V týchto dňoch sa v slovenských diecézach konajú diakonské a kňazské vysviacky. Vysviacka na Diakona: V mnohých prípadoch sa budúci kňazi začínajú svojou službou ako diakoni, čo je nižší stupňovitý postavenec. Vysviacka na Kňaza: Po splnení všetkých požadovaných podmienok, ako je teologické vzdelanie, zásnuby a duchovná príprava, je kandidát vysvätený na kňaza biskupom. Vysviacka na Biskupa: Biskupi sú kňazi, ktorí dosiahli najvyšší duchovný postavenec v rámci katolíckej a ortodoxnej cirkvi.
Preto je dôležité pochopiť, čo kňazstvo skutočne znamená a aký je jeho význam v živote Cirkvi a veriacich. Kňaz je človek ako každý iný. A predsa, keď sa stáva kňazom, už nepatrí sebe ani určitej skupine ľudí. Má všetkých a zároveň nikoho. Je medzi všetkými a napriek tomu sám. Tento posvätný stav je jeho radosťou aj odriekaním.
Pôvod novozákonného, novodobého kňazstva nájdeme v Starom zákone už na prvých stránkach Písma, keď čítame o prvých obetách Bohu. Obetu prinášali už synovia Adama a Evy. Ďalej obeta Noeho, ktorý ju priniesol s rodinou Bohu ako poďakovanie po potope na hore Ararat. V tých časoch bol kráľ alebo faraón zároveň aj najvyšším kňazom, niekde aj bohom. Prvým veľkňazom Boha Izraela bol z Pánovej vôle určený Mojžišov brat Aron. Potom túto hodnosť dedili synovia z jeho rodu - celý rod Léviho bol určený na Pánovu službu (knihy Levitikus a Numeri).
Pôvod a vývoj kňazstva
Z prvotnej Cirkvi sa zachovali niektoré označenia spolupracovníkov apoštolov aj keď už neznamenajú dnes to isté. Napr.: kňaz - presbyter, pochádza z gréckeho slova „πρεσβψτεροι = presbyteroi“, čo znamená „starší“. Tieto služby sú známe z Jánových a Pavlových cirkví. V Didaché sa hovorí o miestnych nositeľoch úradu - biskupoch a diakonoch, ktorí boli vyvolení cirkevnou obcou. V liste Klimenta Rímskeho Korinťanom z konca 1. storočia sa píše o kolégiu presbyterov, ktorí majú úlohu „episkopie“ - dozoru, nad ktorými má najvyšší dozor apoštol vo Filipách. Sv. Ignác z Antiochie vo svojich listoch píše, že: v biskupovi pôsobí Kristus. Biskup negarantuje len jednotu, ale aj tradíciu a kontinuitu s prvotnou cirkvou.
Matériou diakonskej, kňazskej a biskupskej vysviacky je vkladanie rúk biskupa na prijímateľa svätenia. Od 8. storočia sa za súčasť viditeľného znaku považovalo aj mazanie rúk olejom a podávanie liturgických predmetov (Kňaz - kalich s vínom a paténa s chlebom; Diakon - kniha evanjelií; subdiakon - prázdny kalich a prázdna paténa). Cirkev tieto prvky predpisovala. Určuje to aj Tridentský koncil (1545 - 1563). Táto prax pretrvávala až do polovice 20. storočia, kedy pápež Pius XII. Udeľuje sviatostný charakter - vtláča do duše nezmazateľný znak. Ten spôsobuje, že sviatosť kňazstva nemožno opakovať a znemožňuje návrat vysväteného do laického stavu.
Pre vyjadrenie spolupatričnosti k biskupskému stavu, dovolene vysluhujú biskupské svätenie traja biskupi, - minimálne dvaja. Podľa svedectva Svätého písma 1 Kor 14, 34; Flp 1, 1; 1 Tim 2, 11, aj podľa stálej praxe Cirkvi sa hierarchické moci udeľovali a udeľujú len mužom. Aj keď z prvotnej Cirkvi poznáme zvláštny stav - „diakonisy“, ktoré boli prijímané osobitným obradom, ale nepriznávala sa im žiadna kňazská úloha.
Prijímateľ kňazstva v Latinskej cirkvi sa zrieka manželstva v prospech spojenia sa s Kristom a v službe blížnym zamerať sa na trvalé hodnoty - čo je obsahom celibátu . K otázke svätenia žien dal rozhodne odmietavé stanovisko aj pápež Ján Pavol II. v Apoštolskom liste „Ordinatio sacerdotalis“ z 31. 5. 1994. Vyhlásil, že učenie o nemožnosti kňazskej vysviacky žien má byť považované všetkými veriacimi za definitívne. Žena týmto rozhodnutím nie je diskriminovaná.
Diakonom sa môže stať od 23. Kňazom po dovŕšení 25. neženatý muž od 25. ženatý muž po zavŕšení 35. Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, otvára na Teologickom inštitúte pri Kňazskom seminári sv. Vyplnenú prihlášku je potrebné zaslať na tlačive ŠEVT-u so všetkými prílohami najneskôr do 31.3. na adresu Teologický inštitút RKCMBF UK, Banská 28, 976 32 Badín. Uchádzači sa môžu prihlásiť aj elektronicky na webovej stránky fakulty www.frcth.uniba.sk. Pre kandidátov kňazstva je potrebné splniť aj podmienky na prijatie do Kňazského seminára sv. Kandidáti na kňazstvo sa v mesiacoch január a február so svojimi principálmi predstavia u diecézneho administrátora Mons. Mariána Bublinca a požiadajú ho o prijatie do diecézneho kňazského seminára.
vyjadrenie o spôsobilosti uchádzača od miestneho farára, ktoré má obsahovať údaje o jeho kresťanskom živote (motivácia povolania, zdravotný stav, vôľové a charakterové vlastnosti, praktizovanie života viery, rodinné zázemie a pod.). Ak farár, správca farnosti v mieste trvalého pobytu uchádzača nepozná, uvedie to vo svojom písomnom vyjadrení a uchádzač je povinný doložiť aj vyjadrenie od takého kňaza, ktorý ho pozná.
Kňazstvo je služba, ktorú vykonávajú muži, ktorí boli vysvätení za kňazov. Kňazi sú povolaní, aby slúžili Bohu a Cirkvi. Kňazstvo má tri stupne: diakonát, kňazstvo a biskupstvo. Diakoni sú služobníci Cirkvi, ktorí pomáhajú biskupovi a kňazom pri ich službe. Kňazi sú spolupracovníci biskupov a majú plnú kňazskú moc.
Kňazstvo je sviatosť, v ktorej sa pokrstenému mužovi udeľuje duchovná moc a milosť, aby mohol vykonávať úrad kňaza. Sviatosť posvätného stavu udeľuje biskup vkladaním rúk a modlitbou.
Kňazstvo je náročná služba, ale aj veľmi obohacujúca. Kňazstvo je dôležitá služba v Cirkvi.
V rámci kresťanstva existujú rôzne denominácie a tradície, ktoré majú svoje vlastné rituály a postupy týkajúce sa vysviacky kňazov a duchovných služobníkov.
Vysviacky majú v rámci náboženských komunít dôležitú úlohu pri ustanovení duchovných lídrov a služobníkov.
Sviatosť posvätného stavu
Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).
V rímskom staroveku slovo ordo označovalo občianske stavy (triedy), najmä stav tých, ktorí vládli. Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky). Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav); ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav).
Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev.
Stupne sviatosti posvätného stavu:
- Episkopát (biskupstvo)
- Presbyterát (kňazstvo)
- Diakonát (diakonstvo)
Predobrazy kňazstva v Starej zmluve
Boh ustanovil vyvolený národ ako „kráľovstvo kňazov a svätý národ“ (Ex 19,6). Ale v izraelskom národe si Boh vyvolil jeden z dvanástich kmeňov, kmeň Léviho, a vyhradil si ho na liturgickú službu. Sám Boh je jeho dedičným podielom. Osobitný obrad posvätil začiatky kňazstva Starej zmluvy.
Liturgia Cirkvi však vidí v Áronovom kňazstve a v službe levitov, ako aj v ustanovení sedemdesiatich „starších“ predobrazy vysvätenej služby (ministerium ordinatum) v Novej zmluve. Pri vysviacke kňazov sa Cirkev modlí: „Pane, svätý Otče… už v Starej zmluve vznikli služby ustanovené posvätnými obradmi. Mojžiša a Árona si postavil na čelo ľudu, aby ho viedol a posväcoval a na pomoc ich spoločenstvu a dielu vyvolil si mužov nižšieho stupňa a hodnosti.
Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5,10;6,20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“ (Hebr 7,26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10,14), t.j. Kristova vykupiteľská obeta je jediná; uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve: sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva.
Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zjv 1,6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa, každý podľa vlastného povolania.
Služobné alebo hierarchické kňazstvo biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno… i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, predsa sa od seba podstatne líšia, i keď „sú navzájom na seba zamerané“. Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha, služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov. Je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev.
V ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“). „Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník.
Prostredníctvom vysvätenej služby (ministerium ordinatum), najmä biskupov a kňazov, sa prítomnosť Krista ako Hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich. Podľa krásneho výroku svätého Ignáca Antiochijského biskup je typos tou Patros, akoby živý obraz Boha Otca.
Táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Sila Ducha Svätého neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom.
Toto kňazstvo je služobné. „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých.
„V mene celej Cirkvi“ neznačí, že kňazi sú delegátmi spoločenstva. Modlitba a obeta Cirkvi sú neoddeliteľné od modlitby a obety Krista, jej Hlavy. Je to vždy Kristov kult v jeho Cirkvi a skrze ňu. Celá Cirkev, Kristovo telo, sa modlí a obetuje „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“ v jednote Ducha Svätého Bohu Otcovi. Celé telo, caput et membra („hlava a údy“), sa modlí a sa obetuje. Preto tí, čo sú v tomto tele osobitným spôsobom služobníkmi, sa volajú nielen služobníci Krista, ale aj Cirkvi.
Stupne sviatosti posvätného stavu
„Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus) tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.“ Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi, dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát) a stupeň kňazov (presbyterát). Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť. Preto latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá „ordinácia“ (alebo „vysviacka“), t. j. sviatosťou posvätného stavu.
„Všetci nech si ctia diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, presbyterov [kňazov] však ako Boží senát a zbor apoštolov.
„Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia.“ Kolegiálny ráz a kolegiálna povaha biskupského stavu sa prejavujú okrem iného aj v starodávnej cirkevnej praxi, ktorá vyžaduje, aby na vysviacke nového biskupa mali účasť viacerí biskupi.
„Keďže služba kňazov je spojená s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje telo. Na základe sviatosti posvätného stavu majú kňazi účasť na univerzálnom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom.
„Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám. V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane [svojmu stavu] berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia.“ Kňazi môžu vykonávať svoje poslanie iba v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním.
„Kňazi, vysviackou ustanovení v kňazskom stave, sú všetci navzájom spojení dôverným sviatostným bratstvom.
„Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky ,nie na kňazstvo, ale na službu‘.“ Pri vysviacke na diakona vkladá ruky iba biskup.
Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Sviatosť posvätného stavu ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“ čiže služobníkom všetkých. Po Druhom vatikánskom koncile Latinská cirkev opäť obnovila diakonát „ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie“, kým Východné cirkvi si ho nepretržite zachovali. Tento trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom, je dôležitým obohatením pre poslanie Cirkvi.
| Stupeň | Úloha | Podmienky |
|---|---|---|
| Diakonát | Služba Cirkvi, pomoc biskupovi a kňazom | Muž od 23 rokov, slobodný alebo ženatý |
| Presbyterát (kňazstvo) | Hlásanie evanjelia, spravovanie veriacich, slávenie Božieho kultu | Muž od 25 rokov, slobodný (v Latinskej cirkvi) |
| Episkopát (biskupstvo) | Vedenie a spravovanie Cirkvi, vysluhovanie sviatostí | Kňaz |
Slávenie vysviacky
Slávenie vysviacky biskupa, kňazov alebo diakonov si svojím významom v živote partikulárnej cirkvi vyžaduje, aby sa na ňom zišiel čo najväčší možný počet veriacich. Prednostne sa má konať v nedeľu a v katedrále, a to tak slávnostne, ako je to primerané takejto príležitosti. Všetky tri vysviacky, teda biskupa, kňaza a diakona, majú rovnaký priebeh.
Podstatný obrad sviatosti posvätného stavu pre všetky tri stupne sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca, ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený.
Ako vo všetkých sviatostiach, aj toto slávenie sprevádzajú niektoré dodatočné obrady. Hoci sa v rozličných liturgických tradíciách značne líšia, majú spoločné to, že vyjadrujú mnohoraké aspekty sviatostnej milosti. Tak v latinskom obrade úvodné obrady - predstavenie a vyvolenie svätenca, príhovor biskupa, otázky kladené svätencovi, litánie k svätým - dosviedčajú, že voľba kandidáta sa vykonala v súlade so zvyklosťami Cirkvi, a pripravujú slávnostný úkon vysviacky.
Kňazská vysviacka.
Kto môže prijať sviatosť posvätného stavu?
„Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov, a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní. Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána.
Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh. Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu.
Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12). Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo.
Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. Ostatne, vo Východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo.
Účinky sviatosti posvätného stavu
Táto sviatosť osobitnou milosťou Ducha Svätého pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev. Tak ako pri krste a pri birmovaní táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy.
Kto bol platne vysvätený, môže byť, pravda, zo závažných dôvodov dišpenzovaný od záväzkov a úloh spojených s vysviackou alebo mu možno zakázať, aby ich vykonával. Ale nemôže sa už v striktnom zmysle slova znova stať laikom, lebo charakter vtlačený vysviackou zostáva navždy. Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka koniec koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. Svätý Augustín to dôrazne tvrdí: „Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi.
Pre biskupa je to predovšetkým milosť sily („Svätého Ducha, ktorý riadi a vedie“, vyprosuje konsekračná modlitba pri vysviacke biskupa v latinskom obrade ), t. j. milosť viesť a pevne a rozvážne brániť svoju cirkev ako otec a pastier, s nezištnou láskou ku všetkým a s uprednostňujúcou láskou k chudobným, chorým a núdznym. Táto milosť ho pobáda, aby hlásal evanjelium všetkým, aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním po ceste posväcovania, stotožniac sa v slávení Eucharistie s Kristom Kňazom a Obeťou, a aby sa nebál dať život za svoje ovce: „Otče, ty, čo poznáš ľudské srdce, daj, nech tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, pasie tvoje sväté stádo a bezúhonne vykonáva najvyššie kňazstvo, slúžiac ti vo dne i v noci. Nech ustavične uzmieruje tvoju tvár a prináša obetné dary tvojej svätej Cirkvi. Nech skrze Ducha najvyššieho kňazstva má moc odpúšťať hriechy podľa tvojho príkazu. Nech rozdeľuje služby podľa tvojho nariadenia a nech rozväzuje každé puto mocou, ktorú si dal apoštolom.
Duchovný dar, ktorý sa udeľuje kňazskou vysviackou, vyjadruje nasledujúca modlitba byzantského obradu. Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov. Tak n...
Kňazské vysviacky v Trnavskej arcidiecéze.
Protestantské učenie o kňazstve všetkých veriacich
Na rozdiel od presvedčenia stredovekej cirkvi protestantské učenie o kňazstve všetkých veriacich hovorí, že v rámci Božieho ľudu už neexistuje kňazská trieda ľudí, ale že všetci veriaci majú účasť na Kristovom kňazskom postavení na základe svojho spojenia s Kristom. Hoci v SZ existovala vyb...