História a architektúra kostolov v Miláne a Neapole

Miláno a Neapol sú mestá s bohatou históriou a kultúrou, čo sa odráža aj v ich sakrálnych stavbách. Tieto kostoly, často nenápadné zvonku, ukrývajú skutočné poklady a svedčia o dôležitých udalostiach a umeleckých smeroch.

Kostoly v Miláne

Poďme sa spoločne pozrieť na niektoré z najvýznamnejších chrámov v Miláne, z ktorých každý je niečím výnimočný a má svoje "naj".

Kuriózny Tredesin de Marz v Kostole Santa Maria al Paradiso

Kuriózny objekt “Tredesin de Marz” v Kostole Santa Maria al Paradiso znamená v milánskom dialekte doslova “trinásty marec”. V podstate ale ide o starú kamennú dosku. Podľa legendy tu bolo pôvodne keltské sakrálne miesto, na ktorom apoštol sv. Barnabáš, vztýčil prvý kresťanský kríž.

Stalo sa tak 13. marca roku 51 a tento dátum je považovaný za oficiálny príchod Cirkvi na územie mesta. Ešte dnes môžete v kameni vidieť otvor uprostred trinástich lúčov, ale k aktu ale nedošlo na tomto mieste. Kameň sem bol prenesený z dnes už nejestvujúceho cintorína pri bývalej Porta Orientale. Kostol pochádza z konca 16. storočia.

Milánski kresťania si zvykli udalosť pripomínať jarmokom, na ktorom sa predávali prevažne kvety. Podľa legendy totiž, keď prišiel Barnabáš do Milána, ležalo ešte mesto pod snehovou prikrývkou. Sneh sa ale pod nohami apoštola topil a v jeho stopách vyrástli kvety. Preto sa jar v Miláne začína oficiálne trinásteho marca.

Tradícia jarmoku je stále živá a počas víkendu okolo tohto dátumu sa koná kvetinový a remeselný trh v uliciach okolo Porta Romana.

Kostol San Maurizio al Monastero Maggiore: Milánska Sixtínska kaplnka

Myslíte si, že po tom, čo ste navštívili Duomo, už vás nijaký z tunajších kostolov nemôže prekvapiť, pretože všetky popri kráse milánskej gotickej katedrály musia stopercentne pôsobiť ako Popoluška? Nuž, za všednou fasádou sa často ukrývajú skutočné poklady a Kostol San Maurizio al Monastero Maggiore je toho príkladom.

Prečo ho nazývajú aj milánskou sixtínskou kaplnkou asi netreba vysvetľovať. Pôvodný prvokresťanský chrám bol prestavený v 16. storočí a stal sa významným sídlom ženskej benediktínskej rehole. Kostol je rozdelený na dve časti - verejnú a klauzúrnu, ktorá bola rezervovaná len pre obyvateľky kláštora.

Ich jediným kontaktom s okolitým svetom bol otvor v stene chránený mrežou, cez ktorú mohli asistovať na liturgii. Preto je zadná časť o pol metra vyššia ako predná. Dnes sú zadné priestory sprístupnená cez vchod na ľavej strane. Verejnú časť (vchod z ulice) zdobia krásne maľby, no skutočná nádhera sa skrýva na zadnej strane.

Kláštor patril k najväčším a najbohatším v meste a jeho obyvateľkami boli dcéry najvplyvnejších a najzámožnejších milánskych rodín. Bolo totiž rozšíreným zvykom, že majetní rodičia posielali svoje deti do kláštorov, ktoré potom štedro financovali. Rozmach rehole a kláštora však zastavil príchod Napoleona.

A tak jeho priestory postupne hostili kasárne, dievčenskú školu či vojenskú nemocnicu. Poslednú ranu uštedrilo kláštoru masívne bombardovanie počas Druhej svetovej vojny. V priestoroch, ktoré sa zachovali, je dnes Mestské archeologické múzeum a kostol. Zadná časť bola verejnosti neprístupná.

Maľby na stenách však ukrývajú aj mnohé kuriozity. Napr. Noemova archa od Bernardina Luiniho zachytáva medzi zvieratami dvojicu jednorožcov… V čase jej vzniku totiž ľudia verili, že tieto bájne zvieratá skutočne existujú. Otvor, chránený mrežou, ktorý bol jediným spojením rádových sestor s vonkajším svetom, bol pôvodne väčší.

Basilica di Santo Stefano Maggiore a kameň nevinných

Neďaleko milánskej katedrály sa nachádza kostol, ktorý na prvý pohľad nevzbudzuje veľkú pozornosť, pritom sa tu diali všelijaké veci… Basilica di Santo Stefano Maggiore, lebo tak sa kostol volá, je skutočne veľmi stará. Jej základy siahajú až do roku 417. Postavili ju tam, kde sa podľa tradície nachádzal tzv. “kameň nevinných” - miesto, na ktorom zomreli štyria prvokresťanskí mučeníci.

Hoci kostol sa menil a rozrastal, kameň ostal na svojom mieste dodnes. Pôvodne bola bazilika zasvätená sv. Zachariášovi, po požiari a následnej prestavbe v 11. storočí ju venovali sv. Štefanovi. 26. decembra 1476, na sviatok patróna, došlo v tunajšom átriu k ďalšiemu krvi preliatiu. Skupina milánskych aristokratov tu zavraždila vojvodu Galeazza Mariu Sforzu.

Konali sa tu však aj radostnejšie udalosti, napr. 30 septembra 1571 bol v kostole pokrstený Michelangelo Merisi, ktorého celý svet spoznal pod menom Caravaggio. Krstný list bol objavený až roku 2007 a ukončil odveký spor o tom, v ktorom meste sa slávny maliar narodil.

Kostol San Tommaso in Terramara a Kristova stupaj

V centre Milána na Via Broletto je kostol, ktorý väčšina ľudí obíde. Chyba… Vo vnútri sa totiž nachádza Kristova stupaj. Podľa tradície si tu, v Kostole San Tommaso in Terramara, veriaci uctievajú odtlačok Ježišovho chodidla - vestigium pedis. Tabuľu tu umiestnil roku 1597 biskup František Boromejský.

Ďalšie legendy, spájajúce sa s týmto chrámom, majú už temnejšie pozadie. Názov Terra amara (horká zem) alebo Terra mala (zlá zem) pravdepodobne súvisí s osudom kresťanských utečencov, ktorí sa sem uchýlili v časoch barbarských nájazdov. Traduje sa tiež, že sa na tomto mieste vykonávali súdy a popravy zločincov.

Akoby toho nebolo dosť, bol tu vraj pochovaný zaživa istý neoblomný kňaz. Za vlády Giovanniho Mariu Visconti slúžil v kostole farár známy svojou skúposťou a tvrdým srdcom. Raz odmietol pochovať manžela, pretože vdova nemala dosť peňazí na pohreb. Keď sa o tom panovník dozvedel, prikázal kňaza zatknúť a nechať zaživa zahrabať v rakve, v ktorej mal byť uložený nemajetný nebožtík.

Palazzo Senavra a Kostol Najsvätejšej Krvi Ježišovej

Strohá budova na Corso XXII. Marzo najskôr prehliadnete, alebo si pri pohľade na ňu poviete iba: “Hm, čudný kostol…”. Na bohostánok má naozaj minimalistický vzhľad, a to ako vonku, tak aj vo vnútri. Veď to ani pôvodne kostol nebol. Napriek tomu má Palazzo Senavra zaujímavý, aj keď trochu temný príbeh.

Stavba pochádza zo 16. storočia a bol to dom, ako každý iný, azda len trochu väčší. Obýval ho Ferrante Gonzaga, milánsky vojvodca a guvernátor, ktorý tu mal svoje vidiecke sídlo. Lebo v jeho časoch tu bol čistý vidiek. Majitelia sa menili a istý čas tu mali jezuiti centrum na rozjímanie a duchovné cvičenia.

Treba povedať, že vlastniť tento palác nebola žiadna výhra. Miesto bolo vlhké, stavba málo vzdušná, múry vlhké… Hotový raj pre plesne a komáre. Preto tu ani jezuiti dlho nevydržali. Ďalšiu kapitolu v dejinách Palazzo Senavra začala písať Mária Terézia, ktorá sa v ňom rozhodla zriadiť blázninec, keďže budova toho pôvodného už dávno prekročila svoju kapacitu.

Prví pacienti prišli 5. septembra 1780. V prvých rokoch fungovania tu boli hospitalizovaní aj nevidiaci, hluchonemí a tiež deti s telesným postihnutím, ktorých sa rodičia zriekli. Bolo to smutné miesto plné utrpenia a bolesti, kde každý z obyvateľov len dožíval svoj biedny život. Až neskorší riaditelia zaviedli rozdelenie pacientov podľa diagnóz a rôzne terapie.

Chorí, ktorých stav to dovoľoval, napr. šili topánky a odevy. Fungovala tu terapia hudbou, vodoliečba aj dramatický krúžok. Medzi najznámejších obyvateľov blázninca patril Vincenzo Verzeni, nazývaný tiež “Upír z Bergama”, ktorého sem umiestnili roku 1878. Tento sériový vrah zabíjal svoje obete vlastnými zubami.

Psychiatrická liečebňa fungovala takmer storočie, kým neboli jej obyvatelia roku 1878 presťahovaní do Mombella. Následne tu strechu nad hlavou našli bezdomovci a po vojne aj invalidi, bedári a žobráci. Až v roku 1964 sa Palazzo Senaga po prácnej rekonštrukcii stalo farským kostolom Najsvätejšej Krvi Ježišovej.

Dnes by už história tohto miesta upadla do zabudnutia a na bývalých obyvateľov zariadenia by si len málokto spomenul. Nebyť ducha zomrelého blázna, ktorý sa tu po polnoci zjavuje a desí okoloidúcich klepotom svojich drevákov. Vraj si z toho netreba robiť ťažkú hlavu. Stačí, keď po ňom hodíte drobnú mincu a vec je vybavená. Adresa: Chiesa del Preziosissimo Sangue di Gesù, Corso XXII.

Bazilika San Vittore al Corpo: Metafora Milána

Bazilika San Vittore al Corpo je metaforou Milána. Veľmi strohá až nezaujímavá fasáda, v súčasnosti dokonca schovaná za ohradou stavby štvrtej linky metra, na prvý pohľad príliš neláka. Keď sa však odhodláte vstúpiť, otvorí sa pred vami iný svet.

Nádherná bohatá výzdoba stropov, dvanásť bočných kaplniek s freskami z 15. storočia, vznešený oltár a kupola pripomínajú v zmenšenej mierke svätopeterskú baziliku v Ríme. Place-to-visit. Kostol bol prestavaný na prelome 16.-17. storočí, no jeho korene siahajú do prvokresťanských čias.

Žiaľ, prerábky zničili akékoľvek predchádzajúce artefakty, a tak sa o histórii tohto miesta vedú odveké spory. Vraj sa tu kedysi dokonca nachádzal sarkofág s ostatkami posledného cisára jednotnej Rímskej ríše Theodosia I., ktorý roku 395 naposledy vydýchol v Miláne. V 11. storočí prevzali správu benediktíni, ktorí si tu vybudovali rozľahlý kláštor.

V tom dnes sídli Múzeum vedy a techniky Leonarda da Vinciho. Bazilika uchováva relikvie mučeníka sv. Viktora, ktorý bol vojakom v službách rímskeho cisára Maximiána, a ako to už v tých časoch chodilo, bol umučený pre svoju kresťanskú vieru. Dianie okolo jeho života a smrti je bohato dokumentované na výzdobe vo vnútri kostola.

Aj keď sa v okolí práve pracuje na novej linke metra a modernej stanici, toto miesto stále dýcha dávnou históriou prvokresťanských časov.

Sanktuárium svätej Celsa: Kostol neviest

Epidémie sa Milánu nevyhýbali ani v minulosti a mesto veľakrát čelilo ťažkým skúškam. Roku 1485 zúril v Miláne mor a zomrelo tu až 100-tisíc ľudí. Milánčania, zúfalí a unavení z dlhej epidémie, sa 30. decembra o 11.00 zhromaždili v Bazilike sv. Celsa, aby sa modlili za odvrátenie choroby.

Po slávení euchariste sa odostrel záves, ktorý chránil starý obraz s Madonnou, a Božia matka sa zjavila veriacim. Zakrátko nákaza ustúpila. Na mieste zázraku vyrástlo dnešné sanktuárium. Zázračný obraz sa stal vyhľadávaným miestom a pôvodný kostol už kapacitne nestačil.

Preto na jeho mieste vyrástlo Sanktuárium, ktoré takmer pohltilo starú stavbu. Zjavenie si dodnes Milánčania pripomínajú bohoslužbou 30. decembra a uctením si starodávneho obrazu. Je zvykom, že sem prichádzajú aj čerstvo zosobášené páry a nevesty darujú Božej matke svadobú kyticu. Preto je chrám nazývaný aj kostolom neviest (Chiesa delle Spose) .

Kostol Santa Maria alla Porta a Panna Mária Zástery

Fantázia je ohnivkom v reťazi, ktoré robí z cestovania zážitok a spája minulosť s prítomnosťou. Len živá predstavivosť často dokáže sprítomniť to, čo zničil čas alebo ľudská ruka. Tak je to aj v prípade tohto miesta v centre Milána, ktoré mnohí objavia iba náhodou. Pritom patrí k jedným z najkrajších a najneobyčajnejších zákutí.

Natrafiť tu môžete na pozostatky kaplnky pri Kostole Santa Maria alla Porta, zničenej pri bombardovaní za čias druhej svetovej vojny. Zachovaný obraz Madonny pochádza zo 16. storočia a Milánčania ho pokladajú za zázračný. Nazývajú ho Panna Mária Zástery (Madonna del Grembiule alebo Madonna dei Miracoli).

Legenda hovorí, že istý krívajúci robotník, ktorý roku 1651 pracoval na pôvodnom kostole, objavil pod nánosom omietky túto maľbu. Keď zistil, že ide o obraz Božej Matky, tak sa rozcítil, že ruka s kladivom sa mu šmykla a nechtiac zasiahla tvár madonny. Muž v snahe napraviť škody, začal zásterou starostlivo utierať bohorodičkynu tvár, akoby išlo o zranenú ľudskú bytosť.

Láskyplné gesto neostalo bez odozvy, a robotník bol razom uzdravený a prestal krívať. Tento zázrak neostal jediným, Milánčania pripisujú obrazu vyše stovky ďalších uzdravení a milostí. Jedným z nich bude určite aj fakt, že maľba prežila kruté bombardovanie v auguste 1943, pri ktorom z kaplnky ostali len ruiny.

Pod súčasnou dlažbou je ukrytá nádherná pôvodná dlážka, ktorá ešte len čaká na rekonštrukciu. Kostol Santa Maria alla Porta je dnes chrámom poľských veriacich, žijúcich v Miláne.

Cappella delle Ballerine v Kostole San Fedele

Cappella delle Ballerine je maličká kaplnka v Kostole San Fedele, len na skok od slávneho divadla La Scala. Pod tunajším obrazom dojčiacej Madonny hľadali kedysi útechu odsúdenci na smrť, pre ktorých bola patrónkou. Neskoršie sa v tu striedali debutantky baletnej scény, ktoré sa pred premiérou modlili za úspech predstavenia a na oltár kládli biele kvety.

Po vydarenom vystúpení zas prichádzali Panne Márii poďakovať. Hovorí sa, že kvetiny zvykla “recyklovať” rakúska tanečnica Fanny Elsler, ktorá v rokoch 1838-48 pôsobila v Teatro alla Scala. Ostatné kolegyne si totiž nevedeli vysvetliť tú záplavu kytíc v jej šatni.

Nie je to však jediná kuriozita, ktorú kostol ukrýva. V tunajšej krypte môžete vidieť zaujímavý kalendár zložený z relikvií svätcov. Čo deň, to relikvia. Ide o svetovú raritu, akou sa môže pochváliť len máloktoré miesto. Adresa: Chiesa di San Fedele, Piazza S. Fedele 4

Kostoly v Neapole

Neapol, mesto s bohatou históriou a kultúrou, sa môže pochváliť množstvom kostolov, ktoré svedčia o jeho minulosti a umeleckom bohatstve. Poďme sa pozrieť na niektoré z nich:

Basilica Santa Giacomo Degli Spagnoli

Na Piazza Municipio sa nachádza radnica Palazzo San Giacomo a Basilica Santa Giacomo Degli Spagnoli, ktorá je v nej pohltená. Chrám je staršieho dáta, pochádza zo 16. storočia a radnica je z neskoršieho obdobia, z 18. storočia. O chrám sa staral španielsky miestodržiteľ, Pedro Álvarez de Toledo a dal ho zasvätiť sv. Jakubovi (Giacomo resp. ang. James), patrónovi Španielska. Status baziliky získal až v roku 1911.

Vo vnútri nájdete hrobku Pedra Álvareza, tak isto aj hrobku jeho manželky a syna. Architektom jeho hrobky bol Givanni da Nola, ktorý bol ovplyvnený Michelangelom a v Neapole bol architektom mnohých budov. Jednou z nich bola aj budova Palazzo Giusso, dnešná univerzita mesta "L´Orientale" a je aj autorom mnohých sôch či oltárov v meste (napr. oltára v kostole San Lorenzo Maggiore). Jeho žiakom bol Ferdinando Manlio, ktorý bol od Pedra Álvareza poverený navrhnúť ulicu, ktorá by spájala Kráľovský palác a mestskú bránu. Tak vznikla ulica Via Toledo.

Kostol Monteoliveto (Sant´Anna dei Lombardi)

V farebnej štvrti Quartieri Spagnoli nájdete niekoľko starých kostolov. Jedným z nich je napr. Monteoliveto z 15. storočia nachádzajúci sa na námestí Monteoliveto. Má dve mena. Okrem Monteoliveto, ho volajú aj Sant´Anna dei Lombardi, čo súvisí s jeho minulosťou, keď bol darovaný iným vlastníkom.

Kostol Gesu Nuovo

Zamierte na námestie Piazza Gesu Nuovo, kde je mariánsky stĺp a Kostol Gesu Nuovo, ktorý zvonku pôsobí ako malá pevnosť, no vo vnútri Vás očarí jeho mramorový obklad. V počiatkoch nebol hneď stavaný ako kostol, ale ako palác, kde sa sústreďoval život Neapolčanov. Bolo to až okolo roku 1580, keď ho Jezuiti prerobili na chrám. Nachádza sa v ňom pekná kaplnka Ignáca z Loyoly a oltár mladšieho dáta, z 19.

Kostol Santa Chiara

Oplatí sa vidieť aj Kostol Santa Chiara, kde môžete navštíviť hrobky panovníkov z rodu Anjou. Tento kostol pochádza z roku 1340. História ho poznačila, no stále badať prvky gotiky, baroka a tufu žltého odtieňa. Určite nevynechajte jeho záhradu z 18.

Kostol San Domenico Maggiore

Ak Vás očarilo umenie, tak zamierte do gotického kostola, San Domenico Maggiore, ktorý začali stavať ešte v roku 1283. Ukrýva hrobky Aragónskych panovníkov. Obdivovať tu budete diela Triumf viny od Solimenta a Zvestovanie od Tiziana. Pracovalo tu však mnoho popredných sochárov, Tino da Camaino, Cosimo Fanzago, maliari Tizian, Michelangelo a Luca Giordano.

Sansevero, Museo Cappella Sansevero

Osobne sa nám páčilo aj v Sansevero, Museo Cappella Sansevero, privátna kaplnka, ktorá pochádza zo 16. storočia a je to ináč celkom kvalitné barokové múzeum. Obdivovať budete sochy, na ktorých je zaujímavou formou znázornené zahalenie závojom. Zaujímavé sú aj 250 rokov staré dva anatomické modely, postava ženy a muža, kde sú detailne zachytené ich tepny a žily.

Na prvý pohľad to nikoho neupúta, no keď si spojíte fakty, že sochy sú staré 250 rokov, to znamená, že už v 18. storočí umelci vedeli takto detailne znázorniť medicínske fakty. Legendy hovoria, že živému človeku vliali do tela horúci tekutý kov, aby im tieto cievy vyskočili a mohli pochopiť tento systém v ľudskom tele. Múzeum založil alchymista, princ zo Sansevera, Raimondo di Sangro.

Duomo di Napoli (Duomo di San Gennaro)

Na Via Duomo si pozrite dóm Duomo di Napoli, resp. Duomo di San Gennaro. Ten pochádza zo 14. storočia, kedy ho dokončili v gotickom štýle. Vo vnútri nájdete kaplnku, ktorá je venovaná umučenému biskupovi, patrónovi Neapola sv. Januáriovi. Ten žil v časoch cisára Diokleciána a kto sa vyzná v histórii, tak vie, že to bolo najbrutálnejšie obdobie prenasledovania kresťanov.

Legendy hovoria, že pri jeho poprave (odťatá hlava), istá žena dokázala do malej kapsule odchytiť trošku jeho krvi a tá je dodnes uchovaná v tejto kaplnke. Zadívajte sa aj hore na nádherný strop, ktorý maľoval Luca Giordano. Keď sa pozriete na budovu zvonka, tak tí z Vás, čo sa vyznajú v architektúre, budú badať stopy novogotického štýlu (ten zapojili v 20. storočí pri prestavbe), gotické portály a upúta ich aj interiér v štýle baroka. Zmes rozličných smerov v architektúre.

Tieto kostoly sú len zlomkom bohatého kultúrneho dedičstva Milána a Neapola. Ich história a architektúra svedčia o dôležitých udalostiach a umeleckých smeroch, ktoré formovali tieto mestá. Nechajte sa očariť ich krásou a objavte ich skryté poklady.

tags: #kostol #del #gesu