Nietzscheho Filozofia Pomsty a Kritika Kresťanstva

Friedrich Nietzsche je nepriateľom kresťanstva par excellence a je zbytočné v ňom hľadať také interpretácie, ktoré by túto skutočnosť zjemnili. No stojí za to pozrieť sa na jeho kritiku a nechať sa ňou poučiť. Hoci je kritika kresťanskej morálky prítomná vo viacerých Nietzscheho dielach, v najkoncentrovanejšej podobe sa objavuje v spise Antikrist.

Za jeden z najväčších zločinov kresťanstva považuje Nietzsche pocit krivdy a pomsty, ktorý podľa neho prevláda v mysliach kresťanov. Nemecký filozof používa termín resentiment, ktorý označuje také priľnutie k vybraným hodnotám, ktoré je iba reakciou na neschopnosť dosiahnutia iných hodnôt. Keďže kresťanstvo podľa evanjelia nie je z tohto sveta, musí tak existovať iný svet, protikladný tomu nášmu, a v tomto svete sú kresťanské hodnoty pôvodné a nemusia bojovať s cudzorodými prvkami.

Friedrich Nietzsche

Nietzscheho Pohľad na Ježiša a Pavla

Určité pochopenie má však Nietzsche pre Ježiša. Pokladá ho síce za idiota (v Dostojevského zmysle), pretože hodnoty ktoré presadzuje, sú hodnotami zameranými proti rozkvetu života, sily a sú prospešné iba pre ľudí slabých a neschopných žiť v tomto svete. Oceňoval však jeho úprimnú oddanosť a ochotu umrieť za svoje presvedčenie. Autor Antikrista ďalej upozorňuje na to, že Kristus bol non-konformista a svojím vystúpením proti židovskej elite sa stal buričom, ktorý očakáva zaslúženú smrť a nebaží po sektárskej pomste.

Hlavným Nietzscheho nepriateľom je apoštol Pavol, ktorý „jednoducho preložil ťažisko tohto celého života za tento život.“ (1 Kor 15,14: Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.) Túto neautentickosť Nietzsche nevedel pochopiť: prečo vyznávať nejaké hodnoty len pre odmenu v budúcom živote?

Kritika Kresťanských Hodnôt a Resentimentu

Aj aktuálne výhrady mnohých Cirkvou sklamaných či odpudzovaných sú vyjadrené v úvahách nemeckého mysliteľa a nastavujú zrkadlo i časti dnešného kresťanstva: „‚Nesúďte!‘ hovoria, ale posielajú do pekla všetko, čo im stojí v ceste.

Morálka otrokov a pánov

Poučenie z Nietzscheho Diela

Nietzscheho dielo nás poúča o tom, že podnetné a inšpiratívne myšlienky možno nájsť aj u názorovo vzdialených autorov. Otvorenosť a poznávanie iného myšlienkového sveta nie je tabu, ale nevyhnutnosť, ktorá často vedie k lepšiemu pochopeniu či prehodnoteniu vlastných hodnotových východísk. Ďalším príkladom je Karl Marx, ktorý ako materialistický mysliteľ vystihol zanedbávanie konkrétneho náboženského života, v prospech ideologického boja: „Ak opravdivým konkrétnym bytím náboženstva je pre mňa len filozofia náboženstva atď., tak som aj naozaj nábožný len ako filozof náboženstva, a tak popieram skutočnú nábožnosť i skutočne nábožného človeka.

V česko-slovenskom prostredí existujú preklady takmer všetkých významných diel Friedricha Nietzscheho. Spis Antikrist vyšiel v druhom vydaní v roku 2016 vo vydavateľstve IRIS v preklade Rastislava Škodu. Vydavateľstvo Petrus vydalo tohto roku, prvýkrát kompletne, v slovenskom znení Nietzscheho dielo Vôľa k moci, ktorého osud bol poznačený neautorizovanými redaktorskými zásahmi a politickým zneužitím.

Hyperboreálci a Odvaha

Pozrime si do tváre. Sme Hyperboreálci - a dobre vieme, ako žijeme v ústraní. „Ani po zemi, ani po mori, nenájdeš cestu k Hyperboreálcom“: to vedel o nás už Pindaros. Ešte ďalej za severom, ľadom a smrťou - tam je náš život, naše šťastie … To my sme vynašli šťastie, my vieme cestu, my sme objavili východisko z tisícročného labyrintu. Kto ho našiel okrem nás? Búrka bola v našom vzduchu, príroda, ktorou sme, temnela - pretože sme nemali nijakej cesty. Vzorec nášho šťastia znel: jedno Áno, jedno Nie, jedna priama čiara, jeden cieľ.

Kresťanstvo a Vyšší Typ Človeka

Kresťanstvo neslobodno skrášľovať a parádiť: proti vyššiemu typu človeka viedlo vojnu na život a na smrť, všetky základné inštinkty tohto typu dalo do kliatby a vydestilovalo z nich koncentrát zla, zlého človeka: - silný človeksa stal typicky zavrhnutiahodným, stal sa „skazeným človekom“. Kresťanstvo sa postavilo na stranu všetkého, čo je slabé, nízke, nepodarené; vytvorilo ideál zo vzdoru voči inštinktom zachovať silný život; pokazilo dokonca mysle duchovne najsilnejších pováh, učiac ich vidieť najvyššie hodnoty intelektu ako hriechy a klamstvá, ako pokúšania.

Súcit a Nihilizmus

Kresťanstvo sa nazýva náboženstvom súcitu. - Súcit stojí v protiklade k tonickým hnutiam, ktoré zvyšujú energiu vitálnych pocitov: pôsobí depresívne. Človek stráca silu, keď pociťuje súcit. Súcit pôsobí, že sa ešte zvyšuje a násobí strata sily, ktorú aj tak znamená pre život každé utrpenie. Ak meriame súcit podľa hodnôt rekcií, ktoré zvykne vyvolávať, vynikne jeho životunebezpečný charakter ešte zreteľnejšie. Zhruba sa súcit križuje so zákonom vývoja, a to je zákon selekcie. Ľudia mali odvahu nazvať súcit cnosťou - v každej ušľachtilej morálke sa súcit považuje za slabosť; išli ešte ďalej a urobili z neho tú cnosť, základ a pôvod všetkých cností, - ibaže, pravda, malo by sa pamätať, že to bolo z hľadiska filozofie, ktorá je nihilistická a ktorá si napísala na štít popretie života. V tejto veci mal Schopenhauer pravdu: súcit zapiera život, robí ho hodnejším zapretia, - súcit je prax nihilizmu.

Inštinkt Teológa a Hľadanie Pravdy

Táto otrava siaha oveľa ďalej, ako sa myslí: inštinkt „namyslenosti“, vlastný teológom, som našiel všade, kde sa dnes ľudia považujú za „idealistov“, - kde z dôvodu vyššieho pôvodu berú právo pozerať sa na skutočnosť zvysoka a cudzo … Idealista, celkom ako kňaz, má v rukách (a nielen v rukách!) všetky veľké pojmy a s blahosklonným opovrhovaním ich rozohráva proti „zdravému rozumu“, proti „zmyslom“, „proti poctám“, „dobrému životu“ a „vede“; také veci vidí pod svojou úrovňou, ako škodlivé a zvádzajúce sily, nad ktorými sa vznáša „duch“ vo svojom čírom bytí-sám-pre-seba: - ako keby pokora, cudnosť a chudoba, jedným slovom svätosť, neboli narobili životu až dosiaľ nevýslovne viac zla ako ktorékoľvek skazy a zvrátenosti … Kým sa bude kňaz považovať za vyšší druh človeka, hoci je popierač, ohovárač a travič života z povolania, nebude odpovedi na otázku: čo je pravda? Proti tomuto inštinktu teológa vediem vojnu: jeho stopy som našiel všade.

Kant a Morálka

Ešte slovo proti Kantovi ako moralistovi. Cnosť má byť naším vynálezom, našou najosobnejšou obranou a potrebou: v každom inom zmysle je len nebezpečenstvom. Čo náš život nepodmieňuje, to mu škodí: cnosť, ktorá vznikla iba z pocitu úcty voči pojmu „cnosti“, ako to chcel Kant, je škodlivá. „Cnosť“, „povinnosť“, „dobro ako také“, dobro s charakterom neosobnosti a univerzálnosti - to sú vidiny vyjadrujúce úpadok, úplnú dengľavosť, königsberské číňanstvo.

Nietzscheho Kritika Morálky

Na rozdiel od väčšiny filozofov nielen svojej doby nezanechal Nietzsche nijaký systematický súhrn svojej filozofie. Jeho dielo je silne subjektívne a plné apodiktických (námietky nepripúšťajúcich) výrokov; chýba mu obsahová jednoznačnosť, systematika a nespornosť. V centre našej kritiky však stoja celkom iné Nietzscheho výpovede, a to tie, ktoré sú zamerané na humanistické požiadavky a ideály, napr. „Aristokratizmus zmýšľania najhlbšie podkopalo klamstvo o rovnosti duší; a ak vyvoláva viera na ‘právo väčšiny’ revolúcie, a ak ich bude vyvolávať - je to kresťanstvo, nech sa o tom nepochybuje!, sú to kresťanské zásady, ktoré premenia každú revolúciu na krv a zločin! „Neprávo nespočíva nikdy na nerovnakých právach; spočíva v nároku na ‘rovnaké’ práva. … Čo je zlé? Veď som to už povedal: všetko, čo pochádza zo slabosti, zo závisti, z pomsty.

Odmietanie Kresťanstva a Humanizmu

Otvorene odmietal skoro všetky cnosti a hodnoty, ktoré platia za vlastné humanizmu. Sem patrí v prvom rade jeho zatracovanie etického princípu rovnosti, a to nielen pre sociálnu, ale aj pre právnu oblasť, čo sa dá vyčítať z obidvoch citovaných viet z Antikrista. Preto veľmi neprekvapuje ani Nietzscheho schvaľovanie otroctva, vyslovené v jednom menej známom texte už r. 1872, „Grécky štát“, v knihe Päť predslovov k piatim nenapísaným knihám. Toto schvaľovanie sa netýka len obdobia gréckej antiky, ale platí aj pre Nietzscheho súčasnosť a vrcholí dokonca vetou, že „na nedostatok otroctva zahynieme“. Svoje predstavy silného a slabého života založil Nietzsche na rozdieloch medzi postavami „pánov“ a „sluhov“, pričom prví mohli konať a vládnuť podľa svojej ľubovôle.

Kritika Morálky a Názorov

Vo svojom Antikristovi a iných nábožensko-filozofických knihách neformuloval Nietzsche kritiku náboženstva, ale kritiku morálky. V strede jeho úvah nebolo náboženstvo ako sociálny problém - preto ani nevytvoril nijakú teóriu jeho spoločenskej a individuálnej funkcie, ako napr. Ludwig Feuerbach. Jeho kritické komentáre sa zameriavajú na morálku kresťanstva, ktorú odsudzuje dokonca v „dekadentných“ prejavoch konania a hodnotenia typu ideál rovnosti alebo cnosť súcitu. Keby táto morálka niektorému náboženstvu chýbala, dá sa povedať, Nietzsche by ho bez všetkého prijal.

tags: #nietzscheho #vykupenie #z #pomsty