Význam Sviatosti Oltárnej a Úcta k Nej

Viera a náboženstvo zohrávajú v živote mnohých ľudí kľúčovú úlohu. Katolícka cirkev pripisuje mimoriadny význam Eucharistii, ktorú definuje ako opravdivé Telo a Krv Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. Táto sviatosť, známa aj ako Najsvätejšia Sviatosť, prináša do duše človeka najviac posväcujúcej milosti a vyžaduje si patričnú úctu.

Eucharistia: Skutočná Prítomnosť Krista

Katolícky katechizmus jasne uvádza, že v Eucharistii nejde len o obyčajnú, hoci posvätenú vec, ale o niečo vznešené, pretože v premenenej Hostii sa ukrýva sám Ježiš Kristus so svojou božskou i ľudskou prirodzenosťou. Vierou spoznávame, že táto malá biela oblátka je Kristovo Telo a v kalichu premenené víno je Kristova Krv, vyliata na odpustenie hriechov a na spásu sveta.

Už apoštol Pavol zdôrazňoval dôležitosť dôstojného prijímania Eucharistie: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,27-29)

V celej cirkevnej tradícii sa ako zlatá niť vinie táto viera v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Táto viera je potvrdená aj II. vatikánskym koncilom. V konštitúcii Sacrosanctum concilium (čl. 47) sa hovorí toto: „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho Tela a svojej Krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu Kríža, kým nepríde.“

Svätí, ako sv. Bernard, vnímali Eucharistiu ako najvyššiu lásku, ktorá si zaslúži patričnú úctu. Ježiš je ten, kto miluje ako prvý a jeho láska k nám je sprevádzaná hlbokou úctou. Ak si toto všetko uvedomujeme, nemali by sme aj my uvažovať o tom, ako odplatiť Ježišovu lásku väčšou úctou?

Úcta k Eucharistii v Dejinách a Súčasnosti

V minulosti sa prejavovala mimoriadna úcta pri konaní kultu. Avšak v dnešnej dobe sa od prejavovania úcty voči Božiemu majestátu upúšťa. Stráca sa povinná úcta pri liturgických sláveniach a to nielen u kňazov, ktorí si myslia, že sv. omšu možno spokojne sláviť v prírode v civilnom obleku, ba dokonca aj v plavkách na pláži, ako sa už objavili ukážky o tom na internete; ale aj samotní veriaci, ktorí už nerozlišujú medzi sakrálnym a profánnym miestom a preto, nielen ženy, ale mnohokrát aj muži prichádzajú do kostola na sv. omšu v krátkych nohaviciach, veď predsa je horúco a dnes sa to už tak nosí, takže všetko je v najlepšom poriadku.

Sv. omša je viac ako kráľovská korunovácia, promočná slávnosť alebo súd. Napriek tomu sa úcta k Eucharistii stráca, čo sa prejavuje aj pri vysluhovaní sviatosti, najmä pri rozdávaní Eucharistie.

Arcibiskup a kardinál Meissner poukázal na zničenie bariér, ktoré chránili posvätnosť Eucharistie, ako odstránenie komunionbank, podávanie sv. prijímania po stojačky a na ruku. Taktiež sa v súčasnosti pokračuje stratou úcty aj ku Božiemu slovu.

Je nevyhnutné ľudskú bytosť rešpektovať a mať ju v úcte. Akáže je to úcta, keď ideológia genderizmu spochybňuje pohlavnú identitu ľudskej bytosti a celá táto bezohľadná propaganda nahovára mladého človeka, že ak je nespokojný so svojím pohlavím, tak to môže zmeniť.

Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že: „Podávať sv. prijímanie je vyhradené kňazovi, a to z troch dôvodov: po prvé, kňaz konsekruje v osobe Krista, pretože on sám konsekroval svoje Telo a aj sám ho podal iným. Po druhé, kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi; preto jemu prináleží obetovať Bohu dary ľudu, tak mu prináleží tiež odovzdávať ľudu sväté Božie dary. Po tretie preto, lebo z úcty k tejto Sviatosti sa jej nemá nič dotýkať, čo nie je posvätené: preto sa posväcuje korporál, kalich i ruky kňaza, aby sa mohli dotýkať tejto Sviatosti. Nikomu inému preto nie je dovolené dotýkať sa Sviatosti, okrem nevyhnutných prípadov: napríklad ak by spadla na zem alebo niečo podobné.“

Sv. prijímanie na ruku bolo zavedené koncom šesťdesiatych rokov v západných krajinách nie z iniciatívy pápeža Pavla VI., ale na popud niektorých progresívnych skupín, ktorí si to začali vynucovať a v rámci tzv. ducha koncilu si nahovárali, že sú dospelými kresťanmi, a preto majú dostávať Eucharistiu do rúk.

V niektorých farnostiach sa už upustilo od tohto neblahého spôsobu podávania sv. prijímania, ale v mnohých farnostiach to ešte pretrváva. Žiaľ, mnohé farnosti sú v tejto veci rozdelené. V mnohých prípadoch toto rozdelenie spôsobujú aj kňazi, pretože násilne nútia ľudí prijímať na ruku.

Pochybnosti a Viera

Človek je tvor pochybujúci. Viac alebo menej má tendenciu pochybovať o svojej práci, vzťahoch, o spoločnosti, o politike. Tento skeptickejší rozmer ľudskej prirodzenosti sa nevyhýba ani náboženskej oblasti. Sú pochybnosti zlé či vari hriechom? Nie je pochybnosť prejavom slabej viery? Alebo dokonca žiadnej? Má veriaci proti svojim pochybnostiam bojovať? Popierať ich?

Viera a pochybnosť sa nevylučujú. Pochybnosť sa javí trochu ako dvojsečný meč. Pochybnosť môže byť nástroj k hľadaniu pravdy alebo k hlbšiemu prežívaniu duchovného života. Z tohto pohľadu je pochybnosť dokonca vynikajúca, pretože posúva dopredu, môže "hodiť" človeka ešte bližšie k Bohu. Niečo iné je, ak pochybnosť vedie k odmietnutiu alebo k popieraniu Boha. Z tohto pohľadu pochybnosť prerastá k systematickému skepticizmu, ktorý je akoby "dogmou otočenou hore nohami." Skepticizmus je v súčasnosti úplne rozšírený a netýka sa len otázky Boha, ale širokého spektra tém a vedie až k úplnému popretiu reality.

Veriaci človek je v istom zmysle dokonca oprávnený pochybovať o Bohu, o jeho kráse, o jeho zázrakoch, o otázke zla, o jeho vôli, o pôsobení v konkrétnom ľudskom živote. Toto skúmanie môže priviesť k lepšiemu poznávaniu Boha, hoci na strane druhej, hľadajúci skôr či neskôr dôjde k skutočnosti, že "Boh je studňa, ktorá nemá dno." Vždy je priestor na spoznávanie. Viera, ktorá nepozná pochybnosti, priestor na tajomstvo alebo "temnú noc" je skôr ideologickým presvedčením.

Príklady zo života svätcov, hrdinov viery ukazujú oveľa zložitejší obraz. Matka Tereza, považovaná mnohými za ukážkový príklad svätého života písala svojmu spovedníkovi toto: "Nemysli si, že môj duchovný život je prechádzka ružovou záhradou. Ruža je kvetina, ktorú na svojej ceste málokedy nájdem. Mojim najčastejším spoločníkom je temnota."

Samota a Viera

Pocit osamelosti je definovaný ako nepríjemný pocit, ktorý pretrváva dlhšie ako týždeň a často vedie k sociálnej izolácii, nervozite, ba môže viesť až k psychickým, či zdravotným problémom. Neriešená samota môže dokonca vyústiť do depresie. Ľudia, ktorí prežívajú samotu sa často cítia nechcení, nepochopení, nepotrební a prázdni.

Problém však nastáva, keď tento pocit samoty pretrváva dlhodobo, a dokonca sa nemení ani pri zmene okolností, resp. keď samotu prežívame, hoci sme uprostred milujúcich blízkych.

V Božom slove už v úvodnej knihe Genezis, Boh hovorí, že nie je dobré byť človeku samému (Gn 2,18), teda Boh stvoril človeka pre vzťahy. Avšak na mnohých miestach aj v Biblii nachádzame ľudí, ktorí prežívali samotu, hoci poznali a nasledovali Boha - Jozef Egyptský, Jób, Noemi, Eliáš, Dávid, Jeremiáš, Jonáš.

Prežívanie samoty, bez ohľadu na príčinu, či okolnosti, je často živnou pôdou pre klamstvá a domýšľanie. K pocitom osamelosti sa tak ľahko pridali ďalšie pocity, ako neistota, pocit zlyhania, výčitky, pochybnosti, hanba, znechutenie, únava.

Z takého stavu sa potom ľahko skĺzne k rôznym falošným útočiskám (internet, hry, seriály, jedlo, pitie, závislosti) či nesprávnym a prehnaným reakciám (výbušnosť, sarkazmus, obviňovanie, zhadzovanie seba či druhých). Tento stav nás v podstate paralyzuje od nášho vlastného napredovania, zastavuje a oddeľuje nás od nášho poslania, a tak postupne strácame zmysel všetkého.

Volaj o pomoc, nielen Boha, ale aj ľudí (stretko, spoločenstvo, odborníka), NEUTOP SA VO SVOJICH POCITOCH! Oni naozaj často klamú a neodrážajú realitu takú, aká naozaj je ("Stráž svoje srdce najmä v ťažkých časoch, lebo klamstvá zla kričia vtedy najhlasnejšie").

V prvom rade je to modlitba - úprimná, autentická, živá a najmä každodenná. Nejde o výkon, ale o vzťah. Nehľadaj správny spôsob modlitby, hľadaj Jeho. Určite tiež nechcem upustiť ani od premeny mojej mysle Božím slovom. Chcem sa ním sýtiť, učiť sa ho naspamäť, spievať ho, rozjímať a nechať sa ním premieňať, dvíhať, inšpirovať. Ďalším dôležitým pilierom je spoločenstvo, stretko, priatelia, resp. ľudia, s ktorými sa môžem zdieľať otvorene, čo žijem a prežívam. Vedia ma konfrontovať, usmerniť, podoprieť, povzbudiť…. a to je veľmi veľmi dobré a navyše potrebné. Dôležitým postojom, ktorý chcem mať v každej ťažkej chvíli (tak mi Pane pomáhaj), je odpustenie. Neustále, dokola, sebe, druhým, Bohu, zas a znova. Je to proste životný štýl, čo vedie do slobody a radosti. Služba druhým je zas zaručeným spôsobom, ako nemyslieť len na seba. Vykročenie zo seba a zároveň rozvoj svojich darov, to je proste win-win situácia, a to ozaj nechcem stratiť. Poslednou, ale nie menej dôležitou, je trpezlivosť s vlastnými zlyhaniami a slabosťami. Proste to nevzdať ani po x-tom nezdare, byť so sebou milosrdný tak, ako je aj Boh milosrdný k nám.

Smrť a Nádej

Hoci je prirodzené smútiť a žialiť, keď nám zomrie blízky človek, už svätý apoštol Pavol napomínal veriacich, aby sa nezarmucovali príliš ako tí, ktorí nemajú nádej, lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním (porov. 1 Sol 4, 13-14).

Keď uvažujeme o smrti, pýta sa Ježiš aj každého z nás: "Veríš tomu, že som vzkriesenie a život? Že nik, kto mi verí, neumrie navždy?" Ak veríme v Krista, dôverujeme jeho slovám a sľubom, že neumrieme naveky, ale smrťou vstúpime do nesmrteľnosti. Večný život dosiahneme, keď sa skončí náš pozemský život. Smrť nie je odchod do ničoty, ale prechod do večnosti, premeneného a milosťou pretvoreného života podľa Kristovej podoby a nádhery milosti, ako to pripomína svätý Pavol: "Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (Fil 3, 20-21).

Posmrtná realita väčšiny ľudí je očistec - čo je to? Očistec je miesto nádeje a lásky, predsieňou neba, takto ho definuje Mons. Marián Gavenda. Je to súboj lásky, môžeme doplniť slovami kňaza Dolinda Ruotola, lebo Boh, ktorý dušu miluje, očisťuje ju z lásky a duša, ktorá Boha miluje a tiahne k nemu, je rada, že sa očisťuje, aj keď pritom kruto trpí.

Kľúčové pravdy o očistci podáva Katechizmus Katolíckej cirkvi slovami: "Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom." (KKC 1030, 1032)

Očistec je prechodný stav duše, ktorá nedospela počas svojho pozemského života k dokonalému zjednoteniu sa s Bohom, čo sa deje s väčšinou ľudí.

Ako je možné pomáhať dušiam v očistci? Tak ako môžeme svojimi modlitbami a obetami vyprosiť milosti či uzdravenie živým, môžeme sa modliť a konať skutky odčinenia aj v prospech duší v očistci. Pritom treba splniť tri podmienky: konať ich z lásky k Bohu, v stave milosti, t. j. bez ťažkého hriechu a...

Súčasťou nášho duchovného života sú aj svätci, ktorí nám môžu byť vzorom v našej ceste za Bohom.

Svätci a ich príklad

• Blahoslavená Štefánia: Ustavične rozjímala o Kristovom utrpení, horlivo slúžila chudobným.
• Svätý Rajmund z Penafortu: Učiteľ teológie a kánonického práva, podporoval misie a dialóg s islamom.
• Blahoslavený Gundislav: Slúžil Bohu v samote, rozjímal o nebeských veciach.
• Blahoslavená Anna Monteagudo Ponce de León: Vzor modlitby, milosrdnej lásky, misionárskeho nadšenia.
• Blahoslavený Bernard: Priviedol mnohých k Bohu, venoval sa núdznym a nemocným.
• Svätá Margita: Zasvätená Bohu, oddala sa ukrižovanému Kristovi, horlivo sa venovala rehoľnému životu a skutkom milosrdenstva.

Svätý Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Euchariste. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov.

Všetci títo svätci nám ukazujú cestu, ako žiť svoju vieru naplno a s úctou k Bohu a blížnym.

Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota

Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus.

V Bolsene, v kostole sv. Kristíny sa stal v roku 1263 eucharistický zázrak. Zelený štvrtok je aj dňom ustanovenia Oltárnej Sviatosti a deň vysviacky apoštolov za kňazov. Obrady Zeleného štvrtka tak obsahujú viacero symbolov. Už dopoludnia sú v biskupských chrámoch posvätené oleje chorých, birmovancov (krizma) a krstencov.

Veľký piatok je pamätným dňom smrti Ježiša Krista na kríži na jeruzalemskej Golgote. Veľký piatok je jediný deň v roku, keď sa v Cirkvi neslúži ani jedna sv. omša. Omša je vždy radostnou udalosťou, no Veľký piatok je dňom veľkého smútku. Kňazi a veriaci iba prijímajú Sviatosť Oltárnu, z toho dôvodu sa tieto obrady nazývajú predposvätnou omšou. Kríž bol v minulosti zahalený čiernym, v súčasnosti fialovým závojom. Fialová farba symbolizuje smútok a utrpenie podobne ako čierna. Bohostánok je na Veľký piatok prázdny, večné svetlo nad ním je zhasnuté, sväteničky pri vstupe do kostola prázdne, suché.

Obrady Bielej soboty sú z obradov každého cirkevného roka časovo najdlhšie. Konajú sa vždy po západe slnka len vo farských, nie filiálnych kostoloch. Začínajú vonku svätením ohňa na vopred pripravenom malom ohnisku kostolného dvora. Bielosobotný obradný oheň sa zapaľuje zakresaním iskry do suchého práchna. Kňaz oheň najprv posvätí modlitbou a svätenou vodou, potom z neho vezme žeravé uhlíky do kadidla a ním ešte oheň okiadza.

Tridentský koncil dogmaticky definoval, že Náš Pán Ježiš Kristus je prítomný v každej čiastočke Sviatosti oltárnej. To znamená, že Náš Pán je prítomný aj v najmenšom kúsku Hostie, aj v najmenšom kúsočku, ktorý spadol nedopatrením na zem.

Sv. Tomáš Akvinský učil, že „z úcty k Sviatosti oltárnej, nesmie sa jej dotknúť nič, okrem toho, čo je posvätené.“ Preto, povedal, sú posvätené oltárne nádoby, ale aj posvätené sú aj kňazové ruky, aby sa mohli dotýkať Sviatosti oltárnej. Sv. Tomáš ďalej hovorí, že sa Hostie nikto iný nemôže dovolene dotýkať preto, aby sa zabránilo znesväteniu.

Od chvíle, keď kňaz vyriekne slová premenenia nad Svätou hostiou, drží ukazováky a palce spojené na o...

tags: #knaz #pije #posvatene #vino