V roku 1896 vyšla monumentálna a dnes mimoriadne cenená historická edícia „Magyarország vármegyéi és városai“ (Uhorské kráľovstvá, župy a mestá), ktorej hlavným autorom a editorom bol historik a archivár Samu Borovszky (1860 - 1912). Táto rozsiahla vlastivedná séria, vydávaná pri príležitosti miléniových osláv príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny, mala ambíciu komplexne zachytiť dejiny, zemepis, architektúru, hospodárstvo i kultúrny život jednotlivých žúp a miest vtedajšieho Uhorska.
Jednotlivé zväzky sú dodnes považované za nenahraditeľný prameň nielen pre textovú časť, ale aj pre bohatý obrazový materiál - množstvo dobových fotografií, rytín a vedút zachytávajúcich mestá na prelome 19. a 20. storočia. Výnimočné miesto medzi nimi zaujíma kapitola venovaná Košiciam (v zväzku Abauj-Torna Vármegye és Kassa), ktoré Borovszky predstavil ako významné kultúrne, správne a historické centrum Horného Uhorska. Práve opis Košíc z konca 19. storočia doplnený o dobové fotografie chceme dnes priblížiť čitateľom - ako pohľad do mesta v čase, keď Hlavnou ulicou tiekol Čermeľský potok a Košice sa menili z opevneného mesta na modernú metropolu.
Košice koncom 18. storočia
Zemepisná poloha a jej vplyv na rozvoj
Borovszky venuje veľkú pozornosť zemepisnej polohe Košíc, ktorú považuje za jeden z kľúčových faktorov ich vývoja. Mesto sa rozprestiera na rozhraní Hornádskej roviny a hornatého severného zázemia, obklopené výraznými krajinnými dominantami - „Hradným vrchom, Košickou horou, Bankovom, Kalváriou či Rozáliiným vrchom“. Práve táto kombinácia úrodnej pôdy, vody a prirodzenej ochrany podľa autora vytvorila ideálne podmienky pre trvalé osídlenie už v raných obdobiach.
Architektonické pamiatky a zmeny v meste
Časť domov na Hlavnej ulici ešte stále vykazuje architektonický charakter starých Košíc, ktorého typické znaky však v dôsledku moderného stavebného rozvoja každým dňom rýchlejšie miznú. Najviac sa zmenila podoba striech, pretože po častých požiaroch, ktoré spôsobovali veľké škody, sa už nepristupovalo k ich štýlovému obnoveniu. V štýlovej zmesi moderných budov sa však ešte stále nachádzajú niektoré domy v gotickom a renesančnom slohu, ako aj príklady tzv. empírového štýlu.
Najcharakteristickejšie architektonické črty niekdajšieho opevneného mesta sa zachovali v dlhých a úzkych stavebných parcelách, slúžiacich dvom uliciam, v úzkych, klenutých vstupných bránach a chodbách domov, v ich uličkovitých dvoroch, ako aj v bránových prejazdoch, ktoré spájali domy obrátené do dvoch ulíc a umožňovali prechod z Hlavnej ulice do vedľajších. Takéto domy s bránovými prejazdmi spájali Hlavnú ulicu so Zvonárskou ulicou, cez Andrássyho dom s Bielou ulicou, Tömlöczskú (Pri Miklušovej väznici) ulicu s Hrnčiarskou ulicou, Dominikánsku ulicu s Forgáčovou (Alžbetinou) ulicou.
Typ starších, menších poschodových domov nachádzame v poschodovom dome č. 50 na Mäsiarskej ulici, v susedstve dominikánskeho kláštora, ďalej v tom istom prízemnom dome č. 26 a na Hlavnej ulici v poschodových domoch č. 100 a 102. Ide o domy s dvoj- alebo trojokenným priečelím, s valbovou strechou bez štítu, so širokými odkvapmi - typom, ktorý vo väčšom počte nachádzame v hornouhorských mestách, kde staré domy ešte nezasiahli krompáče moderných staviteľov. Neraz vidíme strešné konštrukcie dvoch domov spojené do jedného celku. Podobné drobné prízemné domy sa dodnes zachovali aj pozdĺž východného bastiónu, v blízkosti tzv. horného mlyna.
Hlavná ulica v Košiciach, začiatok 20. storočia
Urbanova veža a Immaculata
Severne od dómu stojí Urbanova veža, postavená začiatkom 17. storočia. Bola postavená výlučne pre veľký zvon odliaty pre Chrám sv. Alžbety, pretože pre jeho rozmery ho nebolo možné umiestniť do veže dómu.
Na severnom rohu Námestia slobody stojí pamätná socha zasvätená Panne Márii (Immaculata), postavená na pamiatku ukončenia vojen, hladu a moru, ktoré sužovali Košice. Socha, postavená v roku 1722, sa nám dnes predstavuje v obnovenej podobe.
Rozširovanie mesta a moderný vývoj
S Hlavnou ulicou rovnobežne pretínajú vnútorné mesto po celej jeho dĺžke ešte dve väčšie ulice. Z týchto troch dlhých ulíc, rozdelených menšími priečnymi uličkami na štvoruholníky, spolu s líniou hradieb, pozostávalo celé staré mesto Košice. Mimo hradieb však už v minulých storočiach vznikali predmestia: na západe za hradným pásmom, pod Kalváriou a na svahoch, ďalej na južnej strane mesta, zatiaľ čo za severnou bránou sa rozkladali záhrady a záhradné domy.
Okolo vnútorného mesta sa dnes v polkruhu zoskupuje päť predmestí: Alžbetino mesto, Jozefovo mesto, Tábor, Františkovo mesto a Nové mesto. Novšie rozširovanie mesta, zodpovedajúce smeru moderného mestského vývoja, si jednoznačne zvolilo otvorenú južnú stranu; rýchly rozvoj ciest smerujúcich na juh - Peštianskej (dnes Južná trieda) cesty a Szepsianskej (dnes Moldavskej) cesty - je dôsledkom práve tejto okolnosti.
Košice v roku 1907
Život na Hlavnej ulici
Vráťme sa však späť na hlavné námestie, tento stredobod, ktorý šťastne sústreďuje tepny vonkajšieho života Košíc. Po línii Hlavnej ulice, tiahnucej sa vpravo i vľavo od námestia, sa nachádza najväčší počet kostolov a vzdelávacích inštitúcií, tu sídlia najvýznamnejšie štátne úrady, mestský i župný dom, najlepšie hostince, kaviarne a najreprezentatívnejšie obchody. Od rána do večera tu pulzuje spoločenský i obchodný život v plnej intenzite.
Parné súpravy pouličnej železnice, vedúcej od železničnej stanice až do Čermeľského údolia, tu pochodujú s rachotom; je to obľúbené miesto prechádzok inteligencie, najmä v popoludňajších hodinách. Nachádza sa tu hlavný trh.
Dóm stojí, obrazne povedané, v ohnisku elipsy; menšia os ho križuje v jeho blízkosti a delí sa na dve ulice: na východ smerujúcu Mlynskú ulicu (vtedy zvanú Kossuthovu ulicu) a na západ Alžbetinu (vtedy Forgáčovu ulicu).
Popri pamiatkach romantickej minulosti tu upúta pozornosť aj stavba modernej kultúry: staré divadlo, svedok zápasov i slávnych bojov maďarského divadelníctva, na mieste ktorého vyrastá nový, reprezentatívny chrám maďarského divadla, spojený s budovou mestského Vigadó.