Konverzia z rímskokatolíckej cirkvi na pravoslávie: Podmienky a historický kontext

Severovýchodné Uhorsko a v jeho rámci najmä dnešné východné Slovensko je hraničným regiónom dvoch kultúrnych a religióznych okruhov. Cez túto časť Európy sa tiahnu východné hranice rozšírenia gotiky a tej jej časti, ktorej náboženský a duchovný vývoj spoluformovala reformácia. Zároveň sa tu však končí oblasť autochtónneho rozšírenia východného kresťanstva, od 17. storočia existujúceho v dvoch variantoch - pravoslávnom a gréckokatolíckom.

V rámci historického Uhorska je hraničným regiónom s ojedinelou mierou náboženskej a etnickej plurality územie bývalej Zemplínskej stolice. Aj ostatné stolice severovýchodného Uhorska - na našom území sú to časti Abovskej, Užskej, Šarišskej a Spišskej stolice - sa vyznačujú konfesionálnou pestrosťou, nie však až do takej miery ako Zemplín. Náboženská pestrosť v širokom páse obcí a miest v okolí Michaloviec, Trebišova a Sárospataku ovplyvňovala každodenný život lokálnych spoločenstiev.

Až do poslednej tretiny 17. storočia sa konfesionálne pomery v severovýchodnom Uhorsku vyznačovali, podobne ako na ostatnom území, relatívnou uzavretosťou konfesionálnych hraníc. Zmiešané lokálne spoločenstvá sa nevyskytovali o nič častejšie ako v ostatných častiach horného Uhorska. Výnimku tvorili mestské sídla, v ktorých bola heterogenita - etnická i konfesionálna - sprievodným javom od raného stredoveku.

Prvým dôležitým momentom, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj náboženských pomerov v hraničnej oblasti západného a východného kresťanstva smerom k vytvoreniu konfesionálne pluralitného prostredia, bola Užhorodská únia. V roku 1646 ju uzavrelo 63 kňazov z východného Slovenska a priľahlých oblastí dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny za rovnakých podmienok, za akých 50 rokov predtým prijali úniu s Katolíckou cirkvou pravoslávni biskupi z územia Poľsko-litovského kráľovstva.

Model únie sa v našom prostredí ukázal ako veľmi životaschopný. Už na začiatku 18. storočia, teda o dve generácie neskôr, existovali na území Slovenska len gréckokatolícke farnosti. Pravoslávie sa v tomto prostredí začalo znovu etablovať v súvislosti s emigráciou do severnej Ameriky od 80. rokov 19. storočia, kde sa vysťahovalci často dostávali pod vplyv misijnej činnosti ruskej Pravoslávnej cirkvi, po skončení I. svetovej vojny v súvislosti s príchodom ruskej a ukrajinskej emigrácie po prevrate v Rusku, no najmä po smutne známej Akcii P v roku 1950, kedy komunistický režim oficiálne zrušil platnosť Užhorodskej únie.

Konvertovanie mnohých šľachtických rodín a konfiškácia majetku protestantských, kráľovi nelojálnych zemepánov a ich výmena katolíkmi - to boli politické dôvody postupného úpadku mnohých evanjelických a. v. a reformovaných cirkevných spoločenstiev.

Do pôvodne protestantských a katolíckych obcí južne od línie Humenné - Michalovce prichádzali od prelomu 17. a 18. storočia gréckokatolícki kolonisti, ktorí tiahli zo severu na juh, z obcí na poľsko-uhorskej hranici, ale i z oblastí Haliče, Podkarpatska a hlbšieho poľského vnútrozemia. Východné kresťanstvo, ktorého nositeľmi boli v tom období prevažne gréckokatolícki Rusíni, sa tak od konca 17. do zhruba polovice 18. storočia rozšírilo do nových oblastí, kde dovtedy žilo len rímskokatolícke a protestantské obyvateľstvo. Zároveň rusínske etnikum expandovalo do etnicky slovenského a maďarského prostredia a na určitú dobu, zväčša nepresahujúcu dve-tri generácie, si udržalo svoju etnickú identitu.

V prostredí, kde žili vedľa seba veriaci viacerých konfesií, sa ich vzájomné vzťahy najviac komplikovali v dôsledku konverzií. Týmto termínom sa označujú procesy pričlenenia alebo odčlenenia sa od určitého náboženského systému, v užšom zmysle vstup alebo výstup z náboženského spoločenstva.

Dôvody, ktoré stáli za konverziou vo väčšine prípadov, vychádzali z požiadaviek každodenného praktizovania náboženstva. V prípade dospelých bola na prvom mieste konverzia po uzavretí zmiešaného manželstva, u neplnoletých osôb bola najčastejšia konverzia v dôsledku smrti jedného alebo oboch rodičov a výchova v odlišnom konfesionálnom prostredí.

Konfesionálna pluralita viedla vo väčšine prípadov k vysokej miere zmiešaných manželstiev. Pojem zmiešané manželstvo vychádza z rímsko-katolíckeho cirkevného práva a označuje manželstvá medzi kresťanmi rozdielnej konfesie. Častý výskyt zmiešaných manželstiev bol do veľkej miery dôsledkom ľahšej priepustnosti náboženských hraníc, ktorá v tomto prostredí bola takmer demografickou nevyhnutnosťou. A boli to práve zmiešané manželstvá, ktoré najviac prispeli k tomu, že rímskokatolíci postupom času nadobúdali vo väčšine obcí a miest väčšinu.

Zapríčinila to tzv. reverzálna povinnosť, ktorá stanovovala, že pri uzatváraní zmiešaných manželstiev musel nekatolícky partner podpísať vyhlásenie, tzv. reverz, v ktorom sa zaviazal, že deti v ich manželstve budú vychovávané v katolíckej viere. Kým do roku 1768 sa podpísanie reverzu pokladalo za „žiaduce“, nariadením zo spomínaného roku bolo vyhlásené za nevyhnutnú podmienku uzatvorenia zmiešaného manželstva.

Škála možností, ako vyriešiť otázku výchovy detí v zmiešaných rodinách, bola pomerne široká: akceptovania jedného (nie nevyhnutne katolíckeho) náboženstva, rozdielna výchovu synov a dcér, nasledovanie najstaršieho (alebo aspoň jedného) syna „podľa viery otca“ a iné.

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov

Tradičný termín konania Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je na severnej pologuli od 18. do 25. januára. Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam.

Tento materiál ponúkame so zámerom, aby bol prispôsobený využitiu na miestnej úrovni, kedykoľvek to bude možné. Pritom treba brať ohľad na miestne liturgické a bohoslužobné zvyky i na celkovú spoločenskú a kultúrnu situáciu. Takéto úpravy by sa mali realizovať ekumenicky. Na niektorých miestach sú už vybudované ekumenické štruktúry pre prispôsobenie týchto materiálov. Cirkvi a kresťanské spoločenstvá si môžu zaradiť texty z Týždňa modlitieb aj do svojich vlastných bohoslužieb.

Tí, ktorí by chceli viesť biblické hodiny na tému Týždňa modlitieb, majú možnosť ako základ použiť biblické texty a zamyslenia ponúknuté v materiáli na „osem dní“. Tým, ktorí sa chcú modliť v súkromí, poslúži tento materiál ako pomôcka pri premýšľaní o ich modlitebných úmysloch. Môžu mať na pamäti to, že tvoria spoločenstvo s ostatnými, ktorí sa na celom svete modlia za viditeľnejšiu jednotu Kristovej Cirkvi.

Študentské kresťanské hnutie Indie bolo pozvané, aby oslávilo svoje sté výročie aj tým, že v spolupráci s Indickou federáciou katolíckych univerzít a Národnou radou cirkví Indie pripraví materiály na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov 2013.

Preto sa chceme počas tohoročného Týždňa modlitieb zamýšľať nad dobre známym textom z knihy proroka Micheáša 6, 6 - 8, ktorý sa sústreďuje na to „čo od nás žiada Boh“ - to je hlavná téma tohto týždňa.

Micheáš umiestňuje spravodlivosť a pokoj do dejín vzťahu medzi Bohom a ľudstvom, no trvá na tom, že tieto dejiny bezpodmienečne potrebujú jasný etický rámec. Podobne ako iní proroci, ktorí žili v tom období izraelskej monarchie, pripomína Micheáš ľudu, že Boh ho zachránil z otroctva a skrze zmluvu povolal k životu v spoločnosti vybudovanej na úcte, rovnosti a spravodlivosti. Takto je pravá viera v Boha neoddeliteľná od osobnej svätosti a úsilia o sociálnu spravodlivosť.

Božie vyslobodenie z otroctva a každodenného ponižovania si viac než bohoslužbu, obetné dary a spaľované obety (6, 7) vyžaduje „zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom“ (porov.

Micheáš odmieta rituály a obety, ktoré zbedačujú pre nedostatočný záujem o spravodlivosť, a hovorí, že Boh chce, aby spravodlivosť bola v srdci nášho náboženstva a rituálov. Jeho posolstvo sa javí ako prorocké aj v situácii, keď je nespravodlivé zaobchádzanie s dalitmi legitimizované na základe náboženstva a pojmu rituálnej čistoty a znečistenia.

Zvolili sme preto za spojujúci prvok ôsmich dní modlitieb metaforu „chodenia či putovania“, pretože táto aktívna, zámerná a prebiehajúca činnosť vyjadruje dynamiku charakterizujúcu kresťanského učeníka. Osem podtém na tento týždeň sa týka rôznych spôsobov „chodenia“ či „putovania“, ktoré nám umožňujú sústrediť sa na rôzne rozmery autentického kresťanského učeníka, ktorý chodí po chodníku spravodlivosti vedúcom do života (porov.

Boh od nás dnes vyžaduje, aby sme chodili po chodníku spravodlivosti, milosrdenstva a pokory. Takáto cesta učeníka zahŕňa chodenie po úzkom chodníku Božieho kráľovstva a nie po širokých diaľniciach dnešných kráľovstiev. Chodenie po chodníku spravodlivosti zahŕňa strádanie boja, protest sprevádzaný izoláciou a riziko spojené s odporovaním „kniežatstvám a mocnostiam“ (Efezanom 6, 12). To hrozí zvlášť vtedy, keď sa tí, ktorí volajú po spravodlivosti, považujú za problematických a za narušiteľov pokoja.

Keďže sa tento Týždeň modlitieb sústreďuje na dalitské komunity v Indii, „chodenie učeníkov“ možno metaforicky chápať ako „chodenie sprevádzané dalitským bubnovaním“.

Pre dalitské komunity je totiž putovanie k slobode neoddeliteľné od putovania k jednote. Kresťania v Indii musia odmietnuť kastovnícke rozdelenie, tak ako kresťania vo svete nesmú akceptovať vzájomné rozdelenie: „Veď či je Kristus rozdelený?“ (1 Korinťanom 1, 13).

Počas Týždňa modlitieb budú kresťania v ekumenických spoločenstvách na celom svete uvažovať nad tým, čo to znamená „zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom“.

Pôvodný návrh textov tohoročného Týždňa modlitieb pripravilo Indické študentské kresťanské hnutie (SCMI) v spolupráci s Indickou federáciou katolíckych univerzít (AICUF) a Národnou radou cirkví Indie (NCCI).

Tohoročná bohoslužba odráža mladistvý charakter Indického študentského kresťanského hnutia (SCMI). Berie do úvahy situáciu dalitov a ponúka príležitosť oboznámiť sa s dalitskou spiritualitou. Niektoré prvky bohoslužby vychádzajú z dalitskej tradície v Indii, charakteristickej bubnovaním a typickým spôsobom spievania lyriky - bhajan, ktorým svedčia o svojej viere v Boha. Tretím špecifickým prvkom, je vydávanie svedectiev viery, ktoré odzrkadľuje dalitskú spiritualitu vyznačujúcu sa túžbou po rešpektovaní spravodlivosti, sklonom k láskavosti a odhodlaním chodiť v pokore s Bohom (porov. Micheáš 6, 6 - 8).

Slávenie začína predohrou údermi na bubnoch, symbolizuje tak oslavu života, ako aj odpor voči utláčaniu dalitských spoločenstiev v Indii. Naznačuje nezlomnosť všetkých komunít bojujúcich za spravodlivosť a slobodu po celom svete. Tie komunity, ktoré nemajú bubny, si môžu zvoliť iný vhodný nástroj alebo činnosť, ktorou by vyjadrili to isté.

Liturgia slova začína čítaním textov na Týždeň modlitieb z Micheáša 6, 6 - 8. Potom nasleduje svedectvo viery zo života ženy z dalitskej komunity menom Sarah.

Približne 80 - 90% kresťanov v Indii sú konvertovaní daliti. Podobne ako Sarah v príbehu sa väčšina dalitov nestala kresťanmi za úplatok, ako sa to v minulosti tvrdilo. Mnohí daliti konvertovali, keď prišli do misie hľadať útočisko pred útlakom kastovníckeho systému.

Rozpad jednoty západoeurópskeho kresťanstva v 16. storočí a vytvorenie troch dominantných konfesií podnietili veľké zmeny v duchovnom vývoji starého kontinentu. Viedli k rozdeleniu Európy na časť katolícku (Taliansko, Španielsko, Portugalsko a časť Nemecka), luteránsku (väčšia časť Nemecka, škandinávske krajiny), anglikánsku (Anglicko) a kalvínsku (Holandsko, Škótsko).

Predstavu o reformácii a protireformácii ako nezmieriteľných protikladoch a časovo na seba nadväzujúcich fázach dejín ako prví korigovali nemeckí historici už na začiatku 20. storočia.

V Rímskokatolíckej cirkvi sa odvíja od jej učiteľského úradu, v Pravoslávnej cirkvi od liturgie a pod.

Definovanie jasných náboženských a etických predstáv, ich rozšírenie a pevné ukotvenie kládlo väčší dôraz na vzdelanie a disciplinizáciu členov vlastného cirkevného spoločenstva. Znamenalo to nárast významu propagandy a cenzúry a pre masy veriacich najmä rozmach ľudových foriem katechizácie.

Vydávanie katechizmov, rozmach kázňovej tvorby, cirkevnej hudby, v katolíckom prostredí i divadelných predstavení, procesií, pútí, uctievania relikvií a svätých priniesli zlepšenie duchovnej starostlivosti o veriacich.

Následkom tohto procesu začali vznikať problémy napr. pri uzatváraní konfesionálne zmiešaných manželstiev a neskôr spory o výchovu detí, mestá a obce sa rozdelili na dva, niekde tri tábory, čo viedlo ku konfliktom o dosadzovanie starostov a mestských úradníkov a pod.

Dôležitou podmienkou normálneho, bezkonfliktného fungovania tradičnej dedinskej spoločnosti bola totiž jednota kultúry ako aj jednota noriem regulujúcich správanie.

Ich význam však stúpal v krízových obdobiach. V čase spoločenských a prírodných katastrof, tragédií postihujúcich lokálne spoločenstvá alebo len jednotlivé rodiny treba predpokladať zvýšenú afinitu k revízii konfesionálnej identity.

Predpokladom a impulzom väčšiny konverzií bola rodinná dezintegrácia, ktorá vo vyľudnenom a znovu osídľovanom prostredí Zemplína dosiahla vysoký stupeň.

V zmiešaných manželstvách sa v otázke výchovy detí obe strany zväčša snažili dohodnúť na konsenze, ktoré by rešpektovalo miestny úzus, sociálne postavenie partnerov, vierovyznanie zemepána.

Miera dodržiavania cirkevných predpisov aj v tomto prípade zodpovedala tomu, akými prostriedkami Katolícka cirkev, reprezentovaná osobou farára, ale najmä feudála, dokázala ich porušovanie sankcionovať.

Ojedinele to manželia riešili tak, že dieťa iba pokrstili a ďalšie sviatosti, resp. iniciačné obrady - prvé sväté prijímanie, birmovanie či konfirmáciu - odložili do doby, ...

Osem dní modlitieb

1. 1. deň: chodiť v dialógu. Zamýšľame sa nad významom praxe dialógu a diskusie ako prostriedku na prekonávanie bariér. Schopnosť hovoriť a počúvať je v ekumenizme, ako aj v boji za oslobodenie ľudí po celej zemi, považovaná za základnú.
2. 2. deň: putovať s doráňaným Kristovým telom. Keď si uvedomujeme solidaritu ukrižovaného Krista s „dokaličenými ľuďmi“ sveta, ako sú daliti, tak sa ako kresťania spoločne usilujeme naučiť sa hlbšie podieľať na tejto solidarite.
3. 3. deň: putovať k slobode. Dnes sme pozvaní zamýšľať sa pri našom slávení nad úsilím spoločenstiev, ktoré sú vo svete utláčané podobne ako daliti v Indii a ktoré protestujú proti každému zotročovaniu ľudských bytostí.
4. 4. deň: chodiť po zemi ako deti. Pochopenie nášho miesta v Božom stvorení nás všetkých zbližuje, lebo si uvedomujeme svoju vzájomnú závislosť i našu závislosť na zemi.
5. 5. deň: putovať ako Ježišovi priatelia. Dnes sa zamýšľame nad biblickými obrazmi ľudského priateľstva a lásky, ktoré znázorňujú Božiu lásku ku každému človeku. Keď seba samých chápeme ako milovaných Božích priateľov, má to vplyv aj na naše vzťahy uprostred Ježišovho spoločenstva.
6. 6. deň: putovať cez prekážky. Chodiť s Bohom značí putovať cez prekážky, ktoré rozdeľujú Božie deti a škodia im. Biblické čítania na tento deň ukazujú rôzne spôsoby, ako prekonávať ľudské bariéry a vrcholia v učení sv. Pavla: „Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli.
7. 7. deň: putovať v solidarite. Chodiť v pokore s Bohom znamená putovať v solidarite s tými, ktorí bojujú za spravodlivosť a pokoj. Takéto putovanie v solidarite má dôsledky nielen pre jednotlivcov, ale aj pre samotnú povahu a poslanie celého kresťanského spoločenstva. Cirkev je povolaná a schopná mať spoluúčasť na každom utrpení, keď sa zastáva chudobných, núdznych a marginalizovaných a stará sa o nich.
8. 8. deň: chodiť v radosti. Biblické texty na tento deň hovoria o slávení nie v takom zmysle, ako keď sa slávi úspešné zavŕšenie niečoho, ale o slávení ako znamení dôvery v Boha a v Božiu spravodlivosť.

Používanie termínu konfesia na označenie náboženského spoločenstva bolo síce spočiatku nemeckou zvláštnosťou, postupne však preniklo aj do ďalších jazykov a dnes je už nepostrádateľným v historickom výskume 16. až 18. storočia.

Jedným z hlavných dôsledkov konfesionalizácie bolo stanovenie jasných hraníc a zdôraznenie odlišností medzi jednotlivými konfesiami ako i upevnenie konfesionálnej identity všetkých vrstiev spoločnosti.

Tabuľka: Rozdelenie Európy podľa konfesií v 16. storočí

Situácia, ktorej čelil Boží ľud v Micheášovej dobe je v mnohých ohľadoch porovnateľná so situáciou dalitskej komunity v Indii. Daliti tiež čelia útlaku a nespravodlivosti tých, ktorí chcú poprieť ich práva a dôstojnosť. Micheáš porovnával chamtivosť tých, ktorí vykorisťujú chudobných s tými, ktorí „požierajú mäso môjho ľudu, sťahujú z neho kožu a lámu jeho kosti“ (3, 3).

V kontexte ekumenizmu je dôležité spomenúť aj Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý sa koná každoročne a zdôrazňuje potrebu dialógu a spolupráce medzi rôznymi kresťanskými cirkvami.

Na záver, téma konverzie z rímskokatolíckej cirkvi na pravoslávie je komplexná a ovplyvnená historickými, sociálnymi a osobnými faktormi. Pochopenie týchto faktorov je kľúčové pre podporu dialógu a vzájomného rešpektu medzi rôznymi kresťanskými tradíciami.

tags: #konvertovat #z #rimskokatolickej #cirkvi #na #pravoslavie