Toto hlavné mesto Talianska mi už cudzie nebolo, nakoľko moja prvá návšteva v ňom bola v roku 2019. Osobne považujem Rím za jedno z najkrajších miest sveta, no po stránke dopravnej infraštruktúry ma vie vždy priviesť aj do určitých rozpakov.
Vo veľkých mestách totiž rád cestujem metrom, ktoré vás dopraví všade rýchlo a bez značných problémov, no v meste Rím je metro pri svojich súčasných dvoch linkách, tretej vo výstavbe, jednoducho nedostatočné. Na porovnanie, mesto Paríž má 14 liniek s dvoma odbočkami hlavných tratí. Preto som sa snažil pri vzdialenejších cieľoch v Ríme naučiť tento rok používať aj pozemnú MHD. Niežeby som bol lenivý chodiť pešo - aj tak som nachodil desiatky kilometrov - no mám svoje zdravotné limity, čo sa kolien týka.
Ak teda budete najbližšie cestovať do Ríma, odporúčam využiť android aplikáciu „Probus Rome“, ktorá vám s tou MHD v meste veľmi pomôže. Nezabudnite sa však obrniť veľkou dávkou trpezlivosti pri permanentne meškajúcich spojoch a na prichádzajúci autobus vždy zamávajte a v autobuse si zas zazvoňte na zastávku, keď budete chcieť vystúpiť. Inak vám šofér jednoducho nezastaví.
Nedostatočnú dopravnú infraštruktúru však v Ríme kompenzuje sieť pitných liatinových fontánok, ktoré ľudia familiárne volajú nasoni, doslova „veľký nos“. Svoje meno dostali podľa charakteristického dizajnu so štíhlym zahnutým kohútikom , ktorý bol prvýkrát použitý v 70. rokoch 19. storočia. Navyše, mnohé majú otvor na vrchnej časti výlevky, takže ak hlavný výtok zablokujete palcom, studená osviežujúca voda sa vytlačí do horného otvoru, čo umožňuje pohodlné pitie. Dokopy je takýchto pitných fontánok v Ríme okolo 2 500. Bez nich by som si to v horúcich rímskych uliciach nevedel vôbec predstaviť.
Po praktických radách k „Večnému mestu“ sa teda môžem uchýliť k opisu svojich dojmov z navštívených pamätihodností tohto starobylého mesta. Popri tomto roku budem spomínať aj na rok 2019. Preto mi prepáčte, že nebudem postupovať chronologicky, ako v prvom diele, ale skôr obsahovo. Pri toľkých navštívených objektoch si už totiž celkom presne nepamätám, v ktorý deň som čo konkrétne navštívil.
O 19:49 som teda pricestoval na rímsku železničnú stanicu Roma Termini a išiel sa hneď ubytovať. Ešte vo Florencii mi zrušili rezerváciu hotela neďaleko Vatikánu, tak som prijal ponúkanú alternatívu v blízkosti tejto hlavnej železničnej stanice. Po ubytovaní som ešte stihol navštíviť jednu zo štyroch pápežských bazilík, ktorá sa práve nachádza v tejto časti Ríma - Basilica Papale di Santa Maria Maggiore. Práve tam spevokol v rámci nejakého koncertu spieval nádherné polyfónie, čo mi tak trochu vohnalo slzy do očí. Vždy je tomu tak, keď počujem naživo tento typ hudobnej textúry: mnohohlas s melodickou a rytmickou samostatnosťou jednotlivých hlasov vedených podľa pravidiel kontrapunktu.
4 pápežské baziliky v Ríme, ktoré musíte navštíviť | Dokončite svoju púť! 🏛✨
Pápežské baziliky
Začal by som teda pápežskými bazilikami.
Bazilika Santa Maria Maggiore
Pápežská bazilika Santa Maria Maggiore patrí medzi štyri hlavné rímske patriarchálne baziliky. Je tiež jedným zo siedmich takzvaných pútnických kostolov, ku ktorým už od raného stredoveku putovali veriaci prichádzajúci do Ríma. Dejiny predchodkyne dnešnej baziliky siahajú až do 4. storočia, pričom jej vznik je spájaný s legendou o zázračnom snežení uprostred leta (akurát počas noci zo 4. na 5. augusta) a dvojitom mariánskom zjavení.
Interiér dnešnej baziliky si zo všetkých rímskych veľkých sakrálnych stavieb, napriek viacerým prestavbám, najväčšmi zachoval svoj pôvodný ranostredoveký vzhľad. Tri lode sú stále od seba vizuálne oddelené dvoma radmi po dvadsiatich iónskych stĺpoch. V hlavnej lodi návštevníka zaujme nádherný kazetový strop vyzdobený zlatom, ktorý bazilike v roku 1492 venovali katolícke veličenstvá Izabela I. Kastílska a Ferdinand II. Aragónsky. V apside dominuje mozaika Korunovácie Panny Márie od Jacopa Torritiho z roku 1295, zhotovená podľa predlohy z 5. storočia.
Pod hlavným oltárom sa nachádzajú relikvie sv. Matúša evanjelistu, sv. Hieronyma a ďalších svätých. Tiež sa tu nachádzajú jasličky donesené z betlehemskej maštaľky. Tie sú umiestnené na striebornom oltári, v podzemnej kaplnke pod hlavným oltárom.
Sixtínska kaplnka (po Sixtovi V.) je najkrajšia a najbohatšia z barokových kaplniek v Ríme. Skôr než dal Sixtus V. postaviť v kaplnke svoj pomník, myslel na svojho predchodcu, pápeža sv. Pia V., ktorý v roku 1566 vydal rímsky katechizmus, v roku 1568 prepracovaný kňazský breviár a v roku 1570 misál. Založil aj Svätú ligu v boji proti Osmanom a zázračne vycítil veľké víťazstvo tejto ligy proti Osmanom v bitke pri Lepante (1571), vďaka čomu dal oslavne zvoniť skôr, než mu správu o víťazstve fyzicky doručili. Naozaj obdivuhodný pápež, ktorého súčasníci kvôli jeho zbožnému a asketickému životu veľmi nemuseli a hovorili o ňom, že je „zbožný až k neznášanlivosti“.
V náhrobku Pia V. boli v roku 1672 pri príležitosti blahorečenia uložené jeho ostatky. Pri nich som sa v roku 2019 aj pomodlil. Steny kaplnky pokrýva mramor získaný zo starých antických stavieb.
Arcibazilika Najsvätejšieho Spasiteľa a Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu v Lateráne
Pokračujúc teda, by som sa rád pristavil pri mojej najobľúbenejšej z nich - Arcibazilike Najsvätejšieho Spasiteľa a Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu v Lateráne, „Matke a hlave všetkých kostolov mesta a sveta“. Pôvod mena Laterán siaha až do antického Ríma, kedy miestny palác patril rodu Laterani. Jeden z členov rodiny, P. Sextius Lateranus sa v roku 366 pred Kr. stal aj konzulom. Posledného potomka rodiny dal zavraždiť cisár Nero. Palác sa potom stal majetkom cisára.
O niekoľko storočí neskôr dal na tomto mieste postaviť chrám zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi (Basilica Salvatoris) prvý kresťanský cisár Konštantín I. Išlo o votívny chrám za cisárovo víťazstvo v bitke pri Mulvijskom moste v roku 312. Keď v nasledujúcom roku Konštantín vydal Milánsky edikt zaručujúci v ríši náboženskú rovnoprávnosť, dozrel čas pre vybudovanie stavby, ktorá by symbolizovala novú epochu v dejinách impéria.
Postavenú baziliku spolu s palácom daroval cisár pápežovi Silvestrovi I., čím sa Laterán stal sídlom pápežov, kde už cisár nebol zvrchovaný vládca. Svedčí o tom jedna z fresiek, znázorňujúca vysvätenie baziliky. Cisár tam stojí na pravej strane okraja pápežského trónu, zatiaľ čo pápež svätí oltár. Túto fresku si určite pri svojej návšteve všimnite. Je tak trochu odkazom na príchod nových čias, kedy svetská a cirkevná moc tvorili jednotu v podriadenosti Svätému stolcu.
Do baziliky vedie päť brán, z ktorých jedna je tzv. Porta sancta (Svätá brána), ktorá sa otvára iba počas milostivých (jubilejných) rokov. Bronzové dvere strednej brány boli pôvodne na antickej senátnej budove zvanej Curia Julia.
Interiéru baziliky dominuje drevený kazetový pozlátený strop, vytvorený za pápeža Pia IV., ktorý sa oproti jemne profilovanej štruktúre stien javí ako mohutný a ťažký. Jeho zachovanie v pôvodnej podobe dal Inocent X. Borominimu ako podmienku. Hlavnú loď baziliky lemujú kolosálne sochy dvanástich apoštolov, ktorí vám vyslovene evokujú piliere Cirkvi, keď kráčate k hlavnému pápežskému oltáru, kde sa Kristus v rukách pápeža sprítomňuje vo Sviatosti oltárnej. Pri pápežských oltároch smel totiž slúžiť svätú omšu len sám pápež.
Oltár pozostáva z drevenej oltárnej menzy, pri ktorej podľa legendy slúžili omše už prví rímski biskupi. Nad menzou sa nad štruktúrou baldachýnu dvíha nádherné mohutné tabernákulum zdobené freskami a sochami, ktoré vo svojom vnútri obsahuje v strieborných relikviároch hlavy apoštolov sv. Petra a Pavla. Je to neskutočne nádherný objekt, ktorý by vedel človek obdivovať celé hodiny. Pred oltárom sa ešte nachádza náhrobok pápeža Martina V., ktorého voľbou v roku 1417 sa skončila veľká západná schizma.
Santuario Scala Santa
V blízkosti hlavnej pápežskej baziliky sa nachádza Santuario Scala Santa. Nájdeme tu Sväté schody (Scala Santa), po ktorých kráčal zbičovaný Ježiš Kristus v paláci Pontia Piláta v Jeruzaleme. Na niektoré schody padali kvapky Jeho svätej Krvi. Hoci neexistujú žiadne zdroje, ktoré by túto skutočnosť mohli písomne potvrdiť, mramor použitý pri stavbe schodov je identický s tým, ktorý sa našiel neďaleko Jeruzalema. Možno preto tvrdiť, že schody priviezla v roku 326 z Jeruzalema cisárovná Helena. Pre mňa ako katolíka sú tieto schody skrátka relikviou.
V roku 1723 rozhodol pápež Inocent XIII., aby boli schody zakryté a predišlo sa tak ich poškodeniu. „Schodisko je vytvarované skutočne nezvyčajným spôsobom, doslova ich vytesali chodidla pútnikov“, povedal otec Francesco Guerra, ktorý má na starosti správu svätyne. Miesta, kam dopadla Kristova Krv, sú chránené mriežkami. Ľudia totiž tie miesta chytali, až ich tými stáročiami prstami doslova „vydlabali“.
Na hornej plošine schodov, ktoré som tento rok „vyšliapal“ pokľačiačky, sa nachádza Sancta Sactorum, čo je pápežská kaplnka, integrálna súčasť budovy Svätých schodov. Ten ich totiž stihol v roku 2019 (ja žiaľ nie), kedy neboli zakryté z dôvodu, že ich drevené puzdro reštaurovali. Kľačal tak na holých kamenných schodoch. Ďalej píše: „Všetky schody mali v strede vydlabaný, respektíve vykľačaný akoby žliabok aj 5 cm hlboký, kam človeku presne zapadli kolená a bolo teda dosť náročné na nich kľačať. Keď som sa konečne dostal hore, bol som mokrý ako myš a môžem povedať, že za celý týždeň v Ríme som sa nespotil tak, ako za tú zhruba pol hodinu na Svätých schodoch. Ale aj tak je to nádherná spomienka.“
Bazilika svätého Pavla za hradbami
Dosť vzdialenou od centra je neoklasicistická Basilica Papale San Paolo fuori le Mura, teda Bazilika svätého Pavla za hradbami, ktorej návštevu v roku 2019 som spojil s cestou do Ostie, čo je jediný mestský obvod Ríma pri Tyrrhenskom mori.
Bazilika bola postavená v 4. storočí za mestskými hradbami - odtiaľ jej meno. Pôvodná stavba, svojho času väčšia ako Bazilika svätého Petra, sa dochovala až do roku 1823, kedy bola zničená požiarom. Predpokladá sa, že predchodcom dnešnej baziliky bol malý kostolík založený rímskym cisárom Konštantínom I. nad miestom, kde bol asi dva kilometre od hradieb mesta pri ceste do Ostie pochovaný apoštol Pavol.
Po požiari v 19. storočí sa pápež Lev XII. rozhodol, že namiesto vybudovania kostola v modernejšom slohu obnoví baziliku v jej pôvodnej podobe. Na jej znovuvybudovanie prispelo viacero krajín, napr. egyptský vicekráľ venoval alabastrové stĺpy a ruský cár Mikuláš I. drahocenné malachity a lazurity. Práce sa začali po organizovaní zbierok v roku 1826. Kolonáda s portikom je však omnoho mladšieho dáta - dokončená bola až v roku 1928 podľa plánov Guglielma Calderiniho.
V bazilike je možné pod baldachýnom pápežského oltára zadať intenciu (úmysel) na sv. omšu: hromadný úmysel 5 €, individuálny úmysel (len váš úmysel na sv. omšu) je za 10 €.
Vatikánsky mestský štát
Poďme sa konečne pozrieť do mestského štátu Vatikán a na baziliku, ktorá mu dominuje. 18. novembra roku Pána 1626 bola v Ríme pápežom Urbanom VIII. vysvätená najznámejšia patriarchálna bazilika - Bazilika svätého Petra. Výstavba renesančno-barokového chrámu trvala 120 rokov, pričom stojí na mieste pôvodnej neskoroantickej sakrálnej stavby, ktorú dal postaviť cisár Konštantín I. na žiadosť pápeža Silvestra I. Tá križovala Nerov cirkus, kde mal zomrieť sv. Peter. K tomuto faktu sa ešte dostanem spomenutím jedného špeciálneho miesta.
Pri spätnom pohľade na históriu výstavby dnešnej baziliky možno povedať, že to, čím je stavba dnes, je výsledok zvláštnej súhry štyroch géniov svojej doby. Renesančný architekt Donato Bramante, stojaci pri jej zrode, Michelangelo, ktorého návrh detailov stavby ako i kríženia lodí zavŕšeného kupolou vtlačil stavbe pečať vrcholnej renesancie a ranobarokový umelec Carlo Maderno so svojím riešením monumentálneho priečelia.
Architektonický a výtvarný odkaz týchto umelcov zavŕšil svojím veľkolepým prínosom Gian Lorenzo Bernini, geniálny sochár a architekt, ktorého meno ostane navždy spojené nielen s dotvorením chrámového interiéru - legendárny baldachýn nad oltárom a hrobom sv. Petra (ktorý bol v dobe svojho vzniku považovaný súčasníkmi za paškvil kvôli použitému bronzu, ktorý pochádzal z Pantheonu), tzv. Cathedra Petri s vrchným ukončením diela v podobe Berniniho Glorie s oknom a vznášajúcou sa holubicou, viacero sôch, umeleckých doplnkov a náhrobkov - ale najmä realizáciou námestia pred bazilikou, ktoré dotvára jeho slávna kolonáda. Tá v súlade s prianím pápeža Alexandra VII. symbolizuje objatie Cirkvi bojujúcej, ktorá prichádza na návštevu Baziliky svätého Petra, Cirkvou Víťaznou, na ktorú odkazuje 140 sôch svätých zdobiacich balustrádu kolonády.
Práve preto sa kolonáda skladá z dvoch radov stĺpov lemujúcich gigantický ovál, ktorý predstavuje dve ramená obklopujúce návštevníka. Keď si tento fakt uvedomíte, budete svoju návštevu na Svätopeterskom námestí vnímať úplne inak.
Odporúčam navštíviť baziliku hneď ráno o siedmej, kedy je tam pokoj a kedy tam počas mojej prvej návštevy v roku 2019 ešte kňazi slúžili na bočných oltároch svoje súkromné sv. omše, či už pokoncilové alebo staré predkoncilové. Od 22. marca 2021 je to už žiaľ vďaka nóte Vatikánskeho Štátneho sekretariátu nemožné. Petra hľadajú aj Michelangelovu Pietu z rokov 1498 až 1500. Michelangelo ju dokončil ako 24-ročný, a je to jeho jediná socha, na ktorú sa podpísal. Podpis nájdeme na stuhe, ktorá ide cez Máriine prsia. Doslova je tam napísané: „Michelangelus Buonarrotus Florent Faciebant“, čo v preklade znamená „Vytvoril Michelangelo Buonarroti z Florencie“.
Nakoľko socha bola v roku 1972 poškodená mentálne narušeným Laszlóm Tóthom, ktorý s výkrikom „Ja som Ježiš“ odbil geologickým kladivom časť ruky Panny Márie, priamy prístup k nej nie je možný. Ja som sa jej bližšie „dotkol“ vďaka objektívu svojho fotoaparátu, ktorý mi umožňuje opticky si priblížiť aj vzdialenejšie predmety, čím som si Pietu za ochranným sklom mohol detailnejšie vyfotiť.
Pri pohľade na túto krásnu sochu sa vám môže vynoriť otázka - prečo vyzerá Panna Mária mladšia ako jej syn Ježiš Kristus. Michelangelo to totiž stvárnil takto naschvál - Panna Mária ako mladé dievča v rozkvete a Ježiš Kristus vo svojom historickom veku 33 rokov. Mladistvý vzhľad Panny Márie je Michelangelovým odkazom na Jej nepoškvrnenosť a zdržanlivosť akejkoľvek myšlienky od hr...
Púť mladých do Ríma
Až 70-tisíc Talianov vo veku od 16 do 30 rokov putovalo počas druhého augustového týždňa do Večného mesta. Celotaliansku púť mladých s názvom „Sme tu“ zorganizovala Konferencia biskupov Talianska ako prípravu na októbrovú synodu o mladých. Pápež František prišiel medzi mladých v sobotu 11. augusta večer do areálu Circo Massimo v centre Ríma, kde mali modlitbovú vigíliu. V nedeľu na Námestí sv. Petra ich na záver púte rozoslal svedčiť o Evanjeliu v prostredí, kde žijú. Vo Vatikáne bolo na poludňajšej modlitbe podľa oficiálnych odhadov až 90 tisíc ľudí.
Do púte sa zapojilo 195 talianskych diecéz a spolu s mladými putovalo aj 120 biskupov. Viaceré skupiny peších pútnikov boli na ceste už od tretieho augusta. Jednu zo skupín, ktorá putovala 117 kilometrov pešo z Loreta cez Assisi až do Ríma v duchu 38-ročnej tradície františkánskej púte mládeže, prijal Svätý Otec v Dome sv. Marty už v piatok večer.
Mladí pútnici sa v sobotu od popoludnia zhromažďovali na priestranstve Circo Massimo neďaleko historického centra Ríma, aby sa tu večer stretli so Svätým Otcom a spoločne s ním slávili modlitbovú vigíliu. Pápež František okrem meditatívneho príhovoru počas vigílie odpovedal aj na ich otázky, ktoré si pre neho pripravili.
Ešte pred samotnými otázkami sa za všetkých Svätému Otcovi prihovorila 30-ročná Elena, ktorá mu opísala skúsenosti s týždňovým putovaním mladých do Večného mesta zo svojich diecéz. V mene všetkých pápežovi odovzdala dar - drevenú vyrezávanú biskupskú berlu, s prosbou, aby ju použil počas októbrovej synody.
Schopnosť napĺňať sny a svätý František z Assisi
Prvú otázku Svätému Otcovi položili Letizia a Lucamatteo. Týkala sa snov a nádeje do budúcnosti. Letizia sa pápežovi zverila s veľkým sklamaním, keď vo svojom vzore - profesorovi, ktorého obdivovala, nenašla podporu v realizovaní svojho sna stať sa výtvarnou umelkyňou tak, ako on. Učiteľ jej skôr odporúčal študovať ekonómiu, pretože, ako povedal, „časy sa zmenili, panuje kríza a aj tak by nenašla zamestnanie“... „Cítila som veľké sklamanie; cítila som sa byť zradená v sne, o ktorom sa mu zverila, keď som naopak hľadala povzbudenie práve u osoby, ktorú som chcela napodobňovať.“ Aj napriek tomu sa však Letizia rozhodla študovať výtvarné umenie.
Lucamatteo vzápätí Svätému Otcovi hovoril o svojich temných predstavách budúcnosti a o strachu, ktorý ubíja sny dnešných mladých.
„Sny sú dôležité, ... pomáhajú nám kultivovať nádej v každodennej činnosti“, reagoval na svedectvá pápež František a dodal, že sny mladých sú ako tie „najžiarivejšie hviezdy, ktoré ľudstvu ukazujú odlišnú cestu“. Sny „sú vašou zodpovednosťou a vaším pokladom. Konajte tak ,aby boli aj vašou budúcnosťou“, povedal Svätý Otec.
Odpoveď pápeža Františka na 1. otázku: „Dobrý večer. Poviem vám pravdu, poznal som otázky a pripravil som si návrh odpovedí, ale tiež - keď som ich teraz počúval - spontánne niečo pridám. Pretože to, akým spôsobom svoje otázky prezentovali, ide hlbšie než to, čo je napísané.
Ty Letizia, si povedala jedno veľmi dôležité slovo, a to je „ sen“. A obidvaja ste použili ďalšie veľmi závažné slovo „strach“. Tieto slová nám vnesú do veci trochu svetla.
Sny sú dôležité. Držia náš pohľad upriamený do budúcnosti, pomáhajú nám objať horizont, pestovať nádej v každodennej činnosti. A sny mladých sú najdôležitejšie zo všetkých. Taký mladý človek, čo nevie snívať, je znecitliveným mladým, nemôže chápať život, silu života. Sny ťa prebúdzajú, nesú ťa ďalej, sú najžiarivejšími hviezdami, tými, ktoré ukazujú iný smer pre ľudstvo. Hľa, vy máte v srdciach tie jagajúce sa hviezdy, ktoré sú vašimi snami, sú vašou zodpovednosťou a vaším pokladom. Konajte tak, aby boli aj vašou budúcnosťou.
A toto je tá práca, čo sa od vás žiada: premeniť dnešné sny v realitu budúcnosti. A na to treba odvahu, ako sme počuli od obidvoch. Dievčaťu hovorili: „Nie, nie, študuj ekonómiu pretože s umeleckou školou zomrieš hladom.“ A chlapcovi zase „áno, máš dobrý plán, ale vypustíme z neho tieto a tieto časti...“, a nakoniec nezostalo nič. Nie! Treba ísť s odvahou, zoči voči prekážkam, problémom, tomu všetkému, čo môže naše sny vyhasiť.
Samozrejme, sny sa potrebujú vyvíjať, očisťovať, musia byť vystavené skúškam, a treba sa s nimi aj podeliť. Ale pýtali ste sa niekedy odkiaľ pochádzajú vaše sny? Moje sny: odkiaľ pochádzajú? Zrodili sa pri pozeraní televízie? Počúvajúc priateľa? Snívajúc s otvorenými očami? Sú to veľké sny, alebo malé, úbohé, ktoré sa uspokoja s minimom? Sny o pohodlí, sny len o tom mať sa dobre: „Nie, nie, ja sa mám takto dobre, ďalej už ani krok...“
Ale tieto sny ťa usmrcujú, už za živa. Spôsobia, že tvoj život nebude niečím veľkým. Sny o pohodlí, sny, ktoré uspávajú mladých a ktoré robia z odvážneho mladíka gaučového posedávača. Je smutné vidieť mladých na pohovke, pozerajúcich ako život plynie pred nimi. Mladí bez snov - už som to povedal inokedy - sú tí, čo idú do dôchodku v 20, 22 rokoch. Aké nepekné, mládež na dôchodku! Naopak, mladý, ktorý sníva veľké veci ide ďalej, nejde skoro do dôchodku. Pochopili ste? Tak je to, mládež.
A Biblia nám hovorí, že veľké sny sú tie, čo sú schopné prinášať plody. Veľké sny sú tie, ktoré dávajú plodnosť, sú schopné zasievať pokoj, bratstvo, radosť, ako dnes. Toto sú veľké sny, pretože myslia na všetkých s veľkým „my“. Raz mi jeden kňaz položil otázku: «Povedzte mi, čo je opakom „ja“?» Naivne som padol do pasce a odpovedal som: «Opakom „ja“ je „ty“» - Nie, otče, toto je zárodkom vojny. Protikladom k „ja“ je „my“. Ak poviem, že protikladom si „ty“, začínam vojnu. Ak však poviem, že protikladom k egoizmu je „my“, vytváram mier, vytváram komunitu, ponesiem ďalej sny priateľstva, pokoja.
Pomyslite: tie opravdivé sny sú sny v zmysle „my“. Veľké sny zapájajú, strhávajú, sú zamerané smerom k druhým, delia sa, plodia nový život. A veľké sny preto, aby takými ostali, potrebujú nevyčerpateľný zdroj nádeje, to Nekonečno, ktoré vdychujú a ktoré ich rozširuje. Veľké sny potrebujú Boha, aby sa nestali fatamorgánou alebo blúznením o všemohúcnosti. Môžeš snívať veľké veci, ale pre samého je to nebezpečné, pretože môžeš padnúť do poblúznenia všemohúcnosťou. Ale s Bohom nemaj strach, choď ďalej. Snívaj vo veľkom.
A potom, to druhé slovo, ktoré ste použili, je «strach». Viete? Sny mladých vzbudzujú trochu strach v dospelých. Vzbudzujú strach, pretože ak mladý človek sníva, ide ďaleko. Možno preto, že oni prestali snívať a riskovať. Často krát život spôsobí, že dospelí prestanú snívať, prestanú riskovať, možno preto vaše sny uvedú do krízy ich životné voľby, sny ktoré vás privedú ku kritizovaniu, k ich kritike. Ale vy si nenechajte ukradnúť vaše sny.