Hlboko si vpísal do mysle a spasiteľnou bázňou ma napĺňajú slová apoštola Pavla, ktorý s celou svojou autoritou píše Hebrejom o povinnosti poslúchať predstavených.
I keď sa toto tvrdenie vo všeobecnosti vzťahuje na všetkých tých, čo patria k hierarchii, dotýka sa hlavne mňa, ktorého Boh, hoci som nesúci na takýto úrad, ustanovil na najvyšší stupeň autority v Cirkvi.
Dobre viem, akým úsilím odpovedali na moju výzvu a akú horlivosť a aktivitu preukázali vo výchove kléru k čnosti. Musím však, žiaľ, s ľútosťou poznamenať, že sú iní, a to v najrôznejších oblastiach, ktorých život nie je taký, aby kresťanský ľud mohol na nich hľadieť s obdivom ako do zrkadla, z ktorého si môžu brať vzor na nasledovanie. Takýmto členom kléru chcem týmto listom otvoriť svoje srdce.
Nepoviem nič nového - nič, čo by ste už neboli počuli. Poviem však to, na čo je každý povinný pamätať, a Pán mi dáva nádej, že môj hlas prinesie ovocie. Moje jediné želanie je toto: "Obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti". Chcem napokon poznamenať, že touto exhortáciou nesledujem jednoducho len vaše dobro, ale aj všeobecný osoh veriacich, lebo jedno od druhého nemožno oddeliť. Kňaz nemôže byť dobrý alebo zlý sám osebe, ale príklad jeho života nesie v sebe dôsledky pre život celého ľudu.
Kto je vyznačený kňazstvom, nevlastní ho len pre seba, ale aj pre druhých. Kňaz je teda svetlo sveta a soľ zeme. Akým spôsobom? Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života. V takom prípade ten, čo ho počúva, odpovie mu síce nezdvorilo, ale nie nespravodlivo: "Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami to popierajú" a nebude prijímať náuku kňaza, ani sa nenechá zaujať jej svetlom.
Bez svätosti nemôže byť kňaz ani soľou zeme. To, čo je skazené, nemôže dať neskazenosť. A tak, kde chýba svätosť, nemôže byť iné ako skazenosť. Ešte zrejmejšie to vyplynie zo skutočnosti, že kňazský úrad vykonávame nie v svojom mene, ale v mene Ježiša Krista. "Nech nás každý pokladá - hovorí sv. Pavol - za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev", "sme ... Práve preto nás Ježiš nezahrnul medzi sluhov, ale medzi svojich priateľov: "Už vás nenazývam sluhami... nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca...
Našou úlohou je teda predstavovať samého Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním zamýšľaný cieľ. Nadovšetko sme však povinní ako služobníci Ježiša Krista vo vznešenej obeti, ktorá sa neustále obnovuje pre život sveta, mať takú vnútornú dispozíciu, akú mal On vtedy, keď na oltári kríža ponúkol Bohu seba samého ako nepoškvrnenú hostiu.
Ak v dávnych dobách, keď ešte jestvoval len tieň a obraz pravej obety, vyžadovala sa od kňazov veľká svätosť, aká sa vyžaduje od nás dnes, keď obeťou je sám Kristus! :Ten, kto má účasť na tejto obeti, nemal by snáď byť čistejší ako ktokoľvek iný? Sv. Karol Boromejský veľmi správne trval na tejto veci, keď vo svojich prejavoch ku kléru hovoril: "Keby sme, najdrahší bratia, pozorne zvažovali, aké neoceniteľné dary vložil Boh do našich rúk, ťahalo by nás to vynaložiť úsilie žiť tak, ako je to hodné kléru. Niet ničoho, čo by Pán nebol vložil do mojich rúk, keď tam vložil svojho jednorodeného Syna, večného ako On a vo všetkom mu rovného! Vložil mi do rúk všetky svoje poklady, sviatosti a milosti. Vložil mi do rúk duše, ktoré sú mu nadovšetko drahé - veď ich miloval viac ako seba samého a vykúpil ich vlastnou krvou. Vložil mi do rúk nebo, ktoré môžem iným otvoriť alebo zavrieť..."
Cirkev prejavuje tú najživšiu starostlivosť o svätosť svojich kňazov. Na prvom mieste pomocou seminárov. Potom sú tu svätenia, ku ktorým Cirkev postupne napomáha vhodnými medziobdobiami. Pri takýchto príležitostiach nechýbajú svätencom jej materské povzbudenia k svätosti. Veľmi závažné sú aj slová adresované kandidátom subdiakonátu. "Musíte znovu a znovu premýšľať nad tým, aké bremeno berie dnes na seba vaša spontánna vôľa... Keď ste raz prijali túto vysviacku, už nemôžete cúvnuť z tohto svojho predsavzatia, ale musíte navždy slúžiť Bohu a s jeho pomocou zachovávať čistotu." A napokon: "Ak ste doteraz boli v Cirkvi ťažkopádni, odteraz musíte byť príčinliví; ak ste driemali, musíte bdieť; ak ste boli nečestní, teraz musíte byť čistí..."
Za budúcich diakonov sa Cirkev ústami biskupa modlí takto: "Nech oplývajú príkladom každej čnosti, autoritou spojenou so skromnosťou, neochvejnou cudnosťou, nevinnou čistotou, vernosťou disciplíne ducha. Napomenutie, adresované kandidátom kňazstva, je ešte silnejšie: "K takémuto vysokému stupňu treba pristupovať s veľkou bázňou a je potrebné dôkladne sa presvedčiť, či sa kandidáti vyznačujú nebeskou múdrosťou, bezúhonnými mravmi a dlhotrvajúcim posväcovaním..."
Niet teda divu, že v tomto bode vládne jednomyseľná zhoda aj medzi Otcami a Učiteľmi Cirkvi. Možno budeme mať pokušenie obviňovať ich z preháňania. Ich myšlienky možno zhrnúť nasledovne: Medzi kňazom a ktorýmkoľvek iným človekom, ktorý dobre žije, musí byť taký rozdiel, aký je medzi nebom a zemou. Nestačí preto, že čnosť kňaza nekompromitujú ťažké previnenia. Takýto názor zastáva aj Tridentský koncil, keď napomína členov kléru, aby sa vyhýbali aj "najmenším previneniam, lebo tieto by u nich nabrali vrcholnú závažnosť".
V čom spočíva svätosť, potrebná pre kňaza?
Zostáva teraz vymedziť, v čom spočíva svätosť, potrebná pre kňaza. Niekto si myslí i tvrdí, že vzorový kňaz je ten, ktorý sa celý obetuje pre dobro druhých. Netreba, aby dával veľkú váhu čnostiam, ktorých cieľom je osobná dokonalosť (tzv. "pasívne" čnosti). Ťažko vyjadriť, ako veľmi je klamné a škodlivé toto učenie. Už môj predchodca Lev XIII. o ňom s veľkou múdrosťou písal takto: "Aby sme mohli povedať, že kresťanské čnosti sa menia a prispôsobujú rôznym dobám, museli by sme zabudnúť na slová sv. Pavla: "Ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna". Ježiš Kristus je učiteľ a vzor každej svätosti a jemu sa musí pripodobniť každý, kto chce prísť do neba. Ale Ježiš Kristus sa nemení v priebehu vekov. On je vždy ten istý "včera, dnes a naveky".
Toto učenie, ktoré sa rovnako vzťahuje na každého veriaceho, osobitne sa týka kňazov. Treba zdôrazniť, že najvyšší Pastier osobitne spomenul zdržanlivosť, čnosť, ktorú evanjelium nazýva zrieknutím sa seba samého.
V žiadnom prípade nestačí, aby kňaz žil len pre osobnú svätosť. Je totiž robotníkom, ktorého Ježiš "vyšiel najať... do svojej vinice". Keď však toto koná, nech si dobre vpíše do pamäti slávne napomenutie svätého Pavla: "Ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast". Môžeme siať, koľko chceme a "idúcky plakať"; môžeme vložiť všetko úsilie do pestovania a nepozerať pritom na námahu.
A ešte jedna úvaha. Ľudia sú obyčajné nástroje, ktoré Boh používa na spásu duší; je preto potrebné, aby boli schopní dať sa Bohu ovládať. Ako sa takými stanú? Zaiste si netreba myslieť, že Boh nás použije na svoju väčšiu slávu preto, lebo v nás objavil nejakú osobitnú vrodenú alebo nadobudnutú schopnosť. Je napísané: "Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných. Popravde jediná vec, ktorá zjednocuje človeka s Bohom, robí ho jemu príjemným a ustanovuje ho za hodného služobníka jeho milosrdenstva, je svätosť života a mravov.
Svätý však, aj keď je skromnejšie uspôsobený, je schopný iniciatívne začínať i dovršovať mnohé diela, veľmi užitočné pre Boží ľud. Dosvedčujú to nespočetné príklady z každej doby.
Vieme, že svätosť je ovocím našej vôle do tej miery, nakoľko jej prichádza na pomoc Božia milosť. A presne túto milosť nám Boh dal úplne k dispozícii; stačí chcieť, a nikdy nám nebude chýbať. Modlitba a svätosť sú vzájomne späté. Jedna nemôže jestvovať bez druhej. Pravdivá je Chryzostomova myšlienka: "Myslím, že všetkým je jasné, že je jednoducho nemožné viesť čnostný život bez pomoci modlitby". Toto učenie najúčinnejšie potvrdzuje Ježiš svojím povzbudením a najmä svojím príkladom. Źiaľ, často sa modlí skôr zo zvyku ako z vnútornej horlivosti. V určitých hodinách dňa odriekava breviár alebo nemnoho ďalších modlitieb, ale veľmi povrchne. Potom si už cez deň nenachádza čas, aby si spomenul na Boha, aby sa s ním zhováral a pozdvihol dušu k nebu. A práve kňaz je väčšmi ako všetci ostatní povinní plniť Ježišov príkaz "ako sa treba stále modliť", príkaz, ktorý má svoju odozvu v kategorickom upozornení svätého Pavla: "V modlitbe buďte vytrvalí; bdejte pri nej a vzdávajte vďaky!
Koľko príležitostí pozdvihnúť sa k Bohu ponúka sa denne duši, ktorá túži po vlastnom posvätení a po spáse iných! A to nie je všetko. V záplave hriechov, ktorá sa čoraz väčšmi šíri, práve my máme osobitným spôsobom vyprosovať Božiu zhovievavosť.
ďalším prostriedkom základnej dôležitosti je venovať každý deň trochu času rozjímaniu o večných veciach. Svätý Bernard, opát, píše pápežovi Eugenovi III., svojmu dávnemu žiakovi, a naliehavo a otvorene ho napomína, aby nikdy nezanechal denné rozjímanie. Odporúča mu, aby ani vtedy, keď sa cíti stiesnený toľkými vážnymi starosťami, plynúcimi z jeho najvyššieho apoštolského úradu, nestali sa mu tieto zámienkou, aby sa od neho oslobodil. A aby mu ukázal, koľko dôvodov má pre to, čo píše, vyratúva výhody tohto cvičenia: "Rozjímanie očisťuje predovšetkým myseľ - zdroj, z ktorého pramení. Okrem toho riadi city, usmerňuje činy, napráva zlozvyky, mravom dáva bezúhonnosť, život robí čestným a usporiadaným; jedným slovom, poskytuje Božiu i ľudskú vedu. Rozjímanie vyjasňuje zmätené pojmy, jednotlivé veci dáva do súvisu, sústreďuje rozptýlené myšlienky, skúma tajomstvá, uvažuje nad pravdami, oskúšava to, čo je pravdepodobné a odhaľuje to, čo je len zdanlivé. Rozjímanie určuje, čo treba robiť, a uvažuje nad tým, čo sa urobilo, a tak myseľ napráva minulú chybu a vyhýba sa budúcim. Súhrn všetkých týchto veľkých výhod rozjímania nás presviedča nielen o jeho celkovej užitočnosti, ale aj o jeho absolútnej nutnosti.
Je pravda, že všetky kňazské funkcie sú vznešené a hodné úcty. Ale ich časté vykonávanie umenšuje u posvätných služobníkov vzdávanie povinnej úcty. Ich horlivosť sa postupne zmenšuje. A ešte viac. Kňaz je nútený denne prichádzať do styku s pokazeným svetom. Dokonca aj pri uskutočňovaní pastoračnej lásky musí sa obávať skrytých nástrah pekelného hada. A posledná úvaha. Je dobre, aby kňaz získal istú ľahkosť v upriamovaní sa na nebeské veci, on, ktorý v nich má mať zaľúbenie, má o nich hovoriť a učiť o nich, on, ktorý má svoj život zameriavať na nadprirodzeno a robiť tak, aby celá jeho služba bola podľa Boha, aby sa inšpirovala a riadila vierou. A práve na získanie a udržanie tejto pohotovosti ducha, tohto takmer prirodzeného spojenia s Bohom, niet lepšieho prostriedku ako každodenné rozjímanie.
Jediná cesta k VÍŤAZSTVU v našom živote je LÁSKA - Kňaz Jozef Šuppa
Sú to ľudia, ktorým sa stratil ten neoceniteľný poklad, akým je "zmysel pre Krista"; všetci tí, čo sa venujú pozemským veciam, bežia za márnosťou a strácajú sa v ľahkovážnych táraniach. Voľakedy, keď ešte na nich neuschol olej pomazania rúk, usilovne si pripravovali vnútro na čítanie žalmov, aby neboli ako tí, čo pokúšajú Boha; hľadali si na to najvhodnejší čas a najtichšie miesto; usilovali sa pochopiť zmysel, aký Boh vložil do žalmov; oslavovali, smútili, tešili sa, v spojení so žalmistom dávali svojmu duchu rozlet. A ani z tej živej úcty, akú prechovávali k Božím tajomstvám, nezostáva takmer nič. Aké boli voľakedy krásne svätostánky! Bola to radosť pre dušu stáť pri Pánovom stole a pozývať k nemu toľké nábožné duše. Aké úsilie o čistotu pred slávením svätej omše, aké modlitby vysielala túžiaca duša!
Ak nie sú navyknutí zhovárať sa s Bohom, bude im chýbať akákoľvek Božia inšpirácia vtedy, keď budú hovoriť o Bohu a budú dávať rady pre kresťanský život, a slovo Blahozvesti bude z ich perí vychádzať ako mŕtve. Ich prejav môže byť akýkoľvek učený a výrečný - nebude to hlas dobrého pastiera, ktorý ovce počúvajú s pravým úžitkom. Toto platí aj pre ostatné oblasti ich činnosti.
A tu nemôžem nehovoriť s bolesťou o tých, čo sa nechali zlákať zhubnými novosťami a nemali súdnosť, aby odmietli učenie, podľa ktorého čas strávený rozjímaním a modlitbou je stratený. Aká osudná zaslepenosť! Boh by chcel, aby vstúpili do seba, dobre porozmýšľali a pochopili, aký je koniec zanedbávania a pohŕdania modlitbou! Nech Boh prijme moje priania. Nech láskavo obráti svoj zrak na týchto poblúdených a nech na nich hojne vyleje "ducha milosti a modlitby", aby oplakávali svoj omyl, aby sa na radosť všetkých dobrovoľne vrátili na cestu, ktorú tak nemúdro zanechali a aby v budúcnosti po nej obozretnejšie kráčali. Nech si všetci títo, i vy, milovaní synovia, zapíšu do pamäti moje napomenutie, ktoré je ako Kristovo: "Dávajte pozor, bedlite a modlite sa".
ďalším veľmi dôležitým dôvodom, ktorý nás má podnecovať na rozjímanie, je to, že z neho čerpáme veľké bohatstvo rady a čnosti, ktoré nám pomáhajú dobre spĺňať veľmi ťažkú úlohu starostlivosti o duše. V tomto ohľade je vhodné znovu si prečítať pastoračnú exhortáciu svätého Karola Boromejského: "Usilujte sa pochopiť, bratia, že pre klérus nie je nič také dôležité, ako vnútorná modlitba pred, počas a po každom našom čine. Prorok hovorí: Spievať budem žalmy a porozumiem. Brat, ak vysluhuješ sviatosti, rozjímaj, čo robíš; ak sláviš svätú omšu, rozjímaj, čo obetuješ; ak sa modlíš žalmy, rozjímaj, ku komu hovoríš a nad tým, čo mu hovoríš; ak vedieš duše, rozjímaj akou krvou sú obmyté". Posledná vynikajúca úvaha, ktorá zahŕňa všetky ostatné, má v nás podnietiť lásku k rozjímaniu. Je nasledovná: O kňazovi sa hovorí, že je "druhý Kristus," a takým aj naozaj je, pretože na neho sa preniesla Kristova moc. Musí sa preto stať "druhým Kristom" a byť zaň považovaný aj v napodobňovaní Kristových činov.
Pre kňaza je okrem každodennej meditácie veľmi dôležité vytrvalé čítanie duchovných kníh, na prvom mieste tých, čo sú Bohom inšpirované. Aj svätý Pavol káže Timotejovi: "Venuj sa čítaniu". A svätý Hieronym v poučeniach o kňazskom živote, ktoré dáva Nepociánovi, vštepuje mu do srdca: "Nikdy nevypusť z ruky knihu na duchovné čítanie." A uvádza aj dôvod: "Nauč sa to, čo máš učiť; osvoj si verný prejav, ktorý súhlasí s pravým učením, aby si bol schopný povzbudzovať iných zdravou náukou a umlčať tých, čo učia opak." Obrovský je úžitok, ktorý kňazom plynie z vernosti duchovnému čítaniu.
Príkaz svätého Hieronyma: "Duchovné čítanie maj stále v rukách" bude pre vás, milovaní synovia, veľmi užitočné aj z iného pohľadu. Vieme, aký vplyv na dušu priateľa má ten, kto úprimne napomína, radí, karhá, podnecuje, napráva chyby. "Blažený, kto nájde pravého p...
Každá farnosť, ktorá má kňaza, má aj veľké požehnanie. Veď je to človek, prostredníctvom ktorého Pán Boh žehná kolísku, manželstvo i katafalk. Pri jeho nohách ľudia skladajú svoje najväčšie tajomstvá, pred ním vylievajú svoje slzy. Je človekom, ktorého slovo padá do sŕdc s váhou Božej autority a preniká duše silou viery.
Drahí naši duchovní otcovia, vyslovujeme Vám úprimné Pán Boh zaplať za Vašu kňazskú službu v našej farnosti, za zapálenie veriacich, povzbudenie, presvedčenie k obeti, za vysluhovanie sviatostí, za odslúžené sväté omše, no a aj za vľúdnosť, láskavosť i úsmev.
tags: #podakovanie #knazovi #za #pozehnanie