Pavol Országh Hviezdoslav: Život a dielo

Pavol Országh Hviezdoslav (*2. február 1849, Vyšný Kubín - †8. november 1921, Dolný Kubín) bol významný slovenský básnik, dramatik a prekladateľ, považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského literárneho realizmu. Je autorom prírodnej, spoločenskej lyriky komponovanej do tematických cyklov, ale najmä epickej poézie inšpirovanej prejavmi ľudového života.Zatiaľ čo literárna činnosť Hviezdoslavova je detailne zmapovaná, jeho právnické účinkovanie podrobnejšie popísal zrejme iba dr. Štefan Jančo, pričom jeho práca ostala prevažne v rukopise. Samotný Hviezdoslav vo svojej publikovanej korešpondencii o svojej právnickej práci takmer nepísal a to ani v listoch iným advokátom.

Rodinné zázemie a detstvo

Pavol Országh sa narodil 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Jeho rodičmi boli Mikuláš Országh Vyšňanovie (1816 - 1888) a matka Terézia, rod. Medzihradská (1819 - 1887), krstnými rodičmi manželia Ján Podzábavný a Zuzana, rod. Andrejková. Pavol Országh bol pokrstený bol 4.2.1849 v Leštinách. Po oboch líniách pochádzal zo starého zemianskeho rodu. Na zemianskom pôvode si však sám nezakladal. Jeho predkovia hovorili po slovensky, po slovensky písali napr. aj svoje vlastné závety. Sám svojich predkov považoval iba za drobnú šľachtu a ani po nich nepátral.Országhovci mali na erbe v striebornom poli rytiera v brnení, nad ktorým stál lev s vytasenou šabľou. Uctievali tradície, deti sa starali o svoju matku a poslúchali ju aj po smrti otcovej, ona vládla v dome, nie nevesta. Dcéram dávali veno v nehnuteľnostiach, po smrti otca prechádzal majetok na synov - takto to určovali otcovia vo svojich testamentoch. Meno Országhovcov sa spomína po prvý raz v roku 1545 (Lenárd Országh Gazda), kedy získali zemianstvo dnes už nevedno.Otec Mikuláš Országh (4.5.1816 - 22.11.1888), syn Michala Országha z Vyšného Kubína a Suzanny Ivanovicovej, sa učil napriek svojmu pôvodu garbiarskemu remeslu u kordovánika Tobiáša Medzihradského v Medzihradnom, kde sa spoznal s jeho jedinou dcérou Teréziou, rod. Medzihradskou (30.8.1819 - 7.1.1887) - jej rodičia Tobiáš Medzihradský a Maria Medzihradská pochádzali tiež zo starého rodu spomínaného už v roku 1364 (Pavel Medzihradský). Svadbu mali 27.11.1838, nevesta mala 18 rokov a v čase svadby jej rodičia už nežili.Mikuláš a Terézia najprv bývali v Medzihradnoom, ale po vyhorení domu v roku 1845 sa presťahovali do Vyšného Kubína, kde si na otcovom pozemku postavili vlastný dom, v ktorom sa neskôr narodil aj ich syn Pavol. Dom mal malé oblôčiky, malú záhradku pred ním, cez vrátka sa vošlo na podstenie a odtiaľ do pitvora. Naľavo bola predná izba so širokou pecou, do ktorej sa kúrilo z kuchyne, okolo pece podstienok na sedenie. Pod oknami dlhá lavica, posteľ, stôl, stoličky, nízka almara, polica na knihy a kalendáre, v tejto izbe spával aj malý Pavol. V prostriedku domu bola kuchyňa, napravo „parádna“ izba, kde bolo šatstvo, parádne zemianske mentieky, zlaté čepce. Pozdĺž domu bola pavlač, pred vchodom do pitvora altánok s lavičkou.Svojho otca v jednom z listov Pavol charakterizoval takto: „bol tvrdý zeman, ale bez pýchy, povahou strmý, prudký a náruživý, ale hneď i zastal, skrotol, ba plakal od ľútosti, ako vše i od radosti - tak rýchle podliehal dojmom. Ako hospodár bol rozumný, rozšafný, usilovný i sporivý, nezmrhal ničoho, ba nadobúdal. V dome nikdy nechýbalo groša.“ O matke: „nezapomenuteľná drahá moja mať bola stelesnená milota a dobrota, pobožná, prívetivá, prajná, dobročinná, v každom ohľade príkladná žena, vychovávala nás deti nežne, hoc i vážne a popri tom milovala, zvlášť mňa ako najmladšieho“.Mikuláš a Terézia mali spolu päť detí, z ktorých však dve v mladom veku zomreli. Pavlovi súrodenci Mária (nar. 1842) a Mikuláš (nar. 5.9.1840) boli od neho starší (Mikuláš takmer o desať rokov a Mária o sedem). Deti mali z otcovej strany dvoch strýkov a jednu tetu, súrodencov Mikuláš Országha. Jeho brat Ján býval v susedstve a domy mali spoločný dvor, brat Pavol bol krajčírom v Miškovci a sestra Suzanna bola vydatá za Benjamína Országh-Ferancovie. Bratia Ján a Pavol boli bezdetní.

Vzdelanie

Pavol Országh navštevoval ľudovú školu v Leštinach (1854 - 1862). Cesta z domu do školy mu trvala pol hodinu pešo, kŕdlik detí z Vyšného Kubína chodieval spoločne. Jeho učiteľom mu tu bol Michal Kollárik, ale najmä Adolf Medzihradský. Leštinská škola sídlila v starej murovanej budove pod kostolom evanjelickej cirkvi. Keď rodičia dali Pavla do školy (pred jeho šiestym rokom), čítať a písať už vedel (naučil sa, keď mal 5 rokov). Pavol patril medzi najlepších žiakov. Spomínal si ako doma čítaval akýsi starý zemepis, ktorého mapy ho zvlášť zaujímali.Pomáhal na gazdovstve - keď bola žatva, odnášal na pole raňajky i obed, staral sa o hydinu, ošípané i kravy. V zime sa rád sánkoval, otec mu ale vždy nakazoval, aby neprechladol. Rád sedával na pavlači domu a pozoroval prírodu. Na ľudovej škole v Jasenovej ho učil Alexander Ruttkay - „k nemu ma dal otec, aby som s inými ešte z lepších domov žiakmi sa priučil maďarčine a nemčine, ale veru neodniesol som si z tejto školy ničoho, lebo učiteľ bol hlupák a opravdový tyran, takže pamätám sa, sám som upravil otca, aby ma zas dal do školy k Medzihradskému“. Od učiteľa Medzihradského dostal za odmenu Nový zákon, jeden z jeho spolužiakov si zapísal o učiteľovi Medzihradskom: „Učil nás tak, že keď som prišiel do gymnázia, starší študenti nevedeli sa prenadiviť, koľko to v tej Orave vedia“.V roku 1860 dali rodičia Pavla na hospodárstvo k bezdetnému strýkovi Jánovi Országhovi. Ešte v zime rovnakého roku však Pavol ochorel, rodičia ho vzali domov a keď sa zotavil, poslali ho ďalej do škôl. Pavol pokračuje v štúdiu na nižšom evanjelickom gymnáziu v Miškovci (1862 - 1865). Pri štúdiu na maďarskom gymnáziu bolo možné získať štipendium a v Miškovci navyše býval jeho strýko, brat jeho otca Pavol, ku ktorému sa aj nasťahoval. Do Miškovca však prichádzal Pavol ešte bez znalosti maďarčiny. Na túto školu sa dostal aj zásluhou učiteľa Medzihradského, pretože učiteľ upozorňoval jeho rodičov na chlapcov výnimočný talent a odrádzal ich od toho, aby chlapca nechali pracovať na gazdovstve.V triede bol druhým najlepším žiakom, „poneváč prvým som nemohol byť, prvým po honore musel byť direktorov syn“. V júni 1863 dokončil s výborným prospechom prvú triedu, cez prázdniny ostal v Miškovci. Od septembra pokračoval v druhom ročníku, aj tu dosiahol výborný prospech, rovnako ak aj v ďalších ročníkoch. Tretí ukončil v júni 1865, znova ako druhý v triede. Počas celého štúdia na tejto škole poberal štipendium. Za bývanie u strýka mu Pavlovi rodičia platili každoročne plodinami. Otec mu často písal listy, ktoré mal po celý život odložené. Počas celých troch rokov nepricestoval domov. Nebolo to dôsledkom nedostatku peňazí, predpokladá sa, že strýko si chcel Pavla osvojiť.Už v tom čase písal prvé básne, ale po maďarsky. Napísal o tom: „Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli, pod čím rozumiem, že som maďarsky myslel a prekladal, keď som písal po slovensky“. Keď v septembri 1865 jeho strýko náhle zomrel, vrátil sa Pavol domov a po prázdninách nastúpil na maďarské gymnázium do Kežmarku.Gymnázium (4.-8. triedu) dokončil v Kežmarku (1865 - 1870). Prichádza sem 31.8.1865, nesie si iba 5 forintov, hneď požiada o štipendium, pretože vie, že z domu viac peňazí nedostane, keďže otec sa na synove štúdiá pozerá zhora a väčšmi by sa mu páčilo, ak by sa zvŕtal okolo koní alebo s kosou v ruke. Do Kežmarku išiel z Oravy pešo, časť cesty sa zviezol na voze. V Kežmarku už písal verše aj po nemecky. Na vysvedčení zo 4. triedy mal samé výborné, iba zo slovenčiny chválitebný. Počas štúdia mal zaplatenú stravu v alumneu, ale iba obed. O raňajky a večeru sa musel postarať sám.Jeho maďarské básne zaujali profesorov, hovorili si medzi sebou, že majú nového Goetheho, či Petöfiho. Bol členom maďarského samovzdelávacieho spolku, kde členovia písali básne, anonymne si ich hodnotili a keď sa báseň páčila, zverejnilo sa aj meno autora. Istý čas býval v Kežmarku u pána Demiányho, obchodníka, doučoval mu syna latinčinu. Demiány mal však aj dcéru Gizelu, do ktorej sa Pavol zaľúbil.Demiány sa zúčastnil revolúcie, bol nespoľahlivý pre štát, snažil sa založiť hasičský spolok, ale mu ho nepovolili, vyrobil po domácky aspoň mechanickú striekačku, pretože dovtedy sa hasilo vedrami. Navštevoval ho aj advokát Schwartz, ktorý raz porozprával príbeh o zelenom karbunkule: Na jednom z Tatranských štítov svietil zeleným svetlom drahokam karbunkul. Zatúžila po ňom jedna dievčina a jej milý sa podujal na nemožné: odlomiť karbunkul z končiara a doniesť ho dievčine. Vyliezol na končiar, ale spolu s drahokamom spadol do jazera pod končiarom. Mládenec sa utopil, ale karbunkul sa nezničil. Svieti doteraz zo dna jazera a dáva vodám zelenkastý svit. Jazero podľa toho volajú zelené pleso... Na otázku odkiaľ pozná tento príbeh, advokát mu odpovedal, že mu ho rozprávali starí ľudia z hôr.Možno je pravdou (ako píše Baráthová), že Pavol zaľúbený do Demiányho dcéry bol pripravený pre ňu podstúpiť aj takúto obeť a videl sa na mládencovom mieste. Láska sa však nenaplnila, hoci raz mu vraj Gizela dovolila, aby jej požičal pri nočnom sprievode na fašiangy svoj kabát, z čoho mal veľkú radosť a srdce mu bilo až v krku. Rodičia jej ale Pavla nedovolili a vyhrešili ju.Keď na Vianoce išiel Pavol domov do Kubína pešo, bolo veľa snehu, nevládal a keď došiel na Oravu od vysilenia padol vedľa cesty. V júni 1867 ukončil s vyznamenaním 5. ročník. Keď chodil do 5. triedy, zomrel maďarský básnik Gregor Czuczor a na uctenie jeho pamiatky bola vypísaná súťaž o najlepšiu báseň na jeho počesť. Súťaž vyhral Pavol Országh a dostal odmenu - dva dukáty.Počas prázdnin po 5. triede sa vrátil domov a nastal u neho príklon k národnému prebudeniu. Stalo sa to údajne aj v dôsledku toho, že na istej vyšnokubínskej svadbe horlivo recitoval svoju maďarskú báseň a vyvolal ňou potlesk u prítomných zemanov, ale slzy u vlastnej matky, ktorá mu nerozumela. Sám spomínal: „K môjmu národnému presvedčeniu prišiel som vlastným premýšľaním o tom, kto som“. Počas tohto leta napísal aj viacero slovenských básni, dolnokubínsky farár a oravský senior Samuel Novák (to ešte Pavol netušil, že bude raz jeho svokrom) rozprúdil akciu, aby boli tieto básne knižne vydané. Cez tieto prázdniny číta už Kollára, Sládkoviča i Hollého.Po návrate z prázdnin pokračoval v 6. triede, skončil ju v júni 1868, vo všetkých predmetoch s výborným prospechom. Navyše počas tohto roku mu vyšla dramatická prvotina Vzhledanie v Paulínyho časopise Sokol pod pseudonymom Jozef Zbranský. Počas jeho štúdia v 7. triede mu vyšla prvá básnická zbierka (v novembri 1868) Básnické prviesenky Jozefa Zbranského zásluhou oravských národovcov (kniha vyšla v Skalici u Škarnicla). O vyjdenie tejto knihy sa zaslúžil nie len Samuel Novák, ale aj dolnokubínksky advokát Anton Nádaši, vydavateľom bol Paulíny Tóth. V septembri 1869 nastúpil do poslednej - 8. triedy lýcea v Kežmarku, býval v jednom z najlepších domov v Kežmarku - u dr. Schwartza. Na gymnáziu maturuje 30. júna 1870.Nadišiel čas rozhodnúť sa, kam pôjde študovať ďalej. „Ten môj živôtik je akoby náhodilý, toť i voľbu životnej dráhy som musel sveriť rozhodnutiu kociek, keď som zašiel ako maturus do Prešova: či tam theologiu mám študovať a či jus?“. Vtedy už aj otec hovoril, že jeho syn nebude farár, ale advokát, on to chcel preto, že farári sú chudobní ako kostolné myši, ale advokáti - tí majú vždy peniaze. Jeho otec tajne sníval o tom, že jeho syn raz bude mať čalúnený koč so štyrmi koňmi a aj jeho v ňom za sklom bude voziť. Sám Országh nechcel byť teológom, pretože (podľa spomienok Pražáka) považoval teológiu za „myšlienkovo meravú“ a právo sa mu zdalo „životnejšie“.Pavol sa zapísal na Právnickú akadémiu Evanjelického kolégia v Prešove 1.9.1870 a študoval tam do 3.7.1872. Kolégium malo v tom čase okrem gymnázia a učiteľskej prípravky dve vysoké školy - teológiu a právo. Samotná obnovená právnická akadémia mala v tom čase 150 - 180 poslucháčov, študovali na nej prevažne maďarskí študenti, Slovákov bolo v roku 1870 spolu iba 13. Študenti bývali po domoch, zvyčajne tam, kde dávali aj súkromné hodiny. Právnická akadémia bola dvojročná, návšteva prednášok bola povinná a účasť sa kontrolovala. Škola mala vraj dobrú úroveň.Na svojich učiteľov spomínal: „Odbudnúc prednášku, nestarali sa viac o mládež. V Prešove je členom slovenského študentského spolku Kolo, stretáva sa slovenskými študentmi. Hoci okázale nosia slovenskú trikolóru ako nákrčník, priatelia sa aj s maďarskými študentmi, s niektorými z nich si bude už ako advokát ešte dlhé roky písať. Spomína: „Výlety sme robievali po okolí na zrúcaniny Šarišského hradu“. Tam spievali národné piesne a rečnili. Dodáva: „A nebolo to ani bez návštev krčiem tam a v meste hostincov kvôli pokrmu a zápitku - hja veď sme boli páni juristi - akademici!“.Keď bol v marci 1871 na vojenskom odvode v Banskej Bystrici, veľmi sa chcel stretnúť so Sládkovičom, ktorý tu mal faru v Radvani; obchádzal ju, avšak neodvážil sa zaklopať. Na akadémii študuje poctivo, navštevuje prednášky, prihlasuje sa na semináre. Ako zistil Ervín Lazar, hojne si požičiaval knihy zo školskej knižnice (v školskom roku 1870/71 mal požičaných 15 kníh, ktorých zoznam sa dochoval), poberal štipendium 42 zlatých a býval na Hlavnej ulici u vdovy Ladomírskej. Štúdium práva ho v tom čase, po predchádzajúcom pochybovaní o správnosti svojho rozhodnutia, už napĺňa. Prejavuje sa to aj v jeho básňach. Ako na to upozornil dr. Iné jeho veršíky (na ktoré opäť uponuje dr. By vás pliaga vzala“.Štúdium práva úspešne dokončí - 3. júla 1872 skladá záverečnú štátnu skúšku a 8. júla 1872 dostáva vysvedčenie s vyznamenaním o absolvovaní Právnickej akadémie (z päťdesiatich skúšaných boli vyznamenaní iba dvaja). Študenti sa lúčia 28. 6. 1872 v dvorane u Bieleho koňa a rozchádzajú sa. Keď príde domov s vysvedčením, otec sa ho opýta (ako na to sám spomína): „Nuž synku, či si si ty tedy porátal, čo ma stálo tvoje školovanie?“ a on odpovedal: „Veru nie tatíčko!

Právnicka prax

Po skončení štúdii je krátky čas (dva mesiace) súdnym praktikantom na Kráľovskej súdnej stolici v Dolnom Kubíne. 1.8.1872 nastúpil ako osnovník v Dolnom Kubíne u advokáta dr. Antona Nádašiho, otca spisovateľa Ladislava Nádašiho - Jégeho. Pracoval tu do 7. septembra 1872. Na podnet svojho principála sa začína učiť anglicky, postupom času sa zdokonaľuje tak, že neskôr bude prekladať Shakespeara. Po niekoľkých týždňoch nastúpi 30.9.1872 ako osnovník k advokátovi a národovcovi dr. Žigmundovi Melfelberovi v Martine. Pracoval tam do 21. decembra 1872. V tento deň mu vydáva pri odchode z kancelárie jeho principál slovensky písané potvrdenie o praxi (dochované v Múzeu Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne) s textom: „Svedectvo, ktorým ja dolupodpísaný vysvedčujem, že pán Pavel Országh z Horného Kubína oravskej stolice od dňa 30. septembra 1872 počnúc až po dnešný deň v mojej pravotárskej pisárni ako osnovník nepretržite pracoval a svojou neúnavnou pilnosťou a schopnosťami moju úplnú spokojnosť vyzískal.