Mystickými zážitkami Cataliny Rivas, bolívijskej stigmatizovanej mystičky, nás chce Pán Ježiš a jeho Matka naučiť užitočnejšej a plodnejšej účasti na veľkej udalosti našej spásy, ktorá sa sprítomňuje vo svätej omši. Poďme sa ponoriť do hlbšieho významu svätej omše a úlohy kňaza pri oltári.
Úvod do mystických zážitkov Cataliny Rivas
Catalina Rivas, bolívijská mystička, prežívala mystické zážitky, ktoré nám majú pomôcť hlbšie pochopiť svätú omšu. Pán Ježiš a jeho Matka nás chcú naučiť užitočnejšej a plodnejšej účasti na tejto veľkej udalosti našej spásy.
Príprava na svätú omšu
„Keď som pri slávnosti Zvestovania vstúpila do kostola, arcibiskup a kňazi vychádzali zo zákrestie. Matka Božia mi povedala sladkým, ženským hlasom: „Dnes je deň, kedy sa ti dostane ponaučenia. Prvú vec, ktorú som si všimla, bol zbor krásnych hlasov, ktoré spievali z diaľky. Chvíľami sa hudba blížila a potom vzdiaľovala ako šum vetra. Arcibiskup začal svätú omšu a keď prišiel k úkonu kajúcnosti, Mária mi povedala: „Pros Pána z hĺbky duše, aby ti odpustil hriechy, ktorými si ho urazila. Tak sa budeš môcť dôstojne zúčastniť na veľkom privilégiu, akým je svätá omša.“
Matka Božia odpovedala: „Myslíš si, že si od včerajška Pána v ničom neurazila? Dovoľ, aby som ti pripomenula niekoľko vecí. (…) A ty hovoríš, že si Boha nezranila? Prišla si v poslednej chvíli, keď už celebrujúci vychádzal a chceš sa zúčastniť svätej omše bez predchádzajúcej prípravy … Prečo všetci prichádzate až na poslednú chvíľu? Máte prísť skôr, modliť sa, aby vám Pán zoslal Ducha Svätého, aby vás obdaril pokojom a očistil vás od ducha tohto sveta, od vašich nepokojov, problémov a roztržitosti. On vám dá schopnosť, aby ste mohli prežívať tieto tak sväté okamihy. (…) To je predsa ten najväčší zázrak.
Začala liturgia slova a Mária mi rozkázala, aby som po nej opakovala: Pane, dnes chcem počúvať Tvoje slovo a prinášať hojné ovocie. Prosím, aby Tvoj Duch očistil moje srdce, aby v ňom Tvoje slovo vzrastalo a rozvíjalo sa. Potom Najsvätejšia Matka povedala: „Chcem, aby si rozjímala o čítaniach a o homílii. Pamätaj si, že to, čo hovorí Písmo, sa nevracia, pokiaľ nedá plody. Keď budeš poctivo počúvať, časť z toho, čo počuješ, v tebe zostane. Musíš sa snažiť, aby si si celý deň pripomínala tieto slová, ktoré na teba zapôsobili. Niekedy to môžu byť dva verše, inokedy celé evanjelium a niekedy iba jediné slovo. Vychutnávaj ich cez deň a stanú sa časťou teba. Život sa zmení, keď dovolíme, aby Božie slovo premieňalo našu osobnosť.“
O obetovaní
Pri obetovaní Matka Božia povedala: „Modli sa takto: Pane, obetujem sa Ti taká, aká som, všetko čo mám a čo môžem. Všetko vkladám do Tvojich rúk. Všemohúci Bože, pre zásluhy Tvojho Syna, zmeň ma. Prosím Ťa za moju rodinu, za všetkých ľudí, ktorí bojujú proti nám, za tých, ktorí sa zverili do mojich modlitieb.
Zrazu začali z lavíc vstávať postavy, ktoré som skôr nevidela. Vyzeralo to, akoby z najbližšieho susedstva, z každej osoby v katedrále vyšla iná osoba a chrám sa zaplnil mladými, krásnymi ľuďmi. Boli oblečení do belostných šiat. Všetci išli do hlavnej lode a potom smerom k hlavnému oltáru. Matka Božia riekla: „Pozeraj, to sú anjeli strážni každej z týchto osôb, ktoré sú v kostole. Tvoj anjel strážny odnáša tvoje dary a tvoje prosby na Pánov oltár.“ Časť z nich niesla akoby misku s niečím, čo žiarilo čistým, zlatým svetlom. Najsvätejšia Panna povedala: „To sú anjeli tých, ktorí obetujú svätú omšu na veľa úmyslov a ktorí sú si vedomí, čo to znamená sláviť svätú omšu. Oni majú čo dať Pánovi. Obetuj v tomto okamihu Pánovi samu seba. (…) Daruj mu svoje bolesti, nádeje, smútky, radosti i prosby. Pamätaj, že svätá omša má nekonečnú cenu. Preto buď štedrá v obetovaní i v prosbách.“
Za prvými anjelmi išli tí, ktorí mali prázdne ruky. Matka Božia riekla: „To sú anjeli tých, ktorí sú tu prítomní, ale nikdy nič neobetujú. Nemajú záujem o prežívanie každého okamihu svätej omše a nemajú dar, ktorý by chceli priniesť k oltáru.“ Na konci sprievodu boli anjeli, ktorí boli veľmi smutní, mali ruky zopnuté k modlitbe, ale sklopený zrak. „To sú anjeli tých, ktorí prišli len z povinnosti, bez túžby zúčastniť sa svätej omše. Anjeli sú smutní, pretože nemajú, čo by zložili k oltáru okrem svojich modlitieb. (…) Nezarmucuj svojho anjela strážneho. Pros o mnoho, ale nielen pre seba, pre všetkých. Pamätaj, že obeta, ktorá sa Pánovi najviac páči, je celopal, keď obetuješ samu seba, aby ťa Pán mohol premeniť pre svoje zásluhy. Čo môžeš obetovať sama za seba? Ničotu a hriech.
Premenenie a prítomnosť svätých
Po skončení prefácie veriaci spievali: „Svätý, svätý …“ Všetko za celebrantom zmizlo a po jeho ľavej strane sa objavilo tisíce anjelov. Boli oblečení do tuník. Všetci pokľakli s rukami zloženými k modlitbe, klaňali sa, vzdávali Pánovi česť. Bolo počuť krásnu hudbu, akoby mnoho zborov spievalo: „Svätý, svätý …“
V okamihu premenenia, zázrak nad zázrakmi. Za arcibiskupom sa objavil veľký zástup. Boli oblečení ako anjeli. Ich tváre žiarili radosťou. Mohlo by sa zdať, že to boli ľudia rôzneho veku, ale tváre mali všetci šťastné. Všetci pokľakli. Matka Božia povedala: „To sú všetci svätí a blahoslavení. Sú medzi nimi duše tvojich príbuzných, ktorí sa už tešia z toho, že patria Bohu.“
Úcta Panny Márie ku kňazom
Potom som uvidela Matku Božiu, ako kľačí napravo krok za celebrantom. Pozerala sa s rozpätými rukami s úctou na celebranta. Odtiaľ mi tíško riekla: „Udivuje ťa, že vidíš Máriu za arcibiskupom? Tak je to správne. So všetkou láskou, akú mi môj Syn dal, nikdy mi nedal dôstojnosť kňaza - dar kňazstva sprítomňovať denne eucharistický zázrak. Preto mám hlbokú úctu ku kňazom a k zázraku, aký Boh uskutočňuje ich službou.
Gesty kňaza pri svätej omši
Čokoľvek kňaz pri omši sv. telom svojim činí, keď k pr. ruky hore zdvíha a rozpína, keď telo celé alebo len hlavu skloňuje, na kolená kľaká, oči k nebu pozdvihuje, toto všetko je ako modlitba, ktorú on telom vykonáva, aby týmto, čo v srdci cíti, a čo slová modlitby obsahujú, vyznamenával, a tak, jak seba samého, tak aj iných prítomných mocnejšie pohol. Vy sami to zo seba, viete, že keď sa pobožne a zo srdca modlievate, často pri modlitbe lebo ruky rozpínate, alebo oči k nebu pozdvihujete, čím vnútorne ukazujete to, čo v srdci cítite a skrze modlitbu od Boha žiadate. Kňaz teda vstupujúc k oltáru, ruky najprv rozpína, a potom zase skladá, vraviac: „Modlime sa“, čím všetkých zvoláva s nim sa modliť. Idúc k oltáru sa znovu modli: „Vezmi od nás Pane neprávosti naše, aby sme do najsvätejšieho miesta čistým srdcom vojsť mohli.“
Blahoslavený Titus Zeman - príklad kňazskej obetavosti
Mgr. Dňa 8. januára si pripomíname výročie smrti a súčasne tiež dátum liturgického slávenia sviatku vajnorského rodáka, blahoslaveného dona Titusa Zemana. Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 ako najstaršie dieťa v mnohodetnej rodine, ktorej život formovala úprimná viera.
Jeho detstvo bolo poznačené slabým zdravím. Ako desaťročný bol nútený uvažovať aj o svojej smrti. Na krátky detský život trochu priskoro. Keď sa ako dvanásťročný rozhodol stať sa saleziánom a kňazom, za týmto predsavzatím stálo jeho mimoriadne uzdravenie na príhovor Sedembolestnej Panny Márie spred dvoch rokov. Rodičia mu bránili ísť touto cestou najmä preto, že boli veľmi chudobní. Malý Titus im v jednoduchosti povedal: „Ak by som zomrel, vydali by ste peniaze na môj pohreb, ale teraz už môžete dať tie peniaze na moje štúdium.“ Potom rodičia predali nielen malú roľu, ale nadlho sa zadĺžili až do jeho kňazských primícií.
Práve Titusova hlboká detská vďačnosť Sedembolestnej Panne Márii a rozhodnutie splniť svoj prísľub spravili na jeho životnej ceste z neho pevnú osobnosť, ktorá silou lásky k Bohu a ľuďom došla až k mučeníctvu. Odozva jeho života presahuje svoju rodnú obec a Slovensko, preniká všade, kde už je známy jeho životný príbeh.
Keď prišiel k saleziánom do Šaštína požiadať o prijatie, tak predstavený saleziánskeho ústavu ho ako nezrelého dvanásťročného chlapca najprv odmietal. Keď sa presvedčil o jeho láske k Sedembolestnej Panne Márii a vážnom rozhodnutí žiť rehoľným životom, s dojatím ho nakoniec prijal. Titus ho nepresviedčal slovami o svojom mimoriadnom, až zázračnom uzdravení, ale iba svojou skromnosťou a osobným zanietením. Nevedel nikdy upozorňovať na seba, pre neho bol zaujímavý každý človek v jeho blízkosti.
Po príchode do Talianska ako 23- ročný zložil v nasledujúcom roku doživotné rehoľné sľuby. Pre svoju obetavú a nákazlivo priateľskú povahu bol medzi svojimi spolubratmi mimoriadne obľúbený, ešte dlhé roky po jeho odchode si na neho spomínali.
23. júna 1940 prijal v Turíne Titus Zeman z rúk kardinála Fossatiho kňazskú vysviacku a 24. júna slávil svoju prvú svätú omšu. Splnil sa mu životný sen a po niekoľkých rokoch odlúčenia od svojej rodiny túžil po návrate do Vajnor.
Desať rokov pôsobenia
Kňazstvo bolo pre Titusa neoceniteľným darom z Božích rúk. Akým bol Titus Zeman kňazom, to dokumentujú publikácie so zaujímavými životopisnými údajmi a podnetnými poznámkami, ale viac vedia o tom veriaci, ktorým sa pri pastorácii venoval. Niekoľko mimoriadnych údajov preniklo aj do týchto publikácií. Začalo sa to novokňazským požehnaním vo Vajnoroch.
Primície Titusa Zemana boli pre Vajnory nevšednou udalosťou. Don Titus Zeman bol prvým kňazom vo Vajnoroch, ktorý priamo pochádzal zo svojej rodnej obce. Na neopakovateľnej slávnosti sa zúčastnilo množstvo jeho rodákov a čestným hosťom bol aj súčasný Boží služobník, biskup Michal Buzalka, ktorý pôsobil vo Vajnoroch ako správca farnosti a Titus ako chlapec mu vtedy často miništroval. Na záver slávnosti udeľoval Titus Zeman novokňazské požehnanie v kostole Sedembolestnej Panny Márie. Prišiel tam s mimoriadnym vypätím síl aj Vajnorčan Matej Pilný. Pľul krv a mal závrate, bol už v kritickom zdravotnom stave. Ako ho don Titus požehnal, tak v tom momente sa priam zázračne uzdravil a nemal ani najmenšie náznaky, že bol veľmi chorý.
Don Titus Zeman bol ustanovený za kaplána v Bratislave na Miletičovej ulici, kde bol veľmi vyťažený. Pred touto kaplánkou pracoval ako profesor na Biskupskom gymnáziu v Trnave. Po odvolaní z duchovnej správy v Bratislave bol preradený do saleziánskeho konviktu v Trnave a súčasne sa stal aj správcom kostola sv. Fabiána a Šebastiána. Odchovanci z Trnavy na neho spomínali ako na nevšedne kamarátskeho, tichého, skromného a láskavého.
Šenkvice, kam prišiel v októbri 1949, boli pre 34-ročného Titusa Zemana posledným plnohodnotným kňazským pôsobiskom. Svojou horlivosťou a ľudským prístupom si vedel veľmi rýchlo získať dôveru a uzdravil tam osobu postihnutú posadnutosťou. Jeho modlitba bola veľmi vrúcna a pevná.
Kaplán v ilegalite
Don Titus sa po rozhovore so spolubratmi Františkom Revesom a Ernestom Macákom rozhodol, že prevedie mladých rehoľníkov na štúdium teológie cez bezhlavo strážené hranice do zahraničia. Bolo potrebné prebrodiť sa alebo prípadne preplávať cez dlhé hraničné pásmo rieku Moravu, prejsť cez nebezpečnú sovietsku zónu Rakúska a potom sa dostať cez horský priesmyk v Alpách do Talianska.
Titus to prijal ako zápas o duše. O ich posilu a záchranu. Vedel, že mu ide o život. Neváhal. Rovnako vedel, že tiež nemusí zvládnuť mučenie. Nesmie ani zradiť alebo zapredať seba ani iných, s ktorými bol v spojení. Za lásku sa vždy platí daň, pokiaľ ju nemá človek stratiť alebo znehodnotiť. Ako sa však platí pri najväčšej obeti svojej lásky? Príklad je na kríži... Titusov život už nepatril jemu, ale Kristovi. Dal zo seba všetko, čo mal. A prijal aj dar mučeníctva.
Väznenie a týranie
Vo veľmi vypätých podmienkach zorganizoval Titus tri prechody do zahraničia. Bolo potrebné zhromaždiť rehoľníkov, a pritom neodmietol požiadavky z diecézneho kňazského stavu alebo inej rehole vytvoriť z nich menšie skupiny a dôsledne pripraviť tajný plán úteku za hranice. Dva prechody boli úspešné, tretí prechod 8. apríla 1951 nebol úspešný aj kvôli tomu, že nebola rešpektovaná Titusova výzva, že rozvodnenú rieku Moravu je nutné za každú cenu preplávať.
Výsledkom bolo zatknutie dona Titusa aj s účastníkmi nelegálneho prechodu hranice, pričom don Titus Zeman bol súdený za velezradu a s inými osobami na spolčenie na vyzvedenie štátneho tajomstva v úmysle vyzradiť ho inej cudzej moci. Prokurátor mu za tieto skonštruované trestné skutky bez milosti navrhol trest smrti, následne ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 25 rokov väzenia.
Don Titus bol neuveriteľne kruto mučený pri každom väzenskom pobyte, keď bol posielaný z jednej väznice do druhej. Opisovať jeho mučenie je nad sily ľudí, ktorí s ním súcitia. A nebolo to len fyzické utrpenie, ktoré v spojení s Kristom hrdinsky prestál, ale aj psychické.
Podmienečné prepustenie a návrat do Vajnor
K prepusteniu Titusa Zemana v roku 1964 došlo pod podmienkou, že ak prekročí pri neustálom dozore určené direktívy, vráti sa do väzenia na ďalších vyše 12 rokov. Všetci väzni sa snažili tomu vyhnúť, lebo poznali cenu slobody i to, ako je blízko mučenie od ich väzniteľov.
Konečne bol medzi svojimi vo Vajnoroch. Až koncom roku 1967 dostal don Titus Zeman po 17 rokoch povolenie verejne spovedať. Predtým slúžieval tichú sv. omšu pri bočnom oltári kostola bez dovolenia účasti veriacich, ale tí na tento zákaz nedbali, hoci mu to v čase podmienečného prepustenia mohlo priťažiť. Don Titus nikoho neposlal preč, znášal to odovzdane.
Keď sa v roku 1968 maľoval a obnovil kostol, tak Titus Zeman sa spoločne so správcom farnosti Pavlom Drobným zaslúžil o zasvätenie obnoveného kostola Sedembolestnej Panne Márii. Splnil sa mu jeho ďalší sen.
Titus Zeman zomrel na následky väznenia 8. januára 1969 v nemocnici v Bratislave ako 54-ročný.
Blahorečenie
Blahorečenie znamená vyhlásenie toho, kto bol doteraz nazývaný Boží služobník alebo ctihodný, za blahoslaveného. Blahorečením pápež dovolí, aby Boží služobník bol zapísaný do zoznamu blahoslavených a mohla sa mu preukazovať verená cirkevná úcta.
Vďaka súčinnosti vedenia Bratislavskej arcidiecézy, slovenskej provincie Saleziánov Dona Bosca a synovca Michala Radošínskeho sa dokumenty k blahorečeniu dostali kompletné do Ríma a po skončení kánonického procesu pápež František stanovil termín liturgického slávenia sviatku blahoslaveného dona Titusa Zemana na dátum jeho mučeníckej smrti 8. januára.
Pri príležitosti slávenia liturgického sviatku dňa 8. januára bude po dohode saleziánskej provincie a správcu farnosti otca Jozefa Kováčika slávená svätá omša, ktorá bude pri prípadných protipandemických opatreniach prenášaná online, na webovej stránke, resp. Vajnory nezabúdajú na svojho rodáka.
Anna Katarína Emmerichová a jej videnia Kristovho umučenia
Ľuďom, ktorí sa duchovne pripravovali na slávenie Veľkej noci, pomohla dôkladne spoznať udalosti opísané na posledných stránkach evanjelií a spomínané na iných miestach Nového zákona. Vďaka nej lepšie pochopili význam tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a s väčšou zbožnosťou sa začítali do tohto rozprávania, v ktorom sa postava Pána Ježiša objavuje v celej svojej tragickosti a veľkosti.
Jej videnia ukazujú, ako sa jej život a každodenná modlitba menia na neustále smerovanie k tajomstvu Božej lásky vyjadrenému v Kristovej obete. Tak sa počas liturgických sviatkov i v iných chvíľach jej života objavovali rôzne udalosti zo života a najmä z umučenia Krista. Mala hlbokú účasť na tom, čo videla. Preto videnia Anny Kataríny Emmerichovej môžeme považovať za účinný prostriedok, ktorý nás môže viesť k osobnému a hlbokému poznaniu veľkonočného tajomstva.
Ak chceme s Kristom nadviazať autentický priateľský vzťah, musíme s ním kráčať ku krížu. Z tohto pohľadu má táto publikácia videní sestry Emmerichovej veľkú hodnotu aj dnes a nielen z hľadiska duchovnej prípravy na Veľkú noc. Celý náš život so všetkým pekným a ťažkým sa teda môže stať neustálou obetou alebo uzmierením v jednote s nevinným Baránkom, ktorý obetoval svoj život ako výkupné za všetkých.
Život a mystické skúsenosti Anny Kataríny Emmerichovej
Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 v Coesfelde v Nemecku. Jej rodičia boli chudobní roľníci. Kontemplovala udalosti Starého a Nového zákona ako nedeliteľný celok.
V roku 1798, keď mala dvadsaťštyri rokov, Anna Katarína si pri modlitbe v Kostole svätého Ignáca v Coesfelde vyprosovala milosť účasti na utrpení pri korunovaní tŕňovou korunou. Upadla do extázy a videla Ježiša ako oslňujúceho mladíka, ako jej ponúka dva vence ‒ jeden z kvetov, druhý z tŕňov... „Hneď som siahla po tŕňovej korune.
V roku 1812 bola obeta sestry Emmerichovej poznačená Božou pečaťou svätých stigiem na nohách a rukách. Boli to krvácajúce rany, rovnaké aké mal na tele ukrižovaný Ježiš. Stigmatizovaná vizionárka bola veľmi slabá a mnoho dní v sebe neudržala inú potravu, iba eucharistickú hostiu a čistú vodu. Deviaty február 1824 bol posledným dňom jej pozemského života: „Visím na kríži, blíži sa koniec.“
Dúfame, že tento článok vám pomohol lepšie pochopiť význam kňaza s rozpätými rukami pri oltári a hlbší zmysel svätej omše.