Jedným z hlavných pilierov, na ktorých stojí ideológia komunizmu je ateizmus. Podľa Marxa je náboženstvo súčasťou ideológie, využívanej kapitalistickým svetom, ktorá bráni obyvateľstvu uvedomovať si to, že je utláčané a vykorisťované. Náboženstvo je teda využívané na odklonenie pozornosti a napomáha tak udržiavať poriadok a poslušnosť. Komunistická strana Československa očakávala úplnú likvidáciu cirkví a náboženských spoločností, pričom sa predpokladalo použitie rôznych prostriedkov.
Už pred skončením II. svetovej vojny boli vzťahy medzi cirkvou a štátom viac než napäté. Počas Slovenského národného povstania sa vyskytovalo množstvo prípadov stretov a konfliktov medzi povstalcami a cirkvou. Prvé útoky voči katolíckej cirkvi evidujeme už počas procesu oslobodzovania Československa. Cirkvi, cirkevné spolky a organizácie boli nútené čeliť útokom, ktorých oficiálnym cieľom, hlavne na Slovensku, bolo akési zúčtovanie alebo odveta za podporu fašizmu.
Po oslobodení Československa bola jeho svetonázorová a politická orientácia viac-menej jasná. Krajina sa musela postaviť na nových základoch, ktoré boli poznačené spojenectvom z fašistickým Nemeckom a novými politickými vzťahmi k Sovietskemu zväzu. Prvá povojnová vláda vyhlásila vo svojom programe z 25. apríla 1945 rozsiahle reformy vo všetkých oblastiach. Najmä však v politickej, sociálnej a ekonomickej. Vláda oficiálne proklamovala náboženskú slobodu. No množstvo realizovaných reforiem však v praxi dokazovalo značné obmedzovanie pôsobenia katolíckej cirkvi. Obmedzovaná bola hlavne sloboda cirkvi a jej majetok.
Keďže sa rýchlo zmenila politická situácia, menilo sa aj postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku a v Čechách. Predvojnové Československo bolo, čo sa týka vzťahu k cirkvi a náboženskosti na porovnateľnej úrovni. Tento fakt však už po vojne neplatil. Pri prevzatí kontroly nad všetkými zložkami školstva však plány nového režimu ani zďaleka nekončili. Štát postupne preberal kontrolu aj nad náboženskými spolkami a organizáciami, prostredníctvom ktorých cirkev pracovala s mládežou a vykonávala charitatívnu činnosť.
Už dňa 25. mája 1945 prijala SNR nariadenie č. 51/1945 o rozpustení a zakladaní spolkov. Toto nariadenie prikazovalo rozpustiť všetky spolky okrem tých, ktoré boli uvedené v prílohe tohoto nariadenia. Výnimku mali dostať aj slovenské náboženské spolky, medzi ktoré patrili katolícke, evanjelické, pravoslávne a židovské spolky. Počnúc septembrom 1945 sa však podarilo obnovovať náboženskú tlač. Vychádzať znova začali Katolícke noviny a postupne sa obnovovalo vydávanie niektorých periodík v rôznej kvalite. Na prelome rokov 1945 a 1946 bolo dostupných takmer 200 titulov a z toho bolo 39 náboženských časopisov. Široký záber katolíckej tlače obsahoval všetko od detských časopisov až po intelektuálne revue.
Cirkevná činnosť bola kontrolovaná štátom na všetkých úrovniach. Všetko, od počtov detí, ktoré boli prihlásené na náboženstvo, cez krsty, cirkevné sobáše až po všetky cirkevné ceremónie, bolo pod kontrolou štátnej moci. Diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a Československom boli fakticky ukončené po vypovedaní vatikánskeho diplomata Ottavia de Livy v marci 1950 z Československa a následnom odvolaní československého veľvyslanca pri Svätom stolci.
Prenasledovanie cirkvi a pokusy o jej podriadenie
Od nástupu komunistického režimu sa snažil štát podriadiť si pôsobenie cirkví alebo ich celkom eliminovať. V tom čase sa začalo aj individuálne prenasledovanie predstaviteľov katolíckej cirkvi. Komunistická moc postupne likvidovala kresťanské spolky a tlač. Napokon 14. októbra 1949 parlament prijal zákony, ktoré sa stali oporou pre potláčanie a prenasledovanie cirkvi.
Zákon č. 217/1949 Zb. zriadil Štátny úrad pre cirkevné veci, na čele ktorého stál neskorší minister obrany Alexej Čepička. Zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností sa štát zaviazal poskytovať duchovným všetkých uznaných cirkví a náboženských spoločností osobné pôžitky, teda plat, hodnostný prídavok a odmenu. Stanovil však ako podmienku štátny súhlas.
Neskôr nasledovalo otvorené prenasledovanie cirkvi v podobe zatvorenia kláštorov - Akcia K znamenala zatvorenie mužských kláštorov, po jej ukončení sa v rámci Akcie Ř rušili ženské kláštory. Mnohí kňazi boli väznení - napríklad spišský biskup Štefan Barnáš, gréckokatolícky biskup Pavel Peter Gojdič, spišský biskup Ján Vojtaššák, gréckokatolícky biskup Vasiľ Hopko či trnavský biskup Michal Buzalka.
Komunisti si na gréckokatolícku cirkev trúfli ako na žiadnu inú z cirkví - na 18 rokov ju natvrdo zrušili, duchovných väznili a mučili a aj po obnove v roku 1968 bola naďalej v nemilosti režimu. Nenávisť voči gréckokatolíckej cirkvi síce zúrila na našom území už pred osudným rokom 1950, keď ju zlikvidovali, no skutočné okovy jej štátna moc nasadila až po komunistickom prevrate.
Desiatky cirkevných predstaviteľov sa odmietli podriadiť vôli mocných. Za odpor zaplatili slobodou či dokonca životom. Vo väzení zažili fyzické a psychické mučenie. Skutočne rehabilitovaní boli až po oslobodzujúcom roku 1989. Spolu s núteným a násilným odsunom rehoľníkov v apríli 1950 (Akcia K) a internáciou ženských reholí v auguste toho istého roka (Akcia R) sa oficiálny zákaz gréckokatolíckej cirkvi zaradil medzi pamätné udalosti demonštrujúce obludnosť komunistického režimu a jeho nenávisť voči akémukoľvek náboženstvu.
Komunisti videli v Akcii P príležitosť demonštrovať silu a zároveň prispieť k rozvratu a oslabeniu katolíckej cirkvi ako takej. Ich konečným cieľom bol totiž zánik všetkých cirkví a ateizácia spoločnosti. K zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi prispela jej „podobnosť“ s pravoslávím. Komunisti tak chceli dosiahnuť „bezbolestný“ prechod veriacich z jednej cirkvi do druhej s cieľom oslabiť vplyv Vatikánu.
Štátna moc v Rusku ponúkla pravoslávnej cirkvi pomoc a spoluprácu, za ktorú očakávala protislužby. Vtedajší patriarcha Alexej sa nechal zviesť vidinou rozšírenia vplyvu, avšak neuvedomoval si, že komunisti chcú zlikvidovať všetky cirkvi a pravoslávie využijú iba ako nástroj na dosiahnutie svojho cieľa.
Akcia P alebo Akcia Pravoslavizácia bola komunistami riadená likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Zasiahla viac ako 225-tisíc ľudí hlásiacich sa ku gréckokatolíckej viere v Prešovskom a Košickom kraji. Oficiálne bola gréckokatolícka cirkev zakázaná 28. apríla 1950. Aj naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.
Snahou mocných bolo priblížiť sa bežným veriacim a presvedčiť ich, aby dobrovoľne zmenili vierovyznanie. Neraz boli iniciátori presviedčania do kampane nútení a úlohy plnili, pretože ich komunisti vydierali. Medzi ich povinnosti patrilo aj zapisovanie osôb, ktoré odmietali prejsť na pravoslávie alebo proti akcii aktívne vystupovali.
Po fiasku v Ružbachoch nechceli mocní nechať nič na náhodu. Na veľkom sobore sa malo definitívne rozhodnúť a zlyhanie nepripadalo do úvahy. Snem sa konal 28. apríla 1950 v prešovskom hoteli Čierny orol, kde dnes sídli mestské PKO. Dobové záznamy sa líšia, pravdepodobne sa ho zúčastnilo od 620 do 820 ľudí a iba minimum tvorili gréckokatolícki kňazi. Nechýbali vrcholoví štátni predstavitelia, ale aj laická verejnosť - gréckokatolícki veriaci, no aj príslušníci iných náboženstiev či ateisti. Gréckokatolícka cirkev bola nimi de facto postavená mimo zákona a veriaci sa automaticky stali pravoslávnymi.
Ešte počas konania soboru mocní zadržali prešovského biskupa Pavla Gojdiča. Po internácii vo viacerých kláštoroch ho nakoniec v roku 1951 odsúdili za vlastizradu na doživotie. Ďalším z odsúdených bol jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý dostal miernejší trest - 15-ročné väzenie. Obaja si za mrežami prešli mučením a zlým zaobchádzaním, hladovali, žili v chladných celách a neraz sa dostali na dno svojich fyzických síl.
Komunisti odpor neakceptovali a rozhodli sa s neúhlasiacimi porátať po svojom - odsun, nútené práce aj väzenie. Kňazi, neraz s celými rodinami, museli opustiť domovské farnosti a odísť stovky kilometrov ďaleko, kde pracovali v priemyselných továrňach aj na poliach.
Príkladom je úryvok z listu dekana Pavla Spišiaka o tom, ako ho príslušníci štátnych zložiek zatkli: „O polnoci 15. augusta 1951 vtrhla skupina Štátnej bezpečnosti, vylomila dvere na fare, vrhli na mňa bezbranného, do krvi ma zbili a bosého v pyžame odvliekli do väzenia v Poprade. Vyšetrovatelia ma bili, vyhrážali sa, že ak nepodpíšem schizmu, pôjdem do Jáchymova a na Sibír.“
Rozdiely medzi Slovenskom a Českom v otázkach viery
Slovensko a Česko nevstupovali do spoločného štátu ako vývojovo jednotné spoločnosti. V českej časti bývalej monarchie napredovala v druhej polovici devätnásteho storočia industrializácia a individualizácia spoločnosti a spolu s nimi sa rozvíjalo aj české národno-liberálne hnutie s výrazne antiklerikálnym a antikatolíckym rozmerom. Katolícky klérus podporoval monarchiu a vystupoval krajne vlažne voči národnostným požiadavkám.
Nový štát sa navyše potreboval o niečo oprieť, navonok odôvodniť svoj status a odlíšiť sa od katolíckej habsburskej monarchie, preto hľadali alternatívne formy legitimizácie nového štátu. České národné elity preto v prvom desaťročí prvej ČSR výrazne podporovali projekt tzv. československej cirkvi, ktorá vznikla odštiepením časti pronárodných a proreformných českých kňazov od katolíckej cirkvi.
Na Slovensku bola situácia iná. Krajina si až do 50. rokov držala vidiecky charakter a slovenská inteligencia bola úzko prepojená s kresťanstvom. To bol jeden z dôvodov, prečo nikdy nedošlo k plánovanej odluke prvej ČSR od cirkvi - slovenská časť jej v tom efektívne bránila. Aj na vtedajšom Slovensku však rástla skepsa časti inteligencie voči náboženstvu ako symbolu tmárstva a dedinskej zadubenosti.
Podľa sčítaní ľudu sa až do 50. rokov prakticky zhodoval percentuálny podiel katolíkov v slovenskej aj v českej časti štátu. Počas druhej svetovej vojny nacisti v protektoráte výrazne obmedzili činnosť náboženských spolkov a organizácií. Podľa Václavíka odpor českých kňazov voči nacistom na českej strane podporil dôveru občanov v cirkev a po vojne krátkodobo posilnil jej pozície.
Na Slovensku zase došlo k úzkemu prepojeniu stavovskej prvej Slovenskej republiky s kresťanskou ideológiou. Náboženská situácia sa počas prvej Slovenskej republiky od pôvodnej náboženskej slobody, deklarovanej v československej ústave, posunula k tichému trpeniu iných foriem kresťanstva a k silnej antisemitskej vlne. Obnovený spoločný štát nadviazal na protikatolíckeho ducha prvej ČSR - začal vyvlastňovať cirkevný majetok, promptne zakázal činnosť katolíckej HSĽS a vytláčal prehĺbený vplyv katolíckej cirkvi v spoločnosti pomocou rôznych politických mechanizmov.
V povojnovej ČSR sa taktiež prehlboval politický spor medzi čoraz vplyvnejšími komunistami na jednej strane a katolíkmi (na Slovensku prepojenými s Demokratickou stranou) na druhej. Tieto boje podporovali tendencie časti Čechov a Slovákov k antiklerikalizmu a antikatolicizmu a na druhej strane nadväzovali na rivalitu kresťanov a ľavičiarov z čias prvej ČSR, čo zase v budúcnosti podľa Tížika podporí vytvorenie diskurznej predstavy o kresťanoch ako hrdinoch demokratického protikomunistického odboja.
Rovnako ako Tížik v knihe Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku navrhujem sa na toto obdobie pozrieť optikou dobových vzťahov medzi kresťanmi a komunistami. Slovenskí katolíci mali naopak stigmu spolupráce s nacistami a potenciálnych rebelov proti spoločnému štátu. Bolo dôležité si s kresťanmi vyjasniť vzťahy a určiť im (a náboženstvu ako takému) vhodné miesto v novom symbolickom svete komunizmu.
V 40. rokoch dominovala v komunistickej strane umiernená línia, ktorá v otázke vzťahu náboženstva a komunizmu povoľovala členom strany aktívny náboženský život. Až v druhej polovici 50. rokov začalo v komunistickej strane prevažovať radikálne krídlo, ktoré odmietalo náboženstvo a presadzovalo marxizmus a ateizmus ako správny svetonázor moderného komunistu. Rodiaci sa socialistický režim preto po roku 1948 nespustil procesy, ktoré by viedli k podriadeniu si ekonomicky a politicky mocnej katolíckej cirkvi a iných kresťanských denominácií, ale pokúšal sa o spoluprácu.
Po približne ročných pytačkách medzi kresťanmi a komunistami ale došlo k zlomu v neprospech veriacich. V očiach komunistov bol problémom Vatikán a jeho politika, ktorá sa nadraďovala nad normy právneho štátu. Pápežský štát si osoboval právo rozhodovať o tom, či sa môžu kňazi zapájať do politiky, exkomunikoval z cirkvi kňazov, ktorí spolupracovali s režimom (čím ho degradoval v očiach veriacich), a ostro vystupoval voči komunistickej „Katolíckej akcii“, ktorá sa neúspešne pokúšala zjednotiť „pokrokových“ kňazov - sympatizantov komunizmu a vybudovať tak „komunistickú cirkev“, nezávislú od Vatikánu.
Aj kvôli tomuto vplyvu pápežskej politiky sa rozhodli komunisti v roku 1949 dostať cirkev pod svojou kontrolu a moc. V roku 1949 bol prijatý zákon č. 218, v ktorom sa ľudovodemokratický režim zaviazal financovať aktivity kresťanských cirkví na území ČSR a zároveň prevzal na seba zodpovednosť za cirkevný majetok, pretože cirkvi stratili charakter subjektu verejného práva. Socialistický režim tak dokázal duchovných zmeniť na svojich zamestnancov, ktorí dostávali od štátu plat a bolo za nich odvádzané sociálne aj zdravotné poistenie.
Potom nasledovali antikresťanské akcie režimu ako rozpustenie gréckokatolíckej cirkvi a jej zlúčenie s pravoslávnou, zrušenie mužských a ženských kláštorov, odsuny odporcov spolupráce s režimom na nútené práce a súdne procesy s vysokými cirkevnými hodnostármi, ktorých obvinili z protištátnej spolupráce s Vatikánom. Komunistický režim v tom období podporoval antiklerikálne a anticirkevné nálady pomocou súdnych procesov či vykresľovaním kresťanov ako ľudí sabotujúcich budovanie vlasti v spoločnosti. Slovami Václavíka ľud odlúčili od kresťanského Boha.
Päťdesiate roky sa niesli v znamení utužovania nového symbolického sveta socializmu, čo vyvrcholilo ústavou z roku 1960. Sloboda náboženstva bola naďalej formálne garantovaná, len náboženstvo nemalo brániť v občianskych povinnostiach. Prax tolerancie bola rôzna, ale aj tak sa komunistom nikdy nepodarilo úplne zlikvidovať vplyv kresťanstva na ľud, ktorý naďalej chodil do kostolov na omše.
Navyše počas celého obdobia existencie socialistického štátu bolo možné v ČSR zachytiť vysielanie Rádia Vatikán či evanjelizačného TWR z Talianska. Ani v najhorších normalizačných rokoch neklesla účasť na bohoslužbách na Slovensku pod 700 000 ľudí týždenne, v Česku bolo toto číslo nižšie. Cirkev si medzi ľuďmi budovala obraz bojovníka proti socialistickému režimu, ktorý podľa Tížika využila na Slovensku v ponovembrovom diskurze o prirodzenej úlohe kresťanstva ako ochrancu demokratických hodnôt a morálky v občianskej spoločnosti, spolu so symbolikou odporu v podvratnej aktivite málopočetnej podzemnej cirkvi. Náboženský život nezmizol, len sa stiahol do pozadia.
Keď sa začala uvoľňovať politická klíma v šesťdesiatych rokoch, začal rásť počet prihlásených na bohoslovecké fakulty, počet kňazov, cirkevných obradov či detí na hodinách náboženstva. Obnovila sa gréckokatolícka cirkev. Nárast záujmu o kresťanstvo ale platil najmä pre slovenskú časť štátu, v ktorej sa hodnoty vrátili na úroveň pred rokom 1948, zatiaľ čo v českej časti sa záujem síce zvýšil, ale nevrátil sa k minulej podobe. Šesťdesiate roky môžeme podľa mňa považovať za obdobie, kedy sa rozdiely medzi Slovenskom a Českom v otázkach viery začali reálne prehlbovať a dlhodobé trendy sa výrazne prejavili.
V normalizácii sa skončilo aj krátke náboženské uvoľnenie. Režim aj ľudia v krajine si časom zvykli na určitý druh spoločenského status quo. Slovami Václavíka, ľud „zgulášovatel“ - teda spohodlnel. Naďalej sa chodilo do kostola (hlavne na Slovensku), ale ubúdalo kňazov a rástol počet formálnych kresťanov. Usilovná protináboženská masáž komunistov postupne viedla, keď nie k zníženiu počtu veriacich, tak určite k podpore formálneho a zvykového vzťahu k náboženstvu, ktoré ľudia chápali ako pomaly prekonanú tradíciu predkov. Schopnosť cirkvi vyvolať pocit náboženskej extázy či motivovať k lepšiemu životu slabla.
Režim oficiálne kňazstvo dostatočne spracoval, ale nepodarilo sa mu to isté s členmi podzemnej cirkvi, ktorej vplyv na Slovensku postupne rástol v priebehu 80. rokov. Zmena prichádzala pomaly až rozpadom viery vedenia strany v komunistický režim v období perestrojky. Začína pribúdať ľudí, ktorí si dovolili kritizovať formálne vyprázdnenie socialistického režimu, ktorý sa vzdal vízie komunistickej utópie, a hlavne mladí volali po novej spoločnosti a skutočnej náboženskej tolerancii. Pribúda mladých aktívnych kresťanov, ďalej v tajnosti začínajú fungovať prvé skupiny ISCONU - Hnutia Hare Krišna a organizujú sa prvé tajné prednášky steinerovskej Novej Akropolis, rastie činnosť Svedkov Jehovových a slabnú útoky zo strany socialistického štátneho aparátu voči náboženstvu.
Obdobie Nežnej revolúcie nakoniec reformu spoločenského usporiadania prinesie a s ňou aj skutočnú slobodu náboženského vierovyznania a transformáciu diskurzu o náboženstve, ktorý na Slovensku povedie k vytvoreniu stereotypu o prirodzenej úlohe náboženstva v občianskej spoločnosti a v Česku v odlišných podmienkach zase k vzniku fenoménu českého ateizmu.
Velehrad 1985: Prečo sa zabúda na túto udalosť?
Keď sa hovorí o kľúčových momentoch, ktoré viedli k pádu komunizmu u nás, zabúda sa na Velehrad 1985. Najskôr malý návrat do roku 1985. Je komunizmus, nikto netuší, čo sa stane o štyri roky. V Moskve sa pred pár týždňami dostal k moci energický a obľúbený Gorbačov, režim verí v obnovu. V Poľsku tvrdo vládne generál Jaruzelski. Pred vyše tromi rokmi vyhlásil výnimočný stav, s ktorým prišla vlna represií. Minulý rok bol zavraždený kňaz Jerzy Popieluszko, Adam Michnik je vo väzení, v krajine vypukla inflácia. O chvíľu z toho zostanú len spomienky. To dôležitejšie sa totiž odohráva hlbšie v spoločnosti - a Velehrad ukázal, čo to je.
Podľa odhadov prišlo na Velehrad okolo 200-tisíc ľudí, možno až štvrťmilióna. A to sa v čase posunutých osláv 1100. výročia smrti sv. Najväčšiu autoritu na samotnej púti mal pražský kardinál Tomášek, ukázali to skandujúci veriaci. Nič z toho by však nebolo možné bez tajnej cirkvi a najmä strategického rozhodnutia Vladimíra Jukla. Bol to práve on, kto rozhodol, že sa veriaci nezľaknú snahy komunistov a ukážu im, kto je väčšina. Kardinál Tomášek ho podporil, miestny biskup Vrana a aj velehradský kňaz bol proti.
Velehrad veriacich oslobodil a zelektrizoval. Na túto púť sa krúžky organizované Juklom a Krčmérym pripravovali takmer celý rok a oplatilo sa. Tajný biskup Korec, ktorý bol pri iných konfrontáciách s režimom skôr opatrný, tu bol tiež a bol aktívny. Ideovo, organizačne aj spoločensky to bol triumf Vladimíra Jukla. Nielen ako jedno podujatie, ale skôr ako vyvrcholenie niekoľkoročnej snahy. Do očí totiž udieralo, že veľká väčšina účastníkov púte boli mladí ľudia, emócia bola jasná: režim je starý, cirkev je mladá.
Keď pred pár mesiacmi, pri 25. výročí Novembra 1989 dával generál Lorenc rozhovory médiám, tvrdil tam, že pre režim bola najväčším problémom práve tajná cirkev. Vatikán síce Pacem in Terris zakázal už v roku 1982, nebolo to však úplne explicitne jasné - meno tohto kolaburujúceho združenia totiž v oficiálnom dokumente nebolo uvedené. Kňazi aj veriaci tomu však rozumeli. A po Velehrade to bolo jasné úplne všetkým, biskupi ako Vrana v Olomouci či biskup Feranec v Banskej Bystrici, ktorých režim využíval, strácali posledné zvyšky autority, vodcami katolíckej cirkvi boli kardinál Tomášek v Prahe a tajný biskup Korec na Slovensku. Rozumeli tomu aj oficiálni predstavitelia ako biskup Gábriš v Trnave a ďalší.
Na Velehrade zažili českí, moravskí a slovenskí veriaci to, čo zažili predtým Poliaci počas návštev Jána Pavla II. v komunistickom Poľsku. Nebol to len pocit väčšiny, ale najmä koniec strachu, že sa nemusia báť. Trnavčania okolo Júliusa Brocku sa nedali vytlačiť spred kostola a celú noc tam spievali a modlili sa. Tajný biskup Korec chodil od skupinky ku skupinke a zdravil sa s nimi. Tie stovky a tisíce mladých ľudí sa domov vrátili zmenení. Zažili to, čo predtým Václav Havel nazval mocou bezmocných.
Ján Pavol II. krátko pred Velehradskou púťou vydal svoju encykliku Slavorum Apostoli, režim mu zakázal prísť, ale na Velehrad prišiel jeho osobný vyslanec - „vatikánsky premiér“ Casaroli, ktorý prečítal jeho pozdrav. Ale poľský pápež už predtým vedome zjednodcoval Európu ponad železnú oponu a svätých Cyrila a Metoda vyhlásil za patrónov Európy. Pápež tu nebol, nemohol byť, ale ľudia vedeli, že tu s nimi chce byť - a že na nich myslí. Do pohybu sa dostali nové sily. Ľudia túžili po návšteve Jána Pavla II.
Jedna vec však ostáva trochu bokom, nedocenená. Na púti v roku 1985 dominovali slovenskí veriaci, ale sila tohto podujatia bola v tom, že slovenskí katolíci vtedy vyšli za hranice svojho národa a urobili službu pre celú republiku. Vladimír Jukl bol polovičný Čech, muselo mu na tom osobne záležať. Velehrad preto ostáva tak trochu aj záväzkom. Nielen voči svätcom Cyrilovi a Metodovi, ale aj voči českému národu. A tiež poučením.
Bazilika svätého Cyrila a Metoda na Velehrade
Totalitné kladivo na cirkev
David Václavík a Miroslav Tížik analyzovali diskurz o náboženstve
| Udalosť | Dátum | Význam |
|---|---|---|
| Príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu | 863 | Šírenie kresťanstva a kultúry na našom území |
| Bitka na Bielej hore | 1620 | Symbol potlačenia náboženskej slobody v Čechách |
| Uzákonenie spisovnej slovenčiny | 1843 | Formovanie národnej identity |
| Velehradská púť | 1985 | Demonštrácia sily a jednoty veriacich proti komunistickému režimu |
| Nežná revolúcia | 1989 | Pád komunistického režimu a obnova náboženskej slobody |
tags: #komunizmus #a #cirkev #na #slovensku