Svätý biskup Martin Tourský patrí medzi svätcov, ktorých úcta a pamiatka sa veľmi rozšírila v Cirkvi. Napriek tomu, že sv. Martin Tourský žil v dávnom 4. storočí, vieme o jeho živote pomerne veľa. Zaslúžil sa o to predovšetkým jeho žiak Sulpicius Severus, ktorý napísal obšírny životopis sv. Martina.
Sulpiciove údaje možno kriticky porovnávať s údajmi sv. Svätý Martin Tourský bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnešné Szombathely v Maďarsku. Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca preložili do Pávie v severnej Itálii. Tam Martin získal dobré základné vzdelanie. V Pávii sa Martin zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridŕžal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára.
Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Galii, terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa epizóda, ktorú s obľubou zobrazovali maliari a ktorá je charakteristická pre tohto svätca. Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. A tu zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi.
V tom čase bol Martin ešte katechumenom. Po prijatí krstu sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako člen cisárskej gardy nemohol tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť. Bol kamarátsky a veselý, ale vždy v hraniciach kresťanského poriadku. Ako dôstojník mal sluhu.
V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov vojaci dostávali osobitné peniaze, nazývané "donativum". Ale Martin neprijal túto prémiu a oznámil svojmu veliteľovi, že chce odísť z vojska. Veliteľ sa rozčúlil a obvinil svojho podriadeného zo zbabelosti. Ten však, aby dokázal, že ho pri rozhodovaní nevedie zbabelosť, sa ponúkol, že pôjde oproti nepriateľovi pred ostatným vojskom, ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec neprišlo; objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier.
Bývalý dôstojník sa vybral do Poitiers v západnej Galii. Tam bol biskupom sv. Hilár, o ktorom Martin pravdepodobne počul už predtým. Horlivý biskup prijal Martina veľmi priateľsky a chcel ho vysvätiť za diakona. Ten však odmietol. Okrem skromnosti ho k tomu mohla viesť skutočnosť, že kňazi a veriaci neradi videli bývalých vojakov v duchovnej službe a neskoršie cirkevné predpisy priamo zakazovali udeliť bývalým príslušníkom armády vyššie svätenia. Hilár teda ustanovil Martina za exorcistu, čo bol nižší stupeň duchovnej služby.
Jednej noci mal Martin zvláštny sen, v ktorom videl Boží pokyn, aby získal pre kresťanstvo svojich vekom pokročilých rodičov, ktorí žili v Panónii. Odobral sa od biskupa Hilára s prísľubom, že sa vráti. Po dobrodružnej ceste našiel rodičov, ale iba matku sa mu podarilo získať pre Krista. Ostal za istý čas v Panónii, kde sa viackrát dostal do sporu so stúpencami Áriovej bludárskej náuky. Keďže ich chránil sám cisár Konstancius, trúfali si Martina urážať, ba aj verejne trestať za obranu katolíckej viery. Prenasledovaný vyznavač odišiel do Milána, kde sa dozvedel, že biskup Hilár z Poitiers je vo vyhnanstve v ďalekej Frýgii. Ale ariánsky biskup Auxentius ho vyhnal. Na začiatku roku 360 sa Martin dozvedel, že biskup Hilár sa vracia z vyhnanstva. Ponáhľal sa mu oproti do Ríma, ale tam ho už nestretol. Našiel ho až v Poitiers. Biskup s radosťou privítal Martina, vysvätil ho za diakona a neskôr pravdepodobne za kňaza. Martin však neostal v meste, ale s Hilárovým súhlasom žil mimo mesta ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci.
Svätý Martin sa delí o plášť.
V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila. Keď roku 371 zomrel biskup Libor v meste Tours, na sever od Poitiers, miestni duchovní a veriaci chceli mať za biskupa Martina. Keďže predpokladali, že sa bude brániť, pozvali ho pod zámienkou, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. A keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourskí veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Tam ho manifestačne zvolili za biskupa. Martin sa podrobil ich vôli a pravdepodobne 4. Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo, že okrem vykonávania pastierskych povinností v miestnej cirkvi misionárčil medzi vidieckym obyvateľstvom na širokom okolí. V tom čase totiž biskupská pastorácia ešte nezachytávala celé územie, ale sústreďovala sa na mestá. Vidiečania, najmä poľnohospodárski nevoľníci, ostávali opustení. Martin poznal ich neutešenú situáciu pri desaťročnom pôsobení v Ligugé. Preto sa im usiloval pomôcť.
Duchovní v Marmoutier žili takmer kláštorným životom. Všetko imanie mali spoločné. Spoločne sa modlili, spoločne i jedli. Ich jedlo bolo jednoduché, chudobné, podobne i šaty. Mladí klerici venovali veľa času opisovaniu Svätého písma a diel starých kresťanských spisovateľov. Takto sa nielen šírila cenná kresťanská literatúra, ale mladí duchovní získavali vedomosti, potrebné pre úspešné účinkovanie. Podľa Sulpicia Severa, žiaka a prvého životopisca sv. Z Toursu a prostredníctvom Marmoutieru Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádzal do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farností. S ňou súvisela aj ďalšia, a to pastoračná vizitácia diecézy, ktorá sa rozprestierala na väčšom území. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peši. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici. Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku. Tento druh malých asketických komunít sa potom rozšíril a vo veľkej miere sa zaslúžil o pokresťančenie galského vidieka v 4. a 5.
Životopisci spomínajú početné zázraky, ktorými Boh oslavoval svojho služobníka. Martin však nechcel mimoriadnymi skutkami budiť pozornosť. Boli to úkony silne viery alebo ešte viac prejavy zanietenej lásky, ktorou sa biskup Martin usiloval pomôcť ľuďom postihnutým nešťastím alebo nespravodlivosťou. Uzdravoval posadnutých zlým duchom, malomocných a iných chorých, dokonca kriesil i mŕtvych. Ľudia zvlášť obdivovali jeho odvahu, s ktorou sa vedel postaviť zoči-voči nebezpečným nepriateľom, a tí mu nemohli ublížiť. Viackrát sa smelo predstavil aj tvrdým mocipánom a dosiahol u nich oslobodenie ľudí, ktorí boli nespravodlivo väznení, prípadne odsúdení na smrť.
Hlboký cit spravodlivosti a kresťanskej lásky viedol biskupa Martina dokonca tak ďaleko, že sa zastával španielskeho askétu Prisciliána, ktorého synoda v Bordeaux roku 384 odsúdila ako bludára. Na naliehanie španielskeho biskupa Ithacia cisár dal Prisciliána popraviť a vydal drastické nariadenia proti jeho prívržencom. Martin veľmi ľutoval, že sa cirkevné otázky dostali pred štátny súd a pokladal postup biskupa Ithacia za nekresťanský. Dva razy navštívil cisára Maxima v Trevíre, aby zachránil tých, čo boli odsúdení na smrť. Cisár napokon vyhovel Martinovi s podmienkou, že uzavrie cirkevné spoločenstvo s Ithaciom.
Biskup Martin Tourský sa dožil vyše 80-tich rokov. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Jeho telo previezli po rieke Loire do Tours, kde ho pochovali 11. novembra za účasti veľkého množstva ľudí. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Pochovali ho na predmestskom cintoríne v jednoduchom hrobe medzi veriacimi, ako si to sám želal.
Úcta k svätému Martinovi na Slovensku
Sv. Martin Tourský patrí medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. A táto úcta sa mimoriadne rozšírila. Vo Francúzsku vzniklo vyše 3600 kostolov a kláštorov zasvätených sv. Martinovi. Pomerne veľkú úctu tomuto svätcovi preukazovali tiež v Taliansku, Nemecku, Rakúsku a zvlášť v Uhorsku, kde kedysi stála jeho kolíska. Mnoho kostolov a farností je zasvätených sv. Martinovi aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie sú dóm sv. Martina v Bratislave a katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule.
Svätý Martin na koni.
Kostol sv. Martina v Brezovičke
V obci Brezovička sa nachádza farský kostol zasvätený sv. Martinovi. Strecha nad loďou a nad svätyňou mala pred rokom 1827 taký tvar, aký má teraz ešte strecha na kostole v Brezovici. Po požiari, ktorý bol pred rokom 1827, sa urobila už iba jednoduchá strecha na veži kostola a nad loďou je strecha nižšia ako bola pôvodná. Kostol dnes patrí medzi národné kultúrne pamiatky.
Hlavný oltár v Brezovičke navrhol bardejovská františkán Konrád Švestka v roku 1888, ktorý tiež namaľoval na ňom všetky obrazy. Na návrhu sa píše, že návrh je určený pre dedinu Hamborg, pretože v tých rokoch sa takto volala dedina. Hlavný obraz sv. Martina bol na oltári dokončený v roku 1889.Originál návrhu sa nachádza v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Návrh sa dá nájsť aj v knihe: „Pamiatky františkánskeho rádu v 19. storočí na Slovensku a Konrád Švestka“, ktorú napísali Katarína Beňová a Katarína Chmelinová. Knihu vydala Matica slovenská v roku 2013.
Stredoveký zvon z XV. storočia vo zvonici farského kostola sv. Martina. Je na ňom latinský nápis: „Verbum*Domini*manet*in*aeternum*“ čo znamená: Slovo Pánovo trvá naveky. Zvon patrí medzi národné kultúrne pamiatky.
Kláštor kartuziánov v Koscileku
Kláštor v Hamborku vznikol ako pokánie Magistra Kakaša za vraždu, keď v nejakom spore bol zabitý Fridrich, prepošt Strážcov Božieho hrobu v Chmeľove. Pravdepodobne ho nezabil osobne, ale prostredníctvom svojho človeka Hynama Lanka a jeho druhov. Po vražde sa v Levoči v roku 1307 konal zmierčí súd, ktorý nariadil, aby magister Kakaš za pásu duše zavraždeného Fridricha založil (resp. navšítívil) šesť kláštorov, v ktorých sa za dušu Fridricha mal dať odslúžiť 400 (podľa Wagnera 4000 ) zádušných omší, čo bolo vtedy zvykom.
Na základe rozsudku dal magister Kakaš založiť kláštor aj v Hamborku v roku 1307 a do kláštora povolal kartuziánov z kláštora na Skale útočišťa.
Kartuziáni prišli zo Skaly útočišťa do Hamborka v roku 1307 a postavili kostol bez veže dlhý 23,5 metra zakončený polygonálnou svätyňou a severne od kostola postavili tiež kláštornú budovu dlhú 36,2 a širokú 10,4 metra. Možno mali v pláne stavať aj viac budov okolo kostola, ale keďže boli v Hamborku iba 22 rokov, tak to asi nestihli. Preto sa kláštor v Hamborku odlišuje od ostatných kartuziánskych kláštorov, keďže v Hamborku slúžila iba jedna budova ako kláštor.Prepošt na Skale útočišťa po čase zistil, že spravovanie tohto kláštora nie je pre neho výhodné. Kartuziáni preto odišli z Hamborka v roku 1329 na Skalu útočišťa alebo do Lechnice, kde boli v tom čase kartuziánske kláštory.
Podľa tradície po sebe zanechali farskému kostolu pozlátený strieborný kalich sv. Mikuláša, ktorý sa teraz nachádza v bardejovskom múzeu. Na jednom medailóne na tomto kalichu je vyobrazený sv. Ján Krstiteľ, ktorého si dávali často kartuziáni za patróna svojich kostolov.Ďalšie osudy kláštora sú málo známe. Asi po jednom storočí, keď v roku 1440 vdova Alžbeta zavolala Jiskru a vymenovala ho za šarišského župana, možno vtedy budovu kláštora, ktorá asi ešte stála, premenili na pevnosť. V roku 1442 veliteľ brezovického hradu Čajka bol chytený a hrad obsadený husitmi. Pravdepodobne vtedy husiti dostali do rúk aj budovu kláštora. Keď ale odtiaľ odstúpili za výkupné 400 zlatých a ponechali hrad Štefanovi Berzeviczymu, vtedy pravdepodobne opustili aj múry kláštora.
Koncom XV. storočia ( asi r. 1493) kláštorný kostol, ktorý bol ešte zachovaný, bol obnovený alebo sa na základoch kostola postavila kaplnka zasvätená sv. Žofii, ktorá sa stala pútnickým miestom. Púte sa tam konali nielen na sviatok sv. Martina, patróna farského chrámu, ale aj na sviatok Narodenia Panny Márie, na sviatok sv. Žofie a ešte niektoré iné dni.
Detail z katedrály v Mainzi.
Podľa tradície kalich zanechali farskému kostolu sv. Martina kartuziáni, keď odišli z Hamborka na Skalu útočišťa. Teda podľa tradície kalich pochádza z rokov 1308 - 1329. Na jednom z medailónov je vyobrazený sv. Mikuláš, na druhom pelikán, ktorý kŕmi svoje mláďatá a na treťom je vyobrazený sv. Ján Krstiteľ, ktorého si dávali často kartuziáni za patróna svojich kostolov a bol tiež patrónom kartuziánskeho kostola na Kláštorisku. Kalich je vyrobený zo striebra a je pozlátený. V strede kalicha je nápis: NICOLAE.
Ďalšie sakrálne pamiatky
V Brezovičke sa nachádza aj mozaikový Boží hrob, ktorý bol urobený v roku 1885 alebo krátko pred týmto rokom a robila ho česká firma Eduarda Zbitka v Olomouci. Týchto Božích hrobov vtedy firma urobila okolo tisíc kusov. Vyrábali ich pre Čechy, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, ale veľa z nich išlo aj do južnej Ameriky. Z Božích hrobov je v Čechách iba desať kusov, v Rakúsku a Nemecku je ich tiež už iba niekoľko. Niektoré hroby v Čechách sú už v múzeu, iné ešte v kostoloch, napr. v Doudlebách, Kundraticiach u Cviklova, Kaplici, Rapšahach, Paseke, v kostole sv. Mórica v Olomouci, Dolním Nemčí, vo Valašskom múzeu v prírode, kde ho dala farnosť v Novém Hrozekově. V Novém Hrozekově sa spomína Boží hrob vo farskom inventári pred rokom 1873. V Rakúsku a Nemecku sú tieto Božie hroby v týchto mestách: Drosendorf, Ernstbrunn, Aspersdorf pri Hollabrunne, Unterretzbach, Kettlasbrunn, Darshoffen-Bavorsko, Rommelsried, Iffeldorf. V Drosendorfe sa uvádza, že Boží hrob stál 1000 korún, na terajšie pomery by to stálo v roku 2019 10-tisíc eur.
V obci sa nachádza aj Kaplnka sv. Jána Nepomuckého, postavená bola v roku 1800, renovovaná v rokoch 1921 a 2013. A tiež Renesančná kaplnka sv. Heleny, postavená na konci dediny smerom ku Brezovici. Nachádza sa už na mapách z I.
Svätý Martin z Tours - Svätí mariánskych otcov v centre pozornosti
Kláštor pod Znievom
V obci Kláštor pod Znievom sa po začatí rozvojového procesu v roku 2015, podarilo v spoluprác s novým vedením obce a jej obyvateľmi vytvoriť plán rozvoja a spustiť komplexný program obnovy infraštruktúry, verejných budov, zdravotnej starostlivosti, protipovodňovej ochrany a ochrany životného prostredia. Okrem toho bol zavedený systém separovaného odpadového hospodárstva a plnenie miestnej minerálnej vody do recyklovateľných fliaš. Investuje sa do moderného a kvalitného vzdelávania v materských a základných školách. Na oživení hospodárstva sa podieľa pestovanie liečivých rastlín, príprava oleja, miestna mliekáreň a pekáreň.Tieto aktivity posilňujú regionálny marketing a cestovný ruch. Dotácie, ktoré obec nadobudla na rozsiahle investície, sú pozoruhodné. Občianske združenie Dobrý pastier sa v budove kláštora stará o približne 400 ľudí bez domova. Nachádzajú tu zamestnanie a sú začlenení do poľnohospodárstva, ako aj do údržby verejných priestranstiev. Občianske združenie Brieždenie zriadilo útulok pre ženy.