Literatúra je zrkadlom spoločnosti, odrazom našich túžob, obáv a hľadaní. V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty knižného sveta, od fantasy pre mladých až po hlboké zamyslenia nad vierou a odpustením. Objavíme príbehy, ktoré nás inšpirujú, povzbudzujú a vedú k zamysleniu nad vlastným životom.
Odvážne Srdce a Kráľ Bez Trónu: Fantasy Pre Mladých
Juraj Vojtáš, vyštudovaný ekonóm, sa dnes naplno venuje písaniu kníh - žánru kresťanskej fantasy, ktorý je jeho srdcu blízky. Napísal fantasy pre mladých chlapcov Odvážne srdce a aktuálne pripravuje aj jej pokračovanie Kráľ bez trónu. Spolu s manželkou Ivkou sa usiluje nielen svojim trom synom, ale aj ostatným mladým ukazovať milujúce srdce Boha Otca. Veľmi túži po tom, aby mladí na celom svete objavili, ako ich má nebeský Otec rád.
Jeho cieľom je, aby mladí našli odvahu prijať túto nežnú lásku Boha Otca do svojej duše. Preto som Odvážne srdce preložil aj do angličtiny, aby sa dostalo k čo najväčšiemu počtu mladých. Teraz hľadám spôsob, ako Odvážne srdce v angličtine spropagovať, lebo zatiaľ o ňom nevie mnoho ľudí.
S humorom hovorí, že hoci mám štyridsať, v duši som stále mladý chlapec túžiaci po dobrodružstve a kráse. A teda je pre mňa prirodzené písať pre mladých. Že si ich vysníval, že ich nesie v dlani celý život a sprevádza ich vo všetkom, čo prežívajú. Že spolu s nimi trpí aj sa raduje, smeje sa aj plače. Aj počas tejto koronakrízy.
Čitateľská Vášeň a Inšpirácia
Odjakživa ma bavilo čítať foglarovky, mayovky, o Tarzanovi. Sme taká čitateľská rodina. Čítam veľmi rád, od dobrodružných kníh cez filozofické a teologické až po atlasy a encyklopédie. Jednoznačne je u mňa na prvom mieste Biblia. Mám dobrú skúsenosť s ranným čítaním evanjelia pri raňajkách pre celú rodinu. Nasmeruje to náš pohľad Božím smerom.
Keď som čítal o Abrahámovi, ako na staré kolená opustil pohodlie rodného mesta a vydal sa do neznáma, povzbudilo ma to opustiť ľudské istoty a ísť za Božím volaním a začať sa venovať písaniu na plný úväzok. Cítil som, že Boh ma volá k písaniu kníh pre mladých. Totiž, Abrahám putoval dlhé roky a veľakrát zablúdil, kým došiel do zasľúbenej zeme.
Pevne verím, že Boh sa o mňa a moju rodinu postará. Už teraz mi daroval na cestu veľký dar, striedmosť. Aj pre moje deti je to veľký dar, môcť vyrastať v skromnosti.
Odporúčané Knihy
Okrem klasiky, ktorou je Pán prsteňov od J. R. R. Tolkiena, a Kroník Narnie C. S. Lewisa je mojou obľúbenou knihou Hraničiarov učeň. John Flanagan vo viac ako desiatich dieloch s citom rozpísal otcovský vzťah hraničiara Halta a jeho učňa, siroty Willa. Potom je to Čaroles od Brandona Mulla. Pre mladších čitateľov odporúčam sedem kníh Káju Maříka od F. Hája, je to idylický príbeh z Čiech zo začiatku dvadsiateho storočia.
Povolanie a Spytovanie Svedomia
Fantasy žáner som objavil cez Tolkienovho Pána prsteňov. Bol som unesený nádherne napísaným príbehom. Saleziáni nás viedli k tomu, aby sme si večer spytovali svedomie. A tak som si už odmala písal denník a pokračujem v tom dodnes. Tam siahajú moje počiatky formulovania myšlienok a ich zapisovanie. Na večernú modlitbu sa teším celý deň, lebo viem, že si zhrniem celý deň. Získam nadhľad nad poslednou hodinou napätia pri ukladaní detí do postele.
Aj som sa hanbil, aj som bol rád. Na strednej škole sme mali napísať úvahu o nočnej prírode. Otvoril som svoju dušu a opísal, ako vidím pokojný zasnežený les v noci. Učiteľka bola dojatá. Myslím, že aj jej povzbudeniu vďačím za myšlienku písať príbehy. Jedna z mojich poviedok sa mi páčila viac ako ostatné a zatúžil som ju rozpísať viac.
A potom sa to začalo, postavy v nej sa začali rozvíjať samy od seba. Bolo to krásne obdobie - sledovať, ako sa dej predo mnou sám odvíja. Stačilo sadnúť ku klávesnici a písať.
Náboženská Literatúra a Výchova Detí
Som nadšený, koľko dobrých kníh sa píše a prekladá do slovenčiny. Som veľmi rád, že sa prekladajú tí najlepší kresťanskí autori z celého sveta. Čo sa týka kresťanskej fantasy na Slovensku, tá je odrazom osobného prežívania každého autora. Pre rodičov je to jednoduché: vypnite elektroniku a čítajte s deťmi odmalička knižky.
A čítajte si aj sami, keď vás deti uvidia, budú to brať ako samozrejmosť. Vraj sa odporúča čítať aj deťom, ktoré si už vedia samy prečítať knihu. Lebo majú naporúdzi silnejšie stimuly. Vo výchove je preto podľa mňa nutné regulovať čas, ktorý mladí strávia v online svete, a zároveň ich vychovávať k správnemu používaniu digitálnych technológií. Napríklad tým, že im ukážeme, ako sa tvorí digitálny obsah. Keď poznáme, ako niečo funguje, nezíska si to nad nami nadvládu tak ľahko.
Môžeme pomôcť zmeniť našich mladých prijímateľov na tvorcov digitálneho obsahu. Je veľký rozdiel, či niekto len pozerá videá, alebo či dokáže aj niečo zmysluplné natočiť. Dobrým nápadom je zaobstarať mladým digitálnu čítačku. Ak si človek číta e-book na smartfóne, láka ho x ďalších možností a vyrušujú ho desiatky notifikácií.
Saleziánska Spolupráca a Charizma
Pochádzam z Košíc, kde som chodil odmalička k saleziánom. Najprv na tajné stretká ešte počas komunizmu, potom do oratória na košickej Kalvárii. Počas vysokoškolských štúdií som v Bratislave stretol svoju budúcu manželku. A tak sme vstúpili k saleziánom spolupracovníkom. Je celá preniknutá nádejou a radosťou vzkrieseného Krista. Táto charizma stojí na troch pilieroch: rozum, viera a láskavosť.
No po roku v konzultačnej firme a dvanásťhodinových pracovných šichtách som si uvedomil, že toto nie je to, čo chcem robiť. Odvtedy hľadám rovnováhu práce a osobného života. A zároveň som sa snažil robiť prácu, ktorá má hlbší zmysel, nielen vytvárať zisk pre akcionára. V rámci hľadania tejto rovnováhy a zmysluplnosti som vystriedal niekoľko zamestnaní, až som začal pracovať na saleziánskej Strednej odbornej škole svätého Jozefa Robotníka v Žiline.
Potom v práci nastal pre mňa zlom. Napísal som Odvážne srdce a ľuďom sa to veľmi páčilo, pýtali sa na pokračovanie. A v srdci som zacítil túžbu venovať sa písaniu naplno. A tak som zariskoval, dal som výpoveď a už druhý rok sa naplno venujem písaniu dobrodružných príbehov pre mladých s kresťanskými hodnotami.
Keď boli naše deti mladšie, spolu s manželku Ivkou sme viedli Átrium Dobrého Pastiera. Je to spôsob, ako deťom zážitkovou formou, cez rôzne scénky, priblížiť prežívanie viery. Keď môj najstarší syn dosiahol desať rokov, založili sme v saleziánskom oratóriu stretko, kde sa stretávajú jeho rovesníci.
Mladí podľa mňa túžia, aby sme si ich všimli. Je pravda, že ak malému dieťaťu zapnete na mobile rozprávky, bude ticho. Ale ono túži po vašej pozornosti. Mladí túžia po našej úprimnosti, aby sme boli autentickí. A radi s nami trávia čas.
Mladí nám pomáhajú byť autentickí a nesebeckí, sú pre nás veľkým darom. Deti nás učia žasnúť nad tými najobyčajnejšími vecami a mladí nám ukazujú, aké je krásne mať sny a ísť za nimi. V dospelosti je toľko vecí, ktoré nás ubíjajú. Rutina, sklamania, neúspechy.
Ako prvé vnímam voči Bohu svoje synovstvo. Že som milovaným Božím dieťaťom, jeho vysnívaným miláčikom. Silno vnímam, že Boh mi fandí a teší sa zo mňa. Svoje otcovstvo, manželku Ivku a naše deti vnímam ako veľký dar. Keď vedľa vás spokojne spí vaše dieťa, je to raj na zemi. Ak po celom dni spolu za stolom večeriame, už tu sa začína večnosť.
Stíšme sa, zastavme sa a vnímajme, čo nám Boh hovorí. On k nám neustále prehovára, len cez hluk povinností a zábavy ho nepočujeme. Ja jediný som ten, kto môže rozhodnúť, čo sa do môjho vnútra dostane a čo nie. Osvedčila sa mi častá svätá omša a spoveď, večerné spytovanie svedomia.
Poďme do prírody. Cez krásu prírody nám Boh hovorí: „Pozri, túto nádheru som stvoril pre teba, pretože ťa veľmi milujem. Slúžme druhým: pomôžme niekomu v okolí, pošlime finančný dar na dobrú vec, to presekne putá mamony, ktoré nás Európanov tak silne zvierajú. Buďme vďační. Po návšteve nemocnice sme vďační za to, že sme zdraví. Ak si uvedomíme, na koľkých miestach sú kresťania prenasledovaní, môžeme chváliť Boha za tridsať rokov náboženskej slobody na Slovensku a že tu máme sedemdesiatpäť rokov mieru.
Odpusťme všetkým, ktorí nás zranili a ublížili nám. Pomodlime sa za nich, prepusťme ich zo svojho hnevu a nenávisti. Odovzdajme ich Božiemu nekonečnému milosrdenstvu. Premodlime spätne svoj život. Vnímajme, v ktorých okamihoch nás Boh ochránil od zla, kde nám preukázal dobro, ako bol s nami v ťažkých situáciách. Dajte sa do toho, nebojte sa. Vaše nápady sú veľkým darom od Boha a môžete nimi obohatiť a skrášliť svet.
Po ceste sa k vám pridajú ľudia, ktorých potrebujete, aby vaše dielo uzrelo svetlo sveta. Dnes máte toľko možných formátov, ako prezentovať svoje nápady: video, pieseň, počítačová alebo stolná hra, kniha, blog, vlog. Je toľko platforiem, kde sa dá uverejňovať obsah. Tento svet potrebuje počuť o nádeji uprostred utrpenia, o radosti uprostred smútku, ktorý pramení z pôžitkárstva. O viere, že náš život trvá večne, a preto dočasným veciam treba prikladať prislúchajúcu dôležitosť.
Buďte vďační za každú radosť, námahu aj bolesť a utrpenie v našom živote. Prajem vám, aby vaše činnosti počas dňa, ktoré robíte, vaša práca, čas doma s rodinou, s blízkymi boli veci, ktoré robíte naplno.
Dobrodružné knihy pre mladých s kresťanskými hodnotami od Juraja Vojtáša sa dajú kúpiť a objednať vo všetkých kresťanských aj svetských kníhkupectvách.
Odpustenie a Spoveď: Cesta k Zmiereniu
Recenzia z bloguNázov knihy Dobrá spoveď nad zlato mi ihneď pripomenul snáď všetkými obľúbenú rozprávku Soľ nad zlato. Zamyslela som sa nad tým, ako symbolicky a zároveň výstižne autor knihu pomenoval. Kto z nás sa nedopúšťa chýb? Tak ako v rozprávke, tak i v živote je potrebné s chybami pracovať. Našim deťom je najmä v školskom prostredí plnom nových učebných metód už odmala vštepované, že chyba je naša kamarátka.
Autor nás svätou spoveďou sprevádza naozaj dôkladne z rôznych uhlov pohľadu a tiež s istou dávkou humoru.„Cieľom sviatosti zmierenia nie je ponížiť ma pre môj hriech, ale pozdvihnúť ma z neho prostredníctvom Božej milosti, ktorú mi Otec ponúka z lásky.” (str. 32)V knihe nájdeme mnohé povzbudenia nielen v súvislosti so svätou spoveďou. Nájdeme tam povzbudenie do života s Bohom. Myšlienky a zamyslenia z tejto knihy mi ani po jej prečítaní neschádzajú z mysle.„Je Boh milosrdný alebo spravodlivý?” (str. 109)
V závere knihy nájdeme pomôcku na prípravu pred sviatosťou zmierenia. Je prehľadne spracovaná, a preto sa k nej čitateľ môže vracať zas a znova. Vždy v nej nájde odpoveď na to, čo potrebuje. Knihu odporúčam všetkým tým, ktorí sa z nejakého dôvodu boja pristúpiť ku sviatosti zmierenia, i tým, ktorí ju odkladajú na neurčito. Kniha im môže pomôcť prekonať ich obavy a tiež im pomôže lepšie pochopiť význam svätej spovede.
Spoločenstvo Dismas: Nádej pre Väzňov
So spoločenstvom Dismas slúžite vo väzniciach na Slovensku už takmer osem rokov. Keď som po vykonaní vojenskej služby premýšľal, kam ďalej, rozhodol som sa pokračovať v ich šľapajach. Pri tejto práci som ostal dvadsať rokov. Musím priznať, že v čase, keď som nastúpil, by mi ani len nenapadlo, že raz by som mohol vstúpiť do takejto služby. Do Leopoldova sa dostávajú väzni za tie najťažšie zločiny, mnohí aj na doživotie. V spoločnosti sa preto stretávajú väčšinou s nepochopením a opovrhnutím. Keď som sa však obrátil, môj pohľad na nich sa úplne zmenil.
Ja vždy hovorím, že minca má dve strany a svet sa pozerá len z jednej. Možno až 98 percent ľudí vidí vo väzňoch stratené prípady, no Boh sa na nich pozerá i z tej druhej strany, z perspektívy nádeje. Prosil som ho, aby mi pomohol vidieť ich tak, ako ich vidí on. Tento nový uhol pohľadu na väzňov ma postupne viedol k tomu, že som začal chodiť aj do iných väzníc v rámci svojho osobného voľna.
Menom Dismas sa tradične nazýva lotor, ktorý visel na kríži po Ježišovej pravici. Bol odsúdený za vraždu, no Ježiš videl jeho pokoru, pokánie a zmiloval sa nad ním. Dismas sa tak stal vôbec prvým svätým.
Na prvé stretnutie prišlo asi päťdesiat mužov. Myslím, že spočiatku nevnímali, že ide o kresťanský koncert. Prišli preto, že už pätnásť rokov neboli na kultúrnom podujatí. Postupne, ako zaznievali piesne a svedectvá o Božej milosti, som však vnímal, že sa v ich vnútri niečo začalo hýbať. Na tvárach mnohých som videl snahu zadržiavať slzy. Nechceli sa rozplakať a zosmiešniť pred ostatnými.
Čo nasledovalo? Po koncerte som oslovil nadriadených s požiadavkou na založenie krúžku, v ktorom by sa väzni modlili, čítali Sväté písmo a učili sa kresťanské piesne. Počítal som s krúžkom pre tridsať ľudí, no nadriadený mi zveril celý ústav, teda vyše tisíc väzňov. Nevedel som, akú odozvu mám očakávať a či vôbec niekto prejaví záujem. Najskôr sme boli len dvaja, no skupina sa rýchlo rozrastala, o dva mesiace nás bolo už 20 a v súčasnosti je nás v spoločenstve 570. Okrem Slovenska máme členov aj v Česku, Nemecku a Anglicku. Z nich je však viac ako 410 už na slobode.
O sile nášho spoločenstva najlepšie vypovedá to, že zo všetkých prepustených sa vrátili opäť do basy menej ako dve percentá. Zo štatistík pritom vyplýva, že recidíva väzňov na Slovensku je viac ako 70 percent. Ukazuje sa, že modlitba a život postavený na Božom slove dokážu skutočne zmeniť správanie a charakter človeka. Dvojpercentná recidíva je skutočne obdivuhodný výsledok.
Zo stretnutí s nimi vnímam, že si vážia svoju rodinu, priateľov a že sú vďační aj za tú minimálnu mzdu, ktorú dostanú. Práve nezriadená túžba je totiž to, čo ich do väzenia dostalo. Ten pocit, že majú stále málo, že potrebujú niečo navyše. V snahe uspokojiť si túto nenaplnenú potrebu sa napokon uchyľovali k trestnej činnosti.
Roky stretávate väzňov odsúdených na desiatky rokov. Väzni to majú o to náročnejšie, že žijú s vedomím, že neublížili len človeku, pre ktorého sa dostali do basy, ale aj svojim deťom, ktoré ostali bez otca a nejedny i v detskom domove. Všetky tieto veci na nich vo väzení, kde trávia väčšinu času v tichu a v samote, doliehajú a musia sa s nimi vysporiadať. To je na zbláznenie. Je to ako jed, ktorý človeka vnútorne rozožiera.
Na začiatku každého nášho úsilia by mala byť modlitba. Každý týždeň - od piatka rána do soboty polnoci - mávame nepretržitú 40-hodinovú modlitbu, keď z tisícky odsúdených sa modlí každý väzeň minimálne jednu hodinu. Po určitom čase, ako sme sa takto pravidelne stretávali na modlitbe, som im povedal, že na nich pozorujem viditeľné zmeny, ale že zároveň chcem, aby sa menili aj nefunkčné vzťahy s ich rodinami.
Pamätám si, že o dva týždne za mnou prišiel jeden odsúdený a povedal mi, že keď zavolal svojej mame s prosbou, či sa s ním môže v sobotu modliť, začala strašne plakať. Celý život sa vraj modlila, aby jej syn opäť našiel cestu k Bohu, a v ten deň sa jej to splnilo. Veľa väzňov priznalo, že bili svoje manželky a deti, okrádali svojich rodičov a zaujímali sa len o seba. Rozplakal sa, no zároveň priznal, že je šťastný, pretože jeho mama dostala to, za čo sa celý život modlila.
Ešte neuveriteľnejšie bolo, že keď toto svedectvo zdieľal pred ostatnými spoluväzňami, jeden z nich sa postavil a povedal, že je rád, že je vo väzení. Dôvodom bolo, že vonku by Krista nikdy nespoznali tak ako tu. Veľa z nich priznalo, že bili svoje manželky a deti, okrádali svojich rodičov a zaujímali sa len o seba. A vo väzení sa ich život obrátil o 180 stupňov.
Medzi väzňami nie je vlažnosť. Buď plačú, chcú ísť na spoveď a menia svoje životy, alebo, naopak, sú nervózni. Vo väzniciach sú len dva tábory, vlažnosť tam nehľadajte. Tí, ktorí uveria, to tam majú ťažké.
Raz, ako som išiel na oddelenie, v ktorom sú väzni odsúdení na doživotné tresty, jeden z nich rozprával svoje svedectvo. Povedal, že neprejde deň, keď by neoľutoval to, čo spravil. V slzách prosil Boha o odpustenie, no zároveň vedel, že vonku je jeho svokra, ktorej svojím skutkom ublížil a s ktorou sa ešte nezmieril. Preto jej napísal list, v ktorom ju poprosil o odpustenie, že jej zabil dcéru a tri vnúčatá. A viete, čo mu napísala? Že mu odpúšťa a že sa za neho modlí. Nakoniec prišla za ním aj na návštevu.
Je to ako pohár čistej vody, do ktorej sme si priliali jed. Keď som schopný modliť sa za svojich nepriateľov a tých, čo mi ublížili, ja si vylejem jed zo svojho pohára. Ale keď človek ostáva v neodpustení a v tom, že mu bolo ublížené, hoc i právom, ostáva v ustavičnom dialógu so svojimi myšlienkami plnými sebaľútosti a so svojím hnevom.
Myslím, že Božia milosť v tom hrá najdôležitejšiu rolu, no často je kľúčové, aby sme boli my tými, ktorí spravia prvý krok. Preto aj chodíme do väzníc, aby boli väzni schopní vykročiť na túto cestu smerom k slobode, teda k večnému životu.
Ukážem im knihu od väzňa odsúdeného na doživotie. Na obálke tejto knihy je nakreslené srdce, ktoré je takmer celé z kameňa a len posledný kúsok je ešte z mäsa. Sami si zažili, aké ťažké to pre nich bolo, keď spáchali nejaký zločin prvýkrát, a o koľko ľahšie ho spáchali desiatykrát.
Doživotní sa modlia sedem až desať hodín denne. Najlepšie sa ohlasuje evanjelium doživotným a v maximálnom stupni stráženia. Ale keď človek vie, že ho čaká ešte pätnásť rokov, tak je otvorenejší počúvať. Začali sa viac usmievať a mali v sebe väčší pokoj.
Keď sa totiž väzeň ráno zobudí, jeho prvé myšlienky smerujú k tomu, kto za neho čo urobí, u koho si čo vybaví, koho na čo využije, aby dosiahol to, čo chce. Ale keď sa zobudí kresťan, má radosť z toho, že môže slúžiť iným. Keď odkloníme svoj zrak od seba a zameriame ho na potreby iných, vtedy prichádza do nášho srdca pravá radosť.
Za mesiac mi príde aj dvesto listov od rôznych väzňov. Pred prečítaním každého jedného z nich sa modlím so svojou manželkou a svojimi štyrmi deťmi, aby som bol vedený Duchom Svätým, keď naň budem odpisovať. A som naplnený hlbokou radosťou a pokojom.
Pamätám si na list, ktorý som dostal pred pár rokmi od jedného z odsúdených na doživotné tresty. Písal mi, že prvýkrát sedel za vraždu ešte v deväťdesiatych rokoch. Pustili ho a našiel si družku, ktorá mala dieťa a on s ňou čakal ďalšie. Problémom bolo, že si zvykol vypiť. Raz, keď bol v nálade, zobral si na ramená dieťa svojej družky a padol tak nešťastne, že dieťa skončilo v nemocnici a o pár dní zomrelo. Opäť skončil vo väzení a tam mu jeho družka napísala, že sa mu narodilo dievčatko. Písal mi, že už je to 25 rokov a on o svojej dcére nevie nič. Nevie, či žije, ako sa volá… Prosil ma, aby sme ho zahrnuli do našich sobotňajších modlitieb.
Bol som tam v mikine s nápisom Dismas a prišla za mnou jedna dievčina a spýtala sa ma, či som kapitán Libant z leopoldovskej väznice. Myslel som si, že je to niekto z organizátorov, ale ona povedala, že je dcéra muža odsúdeného na doživotie v Leopoldove. Najkrajšie bolo, keď som potom pred Vianocami čítal list jej otca, kde písal, alebo skôr plakal, ako spomínal v liste, že jeho dcéra prišla za ním pred dvoma týždňami po prvýkrát na návštevu do väzenia a on sa dozvedel, že má vnuka. Ani si neviete predstaviť, aký bol šťastný. Takéto príbehy sú posolstvom nádeje i pre mňa.
Tabuľka: Porovnanie Recidívy Väzňov
| Skupina | Recidíva |
|---|---|
| Spoločenstvo Dismas | Menej ako 2% |
| Väzni na Slovensku | Viac ako 70% |
Táto tabuľka jasne ukazuje, aký významný vplyv má spoločenstvo Dismas na znižovanie recidívy medzi väzňami. Ich metódy, založené na modlitbe a viere, prinášajú skutočné zmeny v životoch tých, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti.