávali v 15. storočí už bohato rozvinuté legendy - v prvom rade Legenda aurea Jacoba de Voragine. Sv. Katarína bola v stredovekej Európe vôbec najpopulárnejšou sväticou - meno Katarína bolo po Márii najrozšírenejšie - sv. Barbora len tesne za ňou. Symbolizovali nielen fyzickú krásu, ale aj príkladne cnosti, duchovnú silu a múdrosť.

tags: #reprodukcia #obrazu #jezis #na #hore #olivovej