Prevencia pred chorobami ľudstvo zamestnáva od nepamäti. Lekár a uznávaný autor Gábor Maté verí, že spôsob akým premýšľame a využívame svoju mozgovú kapacitu, má vplyv aj na naše fyzické zdravie. Ako súvisí Alzheimerova choroba s potlačenými emóciami? Môže človek zomrieť na osamelosť? Prepojenie tela a mysle nikdy nebolo vysvetlené zrozumiteľnejšie, nakoľko sa autor opiera o dlhoročné výskumy a poznatky z praxe.
Alzheimerova choroba je vážne ochorenie, ktoré spôsobuje stratu sebestačnosti so všetkými sociálnymi dôsledkami. Je to najčastejšia forma demencie a strata samostatnosti je jedným z jej charakteristických znakov. Každý, kto denne prichádza do styku s človekom s touto diagnózou, vidí konkrétne prejavy choroby.
Priebeh choroby a jej dopad na rodinu
Choroba neprichádza náhle, ale vyvíja sa postupne, najprv nebadane, potom rôznym tempom. Rodinní príslušníci potrebujú vytvoriť podmienky pre napĺňanie fyzických, psychických a duchovných potrieb a umožniť chorému rodičovi zostať aktívnym - a to napriek demencii. Rodinní príslušníci, ktorí sa starajú o svojich rodičov, svedčia, že samotný chorý sa nachádza v panike z toho, že zabúda.
Alzeimerova choroba je vážne ochorenie, ktoré spôsobuje stratu sebestačnosti so všetkými sociálnymi dôsledkami. Je to najčastejšia forma demencie. • strata samostatnosti (Hauke 2017, s. 48). Každý, kto denne prichádza do styku s človekom s touto diagnózou, vidí konkrétne prejavy choroby. Rodinní príslušníci nám dávajú svoju skúsenosť: „V dnešnej dobe, keď je nerovnomerné starnutie, čo znamená, že niekedy hlava a telo starlo rovnomerne. To babka sedela na lavičke a rozprávala sa, alebo kopala s motykou v záhrade a puk, spadla a zomrela. Teraz nie, lebo telo je perfektne vyživované: kvalitné jedlo, teplo, starostlivosť, hygiena, proste všetko. A telo je perfektom stave. Ale mozog sa neubráni, ten ide a ide, dole. Telo takého človeka je v dobrom stave, niekedy aj v lepšom, ako tí, ktorí okolo neho skáču - pri Alzheimerovi. Choroba neprichádza náhle, ale vyvíja sa postupne, najprv nebadane, potom rôznym tempom. Rodinní príslušníci potrebujú vytvoriť podmienky pre napĺňanie fyzických, psychických a duchovných potrieb a umožniť chorému rodičovi zostať aktívnym - a to napriek demencii (Konig - Zemlin 2017, 16). „To má stále taký priebeh: ide to, padne to a znovu to ide. Vždy sa ale ten stav zhorší a v tom zhoršenom stave to potom pretrváva. A zase to po určitom čase znovu spadne a zase to pretrváva. Čiže to nie je taký sínusoidný stav, ale vždy to pretrváva a znova to klesne. Tie etapy, tie termíny medzi tými úpadkami sú rôzne. Rodinní príslušníci, ktorí sa starajú o svojich rodičov, svedčia, že samotný chorý sa nachádza v panike z toho, že zabúda: „Na začiatku začína mať s tým problém, začína mať sám zo seba paniku. Uvedomuje si, že nevie, kde čo dal, nevie kto to je, nevie čo sa stalo...je to šok. I ja si niekedy neviem spomenúť na nejaký výraz, na niečo. Včera som telefonoval, lebo som riešil cez okolo informatiky a som si nespomenul na jeden výraz, normálne som z toho bol nervózny, a takto nervózni musia byť tí ľudia, keď si na banalitu nevedia spomenúť. Potom príde ten čas, keď už nevnímajú a vtedy už vlastne nemá zmysel s nimi niečo chcieť.
Starostlivosť o chorých s Alzheimeroou chorobou zasahuje výrazne do životov rodinných príslušníkov a ich vzťahov. Po prepuknutí choroby bezprostrednú starostlivosť poskytuje zväčša rodina, ktorá na dlhodobú záťaž, aká sa spája s touto chorobou, nie je pripravená. Rodina teda zastáva nezastupiteľné miesto starostlivosti o človeka s Alzheimeroou chorobou. Zo začiatku si chorý neuvedomuje, že je potrebné riešiť jeho zdravotný stav a návštevu lekára odkladá, alebo odmieta. Napriek tomu, že mnohí rodičia s Alzheimerovou chorobou majú viacero detí, skúsenosť ukazuje, že zvyčajne sa stará o rodiča len jedno dieťa. Deti chorých rodičov majú rôzne „výhovorky, prečo sa o rodičov starať nemôžu. Z praxe vidíme, že sú rodiny, kde sa členovia dokážu postarať o chorého, ale aj rodiny, kde nie je nikto, kto by bol schopný a ochotný na túto starostlivosť.
Z výpovede našich participantov vidíme, aká psychická záťaž je na opatrovateľovi. Náročnosť starostlivosti o človeka s Alzeimerom závisí od stupňa, v akom sa nachádza. Konflikty sú súčasťou nášho života. Náročnejšia situácia vzniká vtedy, ak je v rodine dlhodobo chorý člen a konfliktov pribúda. S agresivitou by sme mali počítať asi s 20% osôb s demenciou, ktorí sú v domácom prostredí. Agresivita u klientov s demenciou sa líši od agresivity zdravých ľudí. Veľmi často je agresivita problémom ošetrujúcich ľudí a reakciou na ich nevhodne zvolený prístup a starostlivosť. Klient sa iba bráni v situáciách kedy mu nie je dobre a ktorým nerozumie. Chorý sa bráni veciam, ktoré nechce, pretože stráca schopnosť verbálnej komunikácie, alebo mu nikto nerozumie. Používa obranné metódy na podvedomej báze. Chorý často mení nálady a člen rodiny, ktorý sa oňho stará, je z náhlych zmien nálad veľmi vyčerpaný. Napriek vzornej starostlivosti o svojich rodičov, alebo svokrovcov s Alzheimerom, sa opatrovníci stretávajú často s krivým obviňovaním zo strany chorého. Je potrebné vedieť, že chorý pravdu neprekrúca, ale situáciu naozaj tak prežíva.
Odchody z domu, blúdenie, sú pre rodinných príslušníkov veľmi stresujúce. Tieto odchody chorého sú nebezpečné z viacerých príčin. Odchody chorého sú nebezpečné zvlášť v zime, keď chorý zvykne odísť len v pyžame a papučiach. Je potrebné, aby rodinní príslušníci „počítali“ s odchodmi a dohliadali na prítomnosť chorého. Osoby vyžadujúce si starostlivosť spravidla neutekajú ,,preč“, ale utekajú cielene ,,niekam“. V žiadnom prípade sa vtedy nejedná o neplánované potulovanie sa a už vôbec nie o útek.
Výživa a lieky
Spravidla sa chorý zabúda najesť, alebo naopak zabudne, že už jedol, tak sa naje ešte raz. Na začiatku môže mať človek s demenciou väčšiu chuť k jedlu. Tak v neskorších štádiách to zvykne byť naopak - človek prijíma menej potravy a nie je schopný vyhodnotiť jej množstvo, skladbu, často ani nevyhodnotí či je jedlo teplé alebo studené. Môže sa pridať problém s hltaním, čo je častejšie v neskorších štádiách demencie, kedy je nutné jedlo podávať sondou. Pri starostlivosti o chorého potrebujeme brať ohľad na zvyklosť v príjme tekutín. Najmä množstvo tekutín je individuálne a potrebujeme brať ohľad na to, že niekto, kto pil iba jeden pohár vody, sa nemôže donútiť piť liter a pol vody denne.
Pravidelné a správne užívanie predpísaných liekov je veľmi dôležité a pritom je to jedna z prvých oblastí, kde sa demencia prejavuje. Človek zabúda brať lieky v určený čas, zoberie si dávku opakovane, alebo si zosype lieky pripravené v dávkovači dohromady. Veľkým problémom je pravidelné užívanie liekov. Opatrovník počúva dookola tie isté otázky typu, prečo má chorý brať lieky...Je to vyčerpávajúce a náročné na trpezlivosť a psychiku opatrovateľa. Dôležité je uvedomiť si, že chorý sám lieky nemusí užiť. Nemožno sa spoliehať ani na jeho presviedčanie, ale treba lieky kontrolovať.
Odporúčané knihy a audioknihy
Pre lepšie pochopenie problematiky a získanie praktických rád, odporúčame nasledovné zdroje:
- Držte sa svojich detí od Gábora Maté: Kniha o výchove, ktorá sa zaoberá vplyvom rovesníkov na deti a ponúka rady pre rodičov.
- Malí ľudia, veľké emócie od Alyssy Blask Campbell a Lauren Stauble: Príručka pre rodičov, ktorá poskytuje nástroje na riešenie stresových situácií pri výchove detí a podporu emocionálnej inteligencie.
- Trauma a uzdravenie od Judith L. Herman: Základná kniha o porozumení osobám, ktoré prežili traumu, s paralélami medzi súkromnými a verejnými hrôzami.
Tieto knihy a audioknihy môžu poskytnúť cenné poznatky a návody, ako zvládať náročné situácie a podporovať emocionálnu pohodu detí a dospelých.
Je nevyhnutné, aby spoločnosť poskytovala podporu a zdroje pre rodiny, ktoré sa starajú o svojich blízkych s Alzheimerovou chorobou, a aby sa zvyšovalo povedomie o tejto chorobe a jej dopade na životy ľudí.
Sme uprostred revolúcie vo výchove, ktorá radikálne mení spôsob, akým vychovávame naše deti. Už sú preč časy mávnutia rukou nad detskými pocitmi: Neplač; Veď si v poriadku; Nerob scény. Keďže sa naše chápanie vyvíjajúceho sa mozgu zväčšilo, dnešní rodičia hľadajú nový spôsob, ako pomôcť svojim deťom pochopiť ich pocity a naučiť sa ich spracovať. Odborníčky na emocionálny rozvoj Alyssa Blask Campbell a Lauren Stauble stoja na čele hnutia na podporu emocionálnej inteligencie malých detí. Ich revolučná metóda Collaborative Emotion Processing (CEP) zmenila pravidlá hry pre rodičov a pedagógov a teraz sa o ňu delia s čitateľmi v tejto nenahraditeľnej príručke.
Audiokniha Malí ľudia, veľké emócie poskytuje nástroje na riešenie všetkých druhov stresových situácií pri výchove detí vrátane: Čo robiť, keď vaše dieťa dostane záchvat hnevu (Nie je to tak, ako si myslíte!). Užitočné scenáre na zvládnutie akýchkoľvek náročných momentov, ako je odmietnutie ísť do školy alebo nevôľa ísť spať. Ako reagovať, keď dieťa niekoho udrie alebo uhryzne. Jednoduché tipy, ktoré pomáhajú regulovať nervový systém dieťaťa. Ako predvídať a ukončiť záchvaty plaču ešte predtým, ako sa vôbec začnú.
Táto audiokniha je určená všetkým ľuďom - malým aj veľkým - a ukazuje rodičom, ako zvládnuť výbuchy ich detí, a zároveň im umožňuje rozpoznať a zvládnuť ťažké pocity, ako je hnev, smútok, hanba a úzkosť. Rodičia v tejto audioknihe nájdu cenné poznatky a návody, najmä tí, ktorí sa starajú o deti od dojčenského veku do ôsmich rokov. Audiokniha Malí ľudia, veľké emócie vybavuje dospelých nástrojmi emocionálnej inteligencie, aby mohli reagovať na správanie svojich detí vedome. Je základným, empatickým sprievodcom, ktorý naučí rodičov všímať si vlastné návyky a udržiavať priestor pre veľké emócie ich malého človeka.