Náš Pán po tom, čo pripomenul učeníkom, aby neopúšťali Jeruzalem, kým nepríde Svätý Duch, ktorého sľúbil poslať, „zdvihol ruky a požehnal ich. V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníci sa pozerali, ako bol Ježiš Kristus vyzdvihnutý, ale potom „oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1, 9). Tak sa doslova naplnil prísľub, ktorý dal Ježiš Židom, že uvidia „Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým“ (Jn 6, 62).
Freska Nanebovstúpenia Pána v kostole sv. Juraja v Kostoľi.
Biblické a Historické Svedectvá
Svedectvo o Kristovom slávnom nanebovstúpení sa nachádza nielen vo Svätom písme, ale je podložené aj historickými pamiatkami. Podľa svedectva Euzébia Cézarejského († 339) svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, „vztýčila na Olivovej hore majestátnu stavbu na pamiatku nanebovstúpenia toho, ktorý je Spasiteľom ľudstva, keď postavila posvätný chrám na samom vrchole hory“ (Euzébius, Život Konštantína, zv. III, kap.).
Bohužiaľ, túto pamätnú baziliku na Olivovej hore zničili Peržania v roku 614. Vo 8. storočí bola znovu postavená, aby ju opäť zničili inoverci. V 12. storočí sa úlohy obnoviť baziliku ujali križiaci, ale skôr, ako ju stihli dokončiť, opäť ju zničili moslimovia, a už nikdy nebola obnovená.
Potom máme svedectvo sv. Cyrila Jeruzalemského († 386), ktorý vo svojich katechetických poučeniach uvádza Olivovú horu ako svedectvo o nanebovstúpení nášho Pána, keď hovorí: „Z neba zostúpil na zem v Betleheme, ale do neba vystúpil z Olivovej hory. Olivová hora stojí dodnes a ukazuje očiam veriacich toho, ktorý vystúpil na oblaku. Toto je nebeská brána jeho nanebovstúpenia“ (Katechetické poučenia XIV, 23).
Vývoj Slávenia Sviatku
Slávenie sviatku Nanebovstúpenia Pána je veľmi starobylé. Sv. Augustín († 430) neváha pripustiť, že tento sviatok má apoštolský pôvod (porov. List Januáriovi, č. 118). V skutočnosti však nemáme žiadne historické dôkazy o jeho slávení ako samostatného sviatku až do konca 4. storočia.
Paschálne obdobie pôvodne trvalo päťdesiat dní a končilo sa v Nedeľu Päťdesiatnice. Keďže Sväté písmo spája zostúpenie Svätého Ducha so slávnym nanebovstúpením nášho Pána, až do polovice 4. storočia sa tajomstvo Nanebovstúpenia pripomínalo v Päťdesiatnicu. To je dôvod, prečo cirkevný historik Euzébius Cézarejský († 339) dosvedčuje, že svätá a slávna slávnosť Paschy sa končila po „období siedmich týždňov a spečaťovala sa veľkým sviatkom Päťdesiatnice, v ktorý sa podľa Svätého písma uskutočnilo nanebovstúpenie nášho Spasiteľa a zostúpenie Svätého Ducha medzi ľudí“ (porov.).
Koncom 4. storočia sa Nanebovstúpenie Pána začalo sláviť ako samostatný sviatok, oddelene od Päťdesiatnice. V tej dobe sa paschálne obdobie skrátilo na štyridsať dní, ako sa uvádza v Skutkoch apoštolov. Zostávajúcich desať dní pred Päťdesiatnicou bolo venovaných očakávaniu Svätého Ducha (Sk 1, 14). Pri tejto príležitosti sa „čítali niektoré pasáže zo Svätého písma, spievali sa hymny, ktoré sa prelínali s modlitbami, a zazneli aj príslušné antifóny“ (porov. Egeria, Denník púte, kap.).
Ale v Betleheme však podľa svedectva tej istej Egerie slávili Sväté Nanebovstúpenie už na štyridsiaty deň po Pasche, teda vo štvrtok šiesteho týždňa (tamže, kap. Tam sa sviatok Nanebovstúpenia slávil ako veľká slávnosť, ktorej predchádzalo bdenie (lítia). Koncom 4. storočia.
Homílie a Liturgické Texty
Najstaršie homílie na sviatok Nanebovstúpenia, slávený už na štyridsiaty deň po Pasche, predniesli svätý Gregor Nysský († 394) a svätý Ján Zlatoústy († 407). Svätý Gregor nazýva deň, „v ktorý bol Pán vzatý od nás“, Spása, čím naznačuje, že vystúpením do nebeskej slávy náš Pán zavŕšil dielo našej spásy (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 46, 689 - 690). A svätý Ján Zlatoústy hovorí o tomto sviatku ako o dobre ustanovenom a všeobecnom (Tamže, zv. 50, 441 - 452).
A tak koncom 4. alebo začiatkom 5. storočia: „Počítajte štyridsať dní od prvého Pánovho dňa (= Nedele Paschy) do piateho dňa (= štvrtka) šiesteho týždňa a slávte sviatok Nanebovstúpenia Pána, pretože v tento deň Pán zavŕšil celý plán a celé svoje dielo spásy a vrátil sa k Bohu Otcovi, ktorý ho poslal, a sedí po pravici Otca“ (Kniha V, kap.).
Slávenie Nanebovstúpenia Pána bolo vždy spojené s procesiou. V Jeruzaleme, ako o tom svedčí pútnička Egeria, veriaci kráčali v procesii na vrchol Olivovej hory. V sýrskej Antiochii ľud šiel v procesii k chrámu v predmestí Romanesia, kde svätý Ján Zlatoústy predniesol svoju slávnu homíliu „Na Nanebovstúpenie nášho Pána“. Podľa svedectva cirkevného historika Socrata Scholastica (zomrel po roku 439) v Konštantínopole sa veriaci schádzali a slávili tento sviatok v chráme Elaea, ktorý sa nachádzal hneď za mestským prístavom (porov. Socrates, Cirkevné dejiny VII, 26).
Slávnostnosť tohto sviatku výrazne zvýšili inšpirovaní hymnografovia, ktorých mená sú nám väčšinou neznáme. Najstarší hymnus - „Narodil si sa, Bože náš“ - sa pôvodne spieval na Päťdesiatnicu. Ale niekedy v 5. storočí. Autor tropára na tento sviatok nie je známy, ale kondák sa pripisuje svätému Romanovi Sladkopevcovi, známemu hymnografovi zo 6. storočia.
Existujú dva kánony na slávenie utierne sviatku. Prvý skomponoval svätý Ján Damaský († 749), slávny hymnograf Monastiera svätého Sábu pri Jeruzaleme. Liturgické hymny na sviatok Nanebovstúpenia Pána boli inšpirované Svätým písmom a kázňami významných cirkevných otcov. Podrobne opisujú nielen nanebovstúpenie a oslávenie nášho Pána s jeho ľudskou prirodzenosťou v nebi, ale aj naše vlastné oslávenie spolu s Ježišom. 7.
Náš Pán a Spasiteľ, hoci vystúpil do neba a sedí po pravici Otca, na nás nezabudol. Ako povedal, pripravuje nám „miesto v dome svojho Otca“ (porov. Jn 14, 2 - 3). A prisľúbil, že nám pošle Svätého Ducha, ktorý nás osvieti a povedie do nášho nebeského príbytku pripraveného Kristom.
„Poďte, veriaci, a vystúpme na Olivovú horu a s apoštolmi pozdvihnime svoje mysle a srdcia do výšin. Tropár, 4. Kondák, 4. Narodil si sa, Bože náš, spôsobom, ktorý si sám zvolil. Zjavil si sa a trpel v tele, ako si chcel.
Nanebovstúpenie Pána: Aký je zmysel tohto sviatku?
Vydajte sa s nami na cestu po stopách Ježiša Krista v Jeruzaleme. Preskúmame históriu a význam Kostola Nanebovstúpenia Pána a prejdeme si slávnu Via Dolorosa, Cestu bolesti, ktorou kráčal Ježiš na Golgotu.
Kaplnka Nanebovstúpenia Pána v Jeruzaleme.
Nanebovstúpenie Pána: Biblický kontext
Podľa evanjelia sv. Lukáša, vzkriesený Ježiš vysvetľuje apoštolom, že židovské sväté písma predpovedali nielen jeho smrť, ale aj zmŕtvychvstanie. Po tom všetkom sa ukázal niekoľkým stovkám osôb a o 40 dní bol, podľa výpovede týchto svedkov, vzatý do neba (Lukáš. ev. 24,51).
Štyridsať dní Ježišovho nového života nie je zdokumentovaných svätopiscami tak, aby uspokojili dostatočne našu zvedavosť. Sériu dôkazov začína hneď po svojom zmŕtvychvstaní, keď musí svojich učeníkov - a cez nich aj nás presvedčiť o svojej „fyzičnosti“: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti - a vidíte; že ja mám.” Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy.
Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia.
Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza obmedzené v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca.
Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha. Nanebovstúpenie Krista znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.
Olivová hora a miesto Nanebovstúpenia
Miesto, odkiaľ Ježiš vystúpil do neba, je uctievané vrcholku na Olivovej hory. Historické dokumenty potvrdzujú, že kedysi stál na Olivovej hore svätý vysoko týčiaci sa chrám (jeho názov bol Eleona, čo znamená bazilika Olivovníka). Bazilika Eleona bola rozborená Peržanmi v roku 614.
Križiaci na Olivovej hore postavili novú stavbu na pamiatku nanebovstúpenia Pána (12. st.), v ktorej bol oltár s dvoma stopami, ktoré mali pripomínať, že toto je miesto, odkiaľ Pán vystúpil do neba. Sultán Saladin po dobytí Jeruzalema (12. st.) urobil z kostola Nanebovstúpenia mešitu, ktorá sa zachovala dodnes.
Nanebovstúpenie Pána (23-05-18) | Z vrchu nanebovstúpenia (miesta Viri Galilei a Inbomon)
Krížová cesta a Via Dolorosa
Via Dolorosa - Prejdime spolu Ježišovu historickú bolestnú cestu, ktorou kráčal od Pilátovho sídla na vrchol Golgoty. Imitácií Krížových ciest je na svete veľa, táto jediná je však pravá. Veď práve tu Ježiš niesol svoj kríž z miesta utrpenia na miesto ukrižovania, tu kráčal od Piláta na Golgotu.
Slávna cesta Via Dolorosa, alebo po našom Cesta bolesti, Cesta utrpenia, či Cesta smútku, vinie sa uličkami Starého mesta v dĺžke 600 metrov. Za dve tisícky rokov sa Jeruzalem zmenil k nepoznaniu, no silný emotívny a religiózny náboj má cesta stále. Na ceste, ktorá končí ukrižovaním, niet dôvodu na radosť. Dnešná podoba Via Dolorosa sa zrodila až v 15. storočí. Niektoré jej zastavenia sa spomínajú v Jánovom, Matúšovom, Lukášovom, či Marekovom evanjeliu, ostatné sú len produktom tradície.
Ich postup aj príbehy, s ktorými sa spájajú, sú rovnaké, ako ich vidíme na stenách našich kostolov, či čítame o nich v modlitebných knižkách. Zastavenia krížovej cesty sa stali súčasťou kostolov až v 17. storočí, najprv len vo františkánskych kostoloch. Od roku 1862 ich po povolení pápeža Innocenta XI. zaviedli do všetkých katolíckych kostolov. Veriaci prichádzajúci do Jeruzalema sa na Krížovej ceste stotožňujú s Ježišovým utrpením.
Každý piatok sa na Via Dolorosa koná slávnostná procesia, ktorá začína o 15 hodine v kláštore františkánov.
Via Dolorosa, Jeruzalem.
Zastavenia Krížovej cesty
Poďme prejsť jej štrnástimi zastaveniami spolu:
- Prvé zastavenie - Ježiš je odsúdený k smrti: V areáli dnešnej moslimskej školy, Omarovej madrasy, ležiacej na Via Dolorosa oproti františkánskemu kláštoru, sa údajne nachádzala v minulosti rímska pevnosť, v ktorej sa odohral Ježišov súd.
- Druhé zastavenie - Ježiš dvíha na bedrá kríž: Vo františkánskom kláštore stoja vedľa seba hneď dva kostoly. Kostol Bičovania pripomína miesto, na ktorom rímski vojaci Ježiša zbičovali a dali mu na hlavu tŕňovú korunu predtým, ako sa vydal na poslednú cestu. Druhým kostolom vo františkánskom kláštore je kostol Odsúdenia a uvalenia kríža. Pripomína miesto, kde Ježiš zdvihol kríž a nastúpil na cestu ku Golgote.
- Tretie zastavenie - Ježiš po prvýkrát padá pod svojim krížom: Na mieste, na ktorom Ježiš po prvýkrát spadol pod ťarchou kríža, stojí poľská katolícka kaplnka, postavená arménskou cirkvou v 15. storočí. Nad vstupom vidíme mramorový reliéf padnutého Ježiša.
- Šieste zastavenie - Veronika utiera Ježišovi tvár: Na tomto mieste pristúpila k Ježišovi žena menom Veronika a utrela mu vreckovkou spotenú a skrvavenú tvár. V roku 1883 zakúpila gréckokatolícka cirkev ruinu z 12. storočia a postavila na nej Kostol sv. Veroniky.
- Siedme zastavenie - Ježiš po druhýkrát padá pod krížom: Oltár malej františkánskej kaplnky z 15. storočia, ktorá vyznačuje miesto, na ktorom padol Ježiš pod krížom po druhýkrát. Kaplnka stojí na jednej z najrušnejších uličiek Starého mesta.
- Ôsme zastavenie - Ježiš hovorí k ženám jeruzalemským: Za Ježišom sa tiahol dav žien, ktoré nariekali. Ježiš sa k nim otočil a povedal: "Dcéri jeruzalemské, nado mnou neplačte! Plačte nad sebou a svojimi deťmi!". (Luk. 23, 27-28). Toto zastavenie označuje kameň v múre gréckopravoslávneho kláštora.
Ďalšie zastavenia na Krížovej ceste sa nachádzajú priamo pod strechou Chrámu Božieho hrobu. Chrám Božieho hrobu bol do dnešných rozmerov postavený križiakmi v 11. storočí. Chrám tak zastrešuje miesto Ježišovho utrpenia, ale tiež uloženia do hrobu. Nachádza sa tu posledných päť zastavení Krížovej cesty, z ktorých jedno je práve miesto na Golgote (oltár s krížom zasadeným do veľkej skaly), ďalšie je miesto, kde bolo Ježišovo telo pomazané pred pohrebom (v podobe kamennej platne, ktorá sa pomazáva vonnými olejmi) a tiež kaplnka, ktorá stojí okolo miesta možného Ježišovho hrobu.
- Dvanáste zastavenie - Ježiš umiera na kríži: Dvanástym zastavením je miesto ukrižovania. Je to grécka pravoslávna kaplnka, ktorej oltár stojí na Golgote.
- Štrnáste zastavenie - Ježiš je uložený do hrobu: V rotunde (Anastasis) sa nachádza Hrob Ježiša Krista. Mramorová kaplnka má dve miestnosti. V tej prvej sa nachádza Anjelský kameň. Verí sa,že ide o fragment z balvanu, ktorým bol privalený vchod do Ježišovej hrobky. V druhej, o čosi menšej miestnosti, sa nachádza samotná hrobka.
Tabuľka zastavení Krížovej cesty
| Zastavenie | Udalosť |
|---|---|
| 1. | Ježiš je odsúdený na smrť |
| 2. | Ježiš berie kríž na svoje plecia |
| 3. | Ježiš prvýkrát padá pod krížom |
| 6. | Veronika utiera Ježišovi tvár |
| 7. | Ježiš druhýkrát padá pod krížom |
| 8. | Ježiš hovorí k plačúcim ženám |
| 12. | Ježiš umiera na kríži |
| 14. | Ježiš je uložený do hrobu |
Chrámy Nanebovstúpenia Pána na Slovensku a vo Svete
Chrám Nanebovstúpenia Pána v Čertižnom
Majestátny kamenný Chrám Nanebovstúpenia Pána (Voznesenija) z roku 1928 je postavený na návrší obce Čertižné, čím vytvára jej dominantu. Architektúra chrámu východného obradu v sebe spája viacero štýlov. V interiéri sa nachádza starobylý bohato zdobený drevený ikonostas a kamenná krstiteľnica z 15. storočia. Na susednom cintoríne sa nachádza hrob verejného činiteľa Ruského hnutia A. I. Dobrianského (1817 - 1901), ako aj hrob básnika a gréckokatolíckeho kňaza J. I.
Chrám Nanebovstúpenia Pána v Ostrove
Kostol Nanebovstúpenia Pána v Ostrove v Sobraneckom okrese Košickej arcidiecézy oslávil svoje sté výročie. Na slávnosti 15. mája sa zúčastnil pomocný biskup Stanislav Stolárik. Stavba kostola vo filiálnej obci Ostrov sa začala v roku 1907 v čase, keď satmárskym biskupom bol Tibor Boromisza a Ostrov bol ako filiálka Tibavy.
Pozemok zakúpili miestny veriaci od bohatej statkárskej rodiny Čuhovcov zo Sobraniec. Kamene na stavbu sa vozili z Choňkoviec, piesok z Ukrajiny a vápno z Brekova. Stavba kostola bola dohodnutá na vtedajších 24000 korún s tým, že veriaci odpracujú asi 500 hodín sami.
Zbierky na kostol sa robili tak, že sa zbieralo zrno. Pozbierané zrno odpredali a získané peniaze boli na platenie. Hlavný oltár Nanebovstúpenia Pána daroval satmársky biskup Tibor Boromisza. Socha sv. Terézie Ježiškovej bola zakúpená mládežou. Peniaze získali pri svojich divadelných predstaveniach.
Keď dvaja miestni odišli do Ameriky, v rokoch 1911-1921 nazbierali tam 20 000 korún pre ostrovský kostol. Z peňazí nazbieraných v Amerike medzi krajanmi bola zhotovená drevená kazateľnica.
Počas prechodu frontu v roku 1944, boli kostol i veža kostola veľmi poškodené. Pri vyhodení mostu pri Ostrove zasiahli črepiny i kostol. Poškodili kazateľnicu, chór, kríž i celé oplechovanie strechy.
Biskup Stanislav Stolárik starostlivosť miestnych veriacich o kostol veľmi ocenil: “Storočná história dáva silnú výpoveď, že tam žila komunita veriacich, ktorá sa o to postarala. Treba zložiť obdiv a úctu týmto ľuďom, ktorí často v neľahkých podmienkach, aj počas vojny aj komunistickej totality, sa dokázali o kostol postarať a tým udržiavať aj seba samých. Z niekdajších 550 obyvateľov dnes tam žije možno menej ako polovica a ktovie akým smerom to pôjde, takže chcem zapriať Ostrovčanom, aby táto história nezostala len v múroch kostola, ale aby tá sila života sa tam nanovo prebudila a bola prítomná.”
Chotárny sviatok v Ostrove je vždy na sv. Jána 24. júna, na pamiatku veľkého krupobitia a hromobitia asi v roku 1902, ktoré bolo práve v tento deň. Preto v tento deň bude prosebná sv.
Chrám vo Falkušovciach
Obec Falkušovce vznikla okolo 13. storočia ako sídlo na majetku zemana Falkuša. Od 13. do 17. storočia sa vyskytuje striedavo pod názvami Folkus, Falkos. V 14. až 17. storočí patrili Falkušovce zemanom z Budkoviec. Zo správy z roku 1700 je známe, že prvý chrám v tejto obci bol drevený. Súčasný chrám bol postavený z fundácie Andreja Kazinczyha a Baltazára Aiozdorfera v roku 1779 a je zasvätený sviatku nanebovstúpenia Pána. Je zapísaný ako Národná kultúrna pamiatka pod číslom 10254/0.
V tom istom roku bola založená aj fara, taktiež drevená. V obci bola v roku 1836 založená cirkevná škola. Tá sa prestavala na kamennú a dokončená bola v roku 1908 dp. Mikulášom Čudákym. V roku 1856 bola postavená kamenná fara, ktorá bola neskôr zbúraná. Nová farská budova bola dokončená v roku 1999. V roku 2002 bol posvätený nový chrám vo filiálnej obci Ložín, zasvätený bl. hieromučeníkovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi.
Gréckokatolícky farský chrám vo Vojčiciach
Na žiadosť veriacich bol dekrétom zo dňa 30. apríla 1982 ordinárom prešovského ordinariátu mons. Jánom Hirkom udelený súhlas, aby Gréckokatolícky farský chrám vo Vojčiciach, doteraz zasvätený archanjelovi Michalovi, bol zasvätený Nanebovstúpeniu Pána.
Kostol v Hažíne
V Hažíne stál už v stredoveku rímskokatolícky kostol. Prvá priama správa o ňom z roku 1374 ho charakterizuje ako filiálny, nie farský. Zasvätenie kostola nie je známe. Jeho výstavbu možno predpokladať od 12. do začiatku 14. storočia. V 16. storočí sa aj do tejto oblasti zo severozápadu Slovenska šírila reformácia. Jej iniciátorom bola predovšetkým šľachta, nútila svojich poddaných k protestantizmu. Šľachta bola väčšinou maďarská alebo pomaďarčená, uprednostňovala kalvínske vierovyznanie a maďarských kazateľov.
tags: #chram #nanebovtupenia #pana