Slovensko, hoci svojou rozlohou a počtom obyvateľov možno malá krajina, leží v srdci Európy. Preto je dobré poznať udalosti a osobnosti, ktoré ju ovplyvnili, nielen vzhľadom na všeobecný rozhľad, ale aj preto, aby sme vedeli, aké silné historické dedičstvo máme.
V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najvýznamnejších kniežat, ktoré formovali dejiny Slovenska a prispeli k jeho kultúrnemu a politickému vývoju. Upozorňujeme, že článok nerozoberá dopodrobna celú históriu Slovenska a obsahuje iba časť najdôležitejších udalostí, ktoré by Slováci mali ovládať.
Samo a jeho ríša
Príbeh začína narodením kupca Sama vo Franskej ríši okolo roku 600. Jeho činy ho charakterizujú ako zámožného a vzdelaného muža, ktorého srdce prahlo po dobrodružstve, moci a spravodlivosti. Je pravdepodobné, že so Slovanmi sa zoznámil, keď ako kupec dodával tovar. Tak sa mohol dozvedieť aj o dlhých slovanských bojoch proti Avarom.
Jeho odvážny duch sa teda rozhodol podniknúť cestu k Dunaju, do oblasti dnešnej západnej Bratislavy, s cieľom dodať zbrane Slovanom a pomôcť im v boji proti krutému nepriateľovi. Tu si Samo získal veľkú obľubu a jeho ríša sa stala prvým pokusom o samostatný slovanský štát. Samovu ríšu, ktorá vznikla v roku 623, môžeme označiť za nadkmeňový zväzok, no historici doteraz riešia, ako tento celok vôbec pomenovať.
Úmyslom Samovej ríše bolo predovšetkým zjednotenie Slovanov, aby dokázali v čo najväčšom počte a sile bojovať proti Avarom a Frankom. Po Samovej smrti okolo roku 659 sa vie len veľmi málo o pokračovaní ríše. Predpokladá sa, že v dôsledku pominutia nebezpečenstva sa tento nadkmeňový zväz Slovanov rozpadol, kmene sa oddelili a vyvíjali samostatne.
Mojmír I. a Pribina
Avari však dlho nečakali a opäť sa postavili k Dunaju. Územie bolo rozdelené v 9. storočí na dve kniežatstvá - Moravské, ktorému vládol Mojmír, a Nitrianske, na ktorého čele stál Pribina. V roku 833 vtrhol do Nitry Mojmír, aby vyhnal Pribinu a spojil kniežatstvá do jedného celku s názvom Veľká Morava s centrom v Nitre.
Napriek tomu, že Pribina bol pravdepodobne pohan, dal v Nitre postaviť prvý slovanský kresťanský kostol. V roku 828 bol vysvätený salzburským arcibiskupom Adaldrámom. Spomínaný kostolík prekryli v nasledujúcich obdobiach vrstvy nových stavieb, no predpokladá sa, že je súčasťou práve Baziliky sv. Emeráma, ktorá sa nachádza v nitrianskom hradisku.
Rastislav a príchod Cyrila a Metoda
Mojmírov synovec, knieža Rastislav, bol chránencom východofranskej ríše. Napriek tomu chcel Veľkú Moravu, kde sa stal druhým panovníkom, chrániť a oslobodiť od vplyvu zo západu. Podnikol teda boje proti východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Po spojení kniežatstiev do jedného celku sa začalo po území intenzívnejšie šíriť kresťanstvo. Rastislav chcel, aby obyvateľstvu jeho ríše bolo umožnené učiť sa a poznávať náboženstvo v jazyku Slovanov.
Po odmietnutí pápežom Mikulášom I. sa obrátil na byzantského cisára Michala III. so žiadosťou o poslov. Cisár vyslal do ríše dvoch bratov, ktorí ovládali slovanské jazyky - Konštantína a Metoda. Priniesli na Veľkú Moravu staroslovienčinu a slovanské písmo - hlaholiku, ktorá pozostávala z písmen malej gréckej abecedy.
Konštantín a Metod založili na Veľkej Morave slovanské učilište na výchovu kňazov s názvom Velehrad. No aby mohli mladíkov za kňazov aj vysvätiť, vybrali sa do Ríma za pápežom. Konštantína však zmohla choroba, a tak sa ukryl do talianskeho kláštora, kde pod menom Cyril aj dožil.
Svätopluk a jeho vláda
Počas bojov Rastislava s východofranským kráľom sa Rastislavov synovec Svätopluk spriatelil s jeho priateľom Karolmanom. Zvrhol ho v boji, zajal a vydal Frankom, v dôsledku čoho zostalo kreslo na vrchu Veľkej Moravy prázdne. Obsadil ho samotný Svätopluk. Karolman si však neskôr uvedomil svoju zradu voči priateľovi, preto nechal uväzniť aj samotného Svätopluka a za vládcov ríše ustanovil Viliama a Engelšalka.
Po tomto kroku sa vnútri ríše utvoril vnútorný odboj na čele so Slavomírom, ktorého podporil aj oslobodený Svätopluk. Vydobyl si tak ríšu späť do svojich rúk. Svätopluk mal troch synov. Legenda hovorí, že keď ležal na smrteľnej posteli, nechal si ich všetkých troch zavolať s požiadavkou, aby so sebou priniesli aj tri prúty. Svätopluk zviazal prúty dokopy a podal ich synom, aby sa ich pokúsili zlomiť. Ani jednému sa to však nepodarilo. Kráľ potom prúty rozviazal, každému zo synov podal jeden a príkaz zopakoval. Tentokrát každý z nich ten svoj s ľahkosťou polámal. Vtedy im kráľ vysvetlil: „Synovia moji, ak budete žiť svorne a vzájomne si budete pomáhať, budete silní a nijaký nepriateľ vás nepremôže, tak ako ste ani vy nemohli zlomiť tie tri prúty, keď boli zviazané spolu.
Len čo Svätopluk zomrel, synovia sa nevedeli dohodnúť na vláde nad kniežatstvom. V tom čase sa k nim nebezpečne približovali maďarské kmene. Aby sa ochránili, rozhodli sa podriadiť Frankom a za ochranu platiť poplatok. Veľká Morava to však nevydržala a v roku 907 po bitke s Maďarmi zanikla. Naplnili sa tak slová ich otca pred smrťou - bratia nezostali súdržní, a preto ríšu neudržali.
Štefan I. a začlenenie územia Slovenska do Uhorska
Na konci 9. storočia sa maďarské kočovné kmene dostali do Európy, kde podnikali výpravy do krajín a postupne prebrali starosloviensky spôsob života. Gejza z rodu Arpádovcov chcel vybudovať centrálne spravovaný štát. Jeho syn Štefan I. sa stal veľkokniežaťom a prevzal veľkomoravskú správu. Založil Ostrihomské arcibiskupstvo a v roku 1000 sa stal prvým uhorským kráľom. Rozčlenil Uhorsko na 45 územnoorganizačných žúp, v ktorých čele stál kráľom vymenovaný župan. Naše územie chcel získať aj poľský kráľ Boleslav Chrabrý. Po dohode však územie zostalo v Štefanových rukách. Tak sa v roku 1018 uzavrel proces začleňovania územia Slovenska do Uhorska.
Nitra bola bezpochyby najvýznamnejšou aglomeráciou Slovenska od 8. storočia a jej mimoriadny význam prevzalo aj ranostredoveké Uhorsko. Bola sídlom Nitrianskeho kniežatstva, kde vládli významné osobnosti našich národných dejín, najmä knieža Pribina (do roku 833, kedy bol vyhnaný Moravským kniežaťom Mojmírom) a knieža, neskôr pravdepodobne kráľ Veľkej Moravy Svätopluk, ktorý tu sídlil už od 50. rokov 9. storočia.
Tabuľka: Významné osobnosti a udalosti v dejinách Slovenska
| Osobnosť/Udalosť | Dátum | Význam |
|---|---|---|
| Kupec Samo | cca 600 | Založenie Samovej ríše |
| Pribina | 9. storočie | Nitrianske kniežatstvo, prvý kresťanský kostol |
| Rastislav | 9. storočie | Veľká Morava, príchod Cyrila a Metoda |
| Svätopluk | 9. storočie | Veľká Morava, územná expanzia |
| Štefan I. | 1000/1001 | Prvý uhorský kráľ, začlenenie Slovenska do Uhorska |
Arnulf Korutánsky a slovinské kniežatá
Vrátime sa ale ešte do čias Veľkoslovenskej ríše, do doby kráľa Svätopluka. Práve v tomto čase vládol v Korutánsku a v Panónii Arnulf Korutánsky, kráľ Východofranskej ríše, čiže Rakúska. Svätopluk sa v roku 871-872 stal krstným otcom Arnulfovho ľavobočka Svätopluka, teda ich vzťahy boli blízke a priateľské. Občas síce so Svätoplukom zviedol nejakú bitku, ale ináč to bolo mierové.:) Arnulf prišiel v roku 884 po Koceľovej smrti o vládu nad Panóniou. Začal tu vládnuť Svätopluk so svojimi Slovákmi.
Keby Svätopluk v roku 884 nevybojoval Panóniu pre Slovákov, Rakúsko by dnes siahalo až po Budapešť. Maďari pomohli udržať nemecké ruky preč od vlády nad Panóniou a tak dnes Rakúsko siaha len po Pleso (Neziderské jazero). Tam sa zastavila nemecká čižma. Žiaľ, Slovinci sa tej nemeckej čižme neubránili a boli ňou zašliapnutí. Pritom územie celého Rakúska bolo a je pokryté mestami a miestami so slovinskými názvami (Graz = Gradec, Villach = Beljak, Ostrawitz = Ostravica, Klagenfurt = Celovec, atď.).
Predchodkyňou Rakúska bola Carantania, po slovinsky Koroška, po slovensky Korutánsko. Arnulf vládol na Krnskom hrade v Carinthii, ktorá bola nasledovníčkou po zaniknutej Carantanii. Slovinci sú v Nestorovej Povesti vremennych ľet zaznamenaní ako Korutánci. Prečo máme v mene KorUtánsko po písmene r písmeno u? A prečo Slovinci majú o (KorOška)? Nosovka oN sa u nás vo všeobecnosti pretransformovala do písmena u, je to ten známy príklad maďarského/staroslovenského golomb, čo je náš holub, alebo oNgrska, ktorá sa u nás premenila na Uhorsko. V slovinčine sa oN premenilo na o, viď Ogrska.
Keď prehodíme spoluhlásky v mene Carantánia/Korutánsko, dostaneme po prešmyčke Racantánia/Rokutánsko, v prípade slovinského Koroška vznikne Rokoška, čo je len kúsok od Rakúska. V slovenčine máme v mene Rakúska ú, čo je v súlade s tým, ako sa nosovka oN v mene CaraNtania vyvinula u nás. Názov Rakúska teda nie je nič iné ako skomolený názov Korutánska.
Čo ale znamená meno Carantánia? Podľa dostupných zdrojov by význam mohol byť keltský a mal by znamenať kameň. Je tam rovnaký slovný koreň ako v názve Karpaty (po španielsky corbacho znamná býkovca). Rakúsko je proste krajina skál, Álp. Kto tam príde, tak to hneď vidí. Carantánia sa po čase rozpadla a vznikli nové regióny, napríklad Carintia, Styria (Štajersko), Carniola (po slovinsky Kranjska), Tirolsko a iné.
Štajersko (po slovinsky Štajerska) sa pôvodne po rímsky nazývala Styria a podľa môjho názoru má tento názov rovnaký slovný koreň ako naša Osturňa v Tatrách, prípadne Ostrihom (po staroslovensky Striegom). Ide o skalu, skalný výbežok, ale aj o tura, lebo hoci by niekto predpokladal, že Styr súvisí so štírom, škorpiónom, v skutočnosti v nemčine Stier znamená býk. Teda je tam rovnaká derivácia ako v prípade našich Tatier/Turca od tura, býka. Ak si vezmeme názov Osturňa, znie nám takmer ako Austria. Austria by teda mohla byť nazvaná buď podľa slova východ, ktoré v nemčine znie ako der East, rovnako ako v angličtine (Východná ríša = Eastern reich = Osterreich), alebo podľa Styrie, hlavnej časti dnešného Rakúska (niečo ako naša Osturňa), prípadne podľa Dunaja, ktorý sa nazýval aj Ister, ako ríša na Dunaji.
Takto som konečne získala iný pohľad na Rakúsko. Rakúsko je vlastne bývalá Carantánia, Korutánsko, zem obývaná Slovincami. Z celého Korutánska zostala Slovincom len malá zemička, v ktorej teraz dožívajú a spomínajú na slávne časy z 9. storočia, kedy ich vlastné slovinské kniežatá boli v roku 828 nahradené bavorskými (podobne sa to stalo u nás po odstránení Rastislava a Svätopluka, kedy nám dosadili susedných grófov Viliama a Engelšalka). Maďari oddelili Slovincov od ostatných Slovenov v Panónii a na Morave a tak vplyv Slovincov začal slabnúť a tým pádom aj vplyv Polabských Slovanov, ktorí patrili kedysi do zväzu kmeňov Samovej ríše. A to všetko len preto, lebo centrum Slovenstva, stredný Dunaj, stred Karpatskej kotliny, bol napadnutý a zlomený.
Z dôb slovinských kniežat sa nám zachovali niektoré veľmi zaujímavé veci - dedičný kameň a kniežací prestol. Zaujímavé sú z dvoch dvôvodov. A) Zachoval sa nám obrad nastolenia korutánskeho kniežaťa na kniežací prestol, ktorý prebiehal v slovinčine, čo je rarita. B) Na prestole sú vytesané slovanské slová, ktoré však v celku nedávajú gramaticky správny zmysel ani v slovenčine, ani v slovinčine. Ten nápis znie: „VERI - MA SVETI VERI“.
- Obrad sa začal na Krnskom hrade (nem. Karnburg) pri Gospe Svetej/Panne Márii/Mariasaale v dnešnom Rakúsku, v niekdajšom centre slovinských kniežat. Dnes ten hrad už nestojí. Je zbúraný a na jeho mieste je postavený kostol. Boli sme sa tam pozrieť. Hľadali sme presné miesto, kde mal podľa nákresu ležať dedičný kameň.
- Dedičný kameň bola v skutočnosti hlavica rímskeho stĺpa, na ktorej budúce knieža sľubovalo ľudu dodržiavať svoje povinnosti a brať ohľad na svojich poddaných. Ľud ho vtedy zvolil.
- Potom sa šlo ku kniežaciemu prestolu, ktorý ležal na poli neďaleko Gospy Svetej. Leží tam dodnes v sklenenej kocke, ohohnanej mrežami. Okolo stolca rastú staré lipy. Tie lipy sú veľmi dôležité, lebo stolec rástol uprostred slovanského lipového hája, kde lipa predstavovala strom života. Je to v súlade s predstavou, že vladár je ochrancom stromu života a najvyšším sudcom. Stromy spájajú knieža s bohmi, stromy života sa nachádzali aj na jeho korune. Stromy života plodili ovocie večného života, ktoré dostali len spravodliví ľudia. Stromy života boli teda symbolom spravodlivosti/súdnictva. Kniežací prestol má dve sedadlá oproti sebe, na jednom sedelo knieža, na druhom palatín, ktorý rozhodoval spory, ktoré nevyriešilo knieža.
