Slovensko má bohatú históriu plnú významných osobností, ktoré sa zaslúžili o rozvoj národného povedomia, kultúry a duchovného života. Medzi nimi vynikajú kňazi, ktorí okrem svojho duchovného poslania aktívne pomáhali historickým osobnostiam a celému národu v ťažkých časoch. V tomto článku si pripomenieme niektoré z týchto osobností a ich prínos.
Samuel Chalupka: Národný buditeľ a básnik
Samuel Chalupka, právom zaraďovaný k významným slovenským národným buditeľom 19. storočia, sa narodil 27. februára 1812 v obci Horná Lehota v rodine evanjelického farára Adama Chalupku. Základy školského vzdelania získal od svojho otca. Oporou mu bol profesor Matej Stavkovský, ktorý mu nielenže pomáhal v štúdiu, ale zásoboval ho slovenskými knihami a nedal mu nikdy inú knihu, kým mu nevyrozprával obsah predošlej. Stavkovský ukázal mladému Samovi cestu k slavizmu a mal vplyv na vytýčenie jeho životného cieľa.
Od roku 1824 študoval na gymnáziu v Kežmarku, kde sa mu po prvýkrát dostala do rúk Kollárova Slávy dcéra. Následne, od roku 1827 študoval filozofiu a teológiu v Bratislave. Tu sa bližšie spriatelil s Jankom Matúškom, Danielom Lichardom, Karolom Štúrom. On a jeho priatelia sa často stretávali s Ľudovítom Štúrom. V roku 1829 založili Spoločnosť českoslovanskú.
Samuel Chalupka postupne dospel k presvedčeniu, že češtinou sa nedá pozdvihnúť národné povedomie slovenského ľudu, preto začal intenzívnejšie študovať slovenčinu, postupne sa oboznamoval so slovenskými porekadlami, prísloviami, piesňami. Následne sám začal tvoriť v slovenčine a uverejňovať svoje diela vo Vlasteneckom kalendári. V čase povstania poľskej šľachty v roku 1830 sa ako dobrovoľník vydal do Poľska. V bojoch pri Haliči bol zranený. Po uzdravení pôsobil ako vychovávateľ, ale túžba po ďalšom vzdelaní bola silná. Od roku 1833 pokračoval vo svojich štúdiách vo Viedni.
Po návrate do vlasti roku 1834 ho požiadal Samuel Tomášik o spravovanie fary v Chyžnom. Tu pôsobil rokoch 1834 - 1836. V roku 1836 sa stal farárom v Gemerských Tepliciach Po otcovej smrti roku 1840 zaujal jeho miesto v Hornej Lehote, kde žil do smrti. Bol členom spolkov Vzájomnosť, Tatrín, spolutvorca Memoranda národa slovenského a roku 1863 stál pri zrode Matice slovenskej.
Popri svojom kňazskom povolaní sa intenzívne venoval literárnej tvorbe. Písal vlastenecké básne, lyrické básne, básne angažované za politický program národného oslobodenia, historické epiky a spevy. Jeho dielo sa stretávalo s veľkou obľubou čitateľov. K najznámejším jeho dielam patria napr.: Mor ho!, Turčin Poničan, Likavský väzeň, Boj pri Jelšave.
Samuel Chalupka
Anton Srholec: Bojovník proti útlaku a priateľ bezdomovcov
Vo veku 86 rokov zomrel katolícky kňaz a bývalý politický väzeň Anton Srholec. Komunistický režim mu najprv nedovolil študovať, potom strávil desaťročie v najťažších väzeniach, neskôr pracoval ako robotník, v 60. rokoch vyštudoval teológiu v Taliansku, kde bol aj vysvätený za kňaza. Ako kňaz bol nepohodlný, preto mu odobrali štátny súhlas na výkon povolania. Anton Srholec sa narodil ako jedno zo siedmich detí rodičov maloroľníkov. Už v roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti s cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže.
Nakoľko v roku 1950 komunistický režim rozpustil všetky rehoľné spoločnosti, mohol maturovať v roku 1951 v Bratislave už ako civilná osoba. Keďže mu nebolo v tom čase umožnené študovať teológiu, pre ktorú bol rozhodnutý, v roku 1951 sa pokúsil ilegálne prekročiť hranice, aby v cudzine mohol dosiahnuť svoj cieľ. Pojednávanie sa konalo pred Štátnym súdom v Bratislave, a skupina bola odsúdená spolu na 289 rokov väzenia. Anton Srholec na 12 rokov. Vo väzení strávil 10 rokov. Prevažnú časť z toho v uránových baniach v Jáchymove.
Vo väzení, aj ako robotník stále študoval, predovšetkým teológiu. V Ostrave mu bolo umožnené študovať aj cudzie jazyky, urobil si tam aj štátne skúšky z jazyka anglického a nemeckého. V roku 1969, v období tzv. Pražskej jari, dostal povolenie odísť na tri mesiace do Talianska. Tamojší pobyt si predĺžil na jeden rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. Za kňaza ho vysvätil, spolu s niekoľkými mladými mužmi z rôznych iných národov, pápež Pavol VI. dňa 17.
Od roku 1992 sa venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice, za ktorý vzal na seba zodpovednosť. V domove zvanom RESOTY je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov. Vždy chcel, aby naša krajina bola skutočným domovom pre ľudí. Nie domom, z ktorého utekajú ľudia. Ale domovom, kde je teplo, otvorené náručie, ochota odpúšťať a poprosiť o prepáčenie.
Historická biografia: Anton Čechov l ruský spisovateľ, autor poviedok, dramatik, literatúra
Anton Srholec
Štefan Šmálik: Historik a pedagóg
Štefan Šmálik sa narodil 17. decembra 1908 v Nižnej Šuňave. Vychodil 6-ročnú ľudovú školu v Šuňave. Po jej ukončení pomáhal rok doma otcovi na hospodárstve. Po vzore brata Jána sa prihlásil na Gymnázium v Levoči, kde v rokoch 1921 - 1923 aj študoval. V roku 1923 sa rodina Šmáliková presťahovala do Smižian a otec, aby zarobil na štúdia pre deti, odišiel do Kanady odkiaľ sa vrátil po šiestich rokoch s podlomeným zdravím. Po presťahovaní nastúpil Štefan Šmálik na Štátne reálne gymnázium v Spišskej Novej Vsi (1923 - 1926). Vďaka úspechom v štúdiu mu bolo umožnené študovať ako štipendistovi na Carnotovom lýceu vo francúzskom Dijone, ktoré ukončil baccalaureátom v roku 1929.
Po návrate sa rozhodol pre štúdium teológie na Spišskom seminári v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 8. januára 1934. Začal pôsobiť ako administrátor a učiteľ náboženstva v Tvrdošíne, neskôr v Liptovskom Mikuláši. Počas rokov 1938 - 1946, keď pôsobil ako farár v Hybiach našlo na fare útulok a obživu mnoho evakuantov. V obci zorganizoval dve misie. Po prechode frontu vyučoval ruštinu.
V septembri 1946 odišiel do Bratislavy, kde sa stal stredoškolským učiteľom náboženstva. Súčasne študoval na Univerzite Komenského ruštinu a dejepis. Pre jeho veľký vplyv na študentov ho zbavili profesúry, v roku 1951 zatkli a po troch rokoch vyšetrovacej väzby bol 24.-30. apríla 1954 súdený spolu s ďalšími, tzv. záškodníckou skupinou vatikánskej katolíckej stolice. Bol obvinený z vyzvedačstva a velezrady a odsúdený na 13 rokov väzenia. Až po 11 rokoch mu bola udelená amnestia prezidentom Novotným.
Jeho žiadosť pracovať v pastorácii bola zamietnutá, preto musel pracovať ako skladník v mlyne. Až od roku 1965 mu bolo vyhovené, po roku ako kaplán v Spišskom Podhradí bol farárom v Liptovskom Trnovci, Tvrdošíne a Oravskom Bielom Potoku, kde 21. decembra 1991 zomrel. Pochovaný bol 24. decembra 1991 na cintoríne v Tvrdošíne.
Štefan Šmálik sa už počas svojho prvého pôsobenia v Tvrdošíne začal zaoberať štúdiom histórie Oravy, bádal v oravských archívoch a prispieval do regionálnej tlače. Po prepustení z väzenia a návrate do pastorácie sa vrátil k literárnej činnosti. Venoval sa tiež histórii Veľkomoravskej ríše a činnosti Cyrila a Metoda. Vydal 22 samostatných publikácií, preložil knihu Portrét Marty Robinovej od Jeana Guitana. Venoval sa tiež inventarizácii kapitulskej knižnice, pomáhal pri výskume keltskej mince, zorganizoval petíciu za prepustenie uväznených františkánov a verejne písal o problémoch, ktoré boli spojené s vyučovaním náboženstva.
Štefan Šmálik
František Madva: Ľudový liečiteľ a národovec
František Madva, rímsko-katolícky kňaz sa narodil v Skalici. Už ako študent sa učil v styku s rehoľníkmi, milosrdnými bratmi v meste poznávať liečivé byliny. Narodil sa v Skalici 14. septembra 1786. Už ako desaťročného ujali sa ho skalickí milosrdní bratia. U nich sa naučil poznávať‘ a pripravovať lieky, ošetrovať, rezať rany a dokonca pitvať. Ako štrnásťročný odišiel na štúdiá a r. 1811 sa stal kňazom.
Pôsobil v Trenčíne, Predmieri, Nemšovej, Trenčianskej Teplej a napokon v Nitrianskom Rudne. Dňa 20. augusta 1852 zomrel v Nitrianskych Sučanoch. Spočiatku liečil v Rudne iba svojich farníkov. Známym sa stal najmä úspešným vyliečením chlapca, ktorému vôl roztrhol rohom ústa až po ucho, a mladíka, ktorého oskalpoval v lese padajúci strom. Rýchly zásah, zošitie rany a prišitie vlasovej pokožky svedčili o Madvovej pohotovosti a zručnosti. A keď vyliečil istého kanonika, ktorého prípad lekári pokladali za beznádejný, začali do Rudna chodiť celé procesie pacientov z Vacova, Komárna, Bratislavy, Budína, ba až z Irkutska.
Madva mal veľa nepriateľov medzi lekármi. Dr. Ľudovít Arányi, profesor patologickej anatómie v Budapešti, sledoval r. 1845 Madvove ordinácie a uverejnil aj veľa jeho receptov. Podľa Arányiho u Madvu sa denne obrátilo viac ľudí ako na viedenskom Burgu. Arányi chcel vo svojej knihe odhaliť Madvu ako podvodníka, ale to sa mu nijako nepodarilo. Sám musel priznať mimoriadne Madvove vlohy. Madva liečil ľudí bezplatne a bez ohľadu na ich sociálne postavenie. Bol tiež verným národovcom. Roku 1895 nitriansky biskup I. Bende, ktorého kedysi vyliečil z tuberkulózy, dal mu postaviť pomník.
František Madva
Ďalšie významné osobnosti
Okrem spomínaných osobností existuje mnoho ďalších kňazov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj slovenského národa a pomáhali historickým osobnostiam. Medzi nich patria napríklad:
- Vdp. ThDr. Michal Mrkva: Publicista, príkladný kňaz a pedagóg.
- Vdp. Jozef Kožár: Kňaz, ktorý učil ľudí slovom a svojím duchovným životom.
- Kňaz Kamil Ján Hudák: Kňaz, ktorý miloval svojich Staranov a rád im pomáhal.
Záver
Kňazi zohrávali v histórii Slovenska dôležitú úlohu nielen ako duchovní pastieri, ale aj ako národní buditelia, učitelia, liečitelia a ochrancovia slabších. Ich obetavosť, húževnatosť a láska k blížnemu sú inšpiráciou pre súčasné generácie. Pripomínajme si ich odkaz a snažme sa nasledovať ich príklad.