Kostol Dominikánov v Starom Meste Košice: História a Architektúra

Košice, mesto s bohatou históriou, sa môže pochváliť množstvom sakrálnych pamiatok, ktoré siahajú až do 13. storočia. Tieto kostoly predstavujú nielen dôležité náboženské centrá, ale aj architektonické skvosty, ktoré svedčia o vývoji stavebných štýlov a kultúrnych vplyvov v regióne.

Kostol Nanebovzatia Panny Márie, známy aj ako Dominikánsky kostol v Košiciach

Dominikánsky Kostol: Centrum Učenosti a Pastorácie

Dominikánsky kostol, tiež známy ako Kostol Nanebovzatia Panny Márie, sa nachádza v mestskej časti Staré Mesto na Dominikánskom námestí v Košiciach.

Zakladateľ dominikánskeho rádu, Španiel z Kastílie svätý Dominik (1172 - 1221) dostal pápežské povolenie od Honória III. (1216 - 1227) založiť rád kazateľov v roku 1216. Prvé dominikánske kláštory vznikli v západnej a južnej Európe, ale už aj za jeho života aj v Nemecku a Čechách. Dominikáni patrili medzi takzvané žobravé rády a tiež typické mestské rády.

Na rozdiel od mnohých iných cirkevných rádov, ktoré stavali kláštory v odľahlých oblastiach, dominikáni zakladali svoje kostoly a kláštory priamo v mestách už od 13. storočia. Dominikáni boli školení na aktívne kazateľstvo a patrili k žobravým rádom, žijúcim z milodarov. S tým súviselo aj umiestnenie ich sídla v meste.

Dominikáni sa v Košiciach usadili už v 13. storočí. Za zakladateľa ich kláštora sa považuje svätý Hyacint poľského pôvodu. Ich kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie je medzi súčasnými košickými najstarší.

Najstarší doklad o existencii košického kláštora pochádza z roku 1303. Vtedajšia budova však nie je identická so súčasnou, ani kostol vo svojej komplexnosti nepochádza z daného obdobia. Obsahuje však zachované architektonické prvky, ktoré pochádzajú z vtedajších čias.

Dominikáni v čase svojho usídlenia v Košiciach pravdepodobne vlastnili veľkú časť súčasného Dominikánskeho námestia. V roku 1336 uzatvorili zmluvu s mestom Košice, podľa ktorej v prospech mesta odstúpili tri kroky z východnej strany pozemku, za čo od mesta dostali šesťsto vozov kameňa a sto vozov piesku.

Mnohé rády, ktoré začínali ako žobravé a chudobné časom podľahli tlakom mamonu a tak aj košickí dominikáni na konci 14. storočia už vlastnili vinice, lúky, polia aj mlyn. Do 17. Okrem kazateľskej a hospodárskej činnosti bola pre dominikánskych mníchov charakteristická aj transkripcia, čiže ručné prepisovanie kníh. Medzi ne predovšetkým patrili knihy náboženské - kódexy a misály. Viaceré knižnice majú vo svojich fondoch vzácne knihy z 15. storočia, ktoré takto vznikli práve v Košiciach.

Do života rádu zasiahla najmä morová rana, ktoré postihla Košice v roku 1430. Zdá sa však, že ani táto nemala vplyv na skriptorskú činnosť, avšak hospodárske zázemie kláštora nebolo dostačujúce. Nemal kto robiť na pozemkoch. Významný vplyv malo aj šírenie bratríckeho hnutia na území terajšieho Slovenska i v Košiciach. Mnísi žili v panike pred vojenskými nájazdmi, ale aj pre šírenie verejnej mienky o potrebe reformovania cirkvi, ktorá žila v dobrých majetkových pomeroch, nie podľa kritérií, ktoré vládli v časoch jej vzniku.

Dominikáni v tom čase zaujali svojský postoj. Po dohode s panovníkom a ostrihomským arcibiskupom poverili dominikánskeho pátra Leonarda Brixenthala, ktorý vyučoval na viedenskej univerzite, aby obnovil medzi uhorskými dominikánmi poslušnosť.

Dominantnú zmenu v histórii Dominikánov v Košiciach znamenal ničivý požiar, ktorý túto časť mesta postihol 13. apríla 1556. Zničil tri štvrtiny mesta, takže mnísi nemali možnosť získať podporu od postihnutých mešťanov, ich vlastné zdroje sa ukázali ako nepostačujúce. Rád teda opustil Košice, stiahol sa do Trnavy. Správou svojho majetku poveril mestský magistrát. V požiari postihnutom kláštore sa okamžite usídlila mestská chudoba, ktorá nemala vlastné domovy. To prekážalo mestskej vrchnosti a tak na jej popud cisár ponúkol kláštor i celý dominikánsky areál rádu svätého Pavla Pustovníka. Ten však nemal dosť prostriedkov, aby objekty po prijatí rekonštruoval. Preto vedenie Košíc so súhlasom panovníka dalo na kostole opraviť strechu a zriedilo v ňom mestský sklad potravín.

Obrovský požiar, ktorý začal na Mäsiarskej ulici, zničil 155 domov, obilnú sýpku, pri Forgáčovej bráne vybuchol sklad s pušným prachom. Aby zničené objekty opäť neobsadila chodba, prevzala ich spišská komora. V preberacej správe sa spomína, že chrám bol znečistený stokami, ktoré tam vytekali z domov pristavaných ku kostolným múrom.

Dňa 16. decembra 1697 vydal cisár Leopold I. príkaz, podľa ktorého sa mal dominikánsky rád vrátiť do Košíc a vykonávať tu svoju činnosť. Táto podpora cisára nebola náhodná. Dominikáni totiž zohrali významnú úlohu v protireformačnom hnutí. K vysporiadaniu majetku však došlo až v roku 1699. Vtedy začali aj s prestavbou kostola, gotickú klenbu nahradili barokovou, sakristiu prepojili s kláštorom, vybudovali oratórium. Po 40 rokoch opráv kostol opätovne vysvätili 4. augusta 1741. Zasvätený bol Nanebovstúpeniu P. Márie.

Jozef II., syn Márie, značne redukoval právomoci cirkevných rádov. Ďalší požiar kostol postihol v roku 1846. I keď požiar vypukol na opačnej strane mesta na Čermeľskej ceste, víchrica poznášala letiace horiace šindle až na kostol dominikánov.

V roku 1891 dominikáni v Košiciach zriadili prvý košický denný útulok pre deti z rodín chudobných robotníkov. Časom sa tento útulok rozrástol o kláštor sestier dominikánok, ktoré sa zameriavali na starostlivosť o deti a mládež, viedli tu aj základnú školu. Neskôr, v 20. Na prelome 19. a 20. storočia prešiel kláštor ďalšími úpravami, pribudol nový orgán. V roku 1903 zvýšili vežu kostola na 68 metrov, takže bola o deväť metrov vyššia ako severná veža Dómu sv. Alžbety.

V apríli 1950 začala likvidácia mníšskych rádov v Československu, mladší mnísi skončili v preškoľovacích zariadeniach, starší na nútených prácach v Česku. V košickom kláštore vznikol projektový ateliér, neskôr ľudová škola umenia.

Architektúra Kostola Dominikánov

Dominikánsky kostol v Košiciach bol postavený okolo roku 1290 dominikánskymi mníchmi. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1303. Pôvodná budova však nie je identická s dnešnou stavbou, aj keď obsahuje architektonické prvky z pôvodného obdobia, ako napríklad hlavice oporných pilierov.

Najstaršou časťou kostola je románska loď s pôvodne úzkymi oknami, ktoré sa pri barokovej prestavbe zväčšili. Veža je podľa zákona pre žobrácke rády postavená na severnom styku lode so svätyňou.

Na stenách sú fresky Štefana Vörösa z rokov 1750 - 1758. Strop pôsobí ilúziou, že kostol nemá strechu a pozeráme sa priamo do neba. Umelec kvôli vytvoreniu historickej atmosféry do fresiek domaľoval praskliny.

Hlavný oltár znázorňuje Nanebovzatie Panny Márie. Z ostatných oltárov treba spomenúť oltár Ružencovej Panny Márie, keďže sa traduje, že ruženec vymyslel sv. Dominik, zakladateľ rádu. Maľby zobrazujú sv. Dominika, Katarínu Sienskú či Tomáša Akvinského.

Kostol turistov láka aj svojim podzemným svetom, rozľahlými pivnicami a kryptami pod Dominikánskym námestím.

Krypta pod Dominikánskym kostolom v Košiciach

Dominikánsky Páter Mikuláš Lexmann a Záchrana Životov

Na prelome rokov 1944 a 1945, počas nyilašovského teroru v Košiciach, sa dominikánsky páter Mikuláš Lexmann rozhodol vytvoriť v krypte pod kostolom úkryt pre ohrozených Košičanov. Nehľadel na náboženskú či politickú príslušnosť, ale na ľudské bytosti, ktoré potrebovali útočisko.

Vďaka svedectvám sa zachovali aj informácie o „bežnom“ dni ukrývaných osôb v krypte. Prenasledovaní mohli zo skrýše občas vyjsť do priestorov Veritasu, ak sa v kultúrnom dome nikto cudzí nezdržiaval. Tu mohli použiť sociálne zariadenia na hygienu, či len tak sa ponaťahovať. Jedlo im nosila jedna pani do spovednice, odkiaľ ho páter znášal do krypty. Páter Mikuláš musel v krypte vytvárať životné podmienky a tiež organizovať dennú starostlivosť pre ľudí tak, aby nikto nezistil, že sú tam ukrývaní.

Pátrovi Lexmannovi možno pripísať i ďalšiu zásluhu na záchrane života. Išlo o mladého Košičana, ktorý mal narukovať do Nemecka, ale otec, dominikánsky terciár, ktorý neskôr ochorel na týfus, ho nepustil. Keď gestapo prehľadávalo domy, či sa v nich neukrýva nejaký zbeh, hrozilo, že nájdu aj mladíka. Vtedy duchaprítomne zakročil Lexmann a gestapákov nemecky upozornil, že v dome je chorý na týfus. Je tiež symbolom hlbokej viery, nezlomnej povahy a výnimočnej morálky.

Páter bol od roku 1948 viackrát vypočúvaný a väznený Štátnou bezpečnosťou, raz dokonca jej príslušníci prehľadali aj košický dominikánsky kostol, ale nič nenašli.

Zlomová chvíľa v živote činorodého pátra prišla z 13. na 14. apríla 1950 počas takzvanej barbarskej noci, ktorej cieľom bola likvidácia mužských reholí v Československu. V priebehu tohto násilného aktu bol z kláštora vyvedený aj páter Lexmann. Postupne putoval do viacerých internačných kláštorov, pre ktoré bol charakteristický väzenský režim a obmedzovanie slobôd či práv.

Prosby a výzvy jeho príbuzných, aby s ním bolo zaobchádzané miernejšie, ostali u dozorcov kláštora nevypočuté. Namiesto práce na poliach ho poslali do strmých kopcov pásť kravy. Páter zomrel 17. júla 1952 vo veku nedožitých 53. rokov. Mikuláš Lexmann je pochovaný v rodnom Bobote, tak ako si to prial.

Kláštorné Hospodárstvo v Priamom Susedstve Dominikánskeho Kláštora

V priamom susedstve dominikánskeho kláštorného areálu sa rozprestiera trochu zastrčený, no rozsiahly areál, o ktorom sa viac odhaduje, než presne a s istotou vie, že v minulosti patril tiež dominikánskemu rádu a tvoril súčasť jeho hospodárskeho zázemia. Jasných písomných dokladov zo stredoveku o tom niet, a z počiatku novoveku, keď dominikáni v Košiciach dočasne nesídlili (pre vlastnú bezpečnosť), existuje iba jeden jediný. Historici majú pravidlo, že jeden prameň - akokeby žiaden prameň. Čo si ale počať, keď ho máme skutočne iba jeden.

Napriek tomuto nedostatku sa však pokúsime načrtnúť predstavu (hoci len hypotetickú), ako to tu asi v minulosti vyzeralo, a čo nám tunajšie územie o svojej minulosti dodnes prezrádza. Najstaršia nám známa písomná zmienka o tomto areáli pochádza až z inšpekčnej správy Relation z roku 1604.

Relation prináša okrem iného podrobný popis Košíc, kde sa o tomto mieste z hľadiska pohľadu od Mäsiarskej ulice píše nasledovné: Kayserliches Backhauss sambt dein traidtkasten, so vor Zeiten zum Clöster zugehörig gewessen, čo v modernej slovenčine znamená: Cisárska pekáreň s jej obilnými skladmi, čo pred časom patrili kláštoru. Pisateľ textu mal na mysli vtedy už opustený a zničený dominikánsky kláštor. O tento kratučký text sa zatiaľ opierali oficiálni historici umenia pri datovaní a popise areálu.

Existujú však aj viaceré, hoci nepriame dôkazy, že tento areál asi skutočne pôvodne patril k dominikánskemu kláštoru, pravdepodobne už od počiatkov jeho existencie. Vieme, že prvá písomná správa o košickom dominikánskom kostole je zo samého začiatku 14. storočia a že to teda bol jeden z najstarších známych areálov na území stredovekého mesta. Logika hovorí, že kde bol kostol, musel byť aj akýsi rádový dom, či kláštor (ešte to nemusel byť ten, o ktorom vieme z polovice 14. storočia, a ktorého trosky odstránili v polovici 18. storočia). Z listinných materiálov tiež vieme, že mníchov tu žilo prekvapujúco veľa, v 14. storočí až okolo tristo. Naviac z týchto listín vieme, že kláštor vlastnil v okolí mesta rozsiahle majetky, ktorých výnosy sa kdesi museli skladovať.

Uvedený značný počet rehoľníkov si vyžadoval jednak dostatočne veľký kláštorný priestor, čomu zodpovedajú kresby pôdorysu starého kláštora na mapách z rokov 1715 až 1749, ale čomu nezodpovedá v novoveku známy hospodársky areál dominikánov. So susednými pozemkami a budovami na severnej strane by to však vyhovovalo. Zdá sa teda, že až do odchodu dominikánov z Košíc v roku 1556 siahal areál ich kláštora až po dnešný dom na Mäsiarskej číslo 20 (včítane).

Vyzerá to teda tak, že v stredoveku bol kláštorný areál dominikánov asi dvakrát taký rozsiahly, ako ho poznáme dnes. Rozprestieral sa viac na sever, až po hranicu medzi prvým a druhým mestským kvartálom, čo je dnes zhruba línia Mníšskej ulice. V stredoveku to však bola línia mestských mäsiarských búd - uršulínky vtedy ešte v Košiciach nesídlili. Na tomto území, zhruba o rozsahu 53 krát 100 metrov (čo je plocha pre asi päť veľkých a bohatých mestských domov), sa skladovali potraviny, ustajňovali hospodárske zvieratá, uchovávalo krmivo a podobne. Ak sa vám areál zdá na to príliš veľký, nezabúdajte, že mníchov bolo vtedy oveľa viac, ako dnes, že v kláštoroch vtedy ubytovávali aj pocestných a že v stredoveku sa neskladovalo na tri dni, ale minimálne na pol roka, ak nie na dlhšiu dobu.

Je jasné, že pôvodne to tu vyzeralo ináč, ako dnes. Nepochybne aj v stredoveku tu stáli kamenné sýpky a maštale, ale ak sa historici umenia nemýlia, najstaršie z tých dnešných vznikli až v 15. storočí, či neskôr. No i to bolo ešte za hospodárenia dominikánov. Pôvodne tu teda boli iné stavby a pravdepodobne aj inak rozostavané, ale už na rozhraní stredoveku a novoveku začal areál dostávať čosi z dnešného vzhľadu, najmä na západnej strane. Južná strana za čias gazdovania dominikánov asi nebola zastavaná (ako dnes), pretože hospodárske areály kláštora boli veľmi pravdepodobne vzájomne prístupné. Okrem vnútorného komunikačného spojenia tu musel byť aj vchod z exterieru, kadiaľ sa sem dovážala skladovaná poživeň a chované domáce zvieratstvo. Archeologické výskumy sa tu však ešte nerobili a tak všetko viac menej hádame.

Čosi zo stredoveku si však areál predsa len zachoval až dodnes. Je to jeho výšková úroveň. Bežnému návštevníkovi, ktorý sem príde od Mäsiarskej ulice, sprvoti nie je nič podozrivé. A predsa je terén dvora o vyše dva metre nižší, ako terén Hradbovej ulice. Hospodárska budova je z dvora poschodová, no zvonku, z ulice, prízemná. Úroveň dvora je pôvodná, stredoveká. Pri vykopávkach konaných v minulosti v okolí dominikánskeho kostola sa asi o dva metre nižšia pôvodná úroveň tunajšieho terénu preukázala (dodnes to na niektorých odkrytých detailoch vidieť).

Pôvodná úroveň výšky dvora jednak potvrdzuje predpokladaný fakt, že pôvodný terén Košíc bol nerovnejší, ako si dnes myslíme, a že obzvlášť preliačený bol tu, na západnej strane. Ale je to tiež jasným dôkazom toho, že hospodársky dvor vznikol v samých počiatkoch mesta a dodnes sa prístavbami, či prestavbami príliš nezmenil. Je to tiež ďalším možným dôkazom posunutia datovania najstarších zachovaných budov areálu možno až na začiatok 14. storočia!

Dá sa tiež dokázať, že dnešná úroveň Hradbovej ulice bola do určitej miery umelo zvýšená už v stredoveku. Stalo sa to v čase, keď sa budovala vodná priekopa opevnenia, teda už na sklonku 14. storočia. Lenže priľahlý dominikánsky dvor sa nezvýšil! Najskôr preto, že tu už stálo západné hospodárske krídlo, ktoré tomu bránilo. Ak je to pravda, vzniklo skôr, ako odhadujú historici umenia, možno zároveň so stavbou kláštora v polovici 14. storočia, alebo ešte trochu skôr.

Dejiny popisovaného hospodárskeho areálu kláštora sa odvíjali od samotných dejín košických dominikánov. S morálnym úpadkom dominikánskej komunity, ktorý nastal v 15. storočí, postupoval aj hospodársky úpadok areálu.

No protestanti neuznávali mníšske rády a pre dominikánov sa tým začalo zmrákať na zlé časy. Ľuďom v meste, z ktorých sa prirodzene stali protestanti, najmä počas príslušnosti Košíc k Zápoľského časti kráľovstva (v rokoch 1536 až 1552), začínali zavadzať.

Zlý vzťah Košičanov k dominikánom vyvrcholil na sklonku roka 1553, keď časť rozoštvatých mešťanov kláštor napadla, vybavenie roztrieskali a rozkradli a rehoľníkov zbili, ba poniektorých dokonca zabili. Cisár Ferdinand síce okamžite rozkázal katolícky kláštor chrániť, ale o necelé tri roky (13. 4. 1556) zasiahla do osudov kláštorného areálu nečakaná živelná pohroma ničivý požiar ktorý zničil takmer celé mesto. To už dominikáni nedokázali hospodársky prežiť. Doslova za pár grošov predali, alebo založili celý svoj tunajší majetok a Košice začiatkom júna 1556 opustili.

Hospodársky areál po nich prevzal do užívania cisársky erár. Pre svoju vojenskú posádku si tu zriadil pekáreň a rozsiahle obilné sklady najskôr v severozápadnom rohu areálu, kde dodnes stojí nápadná trojtraktová klenutá renesančná (vtedy postavená) hala, dá sa povedať, že pýcha tunajšej architektúry. Kvôli hale sa mierne rozšíril pozemok areálu, o dnešný dom Mäsiarska číslo 22. Pravdepodobne objekt pekárne (dnes stojí uprostred dvora) nanovo postavili, prípadne renesančne stavebne upravili.

Zdá sa, že časť areálu poslúžila od sklonku 16. storočia ako vojenská nemocnica landtsknecht hospitall. V inšpekčnej správe Relation je táto nemocnica opísaná medzi drobnými domčekmi s tymi najnižšími daňami (štvrť a poldenára na rok) na dnešnej Hradbovej ulici. Ale vzhľadom na svoju funkciu to musel byť dosť rozsiahly objekt. Keďže vieme, že hospodársky areál sem ešte aj dnes siaha, najskôr to bola časť jeho dnešného západného krídla.

tags: #kostol #dominikanov #stare #mesto