Rozvod je vždy náročná životná situácia plná emócií a zmien. Pre veriacich ľudí je táto situácia o to komplikovanejšia, že musia zohľadňovať aj svoje náboženské presvedčenie. Ako sa na rozvod pozerajú katolícka a evanjelická cirkev na Slovensku? Aké sú podmienky pre rozvod a opätovný sobáš z pohľadu cirkvi?
Počet rozvodov na Slovensku sa v rokoch 2003 až 2008 v priemere pohyboval tesne pod hranicou 12 tisíc. Určiť, koľko z rozvedených manželstiev bolo uzatvorených v kostole, je pritom nemožné - podobné štatistiky sa podľa hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Jozefa Kováčika a tlačovej tajomníčky evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Edity Škodovej nevedú. Tieto údaje nezaujímajú ani Štatistický úrad.
Rozvod ako zlo
Pre katolícku cirkev je manželstvo niečím, čo nemožno zrušiť. Kováčik tvrdí, že v prípade cirkevného manželstva nejestvuje pojem rozvod, ktorý by mal obsah ako v civilnom práve. „Každý rozpad platne uzavretého manželstva je negatívom - pre partnerov, deti i spoločnosť."
Evanjelická cirkev má trochu iný postoj. Podľa Škodovej sa k civilným rozvodom stavia podobne ako k civilným sobášom. „Rešpektuje ich právnu stránku." Zároveň zdôrazňuje, že z biblického hľadiska ich nikdy nemožno považovať za dobré riešenie, „aj keď mnohí ho pokladajú za jediné".
Cirkevné hľadiská sa môžu dostať na vedľajšiu koľaj v prípade, že manželstvo ohrozuje jedného z partnerov na zdraví alebo živote kvôli týraniu, pri nevere a podobne, hoci tieto príčiny rozvratu manželstiev podľa štatistík tvoria menšinu.
Katolícke učenie o rozvode
Ako sa stavajú cirkvi k rozvodom
Dušana Karlovská, riaditeľka poradenského centra Fenestra, ktoré pôsobí v oblasti prevencie a eliminácie násilia páchaného na ženách v párových vzťahoch, vysvetľuje, že o pomoc sa uchádza množstvo veriacich žien, pre ktoré je rozvod komplikovanou vecou. Cítia síce potrebu ukončiť násilie, ktorým trpia, na druhej strane s ohľadom na vieru je rozvod a odchod od násilného partnera ťažkých krokom. „Navyše do toho vstupuje tlak okolia - veriacej rodiny, ale často aj samotného násilníka, ktorý vieru používa ako prostriedok nátlaku a vydierania," vraví Karlovská.
Psychológ a religionista Richard Gróf jej slová potvrdzuje: „Ísť proti autorite svojho náboženstva môže pre hlbokoveriacich znamenať to isté ako ísť proti sebe, zatriasť istotami, s ktorými počítali väčšinu života. Pre veriaceho tak myšlienka na rozvod nemusí priniesť len nádej úľavy od tyranizujúceho manžela, ale zároveň úzkosť zo straty svojich hodnôt a známeho sveta."
Teológ Andrej Mátel pre Acta Missiologica v článku Náboženstvo, cirkev, viera a domáce násilie voči ženám uvádza, že „žiaľ, práve kázne a vyučovania zamerané výhradne na ochranu manželstva pred rozvodom vzbudzujú dojem, že prvoradou povinnosťou veriacej ženy je udržanie manželského zväzku za každú cenu." Na inom mieste opisuje realitu kresťanskej komunity nasledovne: „Rozvod je neprijateľný a úlohou ženy je, aby robila všetko pre to, aby jej manžel bol spokojný."
Postoje cirkví k rozvodom
Katolícka cirkev
- Rozlišuje dva pojmy - manželská odluka a vyhlásenie o neplatnosti manželstva.
- Odluka znamená dočasné odlúčenie manželov smerujúce k odstráneniu prekážok a obnoveniu manželského spolužitia s otvorenou možnosťou návratu do vzťahu.
- Zneplatnenie manželstva znamená, že príslušný cirkevný súd prišiel k záveru, že daný manželský zväzok nikdy nevznikol. V takomto prípade je možné absolvovať aj druhý sobáš v kostole.
- Inak je to možné len po zaniknutí manželstva smrťou jedného z partnerov.
Evanjelická cirkev
- Pojmy ako odluka a vyhlásenie o neplatnosti manželstva nepozná.
- Druhý sobáš v kostole môže absolvovať aj rozvedený človek v prípade, že mu bol po preskúmaní prvého rozvodu udelený dišpenz (povolenie) od príslušného biskupa.
- Ten rozhodne na základe žiadosti od príslušného farára, ktorý vychádza z osobnej skúsenosti s dotyčným, z pohovorov a rozhodnutia súdu o rozvode.
Generalizovať pritom nemožno ani prístup kňazov. Karlovská tvrdí, že „sú takí aj takí. Časť z nich sama odporúča čo najrýchlejší rozvod vzhľadom na pomery v rodine, existuje však aj skúsenosť, keď kňaza za takýto postoj preradili do menšej farnosti." U iných duchovných zase ženy nenájdu podporu v ukončení násilného vzťahu a stretnú sa s postojom, aby rodinu udržali.
Mátel vo svojom materiáli cituje Johna Castlea: „Keď kňaz alebo pastor pošle týranú ženu späť domov s radou, že sa má viac alebo lepšie podriadiť manželovi, aby predchádzala ďalšiemu násiliu, môže sa stať, že ju odsúdi na smrť." Dodáva, že najhorším riešením je, ak pastor alebo kňaz pozve muža, aby spolu s manželkou našli pravdu. Žena zvyčajne na takom stretnutí nič nepovie, zhovorčivý muž to pastorovi „vysvetlí". Doma jej to potom spočíta."
Kováčik oponuje, že sa nejedná o bežný postup a pripomína, že duchovní sú na takéto situácie školení. „Domáce násilie je vážna vec, a kňazi sa ho snažia riešiť s veľkou vážnosťou."
Michaelu Bednárovú, ktorú prvý manžel opustil napriek dieťaťu, katolícky kňaz presviedčal, aby sa za odídeného modlila, a ak sa vráti, má ho s pokorou prijať. Že dnes šťastne žije v druhom manželstve, nebol argument: „Jeden kňaz sa mi snažil nahovoriť, že ak by sa exmanžel rozhodol ku mne vrátiť, je mojou povinnosťou rozviesť sa s terajším, a vrátiť sa k nemu. Kováčik to neschvaľuje a spomína pastoračnú múdrosť, spočívajúcu v zodpovednosti voči novej rodine. „Tú nemožno rozbíjať retroaktivitou."
Bednárová dlhé roky bojovala o vyhlásenie neplatnosti prvého manželstva, ale neuspela. Keď totiž kňazi videli, že to myslí vážne, strácala ich podporu. Kováčik tvrdí, že mu je takého prípadu ľúto, pretože je povinnosťou kňaza, aby pomohol dostať prípad pred cirkevný súd.
Podľa Grófa kresťanstvo „vníma rozvod ako nežiadúci, čím zosilňuje pocit viny, s ktorým takmer každý človek pri rozpade rodiny zápasí, a to aj v prípade, keď odchádza od deštruktívneho partnera. Ak morálna autorita označí akt rozvodu za zlý, výrazne sťažuje tento veľakrát už aj tak ťažký boj s pochybnosťami o samom sebe a správnosti rozhodnutia. Rozvádzajúci sa môže riskovať aj nepochopenie alebo odsúdenie nábožensky založeného okolia a sociálnu stigmatizáciu."
Evanjelický farár Ján Ruman z Veľkého Krtíša má skúsenosť, že na každých desať zosobášených párov sa jeden rozvedie. „Možno to nie je veľa, ale aj tak ide o boľavú vec. Rozvod nie je správny, cenné veci si často zničíme sebeckosťou a egoizmom, na druhej strane sme hriešni, nedokonalí, a tak rozvody do istej miery chápeme." Aj on trvá na tom, že kňaz by sa mal snažiť pomôcť vzťah zachrániť: „Poradil by som trpezlivosť a modlenie sa, návštevu odborníkov, najmä ak sa nejedná o tyraniu. Skutočná láska totiž vychádza z toho, že chceme dobro aj pre toho druhého. Ak však nevidno pokánie a snahu vinníka o zmenu, nie je správne trvať na tom, aby manželia za každú cenu ostali spolu."
Kováčik však s rozvodom nesúhlasí ani v týchto prípadoch a odporúča odluku: „Ak sa jedna z manželských stránok správa tyransky, je to dostatočný dôvod na odluku manželov. Manželský zväzok tak zostáva nedotknutý, manželstvo aj naďalej trvá, ale manželia nie sú pod jednou strechou. Ak sa situácia zmení k lepšiemu, majú obnoviť manželské spolužitie." Dodáva, že „katolícka cirkev sa stará aj o rozvedených a znovuzosobášených, v ponuke sú nielen stretnutie a duchovné cvičenia, ale aj iné aktivity, povzbudzujúce vieru človeka. Pripomína tiež, že rozvedeným nie je odoprený prístup k sviatostiam, stačí požiadať biskupský úrad o povolenie. Obmedzenia prichádzajú až s druhým sobášom.
Katolícky kňaz Ján Duda sa v rozhovore pre blog.sme.sk v roku 2006 vyjadril nasledovne: „Je predpis, že rozvedený a znovu civilne zosobášený človek, respektíve človek žijúci v konkubináte, nemôže pristupovať k sviatosti eucharistie. Nikto ho neodsudzuje, ale treba povedať, že čosi nie je v poriadku. Ja viem, že teraz poviete, že ona (týraná žena, pozn. autora) za to nemôže. Na druhej strane, ani my za to nemôžeme. Nemôžeme za to, že Ježiš povedal „čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje", a že cirkev to chce dôsledne zachovávať."
Príbeh Michaely Bednárovej
Dva roky po svadbe v rímskokatolíckom kostole ju manžel opustil. Je druhýkrát vydatá, s novým manželom šťastne vychovávajú tri deti, z toho dve z terajšieho vzťahu.
Prečo odišiel váš prvý manžel?
Dieťa mu začalo byť príťažou. Vyzerá to tak, že už v tom čase mal druhý vzťah. Odvtedy sa o syna a rodinu nezaujímal.
Ako na to reagoval kňazi v Banskej Bystrici a v Bratislave, kde ste vtedy žili? Ste veriaca, do kostola ste chodili pravidelne.
Pripomínali mi kresťanskú povinnosť - brať si príklad z Krista, teda odpustiť aj najväčším hriešnikom. Hoci som znovu vydatá, pre cirkev dnes žijem v hriechu. Jeden kňaz sa mi dokonca snažil nahovoriť, že ak by sa exmanžel rozhodol ku mne vrátiť, je mojou povinnosťou rozviesť sa s terajším, a vrátiť sa k nemu. To, že by som tri deti vytrhla z láskavého prostredia, nie je argument. Kňaz vás v takých prípadoch usmerní, že sa máte za odídeného partnera modliť, aby sa obrátil, a ak sa tak stane, treba ho s pokorou a radosťou prijať.
Roky ste neúspešne bojovali o vyhlásenie neplatnosti manželstva. Prečo?
Ak som chcela žiť v katolíckom duchu, prijímať sviatosti a podobne, zneplatnenie bol jediný čestný spôsob, ako sa s vysporiadať s prvým vzťahom. Riešiť som to začala ešte pred začiatkom nového. Nešlo mi o ďalšie manželstvo, vtedy som bola presvedčená, že iný vzťah nepripadá do úvahy, ale nevidela som dôvod zostať do smrti priviazaná k človeku, ak podľa všetkého manželstvo nebolo uzavreté platne.
Ako proces zneplatnenia prebiehal?
Najskôr som získala dišpenz od biskupa, aby som mohla chodiť na spoveď, prijímanie a podobne. V tom štádiu som musela preukázať dobrú vôľu manželstvo nerozbiť. Následne som chcela získať vyhlásenie o neplatnosti manželstva. Podľa niekoľkých kňazov totiž moje manželstvo nebolo uzavreté platným spôsobom. Prvý manžel sa u psychológa vyjadril, že sa ženiť nechcel. Cítil tlak svojej rodiny a vraj sa bál, že by som si to mohla rozmyslieť. Ak by sa to preukázalo, chýbal by pri uzatváraní sobáša základný predpoklad - slobodná vôľa, čo by znamenalo neplatné manželstvo. Kým sme o tom s kňazmi teoretizovali, vyzeralo to nádejne, keď však videli, že sa tým seriózne zaoberám, strácala som podporu. Exmanžel odmietal prísť na pojednávanie cirkevného súdu, aby zopakoval svoje slová, rovnako sa zachoval aj psychológ. Kňazi sa toho postupne vzdávali so slovami, že by to bolo na dlhé lakte, trvalo by to viac ako päť rokov, a aj to s neistým výsledkom. Niektorí kňazi mi off record potvrdili, že peniaze môžu urýchliť všetko.
Prečo ste to vzdali?
Po piatich rokoch, čo si ma prehadzovali ako horúci zemiak, som chodila do kostola čoraz menej, až ma to prestalo tak tlačiť. O vyhlásenie neplatnosti manželstva síce stále stojím, ale ak nemám za sebou aspoň jedného človeka z cirkvi, nemá to zmysel. Som unavená. Neúspech je tak z veľkej časti moja zásluha, nechala som sa rýchlo odradiť.