Kňazi, ktorí opustili saleziánov: Príbehy viery, slobody a ľudskosti

Život kňaza je často spojený s hlbokou vierou, obetavosťou a službou komunite. Avšak, nie všetci, ktorí sa rozhodnú pre túto cestu, v nej zotrvajú navždy. Niektorí kňazi, vrátane členov saleziánskeho rádu, sa rozhodnú opustiť svoje pôvodné povolanie z rôznych dôvodov. Tento článok sa zameriava na príbehy niekoľkých takýchto kňazov, ktorí prešli touto náročnou cestou.

Aby sme dosiahli cieľ, svoju večnú spásu, na to stačí chcieť. Trpezlivosť neznamená zľahčovať veci. Náboženstvo, to nie je klobúk, ktorý môžem sňať a zavesiť. To nie sú šaty, ktoré môžem podľa chuti zmeniť. Cirkev je rodina rodín. Kresťana vždy charakterizovali otvorené ruky a náručie.

V živote by sme nemali dlho žialiť, i keby nám niekto blízky odišiel. Byť vďačný za dar života a povolania Pánu Bohu a Panne Márii. Byť veselý a s humorom čeliť ťažkostiam a výzvam.

Anton Srholec: Symbol zápasu o vieru, slobodu a ľudskosť

L. Anton Srholec bol kňaz, salezián, publicista a charitatívny pracovník, ktorého život bol symbolom zápasu o vieru, slobodu a ľudskosť. Narodil sa 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka a zomrel 7. januára 2016 v Bratislave vo veku 86 rokov, po 68 rokoch rehoľného a 45 rokoch kňazského života. Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho však v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam - akcia K (Kláštory).

Anton Srholec

Ťažké skúšky v Jáchymovských baniach

Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“. Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu. Práca v Jáchymovských uránových baniach bola pre Antona Srholca ťažkou skúškou. Antona v Jáchymove ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V „poslednej chvíli“ ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov.

Pokus o útek a väzenie

Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, avšak kvôli rozvodnenému toku sa museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci. Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, vypočul ortieľ - dvanásť rokov väzenia.

Návrat a kňazské pôsobenie

Anton sa vrátil k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkovi, pričom ho zo zreteľa nepúšťala ani Štátna bezpečnosť. V rokoch 1965 - 1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. V roku 1969 si zaobstaral povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, kde v septembri 1969 začal štúdium na Univerzite v Turíne. Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, keďže však od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája vysvätil samotný pápež Pavol VI.

Hovoriac o pápežovi Pavlovi VI., audiencia slovenských saleziánov u neho sa konala 4. januára.

Zákaz činnosti a život po Nežnej revolúcii

Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca ale režimu krajne nevyhovovala, preto bol neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989. Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vnímal Anton Srholec veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vedel, čo znamená sloboda. Venoval sa charitatívnym aktivitám a bol činný v spoločenských a sociálnych organizáciách.

Resoty a pomoc bezdomovcom

Od roku 1992 sa Anton Srholec venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice resocializačné centrum Resoty. Bol doslova symbolom obetavosti a pozitívneho vzťahu k životu napriek všetkým útrapám, ktoré prekonal. Bol vždy pripravený pomôcť a hoci získal množstvo ocenení, zostával nesmierne skromný. Dožil sa necelých 87 rokov, zomrel v Bratislave 7. januára 2016. Na jeho pohreb sa zišlo toľko ľudí, že sa ani do rozľahlých priestorov Blumentálskeho kostola nezmestili.

Pôsobiská Antona Srholca

Prehľad pôsobísk Antona Srholca:

Don Jozef Ochaba: Život v službe Cirkvi a Rómom

Don Jozef Ochaba

(Bratislava, 27. marca 2020) - Don Jozef Ochaba zasvätil Pánovi a saleziánskej spoločnosti 68 rokov rehoľného života a 58 rokov kňazstva. Narodil sa 12. novembra 1920 v Štefanovej, okres Modra, ako prvorodený syn. Prvé sľuby v saleziánskej spoločnosti zložil 24. augusta 1940 a doživotné 16. augusta 1946. Po Barbarskej noci 14. apríla 1950 sa dostal ako bohoslovec do sústreďovacieho tábora pre rehoľníkov v Podolínci, neskôr bol prevelený do PTP.

Útek do zahraničia a kňazská vysviacka

V druhej polovici októbra 1950, presne v noci z 22. na 23., sa dostal s tajnou výpravou spolubratov, ktorú viedol don Titus Zeman, cez rozvodnenú rieku Moravu do zahraničia. V štúdiu teológie tak pokračoval už mimo vlasti. Za kňaza bol vysvätený 1. januára 1951.

Pôsobenie vo Francúzsku a práca s Rómami

Vo februári 1977 sa vážne zranil pri autohavárii na jednej z ciest v džungli. Vracia sa liečiť do Paríža. Po rekonvalescencii však opäť odchádza do Afriky a krátko po návšteve provinciála v r. 1978 definitívne odchádza do Francúzska. Tu pôsobil v rôznych funkciách ako ekonóm v usmerňovaní a riadení provincie. Aj po odchode do dôchodku v r. 1990 aktívne pracoval na rôznych postoch v saleziánskej spoločnosti. Po revolúcii ho saleziánsky provinciál poslal k Rómom do Maďarska, neskôr do Nemecka, kde sa stal vedúcim ich pastorácie.

Úmrtie a odkaz

Don Jozef Ochaba ukončil svoju pozemskú púť 2. januára 2009 vo Francúzsku v 88 rokoch plodného života. Pochovaný je v mieste svojho pôsobenia vo svojej druhej vlasti - Francúzsku v Ponts-de Cé. O tom, že je kňaz, sa jeho rodičia dozvedeli až po ôsmich rokoch od vysviacky.

Don Jozef Sobota: Pedagóg a duchovný vodca

Don Jozef Sobota

Vo farskom Kostole sv. Šimona a Júdu v Námestove sa v sobotu 25. januára 2020 konala svätá omša spojená s pohrebnými obradmi za zosnulého saleziána kňaza, dona Jozefa Sobotu, ktorý nás navždy opustil 19. januára 2020. Veriaci sa prichádzali rozlúčiť s don Jozefom Sobotom počas celého týždňa do kaplnky na cintoríne. Rozlúčka s farnosťou Námestovo sa konala v piatok, deň pred pohrebnými obradmi. Pohrebnej bohoslužbe predsedal spišský emeritný biskup Mons. Andrej Imrich, hlavnými koncelebrantmi boli generálny vikár spišskej diecézy Anton Tyrol, vikár saleziánov don Peter Bučány, direktor námestovskej komunity don Jozef Marko, dolnokubínsky dekan Ľubomír Pekarčík a námestovský dekan Miloš Pekarčík. Svätú omšu koncelebrovalo ďalších šesťdesiatpäť kňazov, medzi nimi tridsiatka saleziánov.

Veriacim sa počas homílie prihovoril don Jozef Luscoň, ktorý podčiarkol don Sobotov výnimočný dar: „Vždy cítil s mladými, najmä s najchudobnejšími. Nikdy nezabudol, z akého chudobného prostredia pochádzal a vedel, že v podobnej situácií sa nachádza mnoho mladíkov z Oravy... Ako skúsený pedagóg, vedel správne ohodnotiť mladého človeka. I v časoch najväčšej normalizácie sa nebál študenta, medzi štyrmi očami, opýtať: ´A do kostola chodíš? Modlievaš sa? A kedy si bol naposledy na svätú spoveď?´“

V závere príhovoru sa kazateľ obrátil priamo na don Sobotu, aby mu osobne poďakoval: „Bol si odvážny muž, bojovník za pravdu, mnoho krát vyšetrovaný... Bol si človek veľkého srdca - ako don Bosco, vychoval si množstvo učiteľov, stál pri zrode tridsiatky duchovných povolaní, vedcov, športovcov. Pomáhal si slabším, sirotám, aj hmotne. Bol si pre nás svedkom, že nebo existuje.“ Na smrť dona Sobotu zareagoval aj hlavný predstavený saleziánov don Ángel Fernández Artime, ktorého sústrasť sprostredkoval prítomným don Peter Bučány v záverečnom príhovore.

Zároveň poďakoval v mene saleziánov manželskému páru Šelianovcov, ktorí sa o don Sobotu starali počas posledných siedmich rokov. V mene saleziánskej rodiny sa salezián spolupracovník Jozef Kanderka poďakoval donovi Sobotovi za jeho svedectvo života a pripomenul jeho celoživotné motto: „Nalomenú trstinu nezlomíš a hasnúci knôtik nezhasíš“ (por. Iz 42,3). Direktor miestnej komunity, don Jozef Marko, poďakoval don Sobotovi najmä za vôľu prichádzať do komunity napriek zdravotným obmedzeniam vyplývajúcim z jeho pokročilého veku a za jeho neúnavnú službu spovedania do poslednej chvíle.

Záverečné slová patrili otcovi biskupovi Andrejovi, ktorý vyzdvihol neúnavnú tvorivosť dona Sobotu: „On nehľadal výhovorky, ako sa to nedá, on hľadal spôsoby, ako sa to dá... Don Jozefovi Sobotovi veľmi záležalo na duchovných povolaniach, aj preto znel jeho posledný odkaz počas slávenia liturgickej spomienky na bl. Títusa Zemana 8.1.2020 v kaplnke nášho mládežníckeho strediska takto: "Vyzývam mladých, starých: Modlime sa za povolania! Boh je s nami. Nevzdávajme sa!

tags: #knaz #ktory #odisiel #od #salezianov