Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi liturgických obradov v katolíckej cirkvi, s dôrazom na správne postupy a interpretácie na Slovensku. Prinášame prehľad dubií (otázok) a odpovedí, ktoré poskytujú jasné usmernenia pre kňazov a veriacich.
Zvonenie počas premenenia
Ako je to so zvonením zvončekom počas premenenia? Podľa zvyku. Zvonenie pred a počas pozdvihovania je upravené v smerniciach Rímskeho misála: "Krátko pred premenením posluhujúci podľa potreby zvončekom upozorní veriacich. Podľa miestnych zvykov možno zazvoniť pri obidvoch pozdvihovaniach."
Na Slovensku Konferencia biskupov stanovila, že zvoniť sa má pred epikézou, čo je zároveň pokynom, aby si veriaci kľakli. Pre zvonenie počas pozdvihovania Konferencia biskupov nevydala podrobné predpisy, preto treba zachovať zvyk, ktorý pretrváva v danej farnosti.
Kríž starého oltára a nový oltár
Je možné kríž starého oltára v presbytériu považovať aj za kríž nového oltára? Nie. V zásade platí, že každý oltár má svoju výbavu. Nemôže sa v kostole zariadiť jeden oltár (s plachtami, krížom a svietnikmi) a potom povedať, že ostatné oltáre sú v blízkosti.
Bod 117 IGMR požaduje "super altare vel circa ipsum" (podobne aj bod 308 "super altare vel prope ipsum") je teda nutné, aby kríž tvoril s oltárom celok, výrazy "circa" a "prope" to jednoznačne požadujú. Kríž na starom oltári síce tvorí s oltárom celok, ale s iným oltárom.
Birety miništrantov
Pre birety miništrantov platia rovnaké zásady, ako pre birety klerikov. Áno.
Prednes pašií
Viacerí sa na nás v ostatných dňoch obrátili s otázkami ohľadne správneho prednesu pašií. Na väčšinu týchto otázok, odpovedá úvod liturgickej knihy "Passio Domini nostri Iesu Christi", ktorá bola vydaná vo Vatikáne v r. Ako správne prednášať pašie? Pašie sú riadnym ohlasovaním evanjelia, aj keď ich prednášajú (pre nedostatok riadnych služobníkov) laici.
Ambona má byť postavená tak, aby z nej mohli prednášať Božie slovo aj traja služobníci (Cf. Všeobecné smernice lekcionára, n. 34) v našich kostoloch sa na tento predpis často zabúda. V takom prípade sa ostatní dvaja postavia vedľa ambony, nie k oltáru alebo sedesu. Usporiadanie miest v liturgickom priestore neurčujú mikrofóny, ale podľa predpísaného usporiadania sa mikrofóny pripravia, alebo podľa potreby prenesú. Sedes nie je miesto, určené na ohlasovanie Božieho slova.
Prednesu evanjelia vzdávame úctu tým že stojíme, a že sa každý otočí k tomu, ktorý evanjelium prednáša (na toto sa často zabúda). Chorí a slabí pre pokročilý vek si môžu sadnúť (ako aj v iných častiach omše), ale nedá sa automaticky predpokladať, že všetci členovia sláviaceho spoločenstva sú slabí alebo chorí.
Spájanie sv. omše s inými úkonmi
Môže sa spájať návšteva Mikuláša a program pre deti so sv. omšou? Nie. So sv. omšou sa môžu spájať iba tie liturgické úkony, pre ktoré je výslovne dovolené spojenie s omšou. Teda vidíme, že ani všetky liturgické úkony sa s omšou spájať nemôžu. Napríklad sv. spoveď s individuálnym vyznaním a rozhrešením, hoci je sviatosťou, sa nesmie spájať s omšou. Úkony, ktoré nie sú liturgické sa s omšou spájať nemôžu.
Ozdobovanie oltára
Je na 2.11. možné ozdobovať oltár kvetmi? Nie. Na Spomienku na všetkých verných zosnulých 2.11. sa oltár kvetmi neozdobuje, tento predpis sa nachádza v Caeremoniale Episcoporum, bod 397, Caeremoniale zatiaľ nemá oficiálny preklad do slovenčiny a ani v našich pracovných prekladoch na christ-nete sa táto časť nenachádza.
Zahaľovanie krížov a obrazov
Náš zvyk (na Slovensku) zahaľovať kríže a obrazy na 5. pôstnu nedeľu, sa dotýka všetkých krížov? Áno ad primum, Nie ad secundum. Rímsky misál pred piatou pôstnou nedeľou má predpis: "Ak biskupská konferencia uzná za dobré, môže sa aj naďalej zachovávať zvyk zahaľovať kríže a obrazy v kostole. Kríže zostanú zahalené až do konca Slávenia utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok a obrazy až do začiatku Veľkonočnej vigílie."
Predmetom sú kríže v kostole. Interpretácia predmetu sú tie kríže, ktoré sa používajú pri slávení liturgie, pričom nemusia byť nevyhnutne iba v kostole, ale kdekoľvek, kde sa slávi liturgia. Doba, počas ktorej "zostanú" zahalené, začína buď od piatej pôstnej nedele (u nás) alebo od skončenia slávenia večernej omše na Zelený štvrtok (v celej Cirkvi). To čo podľa súčasných liturgických kníh platí, je vyššie spomínaný predpis ktorý hovorí že kríže zostanú zahalené.
Ak sa takýto nezahalený procesiový kríž postaví k oltáru, na ktorom sa celebruje, je to priamym porušením platného liturgického predpisu. Slovo nezahalený neobsahuje Rímsky misál (ani latinský, ani slovenský), teda nie je tu napísané „nezahalený“, ale ozdobený.
Pohrebná liturgia
Katolík má právo na liturgiu podľa vlastného obradu (Cf. CIC, can. 213 a 214). Čo je Rímsky obrad, to stanovujú liturgické knihy, v tomto prípade liturgická kniha "Ordo exequiarum", 1969, ktorá bola preložená a oficiálne vydaná v slovenskej jazykovej mutácii aj s úpravami pre Slovensko r. 1976, pod názvom "Pohrebné obrady".
Kňaz má uvážiť rozličné a rozdielne okolnosti, prihliadať na priania rodiny zosnulého i spoločenstva veriacich a ochotne používať možnosti, ktoré mu poskytuje pohrebný obrad. V tej istej knihe je opísaný prvý typ pohrebu, ktorý ráta s troma zastaveniami, teda v dome zosnulého, v kostole a pri hrobe. Tento typ sa označuje ako "typický" a treba mu dať prednosť, nakoľko je to typ najviac vlastný Rímskemu obradu.
Ak sa prvý spôsob môže používať pri pohrebe kňaza, znamená to, že nie sú vážne príčiny, ktoré by tomu bránili, a môže sa tak urobiť aj v prípade laika, ak o to pozostalí žiadajú, ba dokonca aj keď nežiadajú, mal by tento prvý typ byť prvou voľbou. Akékoľvek iné zvyky, hoci zaužívané, možno síce brať do úvahy, ale nemožno ich pokladať za normu, ktorá by nejak zaväzovala.
Pri pohrebnej liturgii žalm z liturgie slova sa nemá nahrádzať inými spevmi, napr. Hoci slovenské vydanie pohrebných obradov (staré platné vydanie, n. 45, p. 47, nové vydanie n. 56*, p. 79) uvádza: "u nás možno spievať schválené piesne z JKS", toto dovolenie sa vzťahuje na ostatné spevy Rímskeho, alebo Jednoduchého graduála, teda introit, ofertórium, komúnio a postkomúnio, ale nie na responzóriový žalm, ktorý sa nikdy nesmie nahrádzať inými spevmi.
Hostie s mariánskymi motívmi
Je vhodné používať tzv. mariánske hostie? Nie. Už od starokresťanských čias je zvykom vtláčať do chlebov, ktoré sú určené na slávenie Eucharistie pečať, ktorá označuje budúce určenie tohto chleba. Motívom tejto pečate sú rôzne symboly, ktoré odkazujú na Krista a jeho spásnu obetu, ako napr. kríž, ryba, baránok, IHS, XP a pod.
Ani vo východných liturgiách, kde sa prosfora naľavo od Baránka označuje "presvätej Bohorodičky" ani táto jedna prosfora nemá pečať, ktorá by niesla mariánske motívy. V západných liturgiách to nikdy nebolo zvykom a nedávalo by to ani zmysel. Hoci Mária mala výnimočnú účasť na vykúpení, bez jej Syna by sa vykúpenie neuskutočnilo, preto je vonkoncom nevhodné umiestňovať na hostie mariánske motívy. Okrem toho nie je celkom vhodné používať hostie s motívmi kalicha, hostie a monštrancie, ktoré sú vlastne len znakom znaku a preto nie vhodné.
Zelený štvrtok a prenášanie Sviatosti
Je dovolené na Zelený štvrtok preniesť tesne pred večernou omšou Sviatosť do iného svätostánku v kostole? Nie. Tak Obežník o príprave a slávení Veľkonočných sviatkov, ako aj Rímsky misál požadujú, aby bol svätostánok pred večernou omšou prázdny.
Toto "vyprázdňovanie" kostola, ktoré sa deje od začiatku pôstu a potom ešte intenzívnejšie od Piatej pôstnej nedele a najintenzívnejšie vo Veľkonočnom trojdní má svoj liturgický význam a bolo by na veľkú škodu ho zanedbať. Veci sa v kostole "strácajú" aby sa postupne pri slávení Veľkonočného trojdnia nanovo "objavili" (napr. voda vo sväteničkách, kríž, Eucharistia (tu nejde o vec, ale o osobu), veľkonočná svieca, kvety, zvuk hudobných nástrojov...).
Pri poslednej omši pred Zeleným štvrtkom by sa mala minúť celá zásoba hostií v svätostánku. Iba pripomenieme zásadu, že zásoba v svätostánku sa necháva pre prijímanie chorých a tých veriacich, ktorí nemôžu prijímať v omši, až druhotným významom je adorácia mimo omše. Zásoba v svätostánku nie je určená na rozdávanie v iných omšiach, v každej omši sa má konekrovať dostatočné množstvo hostií pre príjímanie veriaich v tej istej omši. Zásoba v svätostánku teda má byť umiernená.
Smerom k Zelnému štvrtku ju treba redukovať na minimum a hostie, ktoré po poslednej omši zostanú treba skonzumovať. Ak sa predpokladá potreba udeliť viatikum (iba vo farských alebo veľmi vzdialených kostoloch), odloží sa zopár hostií do burzy alebo inej nádoby na prinášanie viatika a táto sa zanesie na vhodné miesto mimo kostola. Týmto miestom býva kaplnka mimo kostola, alebo farská budova, alebo iné vhodné miesto mimo kostola. Tam sa Sviatosť uloží do svätostánku, alebo schránky a zapáli sa tam večné svetlo. Sviatosť sa neprenáša do iného svätostánku v kostole, tým by sa úplne zmaril znak, že Sviatosť sa "rodí" práve pri slávení poslednej večere.
Nie je možné použiť svätostánok, ktorý je v kaplnke určenej na poklonu veriacich po slávení večernej omše na uloženie hostií, ktoré boli konsekrované v pedchádzajúcich omšiach. Predpis misála o svätostánku (singulár) sa vzťahuje aj na iné svätostánky, ak by v kostole boli, misál totiž predpokladá v kostole iba jeden svätostánok (ako je vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála).
Aby sa zachoval zmysel tohto znaku a využil sa, veriaci majú prichádzať pred slávením večernej omše do kostola už "bez Eucharistie" vo svätostánku, teda prenesienie tých hostií, ktoré museli ostať pre viatikum, treba vykonať ešte predtým, než veriaci začnú prichádzať na večernú omšu. Možno to vykonať aj po poslednej omši pred Zeleným štvrtkom.
V omši Pánovej večere sa konsekrujú hostie pre prijímanie v omši a na nasledujúci deň. Tiež ich treba konsekrovať umiernene, aby ich po slávení utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok neostalo veľa. Hostie, ktoré ostanú po slávení utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok, sa v Rímskom obrade tiež odnesú na miesto mimo kostola, u nás sa na základe zvyku prenášajú do svätostánku v Božom hrobe. Nič však neprekáža tomu, aby sa aj tieto odniesli mimo kostola a do Božieho hrobu sa zaniesla iba veľká hostia v monštrancii, ktorá sa po skončení poklony v Božom hrobe tiež prenesie na miesto mimo kostola a kostol tak ostane znova bez Eucharistie.
Smer celebrácie
Je dovolené na Zelený štvrtok preniesť tesne pred večernou omšou Sviatosť do iného svätostánku v kostole? Nie. Tak Obežník o príprave a slávení Veľkonočných sviatkov, ako aj Rímsky misál požadujú, aby bol svätostánok pred večernou omšou prázdny.
Liturgické normy pri stavbe nového oltára predovšetkým požadujú, aby sa dal obchádzať, až potom žiadajú, aby sa na ňom dala sláviť eucharistia "versus populum". Toto postavenie kňaza je iba možnosť, nie povinnosť, takže aj pri oltári postavenom podľa nových noriem sa môže celebrovať versus orientem. Misál túto možnosť má a biskup nemá kompetenciu toto usporiadanie noriem misála meniť.
Môže biskup prikázať kňazovi, aby celebroval iba z jednej strany oltára? Nie. Rímsky misál (tak starý z r. 1962 a aj misále pred ním, ako aj nový z r. 1970 a ďalšie vydania po ňom) pripúšťajú postavenie kňaza pri oltári oboma spôsobmi. Biskup má povinnosť usmerňovať lituriu podľa liturgických pravidiel a podľa noriem práva. Meniť liturgické predpisy misála mu teda právo nedáva a musí ponechať na kňazovi, aby používal misál v celej jeho bohatosti.
Liturgické farby
Aké sú liturgické farby a kedy sa používajú?
- Biela: Pre Veľkonočné a Vianočné obdobie, sviatky a spomienky Pána, Panny Márie a svätých, ktoré nie sú spojené so spomienkou o ich umučení, pri omšiach spojených s vysluhovaním niektorých sviatostí a svätenín.
- Čierna: Pri sláveniach za zosnulých. Čierna farba je stále riadnou liturgickou farbou Rímskej liturgie. Dovolenie používať pri zádušnej liturgii inú farbu, bolo dané hlavne kvôli kultúram, ktoré čiernu farbu považujú za sviatočnú a majú iné pohrebné farby. Je nevhodné používať fialovú farbu tam, kde pozostalí prídu na slávenie v čiernom.
- Ružová: Na nedeľu "Laetare" (IV pôstna) a nedeľu "Gaudete" (III adventná).
- Zlatá: Smie nahradiť všetky liturgické farby, okrem čiernej a fialovej (podľa mienky niektorých nemôže nahradiť ani ružovú).
- Strieborná: Smie nahradiť bielu (podľa mienky niektorých i ružovú). Inštrukcia Redemptionis sacramentum (n. 127) kladie na rovnakú úroveň zlatú i striebornú farbu. Z dikcie tejto normy by teda vyplývalo, že strieborná sa môže používať vo všetkých prípadoch, keď aj zlatá.
- Modrá: Modrá farba sa zvykne používať ako doplnok liturgických odevov pre mariánske slávenia, ale je iba doplnkom bieleho liturgického rúcha. Vo východných obradoch existuje aj modrá liturgická farba, nie však v Rímskom.
Pri pobožnostiach sa môžu používať liturgické rúcha. Ich farba sa riadi zvykom, liturgickým obdobím, alebo osobitným charakterom pobožnosti. Tradičným obdobím pre konanie krížovej cesty je pôstne obdobie, preto bola zvolená fialová farba, ktorá je pre túto pobožnosť na Slovensku považovaná za zvyk. Ak sa však koná pobožnosť krížovej cesty na Veľký piatok, používa sa farba červená.
Červená farba je vhodnou alternatívou k fialovej na sviatky Pána, ktoré sú spojené so spomienkou na jeho umučenie (Veľký piatok, Povýšenie sv. Kríža, alebo, kde se koná, Nájdenie sv. Kríža). Inak je stále vhodné používať fialovú, pretože krížová cesta nie je len rozjímaním o Pánovom umučení, ale aj o jeho vzťahu k našej spáse a hriechu človeka.
Používanie latinčiny v liturgii
Je správne používať latinčinu v liturgii? Áno. Je smutné, že túto otázku čím ďalej tým častejšie kladú nielen laici, ale i kňazi. Latinčina je vlastným jazykom Rímskej liturgie (Rímska liturgia sa niekedy nazýva aj Latinská liturgia). Druhý vatikánsky koncil hovorí v Konštitúcii o posv. liturgii: Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch [...] (SC, n. 36, §1). Tu sa latinskými obradmi myslia najmä Rímsky a Ambroziánsky rítus.
Nesmieme zabúdať, že obnovená liturgia je obnovená najmä podľa zásad daných Druhým vatikánskym kocilom, práve v tejto konštitúcii. Latinčina teda ostáva prvou voľbou a...
Aký je váš názor na tradičnú latinskú omšu? — Biskup Barron o Druhom vatikánskom koncile
Duchovné princípy omše všetkých vekov
Medzi liturgikmi a teológmi sa všeobecne považuje za pravdivé, že každá forma rituálu stelesňuje určitý druh spirituality, ktorý je vlastný tomuto rituálu. Tak napríklad východné obrady majú tendenciu zdôrazňovať tajomné aspekty duchovného života, ako aj úlohu ikon pri podpore úcty k Pánovi Ježišovi, Panne Márii a ku svätým. Starobylý obrad omše stelesňuje spiritualitu a duchovné poučenia, ktoré môžu osloviť každú generáciu a každú dobu. Pod starobylým obradom sa myslí ten obrad, ktorý kodifikoval svätý Gregor Veľký a ktorý v priebehu storočí prešiel veľmi pomalým organickým vývojom. Posledný promulgovaný misál, ktorý sa teší tomuto organickému rastu, je misál z roku 1962.
V Cirkvi dnes prevláda názor, že liturgický vývoj stredoveku bol v skutočnosti úpadkový a že sa musíme vrátiť do apoštolskej a prvotnej Cirkvi, aby sme spoznali, čo je to skutočná liturgia, ako aj Božiu vôľu týkajúcu sa liturgie. To je však zásadne chybná predstava. Odhliadnuc od toho, že moderní odborníci na liturgiu (a pod pojmom moderní myslím odborníkov približne posledných 100 rokov) neboli presní v chápaní liturgie prvotnej Cirkvi, predstava, že stredoveký liturgický vývoj bol nejakým spôsobom odchýlkou, je v skutočnosti odmietnutím toho, čo bolo autentickým vývojom založeným na chápaní omše ako obety.
Nakoľko liturgia je dielom Boha a svätcov, v samotnej povahe rituálu sú obsiahnuté určité duchovné princípy, ktoré sú hodné zamyslenia. Je zrejmé, že ich nemôžeme všetky vyčerpať, preto sa obmedzíme na štyri: 1) vedomie našej vlastnej hriešnosti, 2) potreba sebazaprenia, 3) dokonalosť v čnostiach a 4) určité aspekty modlitby. Toto všetko sú základné prvky každého zdravého duchovného života.
I. Vedomie hriechu
Prvým je, opäť, uvedomenie si vlastnej hriešnosti. Starobylý obrad svätej omše sa začína modlitbami pri päte oltára, ktorými kňaz začína svätú omšu, pričom sa orientuje na oltár - oltár svojej mladosti. Oltár je, samozrejme, miestom, kde sa koná obeta za naše hriechy, a kňaz prosí Boha, aby posúdil jeho úmysel. Hneď je jasné, že na tomto svete existujú dobrí a zlí ľudia.
Keďže Confiteor sa vyžaduje pri každej omši, starobylý rituál nám dáva jasne najavo, že sme zhrešili, a kňaz a neskôr aj ľud vyznávajú svoje hriechy nielen Bohu, ale aj celému nebeskému dvoru - teda konkrétnym svätým, ako aj všetkým svätým všeobecne. Samotný kňaz musí vyznať svoju hriešnosť nezávisle od ľudu, čo je pre nich príkladom a zároveň znakom toho, že kňaz si má byť veľmi dobre vedomý svojej osobnej hriešnosti.
Kňaz počas celého obradu opakovane žiada o zmytie a odpustenie, aby si vypestoval pocit pokory a nehodnosti pred Bohom a aby teda mohol vykonávať funkciu, ktorá mu prináleží. Žiadneho kňaza, ktorý tieto modlitby berie vážne, nemôže premôcť pýcha. Následne zaznie Kyrie, ktoré je prosbou o Božie milosrdenstvo, a pred evanjeliom kňaz opäť prosí, aby jeho srdce a pery boli očistené. Okrem Confiteor je azda najpozoruhodnejšia spomienka kňaza na jeho hriechy obsiahnutá v modlitbe ofertória Suscipe, sancte Pater. Kňaz počas tejto modlitby hovorí, že obetuje nepoškvrnenú Hostiu, aby „odčinila moje nespočetné hriechy, previnenia a nedbalosti“.
Je potrebné, aby si kňaz neustále pripomínal svoju hriešnosť a sklon k zlému, aby bol motivovaný vykoreniť hriech zo svojho života. Kňaz to má robiť aj preto, aby si uvedomil svoju nehodnosť prinášať obetu omše a potrebu usilovať sa o čistotu a svätosť, aby ju mohol dôstojne prinášať. Keďže prvým krokom k posvätenej dokonalosti je uvedomenie a priznanie si vlastnej hriešnosti, tieto modlitby sú pre duchovný život kňazov veľmi dôležité.
Laici si musia želať, aby bol kňaz bez hriechu, a jedným zo spôsobov, ako to uľahčiť, je uvedomiť si skrze modlitby svätej omše, že kňaz prináša túto obetu nielen za ľud, ale aj za seba. Ak má kňaz citlivé svedomie a vie, že musí zostať čistý kvôli prinášaniu obety omše, zaslúži od Boha viac milostí pre ľud.
Pri svätej omši sú samozrejme dva druhy zásluh. Prvým je vlastná obeta Pána Ježiša, v ktorej sa skrze ruky kňaza obetuje Bohu Otcovi pre naše vykúpenie. Tu máme na mysli skutočnosť, že omša je účasťou na obete Kalvárie a zásluhy plynúce z tejto Obety sú nekonečné, pretože To, čo sa obetuje, je nekonečné. Okrem tejto základnej či primárnej zásluhy však existuje aj sekundárna zásluha, ktorá pramení z troch vecí: (1) zo svätosti kňaza, (2) zo svätosti ľudí, ktorí pripájajú svoje vlastné osobitné obety k Obete kňaza, a (3) zo samotného obradu.
Aby sme zo svätej omše získali viac ovocia, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli kňazovi byť svätým, napríklad tým, že za neho budeme obetovať svoje modlitby a umŕtvovanie, aby získal svätosť života. To je však možné len vtedy, keď kňazovi neustále pripomíname jeho schopnosť upadnúť do hriechu, ak sa nespolieha na Božiu milosť. Nepomôže nám, ak budeme túto skutočnosť ignorovať a odstránime ju z rituálu. Naopak, vedomie našej hriešnosti je absolútne nevyhnutné pre náš duchovný pokrok a starobylému obradu v tomto smere nič nechýba.
Keďže všetky milosti prichádzajú na svet prostredníctvom Katolíckej cirkvi, ak je náš rituál nedostatočný, potom možno oberieme svet o milosti, ktoré má nami ponúkaný rituál priniesť.
tags: #knaz #liturgicky #obrad