Už po tridsiaty šiesty raz sa Bad Wildbad, malebné kúpeľné mestečko v údolí nemeckého Schwarzwaldu, stalo druhým festivalovým centrom, ktoré vzdáva hold Gioachinovi Rossinimu. Samotný fakt, že viactýždňový liečebný proces v Bad Wildbade roku 1856 priniesol Gioachinovi Rossinimu zlepšenie zdravotného stavu, by bol sotva dôvodom na založenie festivalu.
Podstatnú iniciatívu v tejto veci prevzala Nemecká rossiniovská spoločnosť, od roku 1992 agilný umelecký riaditeľ Jochen Schönleber, no dnes aj politická podpora spolkovej krajiny Baden-Württemberg a samotného mesta. Rossini in Wildbad je medzinárodným fórom na prezentáciu známych, ale najmä raritných diel Rossiniho a jeho súčasníkov.
Je platformou pre zrod nových kritických edícií diel, pre interpretačné kurzy Akadémie BelCanto a zaznamenávanie predstavení na CD a DVD. Ročník 2025, ktorý sa konal od 17. do 27. júla, bol slovami riaditeľa opäť „operným festivalom pre zvedavých“. Divákom ponúkli päť titulov, z toho tri ako prvé novodobé uvedenia.
Počas dvoch dní som mal možnosť vidieť tri opery. Okrem už spomenutého Otella, novú inscenáciu Popolušky (La Cenerentola) a Šťastný omyl (L´inganno felice). Išlo o obnovenie tvaru spred desiatich rokov.
Kráľovské Kúpeľné Divadlo ako dejisko predstavení
Dva z navštívených titulov umiestnili organizátori do malebného, neobarokovými prvkami zdobeného Kráľovského kúpeľného divadla. Je to však miniatúrny priestor s kapacitou okolo dvesto miest. Pre La Cenerentolu bola primalá aj orchestrálna jama. Festivalový šéf a zároveň režisér Jochen Schönleber i stabilný dirigent José Miguel Pérez-Sierra vedeli do čoho idú.
Za daných podmienok inscenačné zložky (Schönleber ako zvrchovaný „pán domu“ navrhol aj scénu, kostýmy sú dielom Claudie Möbius), hoci už trocha „prevárané“, vcelku ladili s príbehom. S kulisami sa dá hýbať len manuálne, takže naskladané kocky sa otočením z Popoluškinej pece zmenili na trón a zopár schodov pokryl červený koberec.
Menej už oslovil nadbytok projekcií, buď kopírujúcich situácie, alebo dokresľujúcich ich paralelný význam. A tiež zbytočné karikovanie (aj v kostýmoch) postavy Taddea. Hlavnú ideu, skrytú v samotnom podtitule Popolušky, a to Triumf dobra, sa réžii podarilo uplatniť v závere.
Z dramaturgického hľadiska vypustili len nepodstatnú áriu Clorindy spred záveru. A nepôvodnú áriu Alidora nahradili originálnou (Sì, tutto cangierà), ktorú vrátila kritická edícia Alberta Zeddu už pre festival v Pesare.
Pod hudobné naštudovanie sa podpísal José Miguel Pérez-Sierra, umelec veľmi presne cítiaci agogiku Rossiniho partitúr. V tomto prípade však buď neodhadol akustické pomery maličkého divadla, alebo neustrážil zvukovú disciplínu Krakovskej filharmónie.
Za jednoznačného speváckeho favorita považujem Patricka Kabonga (Ramiro), slnečný tenor s neochvejnou technikou, štýlom, bezchybnou koloratúrou a vyrovnanosťou polôh, vrátane najvyššej. Po vlaňajšku ma opäť sklamala Polina Anikina (Angelina), u ktorej pretrvávajú problémy s výškami a koloratúry nemajú pravý rossiniovský punc. Filippo Morace (Don Magnifico) je v danom buffo fachu osvedčený a charakterovo vierohodný. Keby Emmanuel Franco neodspieval takmer celého Dandiniho vo forte, ocenil by som jeho ostatné vokálne kvality.
L´inganno felice: Obnovená inscenácia
L´inganno felice je štvrtou operou ani nie dvadsaťročného Gioachina Rossiniho. Opäť v žánri farsa (tento typ jednoaktoviek si vyžadovali vtedajšie Benátky), ale aj s dejovými náznakmi semiserie. Premiéra v Teatro San Moisè (január 1812) dopadla úspešne a dielo preniklo i za talianske hranice.
Pre Bad Wildbad obnovili inscenáciu Jochena Schönlebera spred desiatich rokov, ktorou sa otváralo zrenovované Kráľovské kúpeľné divadlo. Príbeh má v librete známky obligátnej zápletky, je o fáme s neverou, o obvinení a zmierení, o utajovanej identite a podobnom dejovom klišé.
Jochen Schönleber ako režisér a scénograf prináša v prvej časti na javisko vojenský džíp, v druhej loďku. Farebne je inscenácia ladená dosiva, nič v nej neruší, ale ani zvlášť nenadchne. V opere nevystupuje zbor, pár štatistov, predstavujúcich robotníkov v bani a vojakov, sú nemé postavy.
Hudobne ide o nepatrnú revíziu pre wildbadský festival, s rekonštrukciou orchestrácie Isabellinej árie, pripravenú Stefanom Pianom. Navštívené predstavenie dirigovala Claudia Patanè, ktorá sa podpísala už pod premiéru v Krakove. Zvládla partitúru s množstvom secco recitatívov (na tomto festivale nahrádza čembalo tzv.
Sólové party obsadili frekventanti Akadémie belcanta. Jedinou výnimkou bol už skúsený Francesco Bossi (Tarabotto), ktorého barytón znel kultivovane, štýlovo a s adekvátnym komickým výrazom. Z mladej generácie v sopránovej úlohe Isabelly Xiangjie Liu upútala najmä v árii technicky podkutou koloratúrou a staccatami. Tenor Paola Mascariho (Bertrando) pôsobil miestami nazálne a úzko, našiel si však aj akceptovateľné miesta.
Otello v Rímskej verzii: Koncertné prevedenie
Gioachino Rossini skomponoval Otella ako svoju druhú operu seriu vo svojej neapolskej perióde. Impresário Barbaja mu zabezpečil skvelý ansámbel. Trom tenoristom rozličných charakterov mohol prideliť dejotvorné party a mal k dispozícii legendárnu Isabellu Colbran. Úspech bol veľký.
Otello ani dnes nepatrí k vysloveným raritám, v roku 2019 ho naštudovala aj banskobystrická Štátna opera. Ba zamýšľala pripraviť obe formy záveru: pôvodnú tragickú verziu, i prepracovanú pre Rím so šťastným koncom.
Teraz nastal čas ponúknuť, hoc aj koncertne, verziu pre Rím 1820 (premiéra v tamojšom Teatro Argentina bola na Vianoce 1819, no išlo už o karnevalovú sezónu 1820) s „lieto fine“. Zmeny sa najmenej týkali 1.dejstva, z druhého vypadla ária Rodriga (nahradila ju z Tancrediho prevzatá ária Isaury) a prvé dueto Otella a Jaga. Najviac zmien je v poslednom akte.
Vznikol teda aj odborníkmi často kritizovaný šťastný koniec. Daňou tejto verzii bolo prenesenie časti hudby z predchádzajúcich diel, čo však nebolo v danej dobe a u Rossiniho obzvlášť, nič výnimočné. Istý podiel na výsledku mali aj speváci. Napríklad Giovanni David, Rodrigo z neapolskej premiéry, v Ríme už spieval titulnú postavu.
Pre ochorenie Antonina Foglianiho za dirigentským pultom stál Nicola Pascoli, ktorý operu pripravil pre Krakov. Nie je azda až takou inšpiratívnou osobnosťou ako Fogliani a za zopár technických chýb v dychovej sekcii Krakovskej filharmónie nemôže (zároveň si orchester zaslúži uznanie, keďže hral všetky opery), no cíti Rossiniho poetiku presne, dokáže do situácií vniesť potrebné dramatické napätie.
Pre Francesca Meliho, nepochybne špičkového verdiovského spinto až dramatického tenora, bol Rossiniho Otello vysnívanou métou. V Rossinim kedysi v Pesare začínal a debut vo Verdiho Otellovi má už tiež za sebou. Jeho hlas znie kovovo jasne, objemne, s tmavou hĺbkou, vie narábať s dynamikou. Má aj istú vysokú polohu, nie však v zóne, ktorú vyžaduje Rossini.
Za hrdinku večera považujem chorvátsku rodáčku a protagonistku stuttgartskej opery Dianu Haller ako Desdemonu. Pôvodný mezzosoprán (v minulom ročníku festivalu spievala Isoliera v Grófovi Orym) prepracovala na dramatický soprán a v ňom sa rovnako našla. Belcantový štýl má v krvi, príkladne frázuje, koloratúry má precízne. Juan de Dios Mateos bol Rodrigom so žiarivými výškami, škoda len, že v strednej polohe jeho tenor častejšie strácal farbu. Iago má trocha menej spievania (nechýba však dueto s Otellom), no lyrický tenorista Anle Gou imponoval štíhlo vedeným a vo výške sebaistým tónom.
Záujem o jediné uvedenie Otella bol taký enormný, že usporiadatelia museli pridať do Trinkhalle množstvo stoličiek. Vypredané však boli aj obe ďalšie inscenácie.
Premiéra v Kráľovskom kúpeľnom divadle 18. 7. 2025, písané z reprízy 25. 7.
Premiéra v Kráľovskom kúpeľnom divadle 19. 7.
Gioachino Rossini: Otello (verzia Rím 1820)Dirigent: Nicola PascoliOrchester a zbor Filharmónie Karola Szymanowského KrakovPremiéra v Trinkhalle Bad Wildbad 26. 7.
| Opera | Dirigent | Miesto uvedenia | Dátum premiéry |
|---|---|---|---|
| Otello (Rímska verzia) | Nicola Pascoli | Trinkhalle Bad Wildbad | 26. júl 2025 |
| La Cenerentola (Popoluška) | José Miguel Pérez-Sierra | Kráľovské kúpeľné divadlo | 19. júl 2025 |
| L'inganno felice (Šťastný omyl) | Claudia Patanè | Kráľovské kúpeľné divadlo | 18. júl 2025 |