Súčasťou kvality života je pocit radosti a šťastia, hoci absolútne šťastný nie je nikto na svete. Príbehy, ktoré rozpráva farár Marián Kuffa, počúvajú všetci so zatajeným dychom. Sú zo života a sú pravdivé a reálne; také, aké sa stali. Často priame i tvrdé, no vždy láskavé. Farár Marián Kuffa oslavuje práve dnes, na Štedrý deň, narodeniny.
Životopisný portrét kňaza milujúceho tak, ako to ľudia potrebujú, nie ako si zaslúžia. Začítajte sa do pútavého príbehu žakovského farára, ktorý vás inšpiruje. Poznáme ho ako farára zo Žakoviec.
Kázeň o. Mariána Kuffu 25.10.2016
Detstvo a mladosť
Už od malého decka ma vždy volali Maroš. Mama bola Mária, otec mal dve mená: Ján Karol. Keďže starší brat bol Ján a ja som mal byť dievčatko, mal som byť po mame Mária. Chlapci mi hovoria takto: „Farár, meniny máš 25. marca…“ Vtedy je Zvestovanie, teda malé Vianoce a Ježiš prišiel na svet neviditeľne do lona Panny Márie.
Pokračujem: Narodeniny mám na Vianoce - dve hodiny pred Ježiškom - o desiatej večer. Z Kežmarku, som rodený Kežmarčan. (Dlhý smiech). Živým. Vždy som bol veľmi živý. Zo všetkých súrodencov som však bol - môžem povedať - najslabší. Ja som bol vždy maličký, a aj preto ma dedko uprednostňoval. Volával ma Marko. Bol to jednoduchý muž a často mi hovoril o náboženských veciach - napríklad mi dal šoférovať koňa a pritom vysvetľoval jednoduché veci z Biblie. Ako deti sme sa ho napríklad pýtali, ako mohlo sedem chudých kráv zožrať tie tučné?! Dedo nás tiež učil pesničky.
Keď som mal minulý rok chrípku, veľa som ležal a premýšľal o svojom detstve. Ja som sa pocikával celé jasle, celú škôlku a - až teraz to po rokoch vidím - aj celú základnú školu. Celú noc som musel tajne sušiť periny a nemohol som sa priznať, lebo som sa bál, že ma vysmejú. Čo však bolo na tom najzaujímavejšie a najzvláštnejšie? Moja mama. Tŕpol som, že na to príde, že to vyzradí celej rodine, že ma vykričia a vysmejú. Večer som si išiel postielať a pozerám, plachta nie je zožltnutá, ale čisto biela. Čakal som, kedy to povie nahlas, no moja mama o tom nikdy nehovorila. Bol to prejav mimoriadneho milosrdenstva. Nikdy v živote. A nikdy som sa jej ani nepýtal. Nič nepovedala, no rozprávali sme sa očami. Pozrel som sa na ňu, ona na mňa: „Mami, ja ti tak ďakujem za to, že mlčíš. Ani nevieš, ako ťa milujem!“ A mama mi akoby s úsmevom odpovedala: „Aj ja ťa milujem! Viem o tvojom tajomstve, viem o tvojej slabosti. Koľko je takých ľudí, čo zápasia so svojou slabosťou a nevedia z nej vyjsť von? Veľmi dobre im rozumiem.
Chcel som s tým prestať, ponižovalo ma to, no nevedel som to ukončiť. Pred pár rokmi zrazil otca i mamu kamión - otec to prežil, no mama na následky zranení zomrela. Nikdy sme sa na túto tému viac nerozprávali, teším sa, že to v nebi napravíme. Chcem jej predovšetkým poďakovať za to, že mlčala. Moja matka sa to naučila od Panny Márie. Posledný raz som sa pomočil, keď som išiel na prijímačky na gymnázium. Pán Boh odo mňa odobral túto slabosť. Vďaka tomu teraz veľmi rozumiem slabým ľuďom a Boh si ma pre nich chystal. Je to pravda. Môj otec bol agresívny alkoholik. Viem, čo je to celú noc nespať a preplakať, ísť zakrvavený alebo hladný do školy. Poznám to. Môj otec bol „tvrďas“, mama bola zasa veľmi jemná. Dnes potrebujem obidve školy. Pán Boh sa nikdy nepomýlil, že mi dal takýchto rodičov. Keby som mal iba matkinu školu, pri tej jemnosti by ma moji chlapci zabili. Keby som mal iba otcovu školu, tak by som pozabíjal ja ich.
Na jednu situáciu v škôlke. Na záchode nás povyzliekala a nechala nás stáť nahých na schodíku a potom zavolala dievčatá. Bol to veľmi krutý trest. Dodnes mám pred očami, ako na nás ukazovali, ako sa smiali a my sme ich videli akoby cez igelit - so slzami v očiach - a nič sme nemohli urobiť. Bolo to hrozné poníženie a potupenie. Ako som si na to minulý rok spomenul, napadlo mi: Je Rok Božieho milosrdenstva. Odpustil si vôbec tej učiteľke? Môj Bože, ona bola už dosť stará, keď nás učila, teraz je už isto mŕtva. Možno sa trápi v očistci. Okamžite jej odpúšťam.
Poobede prišla mama a ja som na učiteľku ukazoval prstom: „Mami, tamtú učiteľku nemám rád…“ Hneď ma chytila za prst: „Neukazuj, Maroško… Prečo ju nemáš rád?“ „Urobila nám zle!“ Nevedel som to sformulovať ani vysvetliť. Inokedy nás zasa strihali. Robili to tak, že vytvorili zo stoličiek ohrádku, aby sme neušli a brali nás po jednom ako baránkov. Hrozne to bolelo, strihali nás ručne. Bolo to ponižujúce, navyše holič bol pripitý. Keď poobede znova prišla mama, sťažoval som sa jej: „Mama, pozri, ako nás doriadili…“ „Kto, Maroško?“ „Taký ujo.“ Mama ma objala a povedala: „Maroško, pre mňa si ty najkrajší!“ Oni nás zohavili a potupili, moja matka ma milovala takého, akým som práve bol.
Život v službe
Dnes ma nevyzlečú donaha - keď to už urobili v škôlke a na vojne -, dnes ma neostrihajú „na blbečka“, dnes mi pošliapu dôstojnosť. Povedia a vymyslia si také veci, že až pozerám, ako je to možné. Na Slovensku máme päť civilných súdov: okresný, krajský, najvyšší, špecializovaný a ústavný. Na všetkých som už bol, na všetkých na mňa zle rozprávali, neprehral som však ani jeden súdny proces. Už ma nebaví ani vyhrávať. (Dlhé ticho) Toľko poníženia a potupy, čo som si zažil za posledných päť rokov, som doteraz nezažil. Nikdy nebudem brýzgať na Cirkev. Je to božsko-ľudská ustanovizeň, božská časť je vždy svätá, tá ľudská je hriešna. Neskúmal som kto, ale chcel som utiecť do Afriky. Biskup mi však na to povedal: „Nikam nechoď. Ako to bolo s Pánom Ježišom? Keď začal byť na začiatku svojho účinkovania populárny, Nazaretčania sa tešili. „Paráda, je to náš rodák, z Nazareta!“ hovorili. Nenormálne sa tešili. Dokedy sa tešili a radovali? Dovtedy, kým ich nenapomenul.
Keďže robíme projekty v sociálnej sfére, sme v kontakte aj s úradníkmi, s ktorými spolupracujeme. Hneď ma začal zvelebovať: „Vy pán farár, keď zomriete, dajú vás na oltár. Hneď vás tam dajú…,“ prízvukoval. Vychvaľoval ma dovtedy, kým ma nenapomenul. Vtedy som si spomenul na Pána Ježiša. Tento úradník ma vytisol až na oltár, aby ma mohol z tej výšky zhodiť až na zem. Prorok nie je ten, čo predpovedá, ale ten, kto ohlasuje Božiu vôľu. Aj tam som bol „živák“ (smiech). Nebol som ukážkový typ, často som bol v kúte, veľa som vystrájal pánu farárovi na náboženstve. Vôbec si nepamätám, čo nás učil, ale pamätám si, že bol fantasticky dobrý. Keď som bol väčší, stal sa mojím spovedníkom, boli sme fantastickí kamaráti. Pán farár Pataky. Bol u nás kedysi kaplánom. Neplakal som, vedel som veľa vydržať - otec býval niekedy ostrejší - z nosa mi však išla krv. Pýtam sa ho: „Pán učiteľ, za čo to bolo?“ „Ty sa pýtaš, za čo? Až vtedy som sa rozplakal. Keď mi zranil telo, vydržal som to, no keď mi zranil dušu, plakal som až tak, že som sa dusil od plaču. „Pán učiteľ, ja som nikdy v živote nezahrešil. Nikdy. Nikto ma nikdy nepočul hrešiť!
Premýšľal som, že to poviem otcovi, keď prídeme domov. Bolo by to spravodlivé. „Bol u nás, vo vagónke, pracoval s nami, dali sme mu dobrý posudok, tiež som ho podpísal…“ Pomyslel som si: Otec mu podpísal dobrý posudok a on mu zadarmo zbil syna. Mal som už na jazyku otcovi všetko povedať, no nakoniec som to neurobil. Modlil som sa breviár, keď večer niekto zaklopal. Skoro som spadol z nôh. Môj učiteľ. Odrezané chodidlá na pätách, s barlami. Vedel. Keby som bol ešte vtedy ako žiak len spravodlivý, „zabuchol“ by som mu dvere a neprišiel by na faru. Ten človek by skončil ako stratený. Aké je z toho ponaučenie? Áno, cez svätú omšu ho mám pred sebou. Sedáva vedľa starých a chorých. Takých, čo nevedia dobre udržať sople a sliny a on ich utiera. Daktorí sa odťahujú s hnusom, on nie. Milimetre má od krstu, koľkokrát ho skúšam načať: „Začnem ťa už pripravovať na krst,“ hovorím mu. Karta je otočená, ja som jeho šéf a trpezlivo čakám a modlím sa, kedy sa dá pokrstiť. Rozhovor je časť z knihy Farár Marián Kuffa: Boh za teba bojuje do poslednej chvíle.
Život v Žakovciach
Boli ste v Žakovciach???? Pedofili, lesby, homosexuali, recidivisti, vrahovia, ľudia ktorých spoločnosť odkopla…. tí čo nemajú ani cent, o takýchto sa stará otec Maroš Kuffa!!!! Otec Maroš Kuffa: „Diagnóza bezdomovca je človek chorý na lásku, nevedel lásku prijať, lásku dať. My ho učíme dávať a čo dávať? Dávať lásku.. V Žakovciach našlo prístrešok asi 300 bezdomovcov, na Slovensku je asi 3000 ľudí bez domova ( údaj asi z pred 3 rokov).
14.1.2020 som navštívil Žakovce, mimoriadne zariadenie, ktoré nemá obdobu. Volá sa Inštitút Krista Veľkňaza. Tých 256 núdznych sú vlastne bývalí väzni, bezdomovci, alkoholici, narkomani, postihnutí, siroty, týrané ženy, matky s deťmi, lesby, prostitútky, deti z rozvrátených rodín a ústavov, starí i chorí. Tí čo vo svojom živote pochybili alebo iba „nemali šťastie“. Vlastne už nemali nič. A predsa dostali ešte šancu tu v Žakovciach. A nie len šancu, dostali domov, dostali prácu, vieru a lásku. Dnes som si podával ruky aj s ľuďmi ktorí zabili. Bol to zvláštny pocit, hlavne pre mňa. Toľko osudov ľudí a žijú pod jednou strechou, bez psychiatrov, liekov a ešte sú milý a vľúdny. A vy uvažujete nad tým ako je to možné? Jediná „terapia“ ktorá sa tu používa je svätá omša, modlitba ruženca, práca a láska.
Ak by som mal zhrnúť čo som dnes videl do jedného slova, tak som videl „ZÁZRAK“. Farár Marian Kuffa je človek, ktorý obetoval celý svoj život farnosti v Žakovciach . Z ničoho vybudoval za pomoci ľudí , ktorý nemajú strechu nad hlavou ,ktorých spoločnosť neprijala za ich predošlé činy za ktoré sa ocitli na samom dne . On ich miluje ako hriešnikov ,učí ich zaradiť sa do spoločnosti ,pracovať a milovať bližného svojho .Asi pred dvoma rokmi ma otec Kuffa prijal aj s manželom na jeho farnosti . Bola som v nemom údive , aký rešpekt týto ľudia majú pred týmto človekom . Čo všetko spoločne vybudovali a budujú . Akú vieru v niesol do ich sŕdc tento kňaz z tak malej farnosti . Hlása božie slovo tak ako je písané !!!!Ďakujem pánu Bohu za tohoto kňaza ,modlime sa za jeho zdravie .
Marián Kuffa hovorí aj o svojich chlapcoch a dievčatách, o ktorých sa stará, i o tom, ako jeho dielo rástlo až do dnešného dňa. A pomedzi to dávkuje svoj návod na svätosť.
| Údaje o Inštitúte Krista Veľkňaza v Žakovciach |
|---|
| Počet núdznych: 256 |
| Kategórie: Bývalí väzni, bezdomovci, alkoholici, narkomani, postihnutí, siroty, týrané ženy, matky s deťmi, lesby, prostitútky, deti z rozvrátených rodín a ústavov, starí i chorí |
| Terapia: Svätá omša, modlitba ruženca, práca a láska |