Životopis
Narodil sa 28. novembra 1885 v Žiline ako syn sedlárskeho a remenárskeho majstra Františka Marsinu a Anny, rodenej Terešovej. Pokrstili ho v žilinskom farskom kostole 29. novembra 1885. Pokladá sa za najstaršieho zo svojich ďalších 5 súrodencov (štyria bratia, piata, najmladšia sestra), ale nebol prvý. Už v roku 1896 odchádza ako dobrý žiak a miništrant na biskupské gymnázium do Nitry.
Žilina, rodisko Andreja Marsinu
O stredoškolských štúdiach nemáme doklady, ale museli byť úspešné, keď ho predstavení nenechávajú v nitrianskom seminári, ale po mature 23. júna 1905 ho posielajú na teologickú fakultu budapeštianskej univerzity. Podľa zachovaného indexu bol tam od 11. septembra 1905 do 11. júna 1909. V Budapešti prijal aj nižšie svätenia z rúk pomocného biskupa A. Kohla, ale kňazské svätenie mu udelil nitriansky sídelný biskup Imrich Bende 1. júla 1909. Primičnú svätú omšu slúžil 2. júla 1909 v nitrianskom kláštornom kostolíku sestier vincentiek, ktorý má patrocínium Navštívenie P. Márie.
Pôsobenie po vysviacke
Biskupská dispozícia za kaplána do Skačian, vystavená biskupom svätiteľom, má dátum dňa vysviacky: 1. júla 1909. Prvé kaplánske účinkovanie trvalo len viac ako deväť mesiacov. Už 16. apríla 1910 dostáva ďalšiu dispozíciu, a to od biskupa Viliama Batthányiho, za administrátora do Klátovej Novej Vsi, ale o necelého polroka, s dátumom 9. septembra 1910, nastupuje za kaplána v Trenčíne. V tejto funkcii pôsobí až do roku 1935.
Za trenčianskeho farára ho 8. decembra 1935 inštaloval jeho predchodca osvietený pán opát Rudolf Misz ako päťdesiatročného. Ako dekan-farár trenčiansky dostáva v r. 1943 na návrh nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťku od Svätého Otca Pia XII. titul pápežského preláta. V Trenčíne sa skončilo jeho kňazské účinkovanie na celých osem rokov príchodom frontu. Bol členom Štátnej rady Slovenskej republiky.
Ako aj politický činiteľ, člen Štátnej rady Slovenskej republiky, bol hneď zaistený, ako väzeň, hoci ešte neodsúdený, šikanovaný, po krátkom čase odvezený na policajné riaditeľstve do Bratislavy. Dlho bol vo vyšetrovacej väzbe a v internácii v Suchej nad Parnou a potom odsúdený na štyri a pol roka, ktoré vo väzbe a v internácii strávil, a na osem rokov odňatia občianskych práv, čo ho automaticky vyradilo z pastorácie. Prepustený bol na Štedrý deň 1950. Večer pricestoval do Žiliny a Vianoce slávil so svojou staručkou matkou, so sestrou, u ktorej bola v opatere, a so švagrom židovského pôvodu, ktorého uchránil pred odvlečením do koncentračného tábora.
Ale čoskoro po návrate si ho vzal k sebe mladší brat kňaz Alojz, rajecký farár. S nezdarom sa skončil jeho pokus vymôcť bratovi aspoň bezplatnú pastoračnú službu. Pretože sa pre zhoršené postavenie Cirkvi v štáte na svoje pôvodné pôsobisko v Trenčíne vrátiť nemohol, pohotový pán arcibiskup Dr. Eduard Nécsey ho disponoval na Kysuce, do Staškova. Šesťdesiatosemročný, na vzhľad starček, ale duchom svieži kňaz nastúpil do Staškova v r. 1953. Pre prajný postoj veriacich, ktorí rýchlo pochopili, akého kňaza im biskup poslal, zostal správcom fary až do 1. 10. 1963, kým sa vyhovelo jeho žiadosti o penzionovanie.
Ale pretože sa pokus o miesto duchovného správcu rehoľných sestier v domove dôchodcov v Turí pri Žiline nevydaril a Andrej Marsina nijaký nemovitý majetok nevlastnil, sprostredkovali mu Staškovčania prenájom nedokončeného domčeka a upravili mu ho na obývanie i kaplnku. Tam strávil ďalších 12 rokov života až do svojej deväťdesiatky, ktorú oslávil ako slepec 28. 11. Hoci na koniec zimy 1976 mal prísľub zdarnej očnej operácie, opatrovateľka, pre ktorú urobil testament za doopatrovanie, z každej stránky zlyhala. Po dvoch operáciách v Žiline, ktorými mu pani primárka MUDr. Zelníková zachránila jedno oko na celý ďalší takmer desaťročný život, požiadal svojho brata Jozefa a švagrinú Máriu o prichýlenie, hoci vedel, že obaja boli už tiež starčekovia (85 a 77 roční) a mali socializmom okyptený byt - dve miestnosti bez príslušenstva.
Vo vzájomnej úcte a pokore a za pomoci vysokoškoláka, dnes Ing. Jozefa Vanču, to vydržali niekoľko mesiacov, kým biskup Dr. Kňaz starček dlho váhal s odchodom napriek ťažkým podmienkam u svojich, lebo išiel do neznámeho a neistého. Odsťahoval sa 13. dec. 1976. Ale Pán doprial svojmu vernému služobníkovi deväť radostných a pokojných rokov života v kruhu oltárnych bratov a veľmi obetavých sestričiek vincentiek, najmä sestry Narcisy Bošňákovej. V Pánovi usnul 12. októbra 1985 po viac ako dvojročnom ležaní so zlomeným stehenným krčikom.
Aktivity a pôsobenie v Trenčíne
Za najstaršie údaje ďakujeme jeho trenčianskemu kaplánovi Dr. Jánovi Rekemovi. Uverejnil ich v Trenčane (8. mája 1943), týždenníku, ktorý Andrej Marsina ako trenčiansky kaplán založil a vydával od Vianoc 1923 až do svojho zatknutia. Z článku s názvom Kaleidoskop obetavej práce sa dozvedáme, do koľkých závažných aktivít bol zapojený. Začína sa to rokom 1913, teda až štvrtým rokom po jeho kňazskej vysviacke. Zrejme prvé roky potreboval na dozrievanie. A že dozrel na najzávažnejšie potreby vtedajšej Cirkvi, vidieť aj z toho, že v r. 1913 zakladá v Trenčíne Katolícky tovarišský spolok a aktívne sa ujíma práce v ňom.
Bolo to po vydaní sociálnej encykliky Leva XIII., ktorá naliehavo žiadala ujímať sa robotníkov. Ale v tom istom roku sa ujíma aj vedenia Katolíckeho spolku sociálnej misie, ktorý založil jeho principál R. Misz, kde sú zaangažované najmä ženy. Po vojne v r. 1918, pri kladení základov nového štátu, ČSR, sa pole jeho pôsobnosti veľmi rozširuje. Zvolený bol za zapisovateľa Slovenskej národnej rady v Trenčíne, ale čoskoro si uvedomil, že v novom demokratickom štáte, ktorý nemôže zabrániť šíriacemu sa neverectvu a sokolstvu, treba budovať z kresťanských pozícií potrebné spoločenské štruktúry.
Tak hneď v r. 1919 zakladá v Trenčíne Jednotu Orla a spolu s Dr. Fr. Filkornom, Dr. K. Kmeťkom a s rektorom piaristov Braneckým dávajú základ každoročným púťam na Skalku, kde sa potom rok čo rok zhromažďovali desaťtisíce veriacich, takže sa "červené Slovensko" dvadsiatych rokov prebudovalo a pripravilo na voľby 1925, kde sa už začal dostávať na povrch aj kresťanský duch tejto krajiny. V jeseni 1920 sa spolu s Dr. Nécseym, vtedy kaplánom v Trenčianskej Teplej, sa vracia k svojej prvotnej láske a dáva základy Všeodborovému združeniu kresťanského robotníctva. V tom istom roku však proti silnejúcemu nezdravému politickému tlaku zakladá v Trenčíne s 18 priateľmi Ľudovú stranu. Bolo to hneď po jej celoslovenskom žilinskom zjazde. Ani ženy nenecháva bokom a zapája ich do práve vtedy založenej Katolíckej jednoty (žien).
V nasledujúcom roku 1921 je schopný pripraviť nielen dôstojné prijatie 1. valného zhromaždenia Spolku sv. Vojtecha, na ktorom sú prítomní aj novovysvätení slovenskí biskupi, ale aj zorganizovať župný zlet Orla v Trenčíne. Založenie miestneho týždenníka Trenčan (pravidelne od r. 1924) malo tiež obrannú funkciu: bolo treba pravdivo informovať, ale aj politicky a nábožensky vzdelávať. Dr. Rekem zaznamenáva, že za 20 rokov napísal A. Marsina do Trenčana tisíce článkov. Trenčan neraz zakúsil zásah cenzora a vyšiel s vybielenou stranou.
Všetky doposiaľ spomenuté organizácie bolo treba udržiavať v chode, lebo pracovali na podporu Cirkvi, ale aj za zdravý patriotizmus. V tomto duchu pracoval A. Marsina v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Bol i účastníkom vyhlásenia autonómie 6. októbra 1938 v Žiline a po vyhlásení Slovenského štátu bol delegovaný HSĽS za člena štátnej rady, čo bolo v r. Napriek tomu jeho dekanát, fara i veriaci boli vecou jeho predovšetkým kňazského srdca. Ako dekan pozýval na mesačné kňazské rekolekcie pátrov jezuitov, aby udržiaval teologicky na výške svojich kňazov. S otcami piaristami márne zápasil o výmenu kostola, lebo trenčiansky farský kostol bol pre veriacich veľmi od ruky, čo pokladal za veľkú prekážku pre pastoráciu.
Na zhodnotenie jeho dušpastierskeho pôsobenia bude treba dôkladne preštudovať jeho podpísané i nepodpísané príspevky do novín. Že jeho pastoračná práca mala uznanie aj u jeho biskupov, vidieť práve z jeho navrhnutia vo Vatikáne na cirkevné tituly mu udelené. A hoci za účinkovanie po internácii na dedine, nie v meste, sa mu už nedostalo nijakých cirkevných vyznamenaní, biskupi mu svojou korešpondenciou a príhovormi dostatočne prejavili svoju vďačnosť za vernosť Cirkvi.
Akokoľvek mu to dobre padlo, predsa len mu bolo najväčšou odmenou, že mu jeho staškovskí veriaci prejavovali po celých 22 rokov jeho pobytu v tejto kysuckej dedinke svoju náklonnosť.
Slávnostná inštalácia za farára v Trenčíne
V sobotu 7. decembra 1935 pricestoval (do Trenčína) Dr. Andrej Škrábik, gen. vikár v Nitre. Uvítal ho pri farskom kostole starosta mesta J. Reihel s viacerými členmi mestského zastupiteľstva a úradníctva. Na uvítanie hrala hudba kresť. robotníkov. Pozdravila ho orolská mládež kyticou kvetov. Štyridsať členný miešaný zbor pod taktovkou správcu (riaditeľa školy) Karola Kresánka zaspieval „Živ ťa Pán...“ od J. Valašťana- Dolínskeho a hymnické „Bože Tebe...” od K. Prof. Fr. Tiso predniesol uvítaciu reč; ocenil dotedajšie kaplánske pôsobenie Msgr. A. Marsinu, vyzdvihol jeho pôsobenie v r. 1918 kedy bol zapisovateľom miestej trenčianskej revolučnej Slovenskej národnej rady, založil Slovenský kruh s riaditeľom I. Pietrom, založil Orla atď. Zdôraznil jednotnosť jeho voľby v mestskom zastupiteľstve, za čo poďakoval evajelikom, Čechom a Židom účastným voľby Msgr. A. Marsinu za farára mesta Trenčín. Pripomenul reč univ. prof. dr.
Absolventka pražského konzervatória slečna Šarolta Hariššová na klavíri zahrala „Faust Walzer” od Gounod-Liszta a za jej sprievodu M. Reková spievala árie z „Predanej nevesty” a „Zastaveníčko“ od Schuberta. Nasledovalo vystúpennie osemčlennej žiackej rytmickej skupiny E. Cicuttovej-Ripkovej. Po prestávke v piešťanských krojoch vystúpily štyri páry mládeže z Orla a tancovaly slovenské tance za klavírneho sprievodu sl. I. Tisovej a huslovej hry A. Missuru. Nasledovala recitácia sl. E. Národné piesne zaspievali K. Kresánek, J. Ďuriš, T. Scholtz a dr. J. Skladbu „Cavalleria Rusticana” od P. Mascagniho pod vedením A. Missuru na husliach zahral okrem neho Jozef Vakoš, na cello Rudolf Brezina a na klavíri sl. Š. Nakoniec zaznela sborová recitácia žiactva r. gymnázia, zložil a viedol ju prof. Brunno Ripka, bývalý žiak Msgr.
Na druhý deň 8. decembra 1935 od 9.45 hod. vo farskom chráme bol Msgr. A. Marsina slávostne inštalovaný do úradu farára mesta Trenčín. Slávosti sa záčastnila aj jeho staručká matka. Chrám bol preplnený zástupcami úradov, zástupcov iných náboženstiev, robotníctva a roľníctva, a členmi mest. zastupiteľstva na čele so starostom J. Reihelom. Po „Veni Sancte” mal prejav gen. vikár dr. Po prečítaní menovacieho dekretu dp. riaditeľom Št. Pecárom, Msgr. Marsina složil predpísanú prísahu do rúk ndp. gen. vikára dr. Nový inštalovaný farár z kazateľne povedal potom obsažnú „trónnú reč“, v ktorej načŕtnul program svojho pôsobenia v budúcnosti.
Cez slávnostnú omšu, kde sa ozýval krásny spev kostolného sboru organistu E. Domesa, miništroval novému farárovi senátor dr. Št. Polyák a prof. F. Tiso. Obaja pristúpili ku sv. Po službách Božích prijal novoinštalovaný farár viaceré deputácie, po ktorých sišli sa zástupcovia úradov, členovia mest. zastupiteľstva a priatelia na slávnostný obed a slávnostný banket v dvorane Tatry.
Prejavy osobností pri inštalácii
Počas slávnostného obeda a banketu pri inštalácii Andreja Marsinu za farára v Trenčíne vystúpili s prejavmi viaceré osobnosti:
- Osv. pán gen. vikár dr. Andrej Škrábik.
- Starosta mesta Jozef Reihel: zdôraznil jednohlasnosť voľby Msgr. A. Marsinu za farára.
- Armádny sborový veliteľ, generál Alojz Eliáš, z hĺbky srdca a s úprimnosťou praje Marsinovi veľké úspechy, vojsko musí mať styky s kňazmi, zdraví ho ako zdatného pracovníka Orla. Keď chceme mať pevnú budúcnosť, musíme si vychovať mládež v statočnosti, chrabrosti a vernosti.
- Okr. náčelník dr. Galvánek prízvukuje, že voľba Msgr. A. Marsinu je aj odmenou za dovtedajšiu prácu, zdôrazňuje jeho prácu za kráľovstvo Krista na zemi a nezlomnú lásku k rodu a vlasti.
- Ján Zeman, senátor a ev. kurátor.
- Senátor dr. Štefan Polyák zdraví Marsinu ako pracovníka za záujmy slovenského ľudu, ktorý nečaká na odmenu v čom môže byť vzorom, lebo málo máme ľudí pre nezištnú verejnú prácu.
- Hlavný rabín židovskej náb. obce Dr. Silberger.
- Igor Pietor v mene zastupiteľského sboru a Slov. kruhu.
- Karol Kresánek v mene štát. ľudovej školy na česť a chválu Božiu.
- Škol. inšpektor G. Šimko zdraví Marsinu v mene trenčianskeho okresného učiteľstva.
- kpt. Charvát holduje Marsinovi v mene Sokola.
- Dr. Jozef Tiso, býv. minister, zdraví Marsinu, ako dobrý súsed a vyzdvihuje jeho osobnosť.
- Opát R. Misz poukazuje na blahodarnú spoluprácu s Andrejom Marsinom, ako svojím kaplánom cez 25 rokov. Zdôrazňuje Marsinovu nenáročnosť, lebo za tých 2S rokov pýtal vždy pre iných, pre seba však nikdy nič, v jeho slovníku chýba slovo: ja.
- Riaditeľ gymnázia Jendraššák zdraví Andreja Marsinu; víta značnú účasť vojska a dôstojníkov. V mene obchod, akademie riaditeľ J. Poláček. Kaplán Beňuška sľubuje statočnú spoluprácu. Pavel Jančovič, tajomník Hlink. ľudovej strany praje Marsinovi sviežej sily na ďalšich 25 rokov. Adam Rehák zdraví jubilanta v mene farníkov z filiálky Trenčianske Biskupice. Gustáv Škvaril v mene spolku sv. Ruženca. Pavel Janíček za kresť. slov. robotníctvo privoláva Marsinovi zdar na jeho prácu za drobný ľud a robotníctvo.
Andrej Marsina ďakuje za milé prejavy hlbokej úcty proti nemu a uzaviera ich so slovami trenčianskej piesne. V novinovom článku Rektor Branecký doplňuje blahoželanie v mene týždeníka „Trenčan”, lebo nik nespomenul nehynúce zásluhy Marsinove okolo založenia a 12-ročného redigovania tohto periodika.
Mons. ThDr. Andrej Marsina bol významnou osobnosťou, ktorá sa zaslúžila o rozvoj náboženského a spoločenského života v Trenčíne a na Slovensku. Jeho životný príbeh je inšpiráciou pre mnohých.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1885 | Narodenie v Žiline |
| 1909 | Kňazské svätenie |
| 1910 | Kaplán v Trenčíne |
| 1935 | Inštalácia za farára v Trenčíne |
| 1943 | Titul pápežského preláta |
| 1953 | Správca fary v Staškove |
| 1985 | Úmrtie v Beckove |