Vroclav, jedno z najkrajších poľských miest, hoci u nás nie je až také známe ako povedzme Krakov, sa nachádza už v južnom Sliezsku a je tak aj trochu ďalej. Jeho dejiny boli búrlivé a bolo v minulosti súčasťou aj Nemecka, aj Poľska a dokonca aj českého kráľovstva. Slovenskú stopu som však neobjavil.
Mesto sa nachádza na mnohých konkrétne 12 ostrovoch 120 kanálov ktoré vytvára rieka Odra .Je tam vyše 100 mostov. Teda niečo ako poľské Benátky.
Jubilejný rok 2000 a s ním spojené výročie 2000 rokov dejín kresťanstva ovplyvňovali tematické zameranie vedeckých podujatí, ako aj projektov určených pre laickú verejnosť (hlavne výstavy) už od konca 90. rokov. Spoločným menovateľom mnohých konferencií, zborníkových edícií, monografických spracovaní, či výstav bola problematika počiatkov, vývoja a významu kresťanstva v dejinách európskej civilizácie.
Medzi naďalej živo diskutované, aj cez veľké množstvo už existujúcich prác, patril problém počiatkov, resp. najstarších dokladov kresťanstva v Poľsku. Znovu aktuálnou sa tak stala otázka odlišnej chronológie i odlišného pôvodu kresťanských vplyvov v rôznych regiónoch včasnostredovekého Poľska. Samozrejme pod vplyvom nových výsledkov predovšetkým interdisciplinárne realizovaných výskumov nadobúdajú tieto diskusie novú metriku.
Už v minulosti viacerí bádatelia kritizovali zjednodušené stotožňovanie Mieškovho krstu roku 966 s prijatím kresťanstva v Poľsku a upozorňovali na staršie alebo iné tradície kresťanstva predovšetkým v južných oblastiach Poľska (Malopoľsko, Sliezsko), čiže v provinciách, ktoré sa stali súčasťou piastovského štátu až v posledných dekádach 10. storočia.
Hlavne v prípade Malopoľska sa poukazuje na jeho výhodnú polohu v kultúrnom susedstve s včasnejšie christianizovanou Veľkou Moravou a neskôr aj přemyslovskými Čechami a Kyjevskou Rusou.
Početnú prevahu v poľskej historiografii reprezentujú práce, ktoré sa sústreďujú na interpretáciu možného vplyvu veľkomoravského kresťanstva. Hlavnú oporu pritom nachádzajú vo fragmente Života Metodovho, opisujúcom Metodove proroctvo, ktoré sa vraj neskôr splnilo: „Pohanské knieža, silné veľmi, sídlilo na Vislách, rúhalo sa kresťanom a znepokojovalo ich.
Je paradoxom, že táto krátka zmienka o násilnom pokrstení anonymného vislanského kniežaťa, ináč osamotená v súdobých prameňoch, vyvoláva už viac ako storočie rozsiahlu polemiku v poľskej historiografii.
Poľský pohľad na veľkomoravskú cestu šírenia kresťanstva v južnom Poľsku má totiž omnoho polemickejšiu podobu, než je tomu v českých a slovenských odborných kruhoch. Krst vislanského kniežaťa na Veľkej Morave sa v našej historiografii tradične spája s expanzívnou politikou Svätopluka, realizovanou po uzavretí mierovej dohody s východofranským kráľovstvom vo Forchheime (874), čo umožnilo moravskému kniežaťu viesť výboje do oblastí mimo záujmovej sféry Frankov.
Isté názorové rozdiely možno spozorovať len vo forme závislosti Vislanska na Svätoplukovom štáte, či teda došlo k jeho pripojeniu alebo išlo o voľnejší spojenecký zväzok s odvádzaním tribútu. Rozdiel v názoroch poľských bádateľov je omnoho väčší. Týka sa totiž rozsahu hraníc Svätoplukovej ríše. Pokým jedni rozpracúvajú ďalej tézu o udomácnení cyrilometodského kresťanstva v Malopoľsku, prívrženci kritického prúdu spochybňujú samotné pričlenenie území južného Poľska (nielen Malopoľska, ale aj Sliezska).
Na pomyselnom počiatku v poľskej historiografii stojí dnes už klasická práca Władysława Abrahama Organizacja Kościoła w Polsce do połowy wieku XII. W. Abraham v nej zozbieral všetky dostupné indície a z nich odvodené hypotézy, ktoré odôvodňovali alebo mohli odôvodňovať pôsobenie a upevnenie cyrilometodského kresťanstva v južnom Poľsku a podrobil ich kritickému rozboru. Dospel k záveru, že spomedzi nich jediným dokladom o možnom pôsobení Metodových apoštolov v krajine kniežaťa Vislanov je fragment z XI. kapitoly Života Metoda.
Svoj kritický postoj vyjadril zamietnutím možnosti udržania sa cyrilometodského kresťanstva po zániku Veľkej Moravy začiatkom 10. Nové impulzy k oživeniu polemickej otázky počiatkov kresťanstva priniesli intenzívne multidisciplinárne výskumy k počiatkom poľskej štátnosti (projekt Początki Państwa Polskiego), ktoré započali po II. svetovej vojne.
Popri historikoch sa do nich zapojili archeológovia, historici umenia i filológovia. Pritom sa hľadali a nachádzali nové argumenty pre misijnú akciu Metoda, resp. jeho žiakov i existenciu slovanskej liturgie v južnom Poľsku v 9. a 10. storočí.
Najhorlivejším zástancom týchto téz, ktoré si našli viacerých nasledovníkov, sa stal Józef Widajewicz. J. Widajewicz spájal krst kniežaťa Vislanov s ich vojenskou porážkou a pripojením k Veľkej Morave. Opätovnú nezávislosť si Vislania mali získať až po rozpade veľkomoravskej ríše.
Narozdiel od W. Abrahama spájal s Metodovou misiou počiatky cirkevnej organizácie, ktorá mala podliehať nitrianskemu biskupovi Vichingovi. Oporu pritom hľadal v liste salzburského arcibiskupa a jeho sufragánov pápežovi Jánovi IX. z roku 900, v ktorom je zmienka o Vichingovi a jeho ceste k akémusi čerstvo pokrstenému národu (neophita gens), porazenému Svätoplukom a obrátenému z pohanstva na kresťanstvo.
Moravskej iniciatíve pripisoval taktiež zriadenie biskupstva v Krakove. Misijného biskupa Vichinga mal v čele diecézy vystriedať už ako riadny biskup Prochor, ktorého grécke meno (Prochoros) malo podľa Widajewicza poukazovať na pôvod v juhovýchodnej Európe a príslušnosť k Metodovmu táboru, čiže k zástancom tzv. slovanského rítu.
Po Metodovej smrti a následnom vyhnaní Metodových žiakov ho nahradil Prokulf, podľa mena juhonemeckého pôvodu, ktorého mal dosadiť Viching. Mená oboch biskupov uvádza v Krakove pred rokom 1000 Katalóg krakovských biskupov z 13. storočia.
Existenciu biskupstva v Krakove malo nepriamo potvrdzovať obnovenie moravskej cirkevnej provincie pápežskými legátmi roku 899 v podobe arcibiskupstva s tromi podriadenými biskupmi. Widajewiczowe tézy si našli viacerých nasledovníkov. Dokonca ešte ďalej vo svojich interpretáciách zašla (emigrantská) poľská bádateľka Karolina Lanckorońska.
Rovnako ako J. Widajewicz uvažovala o christianizácii územia Vislanov z Veľkej Moravy a recepcii tzv. slovanského rítu. Tvrdila, že po vyhnaní slovanského duchovenstva z Moravy ušiel Gorazd do Poľska a do Krakova preniesol metropolitné sídlo. Tak sa krakovské arcibiskupstvo malo stať bezprostredným pokračovateľom moravskej arcidiecézy.
Slovanské biskupstvá mali existovať v Sandomierzi a vo Wiślici, na čo mali poukazovať, podobne ako v prípade Krakova, písomné (mladšej proveniencie) i hmotné doklady starobylej architektúry. Slovanská cirkev, spočiatku tolerovaná aj piastovskými panovníkmi, mala byť podriadená Rímu a jej odlišnosti sa mali týkať len používania slovanského jazyka v liturgii.
Myšlienka o slovanskom arcibiskupstve nachádzala svoju významnú oporu v informácii anonymného kronikára tzv. Galla zo začiatku 12. Názory K. Lanckorońskej našli značný ohlas v poľských kruhoch pravoslávnych teológov a historikov, medzi ktorých možno priradiť J. Klingera, białostockého arcibiskupa Sávu (Michał Hrycuniak) a Z. Dobrzyńského. Pravoslávna interpretácia dejín kresťanstva v Poľsku prebrala tézu o arcidiecéze „slovanského“ rítu v Krakove, avšak mimo jej podriadenia Rímu.
Problematike veľkomoravských počiatkov kresťanstva a cirkevnej organizácie v južnom Poľsku venoval osobitnú pozornosť aj Henryk Łowmiański vo štvrtom zväzku svojej monumentálnej syntézy Początki Polski. Rovnako ako jeho predchodcovia spájal misijné pôsobenie Metodových žiakov v Malopoľsku a dokonca i v Sliezsku s úspechmi rozsiahlej výbojnej politiky Svätopluka.
Výsledkami expanzie malo byť pripojenie území horného Potisia, Panónie, Čiech, Sliezska a Malopoľska až po Bug a Styr. Rozsiahlosť územia Veľkej Moravy mal odrážať opis hraníc pražskej diecézy zaznamenaný v dokumente Henricha IV. z roku 1086.
Łowmiański v ňom nachádzal odkaz na staršiu politicko-cirkevnú situáciu ešte z veľkomoravských čias a zmienky o „Cracouua civitas“, „prouintia Uag“ a „regio Morovia“ mohli podľa neho zodpovedať jednotlivým diecézam. V prebiehajúcej diskusii o kontinuite „slovanského“ rítu na poľských územiach Łowmiański odmietol Lanckorońskej predstavu o prenesení cirkevnej metropoly do Krakova.
Nevzdal sa však úplne myšlienky existencie slovanskej cirkevnej organizácie v južnom Poľsku pred rokom 1000. V druhej polovici 10. storočia malo podľa neho sídliť v Krakove slovanské biskupstvo závislé od bulharského a neskôr konštantínopolského patriarchátu.
Jeho zriadenie malo byť odpoveďou na vznik latinského misijného biskupstva v Poznani okolo roku 968. Łowmiański videl hlavný predpoklad jeho vzniku v ruskej pramennej tradícii (Skazanije o slovianskoj pismiennosti z 15. storočia) o šírení slovanského písma a viery medzi Lechmi (Poliakmi) a ich neskoršej likvidácii sv. Vojtechom.
Do čela diecézy postavil len Prochora, domnievajúc sa, že v prípade Prokulfa došlo pri zápise v Katalógu krakovských biskupov k rozdvojeniu jednej osoby (Proc-horius). Hmotným dokladom slovanského biskupstva mal byť kostol s byzantským patrocíniom sv.
Vyššie predstavení autori a ich interpretácie nie sú jedinými, ktorí v poľskej historiografii spájali počiatky kresťanstva v južnom Poľsku s Veľkou Moravou. Patrili však medzi tých, ktorých koncepcie najvýraznejšie rozvinuli strohé pramenné svedectvo o krste vislanského kniežaťa.
Podľa G. Labudu je problém cyrilometodského kresťanstva v Poľsku možné riešiť výlučne v kontexte územnej rozlohy veľkomoravského štátu za čias Svätopluka. Začlenenie územia Malopoľska k Svätoplukovej ríši však neindikuje priamo žiaden zo súdobých, príp. neskorších, ale vierohodných prameňov.
V tejto súvislosti zamieta „nadužívané“ interpretačné možnosti XI. kapitoly Života Metoda, ktorá nehovorí nič o ďalších osudoch vislanského kniežaťa, nasilu pokrsteného pravdepodobne na Veľkej Morave. Rovnako pesimisticky sa stavia k pričleneniu Sliezska, ktoré väčšina bádateľov nekriticky preberá z kroniky pražského kanonika Kosmasa z 12. storočia.
Podľa Kosmasovho zápisu mal Svätopluk so súhlasom cisára Arnulfa ovládnuť Čechy a odtiaľ rozsiahle územia až k Odre a Hronu. Takýto výklad však G. Labuda odmieta a dôvodí, že hranice vymedzené Kosmasom nezodpovedajú veľkomoravským, ale neskorším historicko-geografickým a cirkevno-administratívnym pomerom.
Východná hranica Veľkej Moravy za čias Svätopluka predsa nekončila na Hrone, k jej stanoveniu mohla slúžiť hranica nitrianskeho biskupstva z Kosmasových čias. Zmienka o Odre sa podľa neho vzťahuje k prameňom Odry, a nie k jej hornému toku, čo tiež malo zodpovedať historicko-geografickým reáliám českého kniežatstva v 12.
Predmetom Labudovej analýzy sa stalo tiež privilégium cisára Henricha IV. pre pražské biskupstvo z roku 1086 a list bavorského episkopátu napísaný na protest pápežovi Jánovi IX. z roku 900. Po dôkladnej analýze odmietol staršie názory J. Widajewicza i H. Łowmiańského, podľa ktorých malo privilégium cisára Henricha IV. odzrkadľovať hranice Metodovho arcibiskupstva z roku 873 a 900.
Naopak, priklonil sa k všeobecne prijímaným názorom, ktoré spájajú opis hraníc pražského biskupstva výlučne z cirkevno-politickými pomermi druhej polovice 10. storočia, kedy bolo Malopoľsko pričlenené k českému štátu. Rovnako odmietal odvodzovať lokalizáciu moravských diecéz v Prahe a Krakove na základe listu bavorského episkopátu pápežovi Jánovi IX.
Novovytvorená metropola sa mala podľa autorov listu rozprestierať na území pasovskej diecézy. G. Labudove hyperkritické názory boli prijaté väčšinou pozitívne a v súčasnosti asi najviac ovplyvňujú „optiku“ poľských bádateľov.
Podpornú úlohu pritom zohrávajú poznatky z archeologických výskumov. V prebiehajúcej diskusii sa totiž čoraz väčšia úloha prisudzuje argumentom, ktoré poskytuje práve archeológia.
Možnosti analýzy obmedzených písomných prameňov sa zdajú byť už vyčerpané. Naopak archeologických prameňov, ktoré vykresľujú obraz kultúrneho vývoja Malopoľska v sledovanom období, stále pribúda.
Otázne je, nakoľko ich kvantita prechádza aj do novej kvality, a nakoľko môžeme medzi nimi nájsť argumenty alebo protiargumenty k problematike cyrilometodského kresťanstva v Malopoľsku. Materiálne stopy christianizácie vo všeobecnosti poskytujú tri typy archeologických prameňov: 1. pohrebiská, 2. pozostatky sakrálnej architektúry, 3. predmety (hmotné pamiatky) späté s kresťanským kultom (napr.
V prvom prípade doterajšie výskumy malopoľských pohrebísk nepriniesli žiadne doklady o nesporne kostrovom pochovávaní na sklonku 9. a začiatkom 10. storočia. Na celom území sa v tomto období udržiavalo žiarové pochovávanie, charakteristické pre pohanský pohrebný rítus.
V prípade sakrálnej architektúry sa už dávnejšie kládli najväčšie nádeje do výskumov sakrálnych objektov na Waweli v Krakove a nálezu zvyškov (predpokladaného) baptistéria vo Wiślici. V roku 1959 sa podarilo archeológom odkryť vo Wiślici pod základmi románskeho jednoloďového kostola zvyšky kruhovitého, mierne vyhĺbeného objektu (priemer asi 4,2 m a hĺbka 20-37 cm), zhotoveného zo sádrovca.
K objektu priliehalo trapézovité „pódium“, zhotovené z nepálenej hliny. Objekt bol jeho objaviteľmi datovaný na základe hlineného pohárika s dutou nôžkou, ležiaceho na „pódiu“, na koniec 9. storočia a pod vplyvom podobného nálezu v Poznani interpretovaný ako „krstiaca misa“, t.j. provizórne misijné baptistérium, postavené dočasne na vykonanie krstu miestnych (dospelých) obyvateľov.
Nález mal v kontexte svedectva Života Metoda odkazovať na krst poddaných vislanského kniežaťa, a tým aj činnosť cyrilometodskej misie na tomto území. Krstiaci charakter wiślickej „misy“ (rovnako ako poznaňskej - pozn.) však nebol prijímaný bez výhrad a objavili sa jej nové interpretácie, napr. ako pozostatku zariadenia na miešanie malty počas stavby kostola.
Význačné postavenie Wiślice na prelome 9. a 10. storočia nepotvrdili ani ďalšie archeologické výskumy a rovnako i chronológia odkrytého objektu bola posunutá do mladšieho obdobia. Reinterpretáciám podľahol účel objektu, pričom krstiaci charakter stavby bol definitívne zamietnutý, a tým aj jej význam ako dôkazu christianizácie vo včasnostredovekom Malopoľsku.
Rovnako intenzívnej pozornosti archeológov i historikov umenia sa tešia nálezy zvyškov predrománskej sakrálnej architektúry na hradnom vrchu na Waweli v Krakove. Predovšetkým historici, ktorí pripúšťajú misijnú akciu z územia Veľkej Moravy, či dokonca rozvoj slovanskej cirkevnej organizácie, by práve v týchto reliktoch sakrálnych stavieb radi videli potvrdenie svojich interpretácií.
Staršie ani najnovšie výskumy však neodkryli stopy objektov datovaných do poslednej štvrtiny 9. a na počiatok 10. storočia. Zatiaľ n...
Prehliadku začneme ešte pred ubytovaním. Väčšina starého mesta sa nachádza aj na ostrove Tumski Najprv navštívime katedrálu Svätého kríža a sv. Bartolomeja z 12 storočia a netreba pripomínať, že bola veľkolepá.
Postavenie cirkvi v Poľsku bolo vždy veľmi silné. Nejde len o náboženskú stránku tejto veci ale cirkev tam bola aj významnou nositeľkou oslobodzovacieho boja, ktorý bol v Poľsku zvlášť ťažký. Poľský štát občas aj prestal existovať ale Poliaci nikdy.
Jedným z jeho čŕt je aj kostol sv. Alžbety. Tu aj vyjdem hore na vežu, je to okolo 500 schodov bez oddychu a tak je to celkom fuška.
Vroclav je plná trpaslíkov. Svoj začiatok mali v ére Solidarity, protikomunistickom hnutí osemdesiatich rokoch , keď zakázali zhromažďovanie ľuďom a tak začali stavať trpaslíkov, ktorí sa udržali až dodnes. Je ich tu naozaj hodne.
Zastavili sme sa potom pri židovskej synagóge kde bola aj romantická kaviareň. A aby sa tento dojem zväčšil, vypli nám prúd. Objednal som si kávu ale nedočkal som sa jej.
Paradoxne je tam v židovskej štvrti aj hipsterská pamiatka, takže asi existujú okrem židojašterov asi aj žido hipsteri. Vedľa je aj budova väznice, na ktorú sú nadviazané aj súdy a bezpečnostné zložky.
Nachádza sa tu aj blší trh, ktorý si pozriem a dá sa tam kúpiť hocičo. Zároveň zistím, že je to miesto, kam som dorazil počas svojej nočnej vychádzky (Pilsudského ulica). Takže predsa som bol aj v noci v starom meste, hoci som to celkom neuvedomil.
Vroclav je nesporene nádherné mesto, štvrté najväčšie v Poľsku a veľké zhruba ako Bratislava.
Dejiny pod lupou | Zničená minulosť | Záhady stredovekej katedrály I 3 dokument HD
Významné udalosti v roku 2020
- Z iniciatívy podpredsedu Nitrianskeho samosprávneho kraja Igora Édera a pod jeho vedením sa 30. januára 2020 členovia Správnej a Dozornej rady Nadácie „Pomoc“ založenej Nitrianskym samosprávnym krajom stretli na Nitrianskom hrade, kde ich v priestoroch Biskupského úradu prijal nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák.
- Ekumenické kresťanské spoločenstvo mesta Prešov pozýva na ekumenické modlitby za voľby. Uskutočnia sa v utorok 18. februára 2020 o 18:30 v Konkatedrále sv. Mikuláša v Prešove. Na modlitby prídu Martin Jurčo (Bratská cirkev), Ondrej Koč (Evanjelická cirkev), Daniel Galajda (Gréckokatolícka cirkev) a Jozef Dronzek (Rímskokatolícka cirkev).