Kostol Don Bosco Miletičova: História a súčasnosť

Rímskokatolícky farský kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov sa nachádza na Miletičovej 7 v Bratislave a je súčasťou areálu patriaceho Saleziánskej reholi. Kostol je známy aj pod ľudovými názvami ako Miletička alebo saleziáni. V areáli sa okrem kostola nachádza Saleziánsky dom, v ktorom sídli Slovenská saleziánska provincia a taktiež priestory pre mladých ľudí na športovanie a stretávanie sa.

Počiatky a výstavba

História kostola siaha do 30-tych rokov 20. storočia. Na pozemku zakúpenom na Tehelnom poli vyrástol saleziánsky ústav. Dňa 24. novembra 1932 sa konečne pristúpilo k stavbe projektovaného kostola a saleziánskeho ústavu. Stavba už po tomto začiatku pokračovala pomerne rýchlo a bez problémov. Dňa 14. septembra 1933 na sviatok Povýšenia sv. kríža sa bratislavskí saleziáni nasťahovali do svojho dohotoveného domu. Vykonanému dielu sa najviac tešila mládež, pre ktorú sa to všetko robilo.

8. decembra 1933 bol posvätený nový kostol na Miletičovej ulici, ktorý vybudovali saleziáni v rámci svojho nového areálu. Posviacku vykonal mestský pán farár Dr. Ľudovít Okánik. Táto veľkolepá cirkevná slávnosť pritiahla do nového a vkusne vybudovaného kostola mnoho veriacich mesta Bratislavy i z okolia. Tento nový kostol bol v skutočnosti iba Kaplnkou Panny Márie Pomocnice, ktorá sa mala neskôr stať bočnou kaplnkou veľkého kostola zasväteného Panne Márii. So stavbou veľkého kostola sa však iba uvažovalo v blízkej budúcnosti. Tieto plány zahatala 2. svetová vojna a následný nástup komunistického režimu.

Správca začínajúceho sa saleziánskeho diela v Bratislave Dr. František Sersen v tom čase napísal do kroniky: „Keď som prišiel na Miletičovu, na starom opustenom cintoríne, ktorý sa rozkladal na našej parcele, bujnelo na hroboch krovie a plevel, z čoho vyčnievali zvyšky chátrajúcich krížov. Keď som s bratislavským farárom, osvieteným pánom prelátom Dr. Ľudovítom Okánikom obchádzal hrobmi obsiate budúce stavenisko, povedal: „Viete, z tohto miesta ticha a smrti musíte spraviť oázu radostného života. Toto miesto je pre vás ako stvorené. Vôkol iba fabriky. V tôni ich učadených komínov sa krčia osady. Mládež vám nebude chýbať. Ujmite sa, prosím, tejto opustenej záhradky.

Obdobie Komunizmu a Návrat

Keď sa koncom februára 1948 zmocnila moci v Československu Komunistická strana, znamenalo to na náboženskom poli začiatok boja na život a na smrť. Pripravovala sa likvidácia rehoľných spoločností. K pripravovanej likvidácii došlo následne krátko po polnoci 14. apríla 1950. Žandári ozbrojení samopalmi obsadili dom a spolubratov hneď v noci odviezli do šaštínskeho ústavu, z ktorého spravili koncentračný tábor saleziánov. Odtiaľ boli prevezení do Podolínca.

Po 14. apríli 1950 dom na Miletičovej najprv obsadila polícia, ktorá v ňom určitý čas pôsobila a neskôr ho odovzdala národnému stavebnému podniku Pozemné stavby. Z budovy odstránili a zničili sochu dona Bosca. Sakrálne priestory, slúžiace na bohoslužby, popredeľovali železobetónovými vodorovnými i zvislými priečkami, čím vytvorili nové menšie miestnosti. Celý dvor a trávnaté ihrisko zabetónovali a na tomto priestranstve postavili dva rozsiahle bloky garáží.

Keď v roku 1990 padol komunistický režim, po 40-tich rokoch sa spolu s inými domami vrátil aj bratislavský ústav na Miletičovej ulici, ale v dezolátnom stave. Vtedajší inšpektor don Jozef Kaiser sem poslal začiatkom marca 1991 za direktora dona Štefana Wallnera. 24. mája 1991 spolubratia slávnostne preniesli sochu Panny Márie Pomocnice z kostola Blumentál, kam bola prenesená od čias zrušenia domu v 50-tych rokoch. Jednoduchú kaplnku zriadili v dome hneď na začiatku. V lete 1991 sa do domu presťahoval inšpektor don Jozef Kaiser. V roku 1992 začali prichádzať do domu prví zvedaví chlapci a začala sa pastorácia medzi mládežou.

Dňa 31. januára 1993 na sviatok svätého Jána Bosca mohol otec arcibiskup Mons. Ján Sokol posvätiť novú kaplnku pre verejnosť a dať ju do užívania. Okolití veriaci na ňu už dlhšie čakali. Po posvätení kaplnky sa mnohí chlapci začali hlásiť za miništrantov. V nedeľu ich bývalo okolo 50.

Výstavba Nového Kostola

Nový kostol bol preto vybudovaný až medzi rokmi 1995-1997. Dňa 10. decembra 1995 pápežský nuncius arcibiskup Luigi Dossena požehnal pozemok a spolu s provinciálom Ernestom Macákom urobili čestný výkop. Dňa 19. októbra 1997 arcibiskup Ján Sokol konsekroval nový Kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov.

Nakoľko v 90-tych rokoch už na stavbu veľkého kostola nezostalo veľké priestranstvo, boli použité pri výstavbe niektoré zaujímavé architektonické prvky. Jedným z nich je predsadený chór, ktorý prekrýva 1/3 hlavného chrámového priestoru. Chór má dva bočné vyššie postavené balkóny.

Architektonické prvky a interiér

Z exteriéru má kostol tvar rúk zopnutých pri modlitbe. Interiérová výzdoba kostola je ladená do modro-bielych odtieňov keramiky. Zo špeciálnej keramiky sú vyrobené obloženie oltára, pozadie okolo svätostánku, pozadie za centrálnym krížom, krížová cesta aj ambón.

Na prevej strane sa medzi oknami nachádzajú 2 obrazy s vyobrazením sv. Jána Bosca a bl. Titusa Zemana. Pod obrazmi sú v stene umiestnené ich relikvie.

Blahoslavený Titus Zeman

Významné Osobnosti Spojené s Kostolom

V kostole sa na pravej strane nachádzajú relikvie sv. Jána Bosca a blahoslaveného Titusa Zemana.

Svätý Ján Bosco

Sv. Ján Bosco, nazývaný aj don Bosco, vlastným menom Giovanni Melchior Bosco bol kňaz a vychovávateľ, zakladateľ rádu saleziánov. Narodil sa v roku 1815 pri meste Turín v Taliansku. Od dvoch rokov vyrastal ako sirota bez otca. Ako 16-ročný nastúpil na štúdia v Castelnuove. V roku 1835 vstúpil do seminára a 5. júna 1841 bol vysvätený na kňaza a začal praktické kňazské účinkovanie medzi chudobnými a opustenými chlapcami.

Veľmi sa inšpiroval sv. Františkom Saleským, vzorom láskavosti, podľa ktorého sa nazýva aj rehoľná spoločnosť, ktorú založil a ktorá bola schválená v roku 1869. Svoju výchovnú prácu postavil na preventívnom systéme, ktorého hlavnými piliermi sú nábožnosť, rozum a láskavosť. V 1872 založil ženskú rehoľnú spoločnosť Dcéry Panny Márie Pomocnice, ktoré sa starajú o opustené a chudobné dievčatá. Don Bosco zomrel 31. januára 1888. V roku 1929 bol vyhlásený za blahoslaveného a roku 1934 bol vyhlásený za svätého.

Blahoslavený Titus Zeman

Blahoslavený Titus Zeman sa narodil v roku 1915 vo Vajnoroch a zomrel v roku 1969. Bol to slovenský rímskokatolícky kňaz, salezián. Začiatkom 50. rokov 20. storočia, v čase prenasledovania cirkvi komunistickým režimom v Česko-Slovensku, dvakrát úspešne previedol skupinu bohoslovcov cez štátne hranice do Talianska, aby tam mohli doštudovať teológiu. Tretí pokus bol neúspešný. Titusa Zemana zatkli a odsúdili na 25 rokov väzenia. Vo väzení ho mučili a ponižovali. Po 13 rokoch ho podmienečne prepustili, bol však stále sledovaný. Nakoniec zomrel na následky mučenia vo väzení. Vyhlásený za blahoslaveného bol 30. septembra 2017 pápežom Františkom.

Aktivity a udalosti vo farnosti:

• Púť do Wadovíc a Krakova
• Púť k bránam milosrdenstva v Bratislave
• Jarná brigáda na úpravu okolia kostola
• Futbalový zápas mladých z oratka
• Stredisková škola pre animátorov
• Výlet miništrantov na Húšky
• Veľkonočná vigília
• Piatok utrpenia Pána
• Zelený štvrtok

Saleziáni na Slovensku

Saleziáni, ktorí prišli na Slovensko v roku 1924, začali svoju činnosť v Šaštíne. Ako svoj druhý dom dostali farnosť a starý benediktínsky kláštor v Hronskom sv. Beňadiku. V poradí tretím saleziánskym domom na Slovensku bol dom v Bratislave na Miletičovej ulici.

Po svojom príchode na Slovensko Saleziáni už dlhšiu dobu uvažovali o začatí budovania diela dona Bosca aj v hlavnom meste Slovenska, k čomu ich povzbudzoval aj trnavský apoštolský administrátor, otec biskup Pavol Jantausch. Pán biskup dokonca v roku 1930 zakúpil veľký pozemok v Bratislave na Tehelnom poli na postavenie ústavu a kostola pre saleziánov. Stavba sa však nemohla rozbehnúť, pretože zakúpený pozemok sa mal podľa návrhu niektorých členov stavebnej komisie mesta Bratislavy použiť na park.

Kvôli vyjednávaniu a novým ťažkostiam, ktoré medzičasom vznikli, sa musela stavba odkladať. Až začiatkom októbra 1932 bolo vydané stavebné povolenie na pôvodnej parcele na Tehelnom poli. Správca začínajúceho sa saleziánskeho diela v Bratislave Dr. František Sersen v tom čase napísal do kroniky: „Keď som prišiel na Miletičovu, na starom opustenom cintoríne, ktorý sa rozkladal na našej parcele, bujnelo na hroboch krovie a plevel, z čoho vyčnievali zvyšky chátrajúcich krížov. Keď som s bratislavským farárom, osvieteným pánom prelátom Dr. Ľudovítom Okánikom obchádzal hrobmi obsiate budúce stavenisko, povedal: „Viete, z tohto miesta ticha a smrti musíte spraviť oázu radostného života. Toto miesto je pre vás ako stvorené. Vôkol iba fabriky. V tôni ich učadených komínov sa krčia osady. Mládež vám nebude chýbať. Ujmite sa, prosím, tejto opustenej záhradky.

Dňa 24. novembra 1932 sa konečne pristúpilo k stavbe projektovaného kostola a saleziánskeho ústavu. Stavba už po tomto začiatku pokračovala pomerne rýchlo a bez problémov. Dňa 14. septembra 1933 na sviatok Povýšenia sv. kríža sa bratislavskí saleziáni nasťahovali do svojho dohotoveného domu. Vykonanému dielu sa najviac tešila mládež, pre ktorú sa to všetko robilo. V dome boli k dispozícii dve veľké siene: jedna ako hračkáreň a druhá na prednášky a divadlá. Okrem nich tu bolo aj niekoľko miestností na stretávanie skupín. Mládež sa však najviac tešila priestrannému ihrisku.

Dňa 8. decembra 1933 bola v Bratislave veľká katolícka slávnosť. Bol posvätený nový kostol na Miletičovej ulici, ktorý vybudovali saleziáni. Posviacku vykonal mestský pán farár Dr. Ľudovít Okánik. Táto veľkolepá cirkevná slávnosť pritiahla do nového a vkusne vybudovaného kostola mnoho veriacich mesta Bratislavy i z okolia. Tento nový kostol bol v skutočnosti iba Kaplnkou Panny Márie Pomocnice, ktorá sa mala neskôr stať bočnou kaplnkou veľkého kostola zasväteného Panne Márii. So stavbou veľkého kostola sa však iba uvažovalo v blízkej budúcnosti. Priestory domu a ihriska sa postupne sprístupňovali pre potreby rozrastajúceho sa apoštolátu.

Na jar roku 1934 sa uskutočnila úprava veľkého priestranného dvora, ktorý chlapcov priťahoval, ale ešte nebol pripravený. Stále tam zavadzali staré hroby, jamy, kamene a kadejaká burina. Ale mladých to neodradilo. Vysúkali rukávy a už aj šermovali čakanmi, motykami a rýľmi. Za pomoci dospelých, ktorí to všetko riadili, sa dvor menil. Zo starého cintorína sa stalo výborné ihrisko. Od toho dňa už bol dvor denne plný mladíkov, ktorí by sa boli ináč túlali po nebezpečných miestach. Po dobudovaní ihriska sa značne rozbehla športová činnosť. Pri dome vznikol futbalový klub ŠK Konkordia-saleziáni, ktorý kráčal od víťazstva k víťazstvu. Chlapci sa samozrejme najviac tešili, keď bol so zábavou spojený aj nejaký výlet. Prvým väčším výletom bola púť do Šaštína k Patrónke Slovenska. Išlo ich tam 150. Podobné menšie výlety sa začali organizovať často.

Mládež z Miletičovej sa zapájala aj do rôznych manifestačných slávností v Bratislave. V peknom počte sa zúčastňovali na procesiách Božieho Tela. Ako sa spomína v záznamoch z domu, chlapci vedeli nielen hrať futbal, ale aj plniť si svoje náboženské povinnosti. Dňa 16. septembra 1934 prišiel do domu nový pán direktor vdp. Jozef Bokor s novými spolubratmi. Činnosť saleziánov bola v tom čase nasledujúca: Kňazi a klerici predpoludním vyučovali náboženstvo na školách a popoludní sa venovali pastorácii a chlapcom, ktorých sem prichádzalo vo všedné dni vyše 200, v nedeľu a vo sviatok však 500 až 700. Tu v hrách na priestrannom dvore alebo v spoločenských miestnostiach trávili svoj voľný čas pod dohľadom asistentov.

Ako v každom oratóriu, aj tu v Bratislave, boli v nedeľu u saleziánov dve príťažlivé strediská: kostol a divadlo. Ani jedno z nich nemohlo chýbať. Divadlo priťahovalo na bohoslužby. Medzi divadlom a saleziánskym kostolom bola úzka spojitosť. Pripraviť dobrý nedeľný program síce dalo zabrať, ale bola v tom záruka istého úspechu. Dňa 1. októbra 1934 sa do domu na Miletičovej presťahovala redakcia časopisu Don Bosco a správa saleziánskych spolupracovníkov. Bol to významný krok vo vývoji saleziánskeho diela v Bratislave na Miletičovej, o ktorom sa už predpokladalo, že sa stane centrom Saleziánskej spoločnosti na Slovensku.

Je potrebné pripomenúť, že v tom čase saleziáni na Slovensku ešte nemali samostatnú provinciu, ale boli súčasťou Česko-slovenskej provincie, ktorej centrum, spolu s osobou provinciála, bolo v Prahe.Dňa 24. septembra 1938 ľudí prekvapila správa o mobilizácii, ktorá zasiahla aj saleziánsky dom. Piati kňazi museli narukovať, aby bránili republiku proti hroziacemu vpádu zo strany Nemcov. Pocítilo to aj oratórium, jednak preto, že večer sa nesmelo svietiť, i preto, že mnohé rodiny odišli z Bratislavy na miesta, ktoré boli ďalej od hraníc. Mobilizačný stav našťastie netrval dlho a všetko sa vrátilo do riadnych koľají.

Po rozpade Česko-slovenskej republiky a vzniku prvej samostatnej Slovenskej republiky požiadala slovenská vláda, aby sa rozdelila aj Česko-slovenská saleziánska provincia. Tak vznikla samostatná slovenská saleziánska inšpektória so sídlom v Bratislave. Týmto sídlom sa stal náš dom na Miletičovej ulici. Za prvého inšpektora novej provincie hlavný predstavený saleziánov don Peter Ricaldone vymenoval 1. septembra 1939 doterajšieho direktora domu, vdp.

Činnosť domu na Miletičovej sledovala stále štyri hlavné oblasti: náboženské formovanie, kultúrnu činnosť, sociálnu činnosť a telovýchovnú činnosť. Tisíce chlapcov a mladíkov prešlo oratóriom na Miletičovej ulici. Každú nedeľu a na sviatok prichádzali stovky chlapcov na svätú omšu a pristupovali k sviatostiam. V oratóriu boli organizované viaceré náboženské skupiny s hlbokým duchovným zameraním. Bola tu sprístupnená čitáreň s veľkou knižnicou. Divadlo zaujímalo po kaplnke hneď druhé miesto. Súčasťou kultúrnej činnosti bol aj spevokol, hudba a výstavy tlače a misií. Saleziáni od svojho vstupu na bratislavské periférie popri morálnej biede odstraňovali, nakoľko mohli, aj hmotnú biedu.

V búrlivom roku 1945 počas frontových udalostí na Slovensku časté poplachy a nálety v Bratislave obmedzovali pravidelnú pastoračnú prácu v oratóriu. V domových záznamoch z toho roku čítame: «Hrôza približujúceho sa frontu nás ponorila až do prachu a cítili sme sa malí a slabí ako nikdy predtým. Vo svojej bezmocnosti sme hľadali záchranu a našli sme ju u Matky Božej. V bratislavskom dóme sme sa slávnostne zasvätili Panne Márii Sedembolestnej. Pred Veľkou nocou sa veriaci pripravili na krvavé jarné dni hlbokou duchovnou obnovou. Potom prišli aj tie strašné dni, keď sme so skľúčeným srdcom, ale s odhodlaním plným dôvery vďaka Pomocnici prežili aj front. V okolí ústavu sa tuho bojovalo. Tri dni vo dne v noci dopadali bomby a míny, lebo blízko nás sú pre vojnu dôležité objekty: továrne, sklady a mestský bitúnok». No saleziánska komunita neopustila svoj ústav ani v najťažšej chvíli. Spolubratia prežívali hrôzy vojny a bombardovania v pivnici. Kaplnka a ústav dostali niekoľko menších-väčších zásahov. Materiálne škody boli veľké a následky vojny sa potom cítili na každom kroku.

Avšak spolubratov i veriacich začala mučivo trápiť celkom nová vec. Bola to najmä neistota a obava o budúcnosť, kvôli nástupu proticirkevnej politiky v našej vlasti. Avšak ani tak nestratili chuť do práce. Namáhali sa a pracovali tak, ako v danej situácii mohli a vedeli. 19. mája 1946 bratislavskí saleziáni zorganizovali púť do Šaštína. Keď sa koncom februára 1948 zmocnila moci v Československu Komunistická strana, znamenalo to na náboženskom poli začiatok boja na život a na smrť. Ateisti zakázali vydávať náboženskú tlač, knihy aj časopisy. Zoštátnili všetky katolícke školy, zrušili všetky katolícke organizácie, do seminárov sa nanútil marxizmus ako povinný predmet. Pripravovala sa likvidácia rehoľných spoločností. Do každého nášho ústavu prišli dvaja takzvaní národní správcovia. Jeden politický a druhý hospodársky. Úlohou dosadených zmocnencov bolo nebadane študovať denný program a plán každého ústavu a podávať o tom správu na ďalšie inštancie, aby tajné obsadzovanie prebehlo bez problémov. Aby nik nemohol zutekať, robiť poplach alebo sa postaviť na odpor. Aj v našom provinciálnom dome na Miletičovej preto „pracovali“ dvaja zmocnenci.

K pripravovanej likvidácii došlo následne krátko po polnoci 14. Don Valerián Kňazovič, ktorý pôsobil v ústave ako kaplán, sa vracal domov tesne pred polnocou. Pred domom videl pristavený autobus a v ňom hromadu žandárov, na čo hneď upozornil direktora domu. Ten povedal vrátnikovi, aby nikoho nepúšťal dnu, kým nezobudí spolubratov. Žandári ozbrojení samopalmi obsadili dom a spolubratov hneď v noci odviezli do šaštínskeho ústavu, z ktorého spravili koncentračný tábor saleziánov. Odtiaľ boli prevezení do Podolínca.

tags: #kostol #don #bosco #mileticova