Ježiš Kristus, centrálna postava kresťanstva, zanechal hlboký odkaz, ktorého jadrom je láska a obeta. Jeho život, slová a skutky, a predovšetkým jeho umučenie a smrť na kríži, sú živým zjavením jeho lásky k Otcovi a ľuďom.
Nasledovanie Krista a prikázanie lásky
Ježiš žiada, aby sme kráčali po jeho stopách a nasledovali ho na ceste jeho lásky, lásky, ktorá sa bez zvyšku odovzdáva bratom z lásky k Bohu: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Toto „ako“ vyžaduje napodobniť Krista, jeho lásku, ktorej znakom je umývanie nôh: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 14 - 15). Ježišov spôsob konania a jeho slová, jeho skutky a príkazy sú mravným pravidlom kresťanského života. Napodobňovať práve túto lásku žiada Ježiš od všetkých, čo ho nasledujú.
To je „nové“ prikázanie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34 - 35). Táto častica „ako“ naznačuje aj mieru, akou Ježiš miloval a akou sa jeho učeníci majú navzájom milovať. Po tom, čo povedal: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12), pokračuje Ježiš slovami, ktoré poukazujú na obetný dar jeho života na kríži, na svedectvo jeho lásky až „do konca“ (Jn 13, 1): „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).
Vyzývajúc mladíka, aby ho nasledoval na ceste dokonalosti, Ježiš od neho žiada, aby bol dokonalý v prikázaní lásky, v „jeho“ prikázaní: aby sa zapojil do úkonu bezvýhradného sebadarovania, aby napodobňoval a rozvíjal tú istú lásku, akú mal „dobrý“ Učiteľ, ten, čo miloval „až do konca“. Ježiš to žiada od každého človeka, ktorý ho chce nasledovať: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24).
Vnútorná premena a účasť na Kristovom tele
Nasledovanie Krista nie je jednoduchým vonkajším napodobňovaním, pretože sa dotýka vnútra človeka. Byť Kristovými učeníkmi znamená stať sa podobnými tomu, ktorý sa stal sluhom až po obetovanie seba samého na kríži (porov. Flp 2, 5 - 8). Vierou Kristus prebýva v srdciach veriacich (porov. Ef 3, 17) a takýmto spôsobom sa učeník pripodobňuje svojmu Pánovi a nadobúda jeho črty. To je ovocie milosti a činnej prítomnosti Ducha Svätého v nás. Napojením sa na Krista stáva sa kresťan údom jeho Tela, ktorým je Cirkev (porov. 1 Kor 12, 13 - 27).
Pôsobením Ducha krst radikálnym spôsobom pripodobňuje veriaceho Kristovi vo veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania, oblieka mu Krista (porov. Gal 3, 27): „Blahoželajme a ďakujme,“ volá sv. Keď človek krstom umiera hriechu, dostáva nový život (porov. Rim 6, 3 - 11); keď žije pre Boha v Kristovi Ježišovi, je povolaný kráčať v Duchu a prinášať v živote jeho ovocie (porov. Gal 5, 16 - 25). Účasť na Eucharistii, sviatosti novej zmluvy (porov. 1 Kor 11, 23 - 29), je potom vrcholom pripodobnenia sa Kristovi, prameňu „večného života“ (porov. Jn 6, 51 - 58), princípom a jadrom obetovania seba samého, čoho pamiatku - ako dosvedčuje Pavol - prikazuje Ježiš konať pri eucharistickej slávnosti a v živote: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26).
Božia moc a milosť
Záver Ježišovho rozhovoru s bohatým mladíkom znie trpko: „Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok“ (Mt 19, 22). Nielen boháč, ale aj sami učeníci sú zarazení Ježišovou výzvou, aby ho nasledovali, keďže jeho požiadavky prevyšujú ľudské túžby i sily: „Keď to učeníci počuli, veľmi sa divili a hovorili: ,Kto potom môže byť spasený?‘“ (Mt 19, 25). Učiteľ však poukazuje na Božiu moc: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19, 26).
V tej istej kapitole Matúšovho evanjelia (19, 3 - 10) Ježiš pri výklade Mojžišovho zákona o manželstve odmieta právo na vyhnanie manželky a pri skúmaní Mojžišovho zákona sa vracia k závažnejšiemu a dôležitejšiemu začiatku: k pôvodnému zámeru, ktorý mal Boh s človekom a na ktorý už človek po hriešnom páde nestačí: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak“ (Mt 19, 8). Pripomínanie „začiatku“ zaráža učeníkov, ktorí reagujú týmito slovami: „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa“ (Mt 19, 10). A Ježiš, odvolávajúc sa osobitným spôsobom na charizmu celibátu „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 12), ale vyhlasujúc všeobecnú normu, poukazuje na novú, obdivuhodnú možnosť danú človeku z Božej milosti: „On im povedal: ,Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané‘“ (Mt 19, 11).
Iba vlastnými silami nemôže človek napodobňovať a prežívať Kristovu lásku: súcim pre túto lásku sa stáva iba pomocou daru, ktorý prijal. Ako Pán Ježiš prijíma lásku od svojho Otca, tak sa aj on delí o ňu s učeníkmi: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15, 9). Kristovým darom je jeho Duch, ktorého prvým „ovocím“ (porov. Gal 5, 22) je láska: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Sv. Augustín sa pýta sám seba: „Je to láska, čo umožňuje zachovávať prikázania, a či zachovávané prikázania plodia lásku? Kto by sa škriepil, že láska nie je prednejšia?
Zákon a milosť
„Veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti“ (Rim 8, 2). Týmito slovami nás apoštol Pavol uvádza do úvahy o vzťahu medzi zákonom (starým) a milosťou (novým zákonom) pod zorným uhlom dejín spásy, ktoré sa završujú v Kristovi. Pavol uznáva výchovnú úlohu zákona, ktorý tým, že umožňuje hriešnemu človeku spoznať svoju nemohúcnosť, a tak sa zbaviť hrdosti na svoju sebestačnosť, robí ho ochotným prosiť o „život v Duchu“ i prijať ho. Iba v tomto novom živote možno zachovávať Božie prikázania. Totiž vierou v Krista sme ospravedlnení (porov. Rim 3, 28): túto „spravodlivosť“ zákon vyžaduje, ale nemôže ju dať nikomu, každému veriacemu ju sprístupňuje a darúva Pán Ježiš.
Pavlovu dialektiku zákona a milosti obdivuhodne zhŕňa sv. Lásku a život podľa evanjelia nemožno chápať v kategórii príkazu, pretože ich požiadavky presahujú ľudské sily; stávajú sa dosiahnuteľným len ako výsledok daru Boha, ktorý privádza k rozvahe, ktorý svojou milosťou uzdravuje a premieňa srdce človeka: „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“ (Jn 1, 17). Preto sa prisľúbenie večného života spája s darom milosti a dar Ducha, ktorý sme prijali, stáva sa už „závdavkom nášho dedičstva“ (Ef 1, 14).
Dar a povinnosť
Týmto spôsobom sa odhaľuje osobitná a autentická podoba príkazu lásky a dokonalosti, ku ktorej Pavol smeruje: ide práve o schopnosť, ktorej sa človeku dostáva iba vďaka milosti, darom od Boha vďaka jeho láske. Napokon vedomie, že sme prijali dar a že v Ježišovi Kristovi vlastníme Božiu lásku, plodí a udržiava vedomú odpoveď nezištnej lásky k Bohu a medzi bratmi, ako naozaj naliehavo pripomína apoštol Ján vo svojom prvom liste: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska… Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého… My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 7 - 8; 11; 19).
Túto nerozlučnú spätosť medzi Pánovou milosťou a ľudskou slobodou, medzi darom a povinnosťou, vyjadril sv. Dar neumenšuje, ale umocňuje mravnú požiadavku lásky: „A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal“ (1 Jn 3, 23). V láske možno „zostávať“ iba vtedy, ak sa zachovávajú prikázania, ako hlása Ježiš: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Jn 15, 10). Svätý Tomáš, ktorý zhrnul všetko, čo sa týka jadra Ježišovho mravného posolstva aj hlásania apoštolov, a v obdivuhodnej syntéze predložil významnú tradíciu východných i západných cirkevných otcov - najmä sv. Vonkajšie predpisy, o ktorých hovorí evanjelium, uspôsobujú prijať túto milosť alebo robia viditeľnými jej účinky v živote. Nový zákon totiž nielen iba hovorí o tom, čo treba robiť, ale navyše dáva silu „uskutočniť pravdu“ (porov. Jn 3, 21). V tom istom čase sv.
Kristus - Učiteľ a spoločník
Ježišov rozhovor s bohatým mladíkom pokračuje istým spôsobom v každom historickom období, teda aj dnes. Otázka: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ vzniká v srdci každého človeka a vždy jedine Kristus poskytuje úplnú a konečnú odpoveď. Učiteľ, ktorý učí o Božích prikázaniach, ktorý pozýva, aby sme ho nasledovali, a ktorý dáva milosť k novému životu, je vždy prítomný a činný uprostred nás podľa prisľúbenia: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Paralela Kristových čias s človekom ktorejkoľvek doby sa uskutočňuje v jeho tele, ktorým je Cirkev: preto Pán prisľúbil svojim učeníkom Ducha Svätého, ktorý im pripomenie jeho prikázania a bude ich o nich poúčať (porov. Jn 14, 26) a stane sa začiatkom prýštiacim do nového života vo svete (porov. Jn 3, 5 - 8; Rim 8, 1 - 13).
Mravné prikázania, ktoré Boh uložil v starej zmluve a ktoré sám vtelený Boží Syn v novej a večnej zmluve predstavil ako dokonalé, treba verne zachovávať a nepretržite uskutočňovať v rozličných kultúrach v priebehu vekov. Povinnosť vykladať ich zveril Ježiš apoštolom a ich nástupcom, keď im dal za ochrancu Ducha pravdy: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10, 16). Vo svetle a sile tohto Ducha splnili apoštoli svoju povinnosť hlásať evanjelium a ukazovať Pánovu „cestu“ (porov. Sk 18, 25), učiac predovšetkým, ako nasledovať a napodobňovať Krista: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).
Etika a život v Cirkvi
V katechéze apoštolov o mravnosti je etické učenie vyjadrené istými normami spôsobu života s povzbudeniami a pokynmi, ktoré sú spojené s historickými a kultúrnymi okolnosťami: vyplýva to z ich listov, ktoré patria do Svätého písma a ktoré poskytujú Duchom Svätým vedený výklad prikázaní, ktoré sa majú uskutočňovať v rôznych kultúrnych okolnostiach (porov. Rim 12 - 15; 1 Kor 11 - 14; Gal 5 - 6; Ef 4 - 6; Kol 3 - 4; 1 Pt a Jak). Cirkev je totiž spoločenstvom viery a zároveň aj života: jej zásadou je „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Nijaká rozorvanosť nesmie ohrozovať harmóniu medzi vierou a životom: jednote Cirkvi zasadzujú ranu nielen kresťania, ktorí pohŕdajú pravdou viery alebo ju podkopávajú, ale aj tí, čo zanedbávajú mravné povinnosti, ku ktorým ich vyzýva evanjelium (porov. 1 Kor 5, 9 - 13). Apoštoli naozaj rozhodne odmietli akýkoľvek rozpor medzi vnútrom človeka a skutkami, ktoré ho vyjadrujú a potvrdzujú (porov. 1 Jn 2, 3 - 6).
Tradícia a učenie Cirkvi
Povinnosť šíriť vieru i učenie o mravnosti a chrániť ich v jednote Cirkvi zveril Ježiš apoštolom (porov. Mt 28, 19 - 20) a táto povinnosť pretrváva v službe ich nástupcov. Toto sa nachádza v živej tradícii, ktorú - ako učí Druhý vatikánsky koncil - „Cirkev vo svojej náuke, živote a kulte zachováva a všetkým generáciám odovzdáva všetko, čím je ona sama. Cirkev v Duchu prijíma a odovzdáva Sväté písmo ako svedectvo „veľkých vecí“, ktoré Boh koná v dejinách (porov. ako verné vyjadrenie Božej múdrosti a vôle. Vnútri tradície sa pod ochranou Ducha Svätého rozvíja autentická interpretácia Pánovho zákona. Ten istý Duch, ktorý je prameňom prikázaní zjavenia a Ježišových príkazov, zaručuje ich nábožné zachovávanie, verné vykladanie a správne aplikovanie v meniacich sa časoch a okolnostiach. Takáto „aktualizácia“ prikázaní je znamením a ovocím hlbšieho skúmania zjavenia a pochopenia nových historických a kultúrnych pomerov vo svetle viery.
Predsa by však sama mala potvrdzovať trvalú platnosť zjavenia a stávať sa súčasťou tej istej interpretácie, ktorú tvorí významná tradícia učenia a života Cirkvi, čoho svedkami sú učenie cirkevných otcov, život svätých, liturgia Cirkvi a Učiteľský úrad. Takto sa Cirkev svojím životom a učením javí ako „stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3, 15), ako aj pravdy o mravnom spôsobe konania. Učiteľský úrad, poslušný Ježišovi Kristovi a verný tradícii Cirkvi, cíti naliehavejšiu povinnosť vyjadriť sa práve k otázkam, ktoré sa v súčasnosti stali predmetom diskusií o problémoch mravnosti a v súvislosti s ktorými vznikli nové smery myslenia i nové predstavy, aby tak pomohol ľuďom kráčajúcim za pravdou a slobodou. Učiť to, čo zodpovedá zdravému učeniu (porov.
Zhrnutie
Uvažovanie o dialógu medzi Ježišom a bohatým mladíkom dáva nám možnosť zhrnúť podstatné prvky zjavenia o mravnom konaní v Starom i Novom zákone. Sú to: podriadenosť človeka a jeho konania Bohu, ktorý „jediný je dobrý“; súvislosť medzi mravným dobrom ľudských skutkov a večným životom; nasledovanie Krista, ktoré otvára človeku perspektívu dokonalej lásky; a konečne dar Ducha Svätého, prameň a opora mravného života „nového stvorenia“ (porov. 2 Kor 5, 17). Ona skutočne verne zachovala to, čo Božie slovo učí nielen o pravde, v ktorú treba veriť, ale aj o mravnom konaní čiže o konaní, ktoré sa páči Bohu (porov. 1 Sol 4, 1), pričom dbá o rozvoj učenia, ktorý je v súlade s napredovaním v pravdách, v ktoré treba veriť. Pod ochranou Ducha Svätého, ktorý ju uvádza do celej pravdy (porov.
Morálna teológia
Uvažovanie Cirkvi nad morálkou, ktoré sa vždy uskutočňovalo vo svetle Krista, „dobrého Učiteľa“, rozvíjalo sa aj osobitnou teologickou formou, ktorá sa nazýva „morálnou teológiou“, vedou, ktorá Božie zjavenie prijíma aj skúma, pričom súčasne odpovedá na požiadavky ľudského rozumu. Morálna teológia je uvažovanie, ktoré sa zaoberá „morálnosťou“ čiže dobrom a zlom ľudských skutkov, ako aj osobou, ktorá ich koná, a v tomto zmysle je prístupná všetkým ľuďom; ale je aj „teológiou“, pretože za začiatok a cieľ mravného konania uznáva toho, ktorý „sám je dobrý“ a ktorý človeku tým, že sa mu oddáva v Kristovi, ponúka šťastie Božieho života. Ten istý koncil povzbudil teológov, aby „pri zachovaní metód vlastných teológii a požiadaviek bohoslovných vied hľadali čoraz vhodnejší spôsob, ako podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Úsilie viacerých teológov z podnetu koncilu už prinieslo ovocie v duchaplných a užitočných úvahách o vieroučných pravdách, v ktoré treba veriť a ktoré treba v živote uplatňovať a ktoré sú podané vhodnejším spôsobom vzhľadom na cítenie a otázky ľudí dnešnej doby. Cirkev, a hlavne biskupi, ktorým v prvom rade zveril Ježiš Kristus službu vyučovania, s vďačnosťou prijímajú toto úsilie a súčasne povzbudzujú teológov, aby pokračovali v diele, ktoré oživuje hlboká a pravá „Pánova bázeň, počiatok múdrosti“ (porov. Prís 1, 7). V pokoncilových teologických diskusiách sa však zároveň objavili niektoré interpretácie kresťanskej morálky, ktoré sa nezhodujú so „zdravým učením“ (porov. 2 Tim 4, 3).
Oslovujúc vás, ctihodní bratia v biskupskej službe, touto encyklikou, túžime v nej predložiť nevyhnutné zásady rozoznávania toho, čo odporuje „zdravému učeniu“, pričom poukážeme na tie základné prvky učenia Cirkvi o mravnosti, ktorým dnes očividne hrozí, že sa budú mylne vysvetľovať, spochybňovať alebo upadnú do zabudnutia. Tieto aj iné otázky - ako: čo je sloboda a ako súvisí s pr...