V slovenskej literatúre nájdeme mnoho osobností, ktoré spájali duchovné povolanie s umeleckým cítením. Medzi nich patrí aj Jozef Emmanuel, kňaz a básnik, ktorého meno sa, žiaľ, často zabúda. Rovnako si pripomenieme aj Jána Smreka, významného básnika, ktorého vitalizmus poznačil celú jednu epochu slovenskej poézie.
Jozef Emmanuel: Kňaz, básnik a národný buditeľ
Jozef Emmanuel sa narodil 18. marca 1803 vo Vrbovom pri Piešťanoch. Jeho otec Michal bol kupec a pochádzal z Terstu. Základné štúdium absolvoval v Trnave, gymnázium v Nitre a archigymnázium v Prešporku.
V roku 1827 bol vysvätený za kňaza. Jeho prvým pôsobiskom bolo miesto kaplána v Bytči, kde pôsobil vyše 10 rokov. Pomáhal ľuďom, ktorí boli postihnutí rôznymi epidémiami. Neskôr pôsobil v Skalitom a Košeci, kde sa stal farárom. Obyvatelia obce Košeca boli chudobní a prevažne sa živili poľnohospodárstvom. Svojich farníkov si Emmanuel získal svojim láskavým vystupovaním a veľkou znalosťou života ľudu.
Po príchode do obce Košeca začal postupne obnovovať vnútorné zariadenie kostola. Trvalo dlhých 18 rokov, kým sa do kostola podarilo zabezpečiť nové veci a mohol byť pripravený na konsekráciu. Kostol bol konsekrovaný na sviatok sv. Petra a Pavla 29.
Keď bola v roku 1868 Jozefom Kľačkom založená Košecká dychová hudba ako Chrámová hudba v rímskokatolíckom kostole Nanebovzatia Panny Márie, Jozef Emmanuel zakúpil hudobné nástroje. Hudba hrávala v kostole na chóre každú nedeľu a vo sviatok, hrala aj pri procesiách a pri rôznych slávnostiach.
Jozef Emmanuel sa angažoval aj v zakladaní a propagovaní spolkov striezlivosti. So Závodníkom spolupracoval aj Emmanuel. Veľkú pozornosť venoval aj školskému vzdelávaniu. Zakladal školy a bol nápomocný pri riešení mnohých problémov. Snažil sa o to, aby deti participovali na živote školy aj obce. Začal tvoriť veršovanky a scénky, ktoré sa hrali pri rozličných príležitostiach, napr.
Keďže sa zaoberal školskou otázkou, svojimi článkami prispieval aj do prílohy časopisu Cyril a Method pod názvom Priateľ školy a literatúry, ktorú začal vydávať Andrej Radlinský v roku 1859. Priateľ školy a literatúry bol prvý slovenský pedagogický časopis, ktorý položil základy tradície časopisov s týmto zameraním.
Jozef Emmanuel písal básne už v mladosti, o čom svedčí aj pasáž v jeho veršovanom životopise. Z jeho študentských básni sa nám nezachovalo nič. Jeho tvorba sa naplno rozvinula počas jeho druhého pôsobenia v Košeci. Až v roku 1845 mu bola publikovaná prvá báseň pod názvom K Orlovi v Štúrovom Orlovi Tatranskom. V tejto básni vyjadruje sympatie k dedinskému ľudu, jeho jazyku a školám.
V roku 1846 vychádza báseň Jeseň, v ktorej poukazuje na biedu roľníka spôsobenú nepriazňou počasia. Báseň K novému roku publikovaná v roku 1847 sa podobá básniam štúrovského básnika Janka Kráľa Duma bratislavská a Jarná pieseň. Na základe štýlu viacerých Emmanuelových básni ho môžeme priradiť k štúrovským básnikom. Určite mu tvorba básnikov štúrovskej generácie bola inšpiráciou.
Písal príležitostnú, rétorickú, moralizujúcu poéziu, poéziu s náboženskými motívmi viažúcu sa k cirkevným sviatkom a udalostiam, s národnými a spoločenskými námetmi, poéziu s prírodnými motívmi. Niektoré príležitostné básne venoval novému roku Báseň k Novému roku 1885, Úprimné city k nowému roku. Prírode sa venoval napr. Písal príležitostné básne venované osobnostiam: solúnskym bratom, významným slovenským dejateľom Štefanovi Moysesovi, ľudovému lekárovi z Rudnianskej doliny Františkovi Madvovi, Jánovi Palárikovi, Jurajovi Tvrdému a i.
O mimoriadnej úcte k osobnosti Jána Palárika svedčí báseň Pomník wďačnosti welebnému a dwojej cti hodnému pánu Jánovi Palárikowi….., v ktorej píše, že Palárik si získal lásku u každého čítajúceho Slováka, že zvečnil svoje meno v národe. Ďalej píše o záslužnej práci Palárika pri vydávaní katolíckych novín.
Satirické verše, dedikačné, verše v ktorých pranieruje spoločenské pomery uverejňoval v humoristických časopisoch Rarášek a Černokňažník. Mravný a poučný charakter má báseň Prjadky. Emmanuel tu podáva paralelu s priadkami v minulosti a v súčasnosti. V Katolíckych novinách vyšla báseň Fašiangy. Do protikladu v nej stavia slávenie fašiangov v minulosti a súčasnosti.
Za jeho najlepšie dielo môžeme považovať veršovanú vianočnú hru Betlehem. Knižne vyšla v roku 1856. Týmto dielom rozšíril skromnú slovenskú divadelnú produkciu v období Bachovho absolutizmu. V Košeci začali chodiť s betlehemom na Štedrý večer do utierne. Na utiareň (polnočnú) a na omšu Narodenia Pána stáli „herci“ oblečení pred oltárom.
Podľa zdrojov sa uvádza, že mu vyšlo okolo 240 básni. Výberom z jeho poézie nedisponujeme. Emmanuela síce priatelia vyzývali k vydaniu zbierky básni, ale on mal zrejem rozličné dôvody prečo k tomu nedošlo.
Jozef Emmanuel bol publicisticky veľmi plodný, ale uvedomoval si, že nestačí prispievať do novín a časopisov, ale periodiká treba aj propagovať.
Jozef Emmnuel sám finančne prispel a angažoval sa veršovanou výzvou na zbierke za postavenie pamätníka Jánovi Hollému.
Stál pri všetkých najdôležitejších udalostiach svoje doby. Bol zakladajúci člen Matice slovenskej (člen jej predsedníctva), katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom a Spolku sv.
Životná púť Jozefa Emmanuela sa ukončila 8. mája 1890.
Nasledujúci článok bude venovaný málo známej osobnosti katolíckeho duchovenstva Jozefovi Emmanuelovi. Kňaz, básnik, národný a ľudovýchovný pracovník, propagátor po slovensky písanej tlače, publicista Jozef Emmanuel sa narodil pred 220 rokmi vo Vrbovom pri Piešťanoch.
Literárny odkaz Jozefa Emmanuela
- Jeho diela sú poznačené didaktizmom a verbalizmom.
- Písal príležitostnú, rétorickú, moralizujúcu poéziu.
- Venoval sa náboženským motívom, národným a spoločenským námetom, i prírodným motívom.
- Jeho najlepším dielom je veršovaná vianočná hra Betlehem.
Ján Smrek: Básnik vitalizmu a lásky
Ján Čietek, ktorý sa preslávil pod pseudonymom Ján Smrek sa narodil 16. decembra v Zemianskom Lieskovom do rodiny maloroľníka. Vzdelanie získal v ľudovej škole Kochanovce, neskôr sa stal chovancom evanjelického sirotinca v Modre (otec mu zomrel a matka ho dala do sirotinca).
Zaujímavosťou je, že na jedinej fotke z detstva je spolu s budúcim davistom Danielom Okálim. Ujal sa ho evanjelický farár SAMUEL ZOCH (priateľ osobností ako Štefan Krčméry, Martin Rázus, Matúš Dula, Milan Hodža). Zaučil sa za obchodníckeho pomocníka, avšak medzitým prišla Prvá svetová vojna, ktorá narušila jeho plány.
Ján Smrek študoval v modranskom učiteľskom ústave, neskôr na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, avšak štúdium nedokončil a dal sa na novinárčinu, pričom neskôr pracoval ako obchodník.
Prvé literárne pokusy započal už počas stredoškolských štúdií a prvé diela publikoval v Slovenskom denníku a Národných novinách. Neskôr publikoval v Živene, Slovenských pohľadoch, Zlatej Prahe, Evanjelickom poslovi spod Tatier, Cirkevných listoch a ďalších periodikách.
Smrekova tvorba je špecifická jednoduchosťou a melodickosťou, a predovšetkým optimizmom, vitalizmom. Iste, stredobodom jeho pozornosti sú ženy.
Ženy boli pre Smreka mimoriadne dôležité inšpirátorky a múzy. Na ich počesť dokázal skladať improvizované verše na počkanie. Hoci bol miláčikom ženského publika, mal komplexy zo svojho výzoru a ženám sa neprihováral. Niekedy im bol len dosť podivínsky v pätách pri prechádzkach po bratislavskom korze.
Podľa Smreka je zmyslom poézie vyvolávať pocity krásy a harmónie. Poézia by podľa neho mala byť citová a muzikálna. Okrem iného taktiež spolupracoval so skladateľom Jánom Cikkerom.
Nemenej významný je jeho prínos pre slovenské preklady svetovej literárnej klasiky. Smrek prekladal z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet).
V 20. rokoch pôsobil v redakcii Slovenského denníka, Národných novinách a neskôr v pražskom Mazáčovom nakladateľstve, kde redigoval Edíciu mladých slovenských autorov, čím sa výrazným spôsobom zaslúžil aj o propagáciu modernej slovenskej poézie v českej časti Československa.
Sám Ján Smrek prehlásil, že volí radšej tuhé zaspávanie od vyčerpania, než ťažké zaspávanie vo vedomí, že človek málo žil a málo vykonal. Smrek vykonal obrovský kus práce pre slovenskú kultúrnu stavbu.
Začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý sa mu podarilo presadiť ako hlavný časopis Spolku slovenských spisovateľov a predovšetkým integroval slovenskú kultúrnu scénu.
Po vojne Smrek pracoval ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií a ako básnik sa neskôr dostáva do nemilosti. Poézia, ktorú v tom čase nepublikoval, vyšla až v roku 1993.
Zomiera 8.
Smrek bol zaradený do kalendára najvýznamnejších osobností UNESCO. Získal niekoľko ocenení: Štátnu cenu, Krajinskú cenu, Štátnu cenu K.
Rodáci mu pri príležitosti 90. výročia nedožitých narodenín odhalili pamätnú tabuľu na obecnom úrad Melčice-Lieskové. O desať rokov neskôr bol odhalený pamätník v parku Melčice-Lieskové a taktiež sa na jeho počesť konal v Bratislave 18. svetový kongres básnikov (zišlo sa tu viac než 150 zahraničných a slovenských básnikov).
Ak Slováci majú čo ponúknuť svetu v oblasti kultúry, tak sú to jednoznačne excelentní poeti akými boli Ján Smrek, ale aj Ivan Krasko, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Rudolf Dilong či Vladimír Roy.
Vitalizmus v Smrekovej tvorbe
- Jeho poézia je plná optimizmu a radosti zo života.
- Inšpiroval sa filozofiou Bergsona a zdôrazňoval aktivitu a elán.
- Jeho diela sú melodické a ľahko zapamätateľné.
- Ženy boli pre neho dôležitou inšpiráciou.
Obaja, Jozef Emmanuel i Ján Smrek, zanechali v slovenskej literatúre nezmazateľnú stopu. Ich diela nás inšpirujú a obohacujú dodnes.