Kniha "Moje modlitby svätý Pavol" ponúka hlboký pohľad na témy utrpenia, vykúpenia a osobného vzťahu s Bohom. Táto kniha je inšpirovaná apoštolským listom pápeža Jána Pavla II. a ďalšími teologickými textami, ktoré sa zaoberajú zmyslom ľudského utrpenia a jeho spásonosným významom.
Svätý Pavol píše svoje listy
Utrpenie ako súčasť ľudského života
Téma utrpenia je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života, týka sa ľudí každého stavu a na každom mieste. Ako píše Pavol v Liste Rimanom, "celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz". Utrpenie je také vznešené ako sám človek, pretože vyjadruje jeho vrodenú vznešenosť a svojím spôsobom ju aj prekračuje.
V kontexte Svätého roku vykúpenia je dôležité si uvedomiť, že nástrojom vykúpenia bol Kristov kríž, teda Kristovo umučenie. Cirkev sa má v každom čase snažiť vyjsť človekovi v ústrety na ceste utrpenia.
Tajomstvo utrpenia
Ľudské utrpenie prebúdza v nás súcit, vzbudzuje úctu a napĺňa nás akousi obavou, skrýva sa v ňom veľkosť osobitného tajomstva. Táto jedinečná úcta k akémukoľvek ľudskému utrpeniu má zaujímať prvé miesto v našich úvahách a zodpovedá potrebe srdca a imperatívu viery.
Hoci utrpenie je osobnou záležitosťou, ako objektívna skutočnosť si žiada, aby sme o ňom uvažovali a hovorili, aby sme ho chápali ako celkom konkrétny problém. Priestor ľudského utrpenia je rozsiahlejší a rozmanitejší ako len choroba. Človek trpí rozličnými spôsobmi, do ktorých lekárstvo ešte nevniklo, a to ani vo svojich najvyspelejších vymoženostiach.
Telesné a duchovné utrpenie
Rozdiel medzi telesným a duchovným utrpením má svoj pôvod v dvojitom rozmere ľudskej bytosti. Fyzické utrpenie prežívame, keď nás niečo "bolí v tele", kým duchovné utrpenie prežívame, keď nás niečo "bolí v duchu".
Sväté písmo je veľkou knihou utrpení. Starý zákon nám podáva príklady duchovného utrpenia ako nebezpečenstvo smrti, smrť vlastných detí, bezdetnosť, túžba po vlasti, prenasledovanie, posmech a pohŕdanie trpiacich.
Podľa Starého zákona sa utrpenie a zlo stotožňujú. Iba gréčtina a Nový zákon používajú slovo paschó, ktoré znamená: som niečím postihnutý, cítim, trpím. Kresťanské náboženstvo však jestvovanie človeka pokladá za podstatné dobro a hlása dobrotu Stvoriteľa a dobro stvorení. Človek trpí pre zlo, ktoré je určitým nedostatkom, obmedzením dobra.
Svet utrpenia a otázka "Prečo?"
Ľudské utrpenie vytvára samo osebe akoby osobitný svet, ktorý jestvuje spolu s človekom, v ňom sa objavuje a pomíňa. Svet utrpenia je čosi "roztratené", pretože oddelene zasahuje mnohých ľudí. Trpiaci ľudia sú si navzájom podobní situáciou, v ktorej sa nachádzajú, znášaním toho istého údelu, ako aj túžbou po porozumení a starostlivosti a ustavičnou otázkou o zmysle utrpenia.
V ktoromkoľvek utrpení, ktoré znáša hociktorý človek, i v utrpení celého sveta nutne sa vynára otázka: Prečo? Je to otázka o príčine, o dôvode a zároveň o cieli, a napokon o zmysle utrpenia. Iba trpiaci človek vie, že trpí, a pýta sa po príčine a trpí ešte väčšmi, ak nenachádza uspokojivú odpoveď.
Človek sa môže pohnuto spytovať Boha na túto otázku, s oprávneným úžasom a úzkosťou. Boh však túto otázku očakáva a počúva, ako sme to videli v zjavení Starého zákona. Kniha Jób nám ukazuje, že utrpenie nie je vždy trestom za hriech. Boh skúša Jóba, aby dokázal jeho spravodlivosť.
V Starom zákone badať snahu prekonať mienku, že utrpenie je výlučne trestom za hriech, nakoľko súčasne podčiarkuje výchovnú hodnotu utrpenia - trestu. Utrpenie má viesť k obráteniu, teda k znovuzrodeniu dobra v človeku, ktorý v tejto výzve na pokánie môže spoznať Božie milosrdenstvo.
Božia láska ako odpoveď na utrpenie
Aby sme mohli nájsť pravdivú odpoveď na otázku "prečo" jestvuje utrpenie, musíme svoj pohľad obrátiť na zjavenie Božej lásky, posledný dôvod všetkého, čo jestvuje. Láska je tiež bohatým žriedlom poznania zmyslu utrpenia, ktoré ostane vždy tajomstvom. Aby sme objavili hlboký zmysel utrpenia, sledujúc zjavené slovo Božie, treba nám naširoko otvoriť srdce voči ľudskému subjektu s jeho mnohorakými schopnosťami.
"Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezhynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." Tieto Kristove slová nás uvádzajú do stredu spásonosnej Božej činnosti. Spása znamená oslobodenie od zla.
Praktické aspekty modlitby a duchovného života
Okrem teologických úvah kniha "Moje modlitby svätý Pavol" zdôrazňuje aj praktické aspekty modlitby a duchovného života. Modlitba je základným pilierom nášho vzťahu s Bohom. Je dôležité pochopiť a uveriť, že modlitba je nutný a jedinečný prostriedok na prežívanie kresťanského života.
Je dôležité pochopiť a uveriť, že modlitba je nutný a jedinečný prostriedok na prežívanie kresťanského života. Je dôležité pochopiť a uveriť, že modlitba je nutný a jedinečný prostriedok na prežívanie kresťanského života. Modlitba nemôže byť monológ. Jednoduchá modlitba vytryskuje zo srdca a čaká s vierou na Božiu pomoc. Nepotrebuje azda ani napísané príručky. Všetko čo prosíte, proste s vierou.
Rôzne formy modlitby
- Ruženec: Súhrn celého evanjelia, pri ktorom rozjímame nad udalosťami zo života Ježiša Krista a Panny Márie.
- Pompejská novéna: Novéna neodmietnuteľná, prostredníctvom ktorej si veriaci môžu vyprosiť hojné milosti.
- Eucharistický ruženec: Vhodný počas eucharistickej adorácie, umožňuje pokloniť sa Bohu v Oltárnej sviatosti.
Svätá Terézia ukazuje cestu, na ktorú s milosťou Božou smie vykročiť. Začína sa vyhýbať rôznym príležitostiam, kde by mohla zbytočne strácať čas a zaumieňuje si čoraz viac sa oddávať modlitbe. A ako sa jej to len vypláca! Pán jej veľkodušnosť odmeňuje darmi a dáva jej najavo, že si praje, aby ich prijímala. Počnúc touto kapitolou sa život svätice mení na nový, z vonkajšieho sveta sa čoraz viac presúva dovnútra, zakúša mystické hĺbky.
Spomienka na svätého Jána od Kríža, zakladateľa mužskej vetvy bosých karmelitánov, duchovného syna svätej Terézie a neskôr aj jej duchovného vodcu a znalca jej vnútorných tajomstiev načiera do hĺbok, ktoré Terézia mohla prežívať, keď písala svoju Knihu života.
Svätá Terézia v 23. kapitole sa vracia k pôvodne začatej rozprave o duchovnej ceste, ktorú prerušila predchádzajúcou, 22. kapitolou. Ide o novú knihu jej života, na ktorý sa autorka odteraz už neprestáva zameriavať. Preto hovorí, že sa vracia k „počiatkom“, ale nie svojho života, lež svojich mystických skúseností. Život, ktorý doteraz viedla, bol „jej životom“. Čo bude viesť odteraz, to je „život Boha v nej“. Pán „nech je pochválený zato, že oslobodil“ ju od nej samej, pokorne zvolá.
Terézia síce vnímala, že účinok takejto modlitby bol obrovský, veď sa veľmi polepšila a posilnila. Na niečo ten strach bol predsa len dobrý. Nútilo ju to obracať sa na rôznych kňazov a duchovných, aj svetských duchovne sprevádzajúcich ľudí a zverovať im svoje tajomstvá.
Keď mu tí nevedia poradiť, ba naženú jej poriadny strach, že ju klame zlý, sa obráti - bez toho, aby niekoho poznala - na otcov jezuitov zo Spoločnosti Ježišovej. Tí v roku 1544 založili v Avile Kolégium sv. Víta a od toho roku potom svätica hovorí a píše o udalostiach, ktoré sa odohrávajú v jej duši.
Obava, že by sa mohla mýliť, ju viedla k ustavičnému hľadaniu duchovných osôb, s ktorými by mohla hovoriť a Pán ju usmerňoval k pátrom zo Spoločnosti Ježišovej, hoci ani jedného z nich nepoznala, stačilo jej vedieť, akým svätým životom žili a akým spôsobom viedli život modlitby.
Terézia poznamenáva, že dlho jej trvalo, kým sa konečne rozhodla, že sa polepší, bolo to čosi podobného ako s modlitbou. Keď ju opustila, len ťažko sa k nej mohla vrátiť, lebo už tak upadla vo „vecičkách“ zlých návykov, že nebola schopná pochopiť, že boli zlé, ani to, že potrebovala druhých, ktorí by jej podali pomocnú ruku a zodvihli ju.
Správne vnímala, že išlo o nadprirodzené veci, ktoré jej boli dané a ktorým niekedy nebola schopná odporovať. Uvedomovala si, že nemala iný prostriedok okrem čistého svedomia a úsilia vzdať sa príležitostí na rozptyľovanie - aj keby išlo len o ľahký hriech, alebo o nejakú nedokonalosť.
V Avile sa Terézia dostala cez svetského kňaza Dazu (P. Gracián o ňom poznamenáva, že bol vzdelaným klerikom [+1592]) k Františkovi de Salcedo, ženatému rytierovi, čo vynikal v cnostiach, v modlitbe a láske. Pán udelil Terézii aj dar poznania ľudí, schopnosť oceniť ich dobrotu a dobrý život a takto ho cez svoje dielo zvečnila. Cez neho jej Pán uštedril mnoho milostí. Rozhovory s ním Teréziu vôbec nezaťažovali na duchu, skôr naopak, ich obsah i dosah boli veľké. Práve toho človeka považovala svätica za záchrancu svojej duše, lebo hoci nemá ani štyridsať rokov, už „má modlitbu“ a „žije dokonalý život“.
Je tu kniha, vďaka ktorej bude prebudenie stále reálnejšie. Sme nesmierne šťastní, že na Slovensko prichádza kniha s témou, ako sa modliť. Túžime po otvorenejšom srdci, po väčšej blízkosti Boha. Každý deň zápasíme o kúsok času, ktorý strávime v Božej prítomnosti, no zároveň sa boríme s pocitom, že to nemôže byť všetko a dúfame, že existuje viac. Nie je hanbou priznať si, že niekedy nevieme, ako sa máme modliť. Dokonca aj apoštoli prosili Ježiša, aby ich naučil modliť sa. Pete Greig sa vyučovaniu o modlitbe venuje vyše dvadsať rokov a prichádza podľa nášho názoru s revolučňou knihou. Knižka Ako sa modliť je jednoduchým a prelomovým návodom na modlitbu, na ktorý sme všetci čakali.
Základné princípy modlitby
- Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví.
- Na vyslyšanie modlitby je potrebné srdce očistené od hriechov.
- Dôležité je modliť sa srdcom, nie iba ústami.
- V modlitbe sa uznávame Boha za otca a sprievodcu života.
V ťažkej situácii môžeme a máme prosiť Boha skrze Ducha svätého. Svätý Pavol v liste Rimanom to zdôrazňuje: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba, sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ (Rim 8,26) Modlitbu nemožno adresovať priamo na svätých, ktorí sú len naši sprostredkovatelia u Boha, naši prímluvníci.
Poverám sa treba vyhýbať, napr. mágia, astrológia, vyvolávanie duchov... Na to zvlášť upozorňuje kniha Deuteronomium. „Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia. Nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu.
Veľmi dôležitá je aj modlitba v súkromí, v izbe, čo pripomína evanjelista Matúš :„Ale, keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6,6) Boh vníma aj náš vzdych: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, ...Duch sa prihovára za nás...“ (Rím 8,26)
Dôležité je tiež modliť sa nahlas, to je samozrejmé pre každý dialóg teda aj pre rozhovor s nebeským otcom. Boh nám dal jazyk, dôležitý nástroj pre život, preto volajme: „K tebe Bože volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová.“ (Ž 17,6) Modlíme sa v rôznom postoji: stojačky, na kolenách, sediačky či ležiačky. Dôležité je naše sústredenie, pozornosť a zapojenie srdca. „Na svojom lôžku myslím na Teba, o tebe rozjímam hneď za rána.“ (Ž 63,7)
Veľkou prekážkou vyslyšania modlitby je pýcha: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. Priblížte sa Bohu a on sa priblíži k vám...“ (Jk. 4,6,8) Svätý Pavol neprestáva zdôrazňovať kresťanom: „Nech každý skúma svoje skutky...“ (Gal.6,4) Aby mohol ticho meditovať v ústraní, vyhnúť sa roztržitosti, udržať sa v Božej prítomnosti.
Boh skúša našu vieru a trpezlivosť. „...teraz sa tiež skúša ohňom.“ (1 Pt. Musíme veriť, že Boh odpovedá na naše prosby a modlitby, ale nie iba podľa nášho priania, ale vždy podľa Jeho múdrosti.
V knihe "Moje modlitby svätý Pavol" nájdete množstvo inšpirácií a povzbudení pre svoj duchovný život. Nech vám táto kniha pomôže prehĺbiť váš vzťah s Bohom a objaviť zmysel utrpenia v kontexte Božej lásky.