Ak zamierite k lesom neďaleko obce Veľké Lovce v okrese Nové Zámky, narazíte na ruinu starého kláštora, tiež známeho ako Mariánska Čeľaď. Niektorí domáci obyvatelia sú poverčiví a tomuto miestu sa vyhýbajú aj cez deň. Ruina je opradená tajomnom a je považovaná za jedno z najdesivejších miest, aké máme nielen v Nitrianskom kraji, ale i na celom Slovensku. Na Slovensku nájdeš veľké množstvo opustených miest či ruín kedysi honosných sídiel. Niektoré si pomaly príroda berie naspäť, pár sa dočká rekonštrukcie a okolo niektorých sa aj po rokoch vznáša aura tajomna a desivej atmosféry. Ten sa nachádza v katastri obce Veľké Lovce, ktorej história je viac než zaujímavá.
Život na jej území totiž dokazujú už skameneliny, ktorých vek sa odhaduje na jeden až dva milióny rokov. Presný dátum vzniku obce nie je dokumentovaný. Prvá zachovaná zmienka o obci pochádza z roku 1236. Pôvodne sa obec volala Lót, s najväčšou pravdepodobnosťou podľa Lóthyhovcov, ktorí boli od roku 1247 spolumajiteľmi obce. Od roku 1927 sa spoločná obec nazývala iba Lót. Na Veľké Lovce bola obec premenovaná v roku 1948.
Náš príbeh však začína až s príchodom roka 1512, kedy obec získali Lévaiovci a Haraštiovci. V roku 1512 obec získali Lévaiovci a Harastiovci, ktorí v bližšie neurčenej dobe časť pôvodného chotára Loviec - osadu Máriacsalád (Mariánska Čeľaď) darovali Rádu Pavlínov.
V lesoch neďaleko obce Veľké Lovce sa rozkladajú ruiny starého kláštora zvaného Máriacsalád alebo Mariánska Čeľaď. Kedysi honosný kláštor s prekrásnym dvojvežovým kostolom, udržiavanou záhradou a kúpeľmi postavil rád paulínov pravdepodobne začiatkom 16. storočia. Išlo o mníšsku rehoľu založenú v 13. storočí v Uhorsku, ktorej sám pápež dovolil nosiť biely habit, aby sa odlišovali od túlavých mníchov. Boli to oni, kto tu začiatkom 16. Tunajší mnísi sa venovali nielen službe Bohu a ľuďom, ale i vede a rozvíjaniu pokroku v hospodárstve. V kláštore zriadili knižnicu, v ktorej zhromaždili rozsiahlu zbierku cenných historických zväzkov najrôznejšieho zamerania.
Kláštorný komplex, keďže mal sčasti pevnostný ráz, slúžil počas nebezpečenstva i ako útočisko ľudu pred hrôzami vojny. Pomáhali si pritom aj rozsiahlou sieťou podzemných chodieb, ktoré vybudovali v rámci obrany proti Turkom. Počas nebezpečenstva poskytoval útočisko pred hrôzami vojny. Avšak, aj jeho obyvateľov nesužovali len turecké rabovačky.
Na druhej strane sa zachovali povesti o tom, že tunajší „bieli mnísi“, ako ich miestni nazývali, nežili príliš bohumilým životom a svojmu okoliu boli skôr na škodu než na úžitok. Údajne nežili príliš bohumilým životom a okoliu boli často viac na škodu než na úžitok. Mali sa správať povýšenecky, pretože medzi členmi boli zväčša neprvorodení synovia šľachticov. Vraví sa, že nemali dobré vzťahy s ľuďmi, správali sa povýšenecky, pretože šlo zväčša o neprvorodených šľachtických synov. Miestni verili, že si pomáhali tajnými podzemnými chodbami, do ktorých ich lákali. Podliehajúc hriešnym vášňam, unášali devy z okolitých dedín, ktoré sa už nikdy nevrátili naspäť.
Treba však povedať, že mohlo ísť aj o prácu zbojníkov, ktorými sa hemžili okolité husté temné lesy a báli sa ich aj samotní pavlíni. (V skutočnosti boli únosy dievčat pravdepodobne dielom zbojníkov, ktorými sa hemžili okolité lesy, a ktorých sa báli i sami paulíni.) Postupom času sa začala šíriť povesť, ktorá hovorí o opátovi, ktorý bol hriešny a uspokojoval svoje zvrátené chúťky v podobe znásilnení a vrážd. Raz mu mali cestu skrížiť dievča Tereza a chlapec Imrich. Tento zaľúbený pár sa čoskoro chystal zosobášiť. Zo spovednice však už mladá dievčina nikdy nevyšla. Práve v noc po ohavnom čine sa malo opátovi prisniť, že mal byť Terezou prekliaty. Stal sa z neho vlkolak a dodnes vraj straší v ruinách kláštora a hustých temných lesoch. Niektorí dokonca tvrdia, že ho v noci poučiť vyť na okolité dediny.
Samotný kláštor bol zrušený reformou Jozefa II. v roku 1786. Pavlíni tu zriadili sídelnú kapitulu, ktorej rozvoj zastavila náboženská reforma cisára Jozefa II. Rád v roku 1786 zrušil. Majetky kláštora prevzala Uhorská kráľovská J. Neskôr priestory slúžili ako sklad obilia a ovčinec. Kláštor Mariánska Čeľaď bol mníchmi opustený koncom 18. storočia. Až do roku 1989 bol využívaný na rôzne svetské účely. Po prevrate začal pustnúť a pričinením vandalov a zlodejov stavebného materiálu sa veľmi rýchlo zmenil na rozvalinu.
Z kláštora zostali len torzo obvodných múrov a tri krídla budov. Na miestach, ktorými viedli tajné podzemné chodby, sa nachádzajú prepadliská. Zrúcanina Mariánskej Čeľade je napriek neutešenému stavu obľúbeným výletným miestom. Zrúcanina je voľne prístupná verejnosti. Aj napriek tomu je toto miesto vyhľadávaným pre svoj pokoj a blízkosť rekreačného strediska Podhájska.
História Mariánskej Čeľade
Ako uvádza web hrady-zamky.sk, Mariánska Čeľaď sa prvýkrát spomínala už v roku 1210, kedy na mieste stála kaplnka. V roku 1075 sa zo záznamu z listiny kráľa Gejzu I. dozvedáme, že tu stála osada. K pozemkom sa dostali v roku 1512 pavlíni v Lóte, Belegu a Gronskej Mikuli a o niekoľko rokov neskôr sa založil kláštor. V listine sa kláštor spomínal pod menom Zala(t), prídavné meno „mariánska“ pochádza až z neskoršej doby, kedy bol kláštor zasvätený Panne Márii. Pavlíni žili v kláštore viac ako 250 rokov. Najlepší život mali v 15. a 16. storočí, pretože nemuseli platiť dane, mali rôzne privilégiá či vlastnili približne 4-tisíc hektárov pôdy. Ľudia pracujúci v kláštore mali domov v osade Belek, ktorá je dnes súčasťou obce Podhájska.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1210 | Prvá zmienka o Mariánskej Čeľadi, na mieste stála kaplnka. |
| 1075 | Z listiny kráľa Gejzu I. sa dozvedáme, že tu stála osada. |
| 1512 | K pozemkom sa dostali pavlíni. |
| 1786 | Dekrét cisára Jozefa II. zrušil rehoľu pavlínov v Uhorsku. |
| 1863 | Po zásahu blesku kláštor vyhorel. |
| 1973 | Posledná obyvateľka opustila kláštor. |
V 16. storočí sťažil život pavlínov vpád Turkov, pretože sa na niekoľko rokov v kláštore zabývali. Kláštor zničili Rákocziho vojská a mnísi odišli. Vrátili sa až v roku 1711. Od roku 1749 začali nanovo budovať kláštor, a to v barokovom slohu s honosnou výzdobou. Pribudli termálne kúpele, botanická záhrada či dvojvežový kostol. Kostol mal dve veže a svojím vzhľadom pripomínal veľkolepý chrám. Kláštoru uštedril posledný klinec do rakvy dekrét cisára Jozefa II. z roku 1786, kedy zrušil rehoľu pavlínov v Uhorsku. Nachádzala sa v ňom knižnica s viac ako tisíc zväzkami a po zrušení rádu bol celý archív zakopaný v Klokočovom jarku. Archív objavili v 19. storočí a uložili vo Viedni. Pavlíni sa po zrušení rádu do kláštora nevrátili. Po zásahu blesku v roku 1863 kláštor vyhorel a do pôvodného stavu ho nikdy nikto viac nedal. Kostol, ktorý bol jeho súčasťou, prišiel o celú strechu a zanikol. Dvojvežový kostol sa počas 2. svetovej vojny taktiež poškodil, až úplne zanikol. Pod kláštorom sa nachádzajú únikové chodby, no nie sú poriadne zmapované. Chodby majú byť široké až 4 metre a vedúce až do kláštora v Hronskom Beňadiku či Nových Zámkov.
Mariánska Čeľaď v roku 1900. Zdroj: hrady-zamky.sk
Neskôr boli v priestoroch kláštora kancelárie, jedáleň, základná škola, sklad obilia či stajňa pre zvieratá, a postupne sa stav kláštora zhoršoval. Pre 1.-4. ročník a obchod s potravinami. V 20. storočí títo ľudia pracovali. Posledná obyvateľka opustila kláštor v roku 1973. Od roku 1970 vyhlásili budovu za historickú pamiatku. Kláštoru svitalo na lepšie časy, kompletne sa vymenila strecha a budovu trvalo strážili. Neskôr pripadol do rúk cirkvi, a v 90. rokoch sa každoročne konali počas leta stretnutia kresťanskej mládeže. Hoci sa hovorilo o tom, že cirkev chce kláštor obnoviť, dodnes sa tak nestalo a naďalej chátra.
Z kláštora je dnes ruina. Zdroj: Google maps
Povesť o mníchoch a únosoch žien
V ráde pavlínov boli väčšinou synovia šľachticov, ktorí sa nenarodili ako prvorodení a rozhodli sa stať mníchmi. Pavlínov prezývali bieli mnísi a tradovalo sa, že v kláštore zmizlo veľa žien, ktoré znásilňovali. Predstavený rehole si mal vymáhať právo prvej noci (právo pánov na panenstvo dcér svojich poddaných, ktoré využili počas ich svadobnej noci).
Z kláštora je dnes ruina. Zdroj: Google maps
Podľa niektorých zdrojov okolie kláštora a osadu obklopovali lesy, v ktorých sa nachádzali zbojníci. Hovorí sa hlavne o Klokočovi a priekopa, kde vraj jeho družina bývala, nesie názov Klokočov. Legendy hovoria aj to, že zbojníci sa prezliekali do odevov mníchov a práve oni stáli za únosom žien. Ich cieľom bolo, aby podozrenie padlo na pavlínov. Ženy mizli v tajomných podzemných chodbách.
Z kláštora je dnes ruina. Zdroj: Google maps
Skúmania lovcov duchov
Ruina starého kláštora vyvoláva u miestnych obyvateľov zimomriavky aj počas dňa. Lovcovia duchov a ľudia, ktorí sa zaoberajú nadprirodzenom, veria, že na mieste straší. Ruina starého kláštora je dodnes atraktívna pre lovcov duchov, ktorí sú presvedčení, že na mieste sú nadprirodzené javy. Na tomto mieste sa podľa povier stretávajú satanisti a pritiahli rituálmi niečo zlé.
Slovak Ghost Hunters je skupina, ktorá sa zaoberá skúmaním paranormálnych javov už roky a opakovane sa vrátila na Mariánsku Čeľaď. Prvýkrát vstúpil tím do priestorov v noci a započul, ako v tme zaznelo meno jednej členky „Baška“.
Tajomné chodby. Zdroj: Youtube
Druhýkrát vyrazili na vyšetrovanie opäť v noci a mali so sebou aj dvoch fanúšikov. Už cez deň všetci počuli buchot a mali pocit, ako keby okolo nich niečo prechádzalo. Spirit box, ktorý zaznamenáva zvuk duchov, povedal „von“, „vidíme“, „ja som Fero“, „Marek“ a tím započul aj kroky i spev dieťaťa.
Počas vyšetrovania. Zdroj: Youtube
Na vyšetrovanie sa podujala aj skupina Paranormal. Prehliadku ruín začali už cez deň a pokračovali v noci. Zhodnotili, že naživo vyzerá kláštor oveľa strašidelnejšie, ako na fotografiách. Objavili pivnicu, z ktorej vedie tunel, ale nevedeli, kde končí. V múre objavili horiacu sviečku, no nikto z nich ju nezapálil. V noci kráčali chodbami a zachytili za sebou buchot, cítili i chlad. Všetci taktiež započuli ženský krik a rozbehli sa von. Keď sa opäť vrátili dnu, videli v tme niekoho utekať.
Vyšetrovanie skupiny Paranormal. Zdroj: Google maps
Bývala to jedna z najkrajších historických budov na Slovensku. Dnes sa kláštor Mariánska Čeľaď mení na bezútešnú ruinu. Strecha je definitívne preč. Na hornom poschodí rastú stromy a burina, múry, ktoré ešte zostali stáť, sa nakláňajú do strán. Pôvodné maľby na stenách zmyl dážď. Kláštor Mariánska Čeľaď patrí pod obec Veľké Lovce v Novozámockom okrese, jeho vlastníkom je však cirkev.