Fatimské udalosti, čiže zjavenia anjela (v rokoch 1915 - 1916) a Ružencovej Panny Márie (v roku 1917), sa nachádzajú presne na polceste medzi zjaveniami Panny Márie Z...
„Zvlášť v našej dobe, v ktorej nás globalizácia robí stále závislejšími od seba navzájom, môže a musí mať kresťanstvo ten účinok, že táto jednota sa nevytvára bez Boha, to znamená nie bez pravej lásky, inak by sa rozšíril chaos, individualizmus, útlak všetkých proti všetkým.
Slávnosť Kristovho Tela a krvi sa nerozlučne spája so Zeleným Štvrtkom, s omšou »in Caena Domini«, pri ktorej sa slávi ustanovenie Eucharistie.
Najsvätejšiu Sviatosť nosíme ulicami miest a dedín, aby sme ohlasovali, že vzkriesený Kristus je s nami na ceste a vedie nás do nebeského kráľovstva.
To, čo nám Ježiš v dôvernej atmosfére sály Poslednej večere daroval, vyjadrujeme dnes verejne, lebo Kristova láska nie je vyhradená niekoľkým, ale je určená pre všetkých.
Pri omši Poslednej večere na Zelený Štvrtok som zdôraznil, že Eucharistia uskutočňuje premenenie darov tejto zeme - chleba a vína - s cieľom premeniť náš život a tak túto premenu otvoriť svetu.
Mohli by sme povedať, že všetko sa začína u Srdca Krista, ktorý pri Poslednej večeri v predvečer svojho utrpenia ďakoval Bohu a chválil ho a tak skrze moc jeho lásky premenil zmysel smrti, ku ktorej sa blížil.
Skutočnosť, že Oltárna sviatosť dostala meno »Eucharistia - vďakyvzdanie« práve toto vyjadruje.
Premenenie podstaty chleba a vína na Kristovo Telo a Kristovu Krv je Kristovo sebaodovzdanie, dar jeho lásky, ktorá je mocnejšia ako smrť, tej božskej lásky, ktorá mu dala vstať z mŕtvych.
Preto je Eucharistia pokrmom večného života, Chlebom života.
Všetko vychádza od Boha, zo všemohúcnosti jeho trojjedinej lásky, ktorá sa v Ježišovi stala telom.
Dovnútra tejto lásky sa priberá Kristovo Srdce, preto môže aj tvárou v tvár zrade a násiliu ďakovať Bohu a chváliť ho a týmto spôsobom premieňať veci, ľudí a svet.
Toto premenenie je možné vďaka spojeniu, vďaka communio, ktoré je silnejšie ako oddelenie, teda samotné spoločenstvo Boha.
Pekný a mnohovravný je výraz »prijímať - communio «, ktorý sa vzťahuje na akt požívania eucharistického Chleba.
Ak toto konáme, vstupujeme skutočne do spoločenstva so samotným životom Ježiša, do dynamiky tohto života, ktorý sa dáva nám a pre nás.
Od Boha skrze Ježiša až po nás - jedinečné spoločenstvo, communio, sa sprostredkuje v Najsvätejšej Eucharistii.
Vráťme sa ku konaniu Ježiša pri Poslednej večeri. Čo sa v tej chvíli stalo? Čo sa stalo, keď povedal: Toto je moje Telo, ktoré sa odovzdáva za vás, toto je moja Krv, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých?
Ježiš týmto gestom predvída dianie na Golgote. Z lásky berie na seba celé utrpenie s jeho zradou a násilím až po smrť na kríži, Týmto prijatím to premieňa na akt odovzdanosti.
To je premenenie, ktoré svet potrebuje, pretože ono ho vykupuje zvnútra, otvára ho pre všetky dimenzie nebeského kráľovstva.
Ale túto obnovu sveta chce Boh uskutočňovať vždy tou istou cestou, ktorou išiel Kristus, tou cestou, ktorou je on sám.
V kresťanstve nepôsobí nič magické. Boh chce preto ľudstvo, históriu a vesmír stále znova obnovovať skrze túto reťaz premenení, ktorú predstavuje sviatosť Eucharistie.
Skrze požehnaný chlieb a požehnané víno, v ktorých sú jeho Telo a jeho Krv skutočne prítomné, nás Kristus premieňa tým, že nás prijíma do seba.
On nás prijíma do svojho vykupiteľského diela, tým, že nás milosťou Ducha Svätého robí schopnými žiť podľa logiky darovania sa, ako pšeničné zrnká, ktoré sú v ňom a s ním zjednotené.
Tak sa do poľných brázd histórie vysieva jednota a pokoj a dá sa im dozrievať, čo je cieľom Božieho plánu, o ktorý sa usilujeme.
So skromnosťou vedomia, že sme jednoduché pšeničné zrnká, chráňme si pevnú istotu, že Božia láska, ktorá sa stala telom, je väčšia ako zlo, násilie a smrť.
Vieme, že Boh pripravuje pre všetkých ľudí nové nebo a novú zem, na ktorej bude vládnuť pokoj a spravodlivosť a preto vo viere už hľaďme na tento nový svet, ktorý je našou pravou vlasťou.
Ďakujeme, Pane Ježišu! Ďakujeme za tvoju vernosť, ktorá podporuje našu nádej. Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva.
Práve v súčasnej dobe krízy by bola slávnostná a veľká verejná procesia s Najsvätejšou Eucharistiou dôležitým svedectvom „pravej istoty“!
Táto veľká slávnosť ma oduševňovala od detstva, pretože tu sa verejne vyzdvihuje Eucharistia ako centrum našej katolíckej viery v živej pestrosti vlajok, obrazov, slávnostných odevov, hudobných nástrojov, piesní a kvetov.
Býv. nuncius v Nemecku, pre katolícky denník Tagespost, píše: „Čítal som návrhy zo štyroch fór ‘synodálnej cesty’ v Nemecku a som zhrozený zo smerovania tejto diskusie.
Bez zváženia pravých zdrojov viery a zjavenia vo Svätom písme a tradícii sa má Cirkev vynájsť nanovo.
Naopak - tak ako v Starom zákone sa ľudia vzďaľujú od Cirkvi a od Boha stále viac,“ píše arcibiskup Ervín Jozef Ender.
V liste arcibiskup Viganò varoval amerického prezidenta, že súčasná kríza pandémie a nepokoje po smrti Georga Floyda sú súčasťou večného boja medzi silami dobra a zla.
Korunka adorácie a nápravy
Adorácia vychádza z viery v premenenie chleba a vína na živé telo a krv Ježiša Krista. Takto je Pán medzi nami, vzkriesený, živý, skutočný.
Vchádza do podôb chleba a vína v prvom rade preto, aby sme ho mohli prijímať. No aj po prijímaní je v podobe chleba vo svätostánkoch, čakajúci na našu prítomnosť.
Adorácia je dôsledkom viery v jeho trvalú a reálnu prítomnosť v spôsobe chleba po premenení.
Prvé Božie prikázanie nám prikazuje klaňanie, po latinsky adoratio, jedinému pravému Bohu a tento Boh - Syn je prítomný vo Sviatosti Oltárnej v konkrétnej, materiálnej podobe.
Môže byť vhodnejšia a lepšia príležitosť, samozrejme okrem prijímania, stretnúť sa s Ježišom?
V adorácii prichádzame k nemu, aby sme ho počúvali, pozerali sa na neho, rozprávali sa s ním, tešili sa spolu s ním i plakali pri ňom.
Ján Pavol II. hovoril, že v adorácii spočívame na Ježišovej hrudi, ako spočíval Ján pri poslednej večeri.
A Benedikt XVI. zasa pripomína etymologický pôvod slova adorácia z latinského ad oram, k ústam, čo vyvoláva predstavu bozku.
Adorácia je skutočne intímna chvíľa s Kristom, ktorá akoby predlžovala omšu o čas pre zmyslové vnímanie Pána, ktorého v podobe chleba vidíme.
Pane, Ježišu Kriste, vyznávame svoju vieru, že si prítomný v tejto sviatosti, ako náš Boh a náš Pán.
V tejto podobe chleba si prítomný tak reálne, ako sme tu prítomní my, v podobe žijúcich ľudí.
Prijmi našu poklonu a našu oddanosť. Znova si ťa volíme za svojho Pána a celkom sa ti oddávame.
Dnes ti však chceme zvlášť vzdávať vďaky za to, že si nás našiel, keď sme my nenachádzali sami seba, keď sme si nevedeli rady s našim životom a so životom našich detí a našich rodín.
Našiel si nás a spojil si nás, ako si kedysi svojim telom a krvou spojil do jednej cirkvi svojich učeníkov, vo Večeradle.
Ďakujeme ti za všetky tvoje milosti a dary, ktorými nás privádzaš k sebe a k svojmu Otcovi, v Duchu svätom.
Odovzdávame ti, a tvojej prozreteľnosti zverujeme všetky naše rozhodnutia a plány, naše hľadanie správnej cesty i naše pohľady do budúcnosti.
Urobili sme, čo sme urobiť vedeli a vládali z našich nedokonalých a ľudských síl. Teraz ťa prosíme, ty vezmi do rúk kormidlo a bezpečne nás veď cestami záchrany a spásy.
Svojou múdrosťou a všemohúcnosťou nahraď všetky nedokonalosti našich starostí, trápení, vízií a plánov.
Požehnávaj všetko, pre čo sme sa rozhodli v zhode s tvojou vôľou a nedovoľ, aby sa rozmohlo to, čo sme v našej ľudskej nedokonalosti nedomysleli.
Odovzdávame ti aj svoje deti a svoje rodiny. Buď ich Pánom a vodcom. Inšpiruj svojim Duchom myslenie a životy našich detí, našich blízkych i našich priateľov.
Pane Ježišu, ty si zažal svetielko nádeje prostredníctvom Komunity Cenacolo, ktoré sa rozhorelo na živý oheň tvojho Ducha.
Všetky obrady Katolíckej Cirkvi sú rovnocenné a predstavujú nesmierne a pestré bohatstvo tej istej viery a tej istej Cirkvi. V našom cenacolskom spoločenstve je viacero priateľov práve byzantského rítu, dokonca medzi nás chodia aj gréckokatolícki kňazi. To by sme mali vnímať ako zvláštny Boží dar.
Modlime sa za Komunitu v týchto časoch, ktoré si vyžadujú hľadanie nových možností v súlade s tým, čo už bolo napísané „Božou logikou je starosť o druhých“- pápež František.