Turčiansky Svätý Martin, dnes známy ako Martin, je mesto na severe Slovenska s bohatou históriou. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1284 ako „villa sancti Martini“, názov odvodený od kostola zasväteného sv. Martinovi, biskupovi z Tours. Tento kostol je najstaršou pamiatkou mesta a zohral kľúčovú úlohu v jeho vývoji.
V nasledujúcom článku sa dozviete:
- O najstaršom osídlení a vzniku Martina
- Históriu a vývoj Kostola sv. Martina
- O freskách a interiéri kostola
- O rozvoji Martina v stredoveku, úpadku a obnove
- O Martine ako centre kultúry a národného obrodenia
Symbol mesta Martin, ktorý ako sídlisko nesporne existoval už v 11. storočí, leží neďaleko sútoku riek Turiec a Váh, v Turčianskej kotline obkolesenej pohoriami Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov.
Panoráma Martina s pohľadom na pohorie Malej Fatry.
Najstaršie Osídlenie a Vznik Martina
Doteraz najstaršie datované nálezy dokladajúce osídlenie mesta pochádzajú z lokality Malá hora. Tu boli pri stavbe nemocnice objavené pozostatky osady z mladšej doby kamennej a v nej škrabadlá, kamenné sekerky a zdobená keramika, ktorá pomohla upresniť časové zaradenie ku kultúre s lineárnou keramikou (cca 5700 - 5000 pred Kr.). Ďalšie nálezy dokladajú osídlenie Turca v strednom eneolite (2600 - 2300 pred Kr.), keď sa osídlenia ľudí badenskej kultúry nachádzali na úpätí Veľkej Fatry.
V strednej dobe bronzovej bolo osídlenie Turca už súvislejšie, pomerne bohaté nálezy už aj priamo v oblasti mesta pochádzajú z doby železnej a rímskej. Usadlíci tu už od bronzovej doby budovali opevnené hradiská, vyrábali pracovné nástroje a šperky z bronzu, no tiež obrábali pôdu a chovali dobytok. Terasy rieky sa stali útočiskom obyvateľov lužickej kultúry (Jahodníky); vo veľkomoravskom období bol región osídlený už pomerne husto, čo dokladajú viaceré mohyly z 9. a 10. storočia (Priekopa).
Turcom viedla významná cesta z Ponitria do Poľska, popri ktorej vznikali slovanské osady. Kotlina bola do Uhorska začlenená začiatkom 12. storočia, správa územia však podliehala hornonitrianskemu centru.
Kostol sv. Martina: História a Vývoj
Rímskokatolícky Kostol svätého Martina je jednoloďová ranogotická stavba s pravouhlym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z druhej polovice 13. storočia. Stojí na mieste rotundy z prelomu 12. a 13. storočia.
Kostol sv. Martina v Martine v roku 2016.
Ranogotickú stavbu postavili v 70. rokoch 13. storočia na mieste staršej románskej rotundy z 12. storočia a staršieho cintorína, na ktorom sa pochovávalo už v 11. storočí. Ešte počas obdobia gotiky bol kostol viackrát prestavaný a rozširovaný. Približne v polovici 14. storočia bol zaklenutý priestor lode, v 50. a 60. rokoch 15. storočia došlo po vypálení Martina v roku 1433 k oprave objektu, v rámci ktorej okrem iného nadstavali západnú vežu a z južnej strany pristavali bočnú kaplnku, tzv. jahodnícku, ktorá sa do priestoru lode otvára veľkými oblúkmi. O niečo neskôr začali so stavbou severnej kaplnky, tzv.
Okolo roku 1544 Révaiovci ako patróni kostola prestúpili na evanjelickú vieru, čo sa samozrejme dotklo aj liturgie. Viaceré zmeny konfesie sa uskutočnili v priebehu 17. Architektonický vývoj stavby sa prakticky ukončil v 17. V 18. a 19. storočí kostol niekoľkokrát vyhorel (1718, 1843, 1881), čo si vyžiadalo následné obnovy a menšie úpravy. Pri oprave kostola po požiari v roku 1881 bol odstránený ohradový múr, ktorým nahradili novým v roku 1895. Začiatkom 20. storočia dostal kostol nové zastrešenie.
Interiér Kostola sv. Martina
Ku kostolu patria dve kaplnky, severná (Priekopská kaplnka) a južná (Jahodnícka kaplnka), z 15. storočia. V období 1544 až 1710 bol s prestávkami evanjelický. V interiéri sa nachádza množstvo gotických detailov, ako je krížová klenba, sedílie, ranogotický portál do sakristie a nástenné maľby vo svätyni.
Z renesančného obdobia sa dochovali sepulkrálne pamiatky, náhrobok Františka I. Révaia z roku 1533 a mortuárium Pavla Révaia z roku 1637. Z barokového obdobia sa dochoval súbor oltárov, bočné oltáre sv. Jakuba, Panny Márie, sv. Petra a Pavla z rokov 1739 - 1767. Kostol bol obnovený po požiari v roku 1882.
Ďalšie zariadenie kostola je novodobé, z obdobia poslednej úpravy zo 70. rokov 20. storočia. Stavba má hladké fasády členené opornými piliermi. Veža je ukončená ihlancovou helmicou. V areáli kostola sa nachádza baroková murovaná zvonica na pôdoryse štvorca z obdobia pred rokom 1821.
Fresky a Interiér
Fresky sú datované do polovice 14. storočia. Na severnej stene presbytéria na nachádza Panna Mária s malým Ježiškom pod iluzívnym baldachýnom a dvojica apoštolov (sv. Peter a sv. Pavol) umiestnená do tradičnej iluzívnej architektúry. Na južnej stene sa nachádza ďalšia trojica apoštolov. Vo východnej časti severnej steny sa nachádza ešte ďalšia dvojica postáv, ktoré sú však v omnoho horšom stave.
V kostole bolo pochovaných viacero členov rodu Révai, ako o tom svedčí náhrobok Františka I. Révaia z červeného mramoru datovaný do druhej polovice 16. storočia (zamurovaný v južnej stene presbytéria) či drevené mortuárium Pavla Révaia z roku 1637.
Kostol slúži ako farský chrám martinskej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v dobrom stave. Bohoslužby: v pondelok až piatok o 6.00 a 18.00 hod., v sobotu o 7.00 a 18.00 hod. Kostol predstavuje dominantu centra mesta. Stojí v opevnenom ale prístupnom areáli.
Rozvoj Martina v Stredoveku
Priama zmienka o meste pochádza z donácie magistra Donča z 25. júla 1315, vydanej pre farnosť Kostola sv. Martina. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola impulzom pre rozvoj Martina jeho výhodná poloha na dôležitej ceste do Kremnice a Ponitria. Hospodársky vzostup zastavil v septembri 1431 vpád husitov, široké okolie vyplienili aj v roku 1433. Ich konanie odsúdil i kráľ Žigmund, ktorý 23.
Úpadok a Obnova
Význam mesta v polovici 15. storočia poklesol na úroveň zemepanského mestečka a Martin sa stal majetkom Sklabinského hradu. Úpadok bol z veľkej časti spôsobený prírodnými katastrofami, keď oblasť opakovane zasiahli zemetrasenia (1443 - 1445, 1453) i morová epidémia v jeseni 1452. Zvyšovala sa závislosť od hradného panstva, čo s nevôľou sledovali predstavitelia mesta, snažiaci sa o rozšírenie mestských privilégií.
V roku 1557 mesto získalo od kráľa Ferdinanda trhové právo, potvrdené 24. februára 1668 kráľom Leopoldom. V polovici 16. storočia tu okrem kováčov, spomínaných už v roku 1384, pôsobili obuvníci, zámočníci a hrnčiari, ktorí si vytvárali cechy.
Veľkou pohromou pre mesto bol rozsiahly požiar v roku 1666, ďalší nasledoval 1. septembra 1778, keď zhorel takmer celý Martin, a popri viacerých požiaroch bol najničivejší ten z 22.
Martin ako Centrum Kultúry a Národného Obrodenia
Od 17. storočia do roku 1922 bolo mesto centrom Turčianskej župy. V 19. storočí sa z mesta stalo stredisko slovenskej kultúry a jeho význam rástol. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestečku sa 31. januára 1849 uskutočnilo ľudové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvateľov s návrhom na federáciu národov monarchie.
Ku koncu 19. storočia sa mesto stalo centrom slovenského národného obrodenia, sídli tu aj Matica slovenská (od roku 1863). Dňa 6. až 7. júna 1861 konalo memorandové zhromaždenie slovenského národa. V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patronátne gymnázium. Hospodársky však stále zaostávalo a najviac obyvateľov sa venovalo poľnohospodárstvu, chovu dobytka a remeslám.
Rozšíreným zamestnaním tunajších žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna, koncom 19. storočia sa, aj zásluhou vybudovania železnice, začal presadzovať obchod. Populárny bol podomový predaj, mnohí Martinčania odchádzali za obchodom i do sveta a výnimočné meno si získali turčianski olejkári.
Podporu obchodu a podnikania znamenalo založenie Sporiteľne v roku 1868, v roku 1884 (1886) tu vznikla Tatra banka a pôsobila tu i Martinská vzájomná pokladňa a Turčianska úverová banka. Od roku 1869 v Martine pôsobil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ďalšia tlačiareň vznikla v roku 1898. Pre rozvoj literatúry, jej vydávanie a šírenie bol významný vznik Kníhkupecko-nakladateľského spolku v roku 1886. V roku 1893 tu z iniciatívy Andreja Kmeťa vznikla Muzeálna slovenská spoločnosť, propagáciu slovenského folklóru, ľudových umeleckých a remeselníckych výrobkov vykonávalo od roku 1910 družstvo Lipa.
20. Storočie a Súčasnosť
30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. Po vzniku nového štátu nastal rozvoj politického, kultúrneho a spoločenského života. Svoju činnosť obnovila a rozšírila Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť i Slovenské národné múzeum. Na tradíciu slovenského gymnázia nadviazalo Štátne reformné reálne gymnázium, založené v roku 1919.
V prvej polovici 20. storočia tu pôsobil aj Slovenský spevokol, Spevácky zbor organizovaného robotníctva, Slovenská národná galéria a Turčianska filharmónia, v roku 1938 tu dočasne pôsobila Slovenská vysoká škola technická. V roku 1941 v meste vznikla Slovenská národná knižnica, o rok neskôr tlačiareň Neografia, v januári 1944 tu vzniklo Slovenské komorné divadlo.
Dôležitú úlohu zohral Martin a jeho okolie aj počas Slovenského národného povstania, keď sa tu vytvorilo jadro ilegálneho Revolučného okresného národného výboru a tunajšia posádka prešla na stranu povstalcov. Koncom 2. svetovej vojny, 11. apríla 1945 včasne ráno, bol Martin oslobodený vojskami 1. československého armádneho zboru spolu s rumunskou armádou. Vojská obidvoch armád prišli z dvoch strán takmer súčasne. Dodnes sa tak vedú spory, ktorá jednotka oslobodila Martin ako prvá. Samotnému oslobodeniu mesta predchádzala rozsiahlejšia akcia jednotiek rumunskej a sovietskej armády v oblasti Turca.
Po obnovení ČSR bola v roku 1948 začatá výstavba Závodov ťažkého strojárstva, už o rok neskôr sa začala výroba oceľových konštrukcií a žeriavov. Vybudovaná bola tepláreň, podnik Biotika, Divadelná technika, viaceré stavebné závody, rozšírená a zmodernizovaná bola výroba v tlačiarni Neografia, Turčianskych celulózkach, pekárni, mliekarni a Fatre.
Budovali sa nové štvrte (Podháj, Sever, Ľadoveň, Košúty a Záturčie) a sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Rozšírené bolo Múzeum A. Kmeťa, Múzeum Martina Benku, vybudované bolo Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. V roku 1962 bolo v Martine vytvorené pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, v súčasnosti samostatná Jesseniova lekárska fakulta.
Po zmene režimu a ukončení strojárskej výroby nastala v meste zložitá ekonomická situácia a zvýšila sa nezamestnanosť. Martin má v súčasnosti okolo 54 000 obyvateľov (rok 2018). Od roku 1996, keď mesto malo 60 917 obyvateľov, zaznamenáva kontinuálny pokles z dôvodu migrácie ľudí za prácou a sťahovania do okolitých dedín.
V roku 2016 klesol Martin z pozície 8. najväčšieho mesta na Slovensku na 9. pozíciu. V modrom štíte na striebornom koni sediaci striebornoodetý zlatovlasý rytier (sv. Martin). Ľavicou si pridržiava červený plášť, v pravici drží zlatý meč. Pred koňom kľačí strieborný zlatovlasý žobrák.
Pamiatky v Martine
Historické centrum Martina siaha od rímskokatolíckeho Kostola sv. Martina po Memorandove námestie s evanjelickým kostolom. Väčšinu stavieb v centre mesta tvoria domy z prelomu 19.a 20. storočia poznačené secesnou architektúrou. Najstaršou pamiatkou je Kostol sv. Martina z 13. storočia. Evanjelický kostol bol postavený v roku 1784. V mestskej časti Priekopa stojí Kostol sv. Kríža z roku 1772. Kostol z roku 1640 v mestskej časti Záturčie bol v roku 1894 prestavaný na neskororenesančný kaštieľ. Neďaleko kaštieľa stojí evanjelický kostol z 18. Novodobou dominantou mestskej časti Košúty je Kostol Sedembolestnej Panny Márie z roku 1994.
Za zmienku stoja viaceré objekty v centre Martina, ako sú Turčianska galéria - bývalý Župný Dom, Národný Dom, budova bývalého Ústavu pre zveľaďovanie živností, budova bývalej Advokátskej komory, budova bývalej Tatrabanky, Turčianske múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum Martina Benku, Etnografické múzeum či tri budovy Matice slovenskej.
Kultúrnou pamiatkou je aj Národný cintorín, na ktorom je pochovaných viac ako 300 osobností kultúrneho života.
Martin bol pôsobiskom mnohých významných osobností, spomedzi ktorých treba spomenúť Štefana Krčméryho, Karola Kuzmányho, Pavla Mudroňa či Viliama Pauliniho Tótha. Tvoril tu aj maliar Miloš Alexander Bazovský, maliar Martin Benka, dramatik Július Barč Ivan, fotograf Karol Plicka, spisovatelia Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Cíger Hronský, Jozef Gregor Tajovský, František Hečko aj spisovateľka Elena Maróthy - Šoltésová.
Nad mestom sa nachádza lyžiarske stredisko na Martinských holiach. Chata na Martinských holiach je východiskom do rôznych oblastí. Ľahko dostupné vrchy sú Veľká lúka a Minčol. V časti Záturčie vyviera minerálny prameň Fatra.
Kostol Povýšenia sv. Kríža v Priekope
Obnova s.r.o. sa rozhodla pomôcť pri záchrane filiálneho kostola Povýšenia sv. Kríža. Pre ideu sanovať havarijný stav kostola v Priekope máme hneď niekoľko dôvodov. PRVÝM je, že naša spoločnosť má pobočku priamo v Martine-Priekope a dlhodobo sledujeme zhoršujúci stav tejto pamiatky. Krajský pamiatkový úrad Žilina od roku 2007 rieši s vlastníkmi predmetný narušený stavebno-technický stav. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli realizovať záchranu ako verejne prístupnú exhibíciu s možnosťou zapojiť sa do procesu opravy strechy a krovu. Výsledkom bude okrem opravenej pamiatky aj poukázanie na vlažný vzťah obyvateľov mesta ku kultúrnemu dedičstvu. Ktorý sa v pred pár rokmi zhmotnil aj v zbúraní „starej kováčne“, stavby starej podobne ako kostol a zachovanej vrátane mobiliára. Podobnú exhibíciu sme realizovali koncom roka na námestí v Martine, kde sa nám podarilo zaangažovať nositeľa tradície výroby šindľov. Aj šindle, ktoré sa počas tejto akcie vyrobili, použijeme v rámci plánovaného kurzu.
Filiálny kostol Povýšenia sv. Kríža bol stavaný ako kaplnka, ktorú nechal vystavať gróf Ľudovít Révay spolu s manželkou rodenou Esterháziovou, za finančného prispenia cisárovnej Márie Terézie. Kostol bol dokončený v roku 1772. Dominantnú úlohu pri výzdobe interiéru kostola zobrazujú nástenné maľby, ktoré pokrývajú celý jeho strop a pohľad pod chórom. Pravdepodobne najstaršia nástenná maľba v kostole je na oltárnej stene, za hlavným oltárom. Je namaľovaná v technike „fresco“ čiže do vlhkej omietky. Zachytáva okamih po skonaní Ježiša na kríži, pod ktorým stojí žialiaca Panna Mária. Umiestnenie kríža na oltárnu stenu je vyjadrením patrocínia kostola „Povýšenie sv. Kríža“. Maliarsku výzdobu kostola dopĺňajú aj dva pôvodne oltárne obrazy umiestnené na bočných oltároch. Na prvom bočnom oltári je umiestnený obraz sv. Jána Nepomuckého. Druhý obraz zachytáva výjav ako sv.