Vianočná sviatosť zmierenia: Tradície a duchovný význam

Vianoce sú emóciami priam nabité. Nielen kvôli narodeniu Ježiša. Na tieto veľké sviatky podvedome čakáme, že sa niečo zmení. Tam, kde bol nepokoj, chceme pokoj. Kde vládol hnev a nenávisť, nech príde odpustenie. Koľkí si neželajú nič iné, len radikálnu zmenu u niektorého z členov domácnosti!

Pri Štedrej večeri každá rodina odkrýva, akou vlastne je. Problém možnej frustrácie z Vianoc je však zakódovaný priamo v nás. Túžime po pokojnom, hlbokom prežití sviatkov v kruhu rodiny, ale veľa nerobíme, aby sa to naplnilo.

Ak sa príprava na Vianoce zredukuje len na upratovanie, kúpu darčekov a pečenie, je úplne logické, že keď sa všetko zje a rozbalia dary, zdá sa, že Vianoce sa skončili. Naše túžby však neoklameme. Driemu v nás. Je to volanie po zmysle, po vzájomnom porozumení, láske a pokoji. Nesústreďme sa na to, aby Vianoce boli po materiálnej stránke dokonalé, nesnažme sa kvôli sviatkom prerábať ľudí na svoj obraz.

Vianoce sú sviatkom narodenia Božieho Syna. Ak súčasťou našej bezprostrednej prípravy bude modlitba (či osobná alebo aj spoločná v rodine), účasť na bohoslužbách či dobre vykonaná sviatosť zmierenia, máme nádej, že pochopíme viac. Vianoce sú však aj sviatkom rodiny.

Może byť dnes pre nás úžasným vyvrcholením niečoho hlbokého a vzácneho, alebo, alebo môže byť len akosi bezduchou bodkou za napätím a horúčkovitým naháňaním pred vianočných dní. Komerčná a konzumná spoločnosť, v ktorej žijeme, nás k tomu počas celého adventu viedla.

Nakoniec, aj ja si pamätám, že niečo podobné som zažil ako malý chlapec na dedine, kedy 5. decembra večer, chodili po dedine čerti, s anjelmi a sv. Mikulášom. A veruže som sa aj bál, keď ma čerti chceli so sebou zobrať, keď nebudem poslúchať. Ale anjeli ma bránili a sv. Mikuláš mi nakoniec dal sladkú pochúťku, keď som sľúbil, že budem dobrý. Áno, takéto tradície sú určite dobré, a je hodno o ne stáť a oživovať ich a nie zneužívať pre komerciu.

Teda aj tu platí, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži k dobrému. Avšak stovky ľudí, ktorí prišli na pochod, bol zároveň aj potvrdením toho, že mnohí ľudia žijú bez skutočného zmyslu, hodnôt a hlavne bez koreňov, ktoré by im boli zárukou, aby nestratili svoju identitu, že nestratia vedomie toho, kým sú, a k akých hodnotám sa hlásia.

Myslím, že mnohí z vás, ba možno všetci, ktorí ste sa tu zišli, prišli nato, aký najväčší dar môžu dať Ježiškovi. Dlhé rady veriacich pred našimi spovednicami posledných dní to totiž nasvedčovali, podobne, ako o tom hovorí príbeh so sv. Hieronymom, ktorý sa vraj stretol s Ježišom, pričom Ježiš mu položil otázku, čo mi chceš dať? - Hieronym veľkoryso odpovedal, dám ti celý svoj majetok, ale pán Ježiš mu odpovedal, veď všetko, čo máš, to ja som ti dal, ako mi to môžeš dať naspäť. Tak ti dám môj preklad sv. Písmo na ktorom som celý život pracoval - ale aj dary tvojho umu som ti predsa je daroval, - jediné čo mi naozaj môžeš dať, to sú tvoje hriechy.

Áno, Ježiš sa stal človekom, Boh prijal ľudskú prirodzenosť, prijal našu často hriešnu, krehkú ľudskosť, a keď sme mu vo sviatosti zmierenia odovzdali seba samých s touto slabou stránkou našej ľudskosti, On sa stal v našom živote skutočným svetlom, ktoré rozhnalo v nás všetku tmu, beznádej a akýkoĺvek tieň. A keď cítime v sebe túto radosť, je úplne prirodzené, že sa chceme s ňou aj podeliť s našimi najdrahšími a túžime ich obdariť niečim pekným. Je to Jeho Duch lásky, radosti a pokoja.

Predstavme si svoju dušu ako jasličky, ktoré sa počas adventu pripravujú, aby mohli vo vianočnú noc prijať Krista. Jozef určite urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby stajňu upratal a urobil čo najpohodlnejšou pre Máriu a dieťatko Ježiša. My by sme mali urobiť to isté so svojou dušou: vyčistiť ju od hriechov a spraviť z nej príjemné miesto tak, že budeme milovať Boha vo svojich blížnych. Možno by sme si mohli dať predsavzatie, že budeme štedrejší k tým okolo nás, čo sú v núdzi, ponúkneme spoločnosť niekomu, kto by inak oslavoval sviatky sám, alebo budeme trpezliví so svojimi príbuznými (aj svokrovcami!) pri rodinných oslavách Vianoc.

Tradíciami oslavujeme, učíme a udržiavame pri živote hodnoty. Stále si spomínam na adventný kalendár, ktorý pre mňa a brata vyrábala naša mama, keď sme boli malí. Na každý deň doň zvykla niečo pridať - nejakú radu, malý darček alebo obrázok s vianočnou tematikou. Tie rady napríklad obsahovali odkaz na konkrétne miesto v Písme alebo nás navádzali na dobrý skutok či navigovali na nejakú malú pozornosť, ktorú sme museli hľadať ako poklad. Mária a Jozef, pravoverní Židia, zachovávali tradície po všetky dni svojho života.

Pre svet sa Vianoce začínajú každý rok skôr a ešte skôr a končia sa okolo polnoci 25. decembra. Pre rímskokatolíkov sa Vianoce začínajú vianočnou omšou 24. decembra a končia sa postupne a pomaly počas niekoľkých nasledujúcich týždňov. Aj známa anglická vianočná pieseň Dvanásť dní Vianoc datuje koniec Vianoc na 6. január. A ony sa nekončia ani vtedy! Vianočné obdobie prakticky siaha až po prvú nedeľu po Zjavení Pána.

Udržať Vianoce nažive v našich domovoch aj po tom, ako sa skončí komerčné šialenstvo, nám vlastne môže pomôcť viac sa sústrediť na skutočný význam Vianoc a ako napravený Ebenezer Scrooge (postava z Vianočnej koledy Charlesa Dickensa; pozn. prekl.) „ctiť si Vianoce v srdciach a snažiť sa o to po celý rok“.

Roždestvenní svjatky(Vianočné sviatky) sa v našej dedinke začínali 28.11. každého kalendárneho roku pôstnym obdobím, ktoré trvalo skoro 5 týždňov v obrade Východného Ritu, oproti 4-vor týždňovom advente ktorý je príznačný pre západných kresťanov(Rimokatolikov). Nasledujúci oveľa vyznamnejší bol sviatok Sväteho Mikuláša, Biskupa z Mesta Miry, ktorý pomáhal chudobných, tým, že v prestrojení im vhadzoval do okien finančnú pomoc. Z toho vznikla tradicia na Mikuláša dávať do okien obuv.

Duch vianočných sviatkov bolo cítiť Spominám si,že u nás,niekedy v 60-tich rokoch minulého storočia riaditeľ tunajšej základnej školy pán Michal MOCHNACKY organizoval v kultúrnom dome Mikulášsku besiedku s následným odovzdávanim darčekov. Biskup Mikuláš bol autentickou historickou postavou, pilierom kresťanstva nie biznisu dnešných Vianoc.

Svätý Mikuláš

Ale poďme k vlastnému prežívaniu sviatkov v tom čase, ktorý sa pokúsim opísať, radosť v očiach deťí, ale aj ich rodičov bolo vidieť už pri zdobení vianočného stromčeka, ktorý sa spravidla na hornom konci dediny zdobil až na štedrý deň doobeda a preto aj zvyky v jednotlivých častiach môžu byť odlišne. Potom k samotnej príprave, pečeniu koláčov „darvačkov“ a jednotlivých jedál, ktoré ako som už povedal v nejakých maličkostiach sa líšili nie len takzvaným rozdelením obce ,ale aj domácnostiach, boli nevesty aj zaťovia z iných obci i krajov a každý niečo doniesol.

Skôr ako sa sadlo k samotnej večeri sa vykonávali stáročiami zaužívané zvyklosti a to, že gazda domu okrem toho, že dal dobytku v maštali (podľa evanjelia sa Ježiš narodil práve v maštali, pretože v hostinci nebolo miesta) išiel slamou obviazať ovocné stromy aby na druhy rok priniesli dobrú úrodu. Po skončení všetkých povinnosti vonku gazdu, išiel do domu, kde sa dokončovala príprava jedál s „zajdou“ (otiepkou) slamy s pozdravom „Christos Raždajetsia“ odpoveďou Slavyme Jeho“a potom nasledovalo, trochu slamy sa dalo na samotný stôl a prikryla vyšitým sviatočným motívom Vianoc, do ktorej sa „povereslom“ (zo slamy spravené súkaním niečo ako povraz) zviazali lyžica, vidlička a nôž dali pod obrus, aby sa rodina držala dokopy. Ostatná slama sa dala na podlahu, nohy stola sa obviazali reťazou, aby rodiny držala spolu, pod stôl sa umiestnil topor, všetci členovia domácnosti sa šli umyť aby boli očistený, zapálila sa svieca a každý stojac sa pomodlil spravidla „Otče náš a Bohorodyce“(Zdravas Mária) až potom sa začali podávať jedla, zhruba v poradí ako som vyššie uviedol no najprv bol prípitok, ktorý predniesol gazda domu.

Pri samotnej večeri po namočení chleba do medu a spolu s cesnakom ako prvé jedlo zo zvyšku medu gazdiná namacajúc prst do medu, každému urobila krížik na čele, zo slovami aby vás ľudia mali radi ako med, pravdaže sa pri večeri nesmelo rozprávať aby sa ten, ktorý jedinec, alebo celá rodina nedostala do klebiet. Niektorí ľudia To vidia ako folklór, poprípade nejaké ešte pohanské zvyky, opak je pravdou. Isus Christos sa narodil v maštali na slame, preto slama, bol položený v jasliach pri ktorých boli domáce zvieratá, preto aj ich prikŕmenie medom a chlebom a cesnakom, ktorý aj dnes sa používa pri chrípke, vysokom krvnom tlaku, ako symbol zdravia. Tak ako bola spolu Svätá rodina až do verejného účinkovania Isusa Christa, tak zviazaný príbor a reťaz bola symbolom toho.

Vojdenie gazdu do domu s pozdravom Christos Raždajetsja znamená pokus oznámiť členom rodiny novinu, ako Pánov anjel oznámil pastierom na púští pasúcim stáda oviec, „ Dnes v meste Davidovom v Betleheme sa vám narodil vykupiteľ Isus Christos a to vám bude znamenie nájdete v maštali dieťa povite do plienok položené v jasliach. Keď pastieri hľadali ako detí orechy sprevádzala ich hviezda. A našli všetko tak, ako im to anjel oznámil poklonili sa dieťatku chválili Boha „Sláva Bohu na výsosti na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle a čo sekera pod stolom pozemský otec Isusa Christa Sväty Jozef bol tesár a tomu remeslu sa vyučil aj samotný Hospoď Isus Christos.

Po krátkej úvahe vidíme, že aj keď naši rodičia a prarodičia nemali vzdelanie, ale ich duchovný život v Duchu Svätom im dal porozumieť tomu, čo neskôr náš spasiteľ komentoval slovami.“Otče ďakujem Ti, že si vyjavil maličkým….“. V našej prekrásnej dedinke po večeri sa konala modlitba v cerkvi takzvane „ Zlate časy“ na ktorých sa zúčastňovali veriaci a so slzami v oku po predspeve popa „ Jelice vo Christa chrestite sja, jelice vo Christa oblekoste sja“ (Vy v Kristu pokrstený, oblečte si Krista“) a konajte tak ako Božský spasiteľ. Na Roždestvo Christovoj chodili u nás „ Betlehemci“ jedna partia vo hornej časti od chrámu a druha v dolnej časti obce, mladi ľudia, bola to mládež, ktorá nacvičila program vítania narodenia Hospoda Isusa Christa sa skladal z kolied.

Betlehemci

Po „koľade“ chodili aj dospeli chlapi a spolu s finančným odnosom ktorý vyzbierali betlehemci všetko bolo darované na skrášlenie nášho Svätého chrámu. My teraz zisťujeme o aké čaro a duchovno prichádzame, ale naša generácia to pozná, podrobné som to rozpísal skôr pre naše detí a ich detí, aby si ctili zvyky svojich otcov a dedov, nie je to rozprávka ako mi povedala jedna mlada pani. Neviem,či to bolo pravidlom i v iných dedinách z nášho regionu,ale v Ruskom vystupenie Betlehemcov patrílo k neodmysliteľnému koloritu Sjatoho večura.Vzhľadom k tomu,že naša obec bola dislokovaná na pomerne veľkom priestore,tak v dedine vystupovali dve skupiny Betlehemcov.

Naši otcovia, dedovia , by povedali, že boli „kurti miasnyci“ (krátke fašiangy), preto bude skoro „Velekdeň“ (Veľká noc). Preto mi dovoľte opísať zvyky našich predkov, ale aj naše počas uvedených dni. Je to vlastne obdobie od „Roždestva Christovoho“ (Narodenia pána Ježiša Krista), keď prestalo podľa cirkevného kalendára pôstne obdobie takzvaná „filipovka“, názov podľa Pánovho apoštola Filipa, ktorým sa začínajú „miastnici“, alebo fašiangy, cez ktoré sa takmer v každom dvore - gazdovstve konala zabíjačka, čas hojnosti, aká len bola dobrá osolená surová kožka, očistené po opálení a umytí ucho z prasaťa.

V tu dobu sa konali i krstiny, či svadby, lebo krátke „miasnici“ značili skorý príchod Veľkonočného postu. Okrem toho gazdovia pre založenie dobrej úrody na jar vozili na saniach maštaľný hnoj na pole, dnes by sme povedali že ekologické hnojivo. Velykonnyj post u kresťanov východného, byzantského vierovyznania sa začínal už v nedeľu t.z.v. „syropostnou nedeľou“ u kresťanov Rímskeho západného obradu až popolcovou stredou. Veľkonočný pôst logicky nadväzuje a súvisí z pokrstením „Isusa Christa v rieke Jordan“, keď odišiel na púšť a 40 dni sa postil, ešte do jeho verejného účinkovania.

Vo východnom obrade sú k tomu ešte prirátané tri dni „Christových strasti“ od zajatia Isusa Christa až po jeho ukrižovanie a uloženie do hrobu. Pred samotným „Velekdeňom je ešte týždeň vopred posvätenie „miňok“(bahniatok) ako spomienka na slávnostný vstup Isusa Christa tesne pred zradou a ukrižovaním do Jeruzalema.

Samotná príprava na pásku však trvala dlhšie a my detí sme sa už nemohli dočkať dňa, keď budeme môcť jesť posvätenú pásku, klobásu a domácu pekné vyúdenú šunku, ale aj syr či vajíčka, pravdaže nesmela chýbať cvikla s poriadnou dávkou chrenu.

Prípravy prebiehali aj doma, piekli sa pásky, maľovali vajíčka, robila hrudka zo syra, maslo, soľ, cvikla, klobása, údená domáca šunka čo všetko sa potom poukladalo do košíkov, tak aby jedla boli čo najkrajšie poukladane veď podľa toho bola hodnotená šikovnosť gazdinej, jednoducho povedané pripravovali sa košíky s jedlami, my detí sme mali radosť z nového „ancugu ( mužsky oblek) a topanok“ a všetko sa pripravovalo tak ,aby sa mohlo isť na slávnostnú Velykonňu liturgiu z posvätením jedál.

Po skončení slávnostnej liturgie kňaz za sprievodu procesijnho kríža a so zástavami vyšiel z chrámu a konal sa takzvaný „obchod“ obídenie kostola, kde na každej svetovej strane sa čítalo a číta aj dnes z Evanjelia medzi tým za hlaholov zvonov sa spievajú predpísané modlitby. Po treťom obchode sa zastavil pred dvermi a po krátkej modlitbe k požehnaniu darov a jedál pristúpil k samotnému posväteniu jedál po obidvoch stranách chrámu, odymením kadidlom a posvätením svätenou vodou.

Po najedení sa detí šli na lúku guľať maľované vajíčka a samozrejmá poobede sa šlo na „Velykonnu večurňu“ kde ako som už spomenul pri opise Vianočných sviatkoch v našej dedine Ruské bolo zvykom, že krstní rodičia pred, alebo po skončení „večurni“ obdarovali svoje krstné detí, nejakým darčekom, spravidla to bola lopta nakopanie, loptička na gumičke, alebo ústna harmonika v kombinácii s nejakými sladkosťami, za čo sme boli neskonale vďačné a šťastne. Dievčatá poobede chodili po dedine spievali „kačkali“ a chlapci už kuli plány na oblievačku, ktorá sa začínala veľmi skoro ráno vo Velykonnyj ponedilok, dievčatá zas mali deň v utorok. Dobré oliata dievka v studenej vode, bola zdravá ako ta naša voda po ostatok celého roka.

Vážení spoluobčania sestry a bratia v Christu, keby sme to previedli do slovníka dnešného človeka tak by to malo asi tento význam. Položme si otázku, čo to vlastné je to rúhanie sa proti Svätému Duchu - to je vážení to, že ak ktokoľvek z nás bude tvrdiť, ja nemám žiadny hriech, ja som nikoho nezabil, nikoho som neokradol. Prečo mám teda pristupovať k svätej spovedí? Je to sviatosť zmierenia sa so svojím Bohom. Každý človek je na tomto svete hriešny, azda okrem malého dieťaťa, ktoré bolo momentálne pokrstené a dedičný hriech prarodičov mu bol krstom odpustený a ak niekto tvrdí, že nemá hriech už v tej chvíli hrieší .

Požehnanie adventného venca je znamením nádeje a oslavy toho, ktorý prichádza, ako to ukazujú ozdoby na venci. Štyri adventné sviece označujú počet adventných nedelí, pričom pribúdanie svetla znázorňuje blížiaci sa príchod Krista, ktorý je svetlom tohto sveta. Roztápanie sviec poukazuje na plynutie času. Zelená farba venca vyjadruje nádej.

Adventný veniec

Prehľad dôležitých udalostí a tradícií

tags: #vianocna #sviatost #zmierenia