Svätý Martin sa delí o plášť so žobrákom.
Život svätého Martina Tourského
Svätý Martin Tourský bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnešné Szombathely v Maďarsku. Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca preložili do Pávie v severnej Itálii. Tam Martin získal dobré základné vzdelanie. V Pávii sa Martin zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridŕžal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára.Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Galii, terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa epizóda, ktorú s obľubou zobrazovali maliari a ktorá je charakteristická pre tohto svätca. Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. A tu zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze, ale chcel ochrániť úbožiaka aspoň pred zimou. Preto mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu daroval žobrákovi. V tom čase bol Martin ešte katechumenom.Po prijatí krstu sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako člen cisárskej gardy nemohol tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť. Bol kamarátsky a veselý, ale vždy v hraniciach kresťanského poriadku. Ako dôstojník mal sluhu.V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov vojaci dostávali osobitné peniaze, nazývané "donativum". Ale Martin neprijal túto prémiu a oznámil svojmu veliteľovi, že chce odísť z vojska. Veliteľ sa rozčúlil a obvinil svojho podriadeného zo zbabelosti. Ten však, aby dokázal, že ho pri rozhodovaní nevedie zbabelosť, sa ponúkol, že pôjde oproti nepriateľovi pred ostatným vojskom, ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec neprišlo; objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier.Bývalý dôstojník sa vybral do Poitiers v západnej Galii. Tam bol biskupom sv. Hilár, o ktorom Martin pravdepodobne počul už predtým. Horlivý biskup prijal Martina veľmi priateľsky a chcel ho vysvätiť za diakona. Ten však odmietol. Okrem skromnosti ho k tomu mohla viesť skutočnosť, že kňazi a veriaci neradi videli bývalých vojakov v duchovnej službe a neskoršie cirkevné predpisy priamo zakazovali udeliť bývalým príslušníkom armády vyššie svätenia. Hilár teda ustanovil Martina za exorcistu, čo bol nižší stupeň duchovnej služby.Jednej noci mal Martin zvláštny sen, v ktorom videl Boží pokyn, aby získal pre kresťanstvo svojich vekom pokročilých rodičov, ktorí žili v Panónii. Odobral sa od biskupa Hilára s prísľubom, že sa vráti. Po dobrodružnej ceste našiel rodičov, ale iba matku sa mu podarilo získať pre Krista. Ostal za istý čas v Panónii, kde sa viackrát dostal do sporu so stúpencami Áriovej bludárskej náuky. Keďže ich chránil sám cisár Konstancius, trúfali si Martina urážať, ba aj verejne trestať za obranu katolíckej viery. Prenasledovaný vyznavač odišiel do Milána, kde sa dozvedel, že biskup Hilár z Poitiers je vo vyhnanstve v ďalekej Frýgii. Ostal teda v Miláne, kde žil na okraji mesta ako pustovník. Ale ariánsky biskup Auxentius ho vyhnal.Na začiatku roku 360 sa Martin dozvedel, že biskup Hilár sa vracia z vyhnanstva. Ponáhľal sa mu oproti do Ríma, ale tam ho už nestretol. Našiel ho až v Poitiers. Biskup s radosťou privítal Martina, vysvätil ho za diakona a neskôr pravdepodobne za kňaza. Martin však neostal v meste, ale s Hilárovým súhlasom žil mimo mesta ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci. V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila.Keď roku 371 zomrel biskup Libor v meste Tours, na sever od Poitiers, miestni duchovní a veriaci chceli mať za biskupa Martina. Keďže predpokladali, že sa bude brániť, pozvali ho pod zámienkou, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. A keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourskí veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Tam ho manifestačne zvolili za biskupa. Martin sa podrobil ich vôli a pravdepodobne 4. Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo, že okrem vykonávania pastierskych povinností v miestnej cirkvi misionárčil medzi vidieckym obyvateľstvom na širokom okolí. V tom čase totiž biskupská pastorácia ešte nezachytávala celé územie, ale sústreďovala sa na mestá. Vidiečania, najmä poľnohospodárski nevoľníci, ostávali opustení. Martin poznal ich neutešenú situáciu pri desaťročnom pôsobení v Ligugé. Preto sa im usiloval pomôcť.Duchovní v Marmoutier žili takmer kláštorným životom. Všetko imanie mali spoločné. Spoločne sa modlili, spoločne i jedli. Ich jedlo bolo jednoduché, chudobné, podobne i šaty. Mladí klerici venovali veľa času opisovaniu Svätého písma a diel starých kresťanských spisovateľov. Takto sa nielen šírila cenná kresťanská literatúra, ale mladí duchovní získavali vedomosti, potrebné pre úspešné účinkovanie. Podľa Sulpicia Severa, žiaka a prvého životopisca sv.Z Toursu a prostredníctvom Marmoutieru Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádzal do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farností. S ňou súvisela aj ďalšia, a to pastoračná vizitácia diecézy, ktorá sa rozprestierala na väčšom území. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peši. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici. Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku. Tento druh malých asketických komunít sa potom rozšíril a vo veľkej miere sa zaslúžil o pokresťančenie galského vidieka v 4. a 5.Životopisci spomínajú početné zázraky, ktorými Boh oslavoval svojho služobníka. Martin však nechcel mimoriadnymi skutkami budiť pozornosť. Boli to úkony silne viery alebo ešte viac prejavy zanietenej lásky, ktorou sa biskup Martin usiloval pomôcť ľuďom postihnutým nešťastím alebo nespravodlivosťou. Uzdravoval posadnutých zlým duchom, malomocných a iných chorých, dokonca kriesil i mŕtvych. Ľudia zvlášť obdivovali jeho odvahu, s ktorou sa vedel postaviť zoči-voči nebezpečným nepriateľom, a tí mu nemohli ublížiť. Viackrát sa smelo predstavil aj tvrdým mocipánom a dosiahol u nich oslobodenie ľudí, ktorí boli nespravodlivo väznení, prípadne odsúdení na smrť.Hlboký cit spravodlivosti a kresťanskej lásky viedol biskupa Martina dokonca tak ďaleko, že sa zastával španielskeho askétu Prisciliána, ktorého synoda v Bordeaux roku 384 odsúdila ako bludára. Na naliehanie španielskeho biskupa Ithacia cisár dal Prisciliána popraviť a vydal drastické nariadenia proti jeho prívržencom. Martin veľmi ľutoval, že sa cirkevné otázky dostali pred štátny súd a pokladal postup biskupa Ithacia za nekresťanský. Dva razy navštívil cisára Maxima v Trevíre, aby zachránil tých, čo boli odsúdení na smrť. Cisár napokon vyhovel Martinovi s podmienkou, že uzavrie cirkevné spoločenstvo s Ithaciom.Biskup Martin Tourský sa dožil vyše 80-tich rokov. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Jeho telo previezli po rieke Loire do Tours, kde ho pochovali 11. novembra za účasti veľkého množstva ľudí. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Pochovali ho na predmestskom cintoríne v jednoduchom hrobe medzi veriacimi, ako si to sám želal.Sv. Martin Tourský patrí medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. A táto úcta sa mimoriadne rozšírila. Vo Francúzsku vzniklo vyše 3600 kostolov a kláštorov zasvätených sv. Martinovi. Pomerne veľkú úctu tomuto svätcovi preukazovali tiež v Taliansku, Nemecku, Rakúsku a zvlášť v Uhorsku, kde kedysi stála jeho kolíska. Mnoho kostolov a farností je zasvätených sv. Martinovi aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie sú dóm sv. Martina v Bratislave a katedrála sv.Pastoračné analýzy a výzvy
Jedna zo základných služieb Cirkvi, v každej dobe a aj v tej súčasnej, je zameraná na ohlasovanie radostnej zvesti všetkým ľuďom. Ako hovorí svätý apoštol Pavol: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásať‘ (porov. 1 Kor 9,16). Misie sú prednostná služba, ktorú môže Cirkev preukázať každému človekovi, a celému dnešnému svetu a v tomto zmysle aj rómskemu národu. Rómovia žijú medzi nami a preto je dôležité usilovať sa ponúknuť im radostnú zvesť primeraným spôsobom. Je to výzva predovšetkým pre kňazov, rehoľníkov, ale i laikov, ktorí túžia slúžiť tomuto národu, ale samozrejme je to úloha aj každého veriaceho kresťana, ktorý by mal mať v sebe túžbu svoju vieru odovzdávať ďalej - slovom i príkladom.Rómska pastorácia
Aby naša služba medzi Rómami bola čo najefektívnejšia, je dôležité pokúsiť sa poznávať ich špecifiká, aby sa tak na jednej strane dosiahlo odovzdávanie viery primeraným spôsobom, ale na druhej strane prišlo k prekonávaniu bariér, ktoré medzi nimi a majoritou neraz narastajú.Našou úprimnou snahou má byť úsilie o ich všestrannú integráciu, ale v tom duchu, ako to chápe, a v Smerniciach pre pastoráciu Rómov aj popisuje, Katolícka cirkev: „Integráciu treba bezpodmienečne podporiť, pričom má smerovať k plnému začleneniu rómskeho života a rómskych tradícií do celku ostatných kultúr, zároveň s rešpektovaním toho, čo je jej vlastné. Rozhodne však treba odmietnuť pokusy o asimiláciu vedúcu k zničeniu rómskej kultúry tým, že sa rozpustí vo väčšinovej kultúre“ (SPPR53).Niekedy môže byť aj toto dôležitým problémom pre rómsky národ, ktorý chápe snahu majority o ich integráciu ako snahu o zničenie ich kultúry, národa, tradícií a pod. Našou snahou má byt’ pozdvihnutie a očistenie ich kultúry k plnšej dokonalosti a nie jej zničenie. Aj na náboženskom poli nám má ísť predovšetkým o očistenie všetkého, čo nie je zlučiteľné s katolíckou vierou - tu sa dostávame predovšetkým do oblasti povier a nesprávneho morálneho konania, ktoré je v rozpore s desatorom Božích prikázaní.Preto autori predkladanej vedeckej monografie v teoretickej časti ponúkajú čitateľom možnosť nahliadnuť do niektorých špecifík rómskej religiozity a morálky, ako aj do dejín rómskeho národa a sumarizujú aj úsilie Katolíckej cirkvi v pastorácii Rómov. Poznanie týchto skutočností môže byť veľkou pomocou pri zefektívnení pastoračnej služby medzi Rómami.V empirickej časti prostredníctvom kvalitatívneho výskumu uskutočneného dotazníkovou formou, si za hlavný cieľ autori zvolili snahu získať podnety od kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí v rómskych komunitách slúžia, aby sa oni pokúsili zosumarizovať čo vnímajú ako dôležité pre účinnú pastoračnú službu. Možnosť vyjadriť sa dostali aj samotní Rómovia - aké majú oni očakávania od svojich kňazov v pastoračnej službe.Martin Šafárik
Narodil sa 14. februára 1983 v Bratislave otcovi Antonovi a mame Helene ako druhý zo štyroch detí. V rokoch 1997 - 2002 absolvoval štúdium operného spevu na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a účinkoval v Lúčnici ako aj v Schlosstheateri vo Viedni. Koncertné turné absolvoval so sláčikovým telesom Strieborné struny v Rakúsku, v USA a v Austrálii. Potom medzi rokmi 2003 - 2009 absolvoval štúdium na Teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Medzi rokmi 2003 - 2012 absolvoval súkromné štúdium maľby u akademického maliara Pavla Potočka. V roku 2009 bol vysvätený za diakona.Martin Šafárik má na Slovensku 0 ulíc a námestí.
Mapa Slovenska.
Martin Prikryl
* 12. november 1914; Skačany, okr.* 7. február 1991; Horná Poruba, poch.* Dátum a miesto vysvätenia : 11. jún 1939 NitraTeológiu študoval v Nitre, kde bol 11. júna 1939 vysvätený za kňaza. Od 1. júla 1939 bol kaplánom v Beluši, odtiaľ nastúpil na základnú vojenskú službu. Po návrate bol kaplánom v Ilave a od 1. októbra 1942 v Žiline. Od 1. septembra 1943 bol kaplánom v Opatovej pri Trenčíne, kde sa stal aj dočasným administrátorom. V r. 1944 zložil prosynodálne skúšky. Od 1. októbra 1944 bol druhým kaplánom v Trenčianskej Teplej. Od 1. októbra 1945 sa stal správcom farnosti a neskôr i farárom v Slopnej. Od 1. augusta 1955 spravoval farnosť Lehota pod Vtáčnikom, kde pôsobil až do r. 1970. Od 23. októbra 1970 pôsobil v Hornej Porube, okr. Ilava. Pri príležitosti 1100. výročia ustanovenia prvého biskupa v Nitre ho v r. 1980 vymenovali za čestného dekana. Je pochovaný v rodisku.| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 11. jún 1939 | Vysvätený za kňaza v Nitre |
| 1. júl 1939 | Kaplán v Beluši |
| 1. október 1942 | Kaplán v Žiline |
| 1. september 1943 | Kaplán v Opatovej pri Trenčíne |
| 1. október 1944 | Kaplán v Trenčianskej Teplej |
| 1. október 1945 | Správca farnosti v Slopnej |
| 1. august 1955 | Spravoval farnosť Lehota pod Vtáčnikom |
| 23. október 1970 | Pôsobil v Hornej Porube |
| 1980 | Vymenovaný za čestného dekana |
| 7. február 1991 | Úmrtie v Hornej Porube |
tags: #knaz #martin #z #bratislavy