Medzevský kostol, ktorý dnes krášli námestie, samozrejme nie je pôvodný. Ten bol podľa dostupných dokladov drevený, gotický, zasvätený sviatku narodenia Panny Márie. Zmena nastala v prvej polovici 18. storočia, keď barón Gregorius Sorger, biskup Sedmohradska, rodený Medzevčan, dal postaviť v Medzeve nový kostol.
Výstavba začala v roku 1732 a trvala 3 roky. Nebolo to bez problémov. Zámenou plánov došlo k tomu, že kostol, ktorý sa mal postaviť v Medzeve, stojí niekde inde, a kostol, ktorý v Medzeve stojí, mal stáť tiež na inom mieste. Biskupa Sorgera, ktorý pri príležitosti dokončenia stavby kostola vycestoval osobne do Medzeva, táto zámena tak naštvala, že sám kostol ani nevysvätil.
Z tohto pôvodného kostola sa Medzevčania tešili až do roku 1892, keď padol za obeť zničujúcemu požiaru. Jeho obnova bola úspešne dokončená len vďaka peniazom Theodoa Kuntza, úspešného podnikateľa, pochádzajúceho z Medzeva.
Po dlhých rokoch totality, keď tým, čo mali moc rozhodovať, na stave kostolov vôbec nezáležalo, potreboval kostol koncom 20. storočia znova renováciu. Tá sa uskutočnila v deväťdesiatych rokoch vďaka aktivite miestneho farára a štedrým darom úspešných ľudí.
V kostole je možné obdivovať vzácnu kamennú krstiteľnicu zo 17. storočia, zaujímavý oltár, pôvabnú výzdobu stien a nádherný výhľad z veže.
Detailná história kostola
Pôvodný kostolík bol pravdepodobne vystavaný ešte pred rozdelením farností. Viaceré pramene ho spomínajú ako gotický z 15. storočia, ktorý bol neskôr zbarokizovaný. Farnosť bola ustanovená až v roku 1550. Pôvodný kostolík Panny Márie Kráľovnej anjelov bol podľa dokumentov prestavaný (nanovo vystavaný) v rokoch 1732 - 35.
V roku 1732 sa začína s výstavbou nového farského kostola. Práce na novom kostole trvali do roku 1735. Výdavky boli hradené biskupskou kanceláriou v Gyulafehérvári v Sedmohradsku. Biskupský stolec v tomto biskupstve bol obsadený barónom Gregorom Sorgerom.
Posviacka nového kostola bola v deň Narodenia Panny Márie 8. septembra. Mariánska úcta sa zachovala, pretože tak pôvodný ako aj nový kostol niesol patrocínium Panny Márie.
Farský kostol si zachoval svoj vzhľad 156 rokov. 16. septembra 1892 vyhorel pri požiari, ktorý vypukol v popoludňajších hodinách a spôsobil veľké škody nielen na farskom kostole, ale aj na okolitých budovách.
Rada obce spolu s miestnym farárom Alojzom Bercsinszkym požiadali o pomoc bývalých Medzevčanov, tých, ktorí sa v čase hospodárskej krízy vysťahovali do Ameriky. Výdavky opravy hradil továrnik Theodor Kundtz z Clevelandu, ktorý v Medzeve vyrastal. Veža bola dočasne zastrešená a z financií amerického továrnika neskôr úplne zrenovovaná. Kostolná budova bola obnovená len sčasti. Napriek tomu, že sa financie zo zahraničia vyčerpali, kostol ostal nevymaľovaný.
Počas pôsobenia farára Antona Schoberwaltera bola obecnou radou schválená žiadosť na opravu organu. Opravu zrealizovala firma Guna Gyula - továreň na organ a harmonie z Prešova, ktorá vykonala výmenu dvadsiatich siedmich píšťal, ktoré boli vyrobené z cínového plechu a pokované hliníkom a bronzom. Bola zároveň vykonaná aj oprava manuálu a celý organ bol vyčistený a vyladený.
Predstavenstvo obce podporilo úsilie kňaza Kornélia Knüpla, takže v roku 1930 sa mohla začať veľká oprava kostola. Drevené rámy okien vystriedali kovové. Lavice boli opravené a pred sakristiou pribudla lavica s erbom baníckeho mesta Medzev. Slúžila výlučne pre predstavenstvo obce. Kostol bol zvonku i zvnútra opravený a vymaľovaný. Nástenné maľby košických mučeníkov ako aj ružový zázrak svätej Alžbety Uhorskej, patrónky košického dómu zdôrazňujú príslušenstvo medzevskej farnosti ku košickej arcidiecéze. Z financií továrnika Kundtza bola zreštaurovaná aj mariánska socha, ktorá si aj dodnes zachovala miesto, ktoré jej patrí.
V roku 1932 bol opravený kostol, ktorý získal po generálnej oprave dnešnú podobu posvätený biskupom Jozefom Čárskym, košickým apoštolským administrátorom.
Architektúra a interiér
Jednoloďová stavba je zakončená gotickým presbytériom a s neskoršie prestavovanou vežou, ktorú obstavali bočnými prístavbami a zjednotili s trojosovým priečelím. Vežu v roku 1892 po požiari doplnili drevenou pseudo-renesančnou povlačkou a zastrešili laternovou kupolou, zakončenou vysokým ihlanom.
Súčasťou vnútorného zariadenia je kamenná krstiteľnica z konca 17. storočia. Hlavný oltár nesie obraz narodenia Panny Márie zo začiatku 19. storočia. Na bočných oltároch kostola sa nachádzajú na pravej strane obraz sv. Alojza zo začiatku 19. storočia a na ľavej strane obraz Panny Márie škapuliarskej, ktorý pochádza z druhej polovice 18. storočia. Plastika ukrižovaného Ježiša Krista pochádza takisto z 18. storočia, socha Nepoškvrnené počatie Panny Márie je z roku 1846.
Kamenná kazateľnica pochádza z konca 18. storočia a na jej čelnej strane sa nachádza nemecký text: „himmel und die erde werden vergehen, aber meine worte werden nicht vergehen.“ Tento text je úryvkom z Evanjelia podľa sv. Jána z osemnástej kapitoly. V sanktuáriu na ľavej strane sa nachádzajú dve nástenné maľby. Na ľavom obraze sú vyobrazený svätí košickí mučeníci Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodziecki na pravom obraze je zobrazená sv. Alžbeta Uhorská dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy a jej zázrak s ružami. Na chóre kostola sa nachádzajú fresky dvanástich apoštolov, ktoré sú najstaršími maľbami v tomto kostole a pochádzajú od neznámeho autora.
Posledné roky priniesli podstatnú zmenu v interiéri kostola. V 80-tych rokoch boli odstránené zástavy s baldachýnom. K skultúrneniu priestoru prispelo odstránenie kovaného zábradlia, ktoré oddeľovalo presbytérium od hlavnej lode.
V roku 1994 za pôsobenia súčasného administrátora farnosti Miroslava Porvazníka sa začala rekonštrukcia kostola. V jarných mesiacoch sa urobil okolo kostola vzdušný kanál na odstránenie vlhkosti stien. Súčasne sa realizovala úprava interiéru a sanktuária a sakristie. V architektonickej kancelárii podľa projektu Ing. L. Friedmanna sa zhotovil nový kamenný oltár a ambon, ktorý realizovala firma Kolník - Cvacho. Nábytok do sakristie a sédes zhotovila firma pána Trišča.
Oltár posvätil 12. júna 1994 J. E. Mons. Alojz Tkáč, arcibiskup metropolita.
V roku 1995 bola opravená kaplnka Nanebovzatia Panny Márie v Grunte, ktorú požehnal na odpustovú slávnosť dp. Štefan Kocsis, dekan. V tom istom roku bol opravený aj organ vo farskom kostole. V roku 1996 bolo v tomto kostole nainštalované nové ozvučenie. Vonkajšou opravou, ktorá sa začala na jar v roku 1997 sa zmenila farba z prechodnej žltej na pôvodnú (podľa odborníkov) bielu. Okrem toho bola opravená strecha a miesto plechu sa dala bobrovka Bramac. Časť strechy na veži kostola, ktorá bola úplne zničená bola opravená a zároveň bol vymenený medený plech. Tieto práce boli ukončené v septembri 1997.
V roku 1998 sa začala oprava interiéru kostola. Keďže bol kostol stále veľmi vlhký pristúpilo sa k jeho vysúšaniu, ktoré zrealizovala firma AQUAPOL. Bola urobená nová elektroinštalácia a nové osvetlenie interiéru kostola. Súčasne s tým boli urobené sanačné omietky, zdvihla sa podlaha v sanktuáriu.
V marci roku 1999 sa začalo s reštauráciou nástenných obrazov a celej maľby interiéru kostola. Tieto práce boli ukončené 9. júla. a 24. júla 1999 sa konali v Medzeve Dni mesta pri príležitosti 640. výročia prvej písomnej zmienky. Pri tejto príležitosti za prítomnosti prezidenta Slovenskej republiky pána Rudolfa Schustera, rodáka z Nižného Medzeva, J. E. Mons. Alojz Tkáč arcibiskup, metropolita požehnal obnovený farský kostol.
V roku 2001 boli vymenené okná na farskom kostole. V jarných mesiacoch roku 2008 boli urobené sanačné omietky na schodisku, ktoré vedie na chór. Všetky tieto rekonštrukčné práce boli financované zo zdrojov Ministerstva vnútra SRN, pána Ing. L. Drábika USS Košice a zbierok veriacich farnosti.
Zvonica a zvony
Na nižnomedzevskej kostolnej veži sa nachádza zvonová stolica na ktorej sú zavesené dva zvony. Veľký zvon, ktorý má priemer 140 cm, váži 1300 kg. Bol odliaty v roku 1891.
V auguste v roku 1915 dostal vtedajší správca farnosti Anton Schoberwalter výzvu, aby odovzdal zvony z kostola pre armádu na vojenské účely. Stredný zvon bol sňatý, na veži ho potom rozbili a zhodili dolu. Po skončení vojny, v roku 1926 sa kňaz dohodol s predstaviteľmi obce aby sa zničený zvon nahradil. V lete 1926 zvon nainštalovali. Zvon, ktorý sa nazýva Srdce Ježišovo má priemer 110 cm, je venovaný pamiatke tridsiatich padlých Medzevčanov v I. svetovej vojne a ich mená sú zapísané na tomto zvone. Najmenší z trojice zvonov je umieráčik, má priemer 50 cm. Bol odliaty v roku 1969 vo VSŽ Košice a v tom istom roku bol slávnostne požehnaný správcom farnosti Dr. Rudolfom Siebertom. Pôvodný umieráčik bol vyrobený v roku 1800 v Prešove.
Mariánsky stĺp
Barokový Mariánsky stĺp, nazývaný aj Morovým stĺpom sa dochoval ako súčasť hlavného uličného priestoru nášho mesta, kde zrejme od svojho vzniku až do dnešnej doby dotvára jeho charakter. Nachádza sa v centrálnej časti Mariánskeho námestia. Predstavuje po rímskokatolíckom kostole Narodenia Panny Márie, druhú najvýznamnejšiu dominantu námestia.
S najväčšou pravdepodobnosťou bol postavený na pamiatku zažehnania morových epidémií. V Medzeve sa vyskytli štyri morové epidémie, posledná z nich bola v roku 1715. Existenciu morového stĺpu potvrdzujú listiny z roku 1771. V historických listinách z roku 1734, obsahujúcich údaje o prestavbe rímskokatolíckeho kostola, nie sú uvedené žiadne údaje, ktoré by potvrdzovali existenciu morového stĺpa. S najväčšou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že toto sochársko-architektonické dielo vzniklo v rozpätí rokov 1735 - 1771.
Morový stĺp bol a jeho figurálna výzdoba boli niekoľkokrát renovované. Z roku 1907 je zaznamenaná v nápise na čelnej strane podstavca stĺpa. Roku 2008 bola vykonaná celková rekonštrukcia Morového stĺpa Panny Márie Immaculaty. Figurálna kompozícia bola zachovaná, ale nahradená vernými kópiami. Originály sú umiestnené v kostole Narodenia Panny Márie.
Morový stĺp bol v roku 1967 zapísaný do štátneho zoznamu pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Kamenný pamätník Nepoškvrnenia Panny Márie reprezentuje jednu z ikonografických zaužívaných typov zobrazenia mladej Panny Márie, ktorý sa ustálil v stredoeurópskom sochárstve v druhej polovici 17. storočia a bežným sa stal v 18. Storočí.
Z 18. storočia pochádzajú aj v tomto prípade najstaršie časti tohto pamätníka. Mariánsky stĺp slúžil ako ďakovná statua na znak úcty Panny Márie, ktorú sprevádzajú ochrancovia proti moru a epidémii. Panna Mária je tu ponímaná ako Kráľovná nebies zobrazená ako mladá žena, oblečená do tradičného dvojdielneho rúcha s rukami založenými na prsiach alebo zopnutými k modleniu, okolo pásu s františkánskym povrazom s troma uzlami.
K jej základným znakom spájaných s rôznymi hľadiskami mariánskej úcty náleží koruna s dvanástimi hviezdicami a závoj, rúško, padajúce a vetrom vzdúvajúce cez pravé rameno a ruku, pod ktorou je zapnuté do uzla. Odev Panny Márie má napodobujúci antický ráz. Celá postava je charakteristická s esovito prehnutou centrálnou osou tela. Panna Mária je zachytená vo zvláštnom harmonickom postoji, pri ktorom poloha jednej časti tela je vyvážená časťou druhou, s jednou pevnou nohou a druhou mierne do strany vysunutou, v kolene ohnutou nohou.
Postava Nepoškvrnenej Panny Márie, latinsky zvaná Immaculata, spočíva na zemeguli, s mesiacom v tvare kosáka, starobylým symbolom čistoty, a tele hada, ktorého zašľapuje. Toto spodobnenie symbolické, je to narážka na odsúdenia hada, na odsúdenie hriechu a zla. Pohybová aktivita Panny Márie je minimálna, jej hlava je mierne naklonená k pravému ramenu s hĺbavým výrazom tváre, s očami a pohľadom upriameným do diaľky. Na hlave zvlnené vlasy s rukopisným spracovaním ich detailov a spomínanou polkruhovou korunou v jej úrovni. Odev, ktorý siaha po členky jemne obopína telo Panny Márie. Drapéria je organicky usporiadaná s modelovanými vertikálnymi záhybmi, so striedajúcimi hlbšími i plytkými partiami. Tie plynule prechádzajú v spodnej časti, v oblasti chodidiel do lomených záhybov.
Kamenná plastika Panny Márie spočíva na štíhlom kamennom stĺpe. Ten je tvorený v spodnej časti polkruhovou stupňovanou pätou, monolitickým hladkým, elegantným driekom, v hornej časti sa zúžiacim a vyvrcholenou korintskou hlavicou. Je štvorstranná s kalichovitým jadrom a s rastlinou formou výzdoby, ktorú tvoria akantové listy. Medzi nimi v nárožiach, pod profilovanou nadhlavicou, abakusom, vychádzajú závitnicové krivky, voluty.
Spodná časť je členená a riešená podnožou, postamentom, podstavcom s volútami, na ktorom sa nachádzajú kamenné plastiky svätcov: svätého Rochusa, svätého Floriána a svätého Jána Nepomuckého, ochrancov proti moru a ohňu. Kamenné platne a kamenný štrk obklopujú jednoducho profilovaný trojramenný postament so stupňovitým schodišťom medzi jednotlivými ramenami. Na postamente je situovaný šesťhranný kamenný blok s vybiehajúcou trojicou oporných nárožných volút. Podstavec mariánskeho stĺpa ukončuje kamenná doska, na ktorej je stĺp s Madonou.
Svätci
Svätý Rochus, žil v rokoch 1295 až 1327 je kresťanský svätec narodený v Mountpelier, ktorý prešiel značnú časť Európy a venoval sa pritom ošetrovaniu ľudí postihnutých morom. Svätý Rochus bol uctievaný ako ochranca tejto nákazy, ako evocionálna postava a prihovárajúci sa u Panny Márie za veriacich, ktorí dúfali, že nebudú nakazený morom. Z ikonografického hľadiska je zobrazený svätý Rochus ako pútnik. Predstavuje zaužívaný typ zobrazenia. Svätý Rochus zdvíha svoju tuniku, aby ukázal príznačnú čiernu škvrnu na vnútornej strane stehna. Na tejto časti tela sa mor najskôr prejavoval. Jeho základným znakom je mušľa, ako odznak pútnika, kapsa, ktorá sa nachádza pod pravou rukou a kardinálsky klobúk. Sprevádza ho pes, ktorý leží pri jeho ľavej nohe, s bochníkom chleba v pysku.
Autor zobrazil svätca s tvárou muža v stredných rokoch, s prehodeným klobúkom za hlavou. Hlava so zvlnenými vlasmi s rukopisným spracovaním je mierne naklonená k ľavému ramenu, s krátkou bradou a fúzami. Stojí obutý v miernom výkroku, váha tela spočíva na ľavej nohe. Pravá ruka svätého Rocha je otočená dlaňou k vlastnému telu, voľne a zľahka sa dotýka pŕs, ľavá ruka odkrýva spomínanú ranu na nohe. Je odetý do dlhej po zem siahajúcej tuniky, zapnutej v páse, s lomenými záhybmi drapérie. Svätec je umiestnený v juhovýchodnej časti pamätníka.
Svätý Florián predstavuje rímskeho vojaka z mesta Emže, ktorý sa obrátil na kresťanskú vieru a zomrel mučeníckou smrťou v roku 304 nášho letopočtu. Bol hodený do rieky Emže s mlynským kameňom, uviazaným okolo krku. Stal sa veľmi populárnym ľudovým svätcom, ako ochranca proti zhubnému ohňu. Jeho zobrazenie je typické a bežné z hľadiska ikonografie. Florián je zachytený ako rímsky vojak, hasiaci dom, oblečený do košele so štvorcovým výstrihom s lemovaním a krátkymi nazbieranými rukávmi. Krátka suknica je skladaná do pravidelných pásov, v niekoľkých vrstvách. Na hrudi krátky, do pásu siahajúci pancier. Cez ľavé rameno má prehodený dlhý plášť, spod ktorého trčí ruka držiaca kopiju. Na hlave má prilbicu, spod ktorej mu padajú vlnité kadere vlasov. Postava je charakteristická esovito prehnutou centrálnou osou, kde váha tela je prenesená na pravú nohu. Ľavá noha vysunutá dopredu, je v kolene zohnutá, celé telo i s hlavou je mierne otočené doprava. Toto držanie tela je zámerné. Celý tento výjav smeruje a sústreďuje sa na pravú ruku, ktorá je šikmo vysunutá od tela. V nej drží svätý Florián džbán, vedro, z ktorého leje vodu na horiaci dom, umiestnený pri pravej nohe. Plastika sa nachádza v severovýchodnej časti pamätníka.
Svätý Ján Nepomucký, ktorý sa narodil medzi rokmi 1340 až 1350, kanonik Vyšehradský, bol zabitý ako mučeník pri obrane cirkevného práva a podľa legendy taktiež spovedného tajomstva. Narodil sa v Pomuku. Po štúdiách a kňazskom vysvätení sa v roku 1393 stáva generálnym vikárom, ktorý sa dostal do sporu s kráľom Václavom IV. Podľa legendy odmietol vyzradiť spovedné tajomstvo kráľovej manželky. Bol zatknutý, mučený a zvrhnutý z Karlovho mosta. Je pochovaný v katedrále svätého Víta v Prahe. Stojaca postava je odetá do kanonického rúcha s biretom - kňazskou čiapkou a piatimi hviezdami okolo hlavy, s krucifixom, ktorý drží v ruke na prsiach. Cez ramená a hlavu má prehodenú almáciu - kožušinovú pláštenku. Postoj plastiky, držanie tela, spôsob modelácie a spracovanie, uloženie záhybov majú identické znaky ako predchádzajúce plastiky.
Rastlinný Kostol sv. Ladislava
„Aj lesy a každý pôvabný strom na Boží pokyn darujú tieň Izraelovi“ (Bar 5, 8) - možno i tieto slová napadnú návštevníkom rastlinného Kostola sv. Ladislava. Drevená konštrukcia kostola, do ktorej sú miestami zakomponované koruny stromov, upúta vizuálne i svojou atmosférou.
Už cesta do obce Debraď (alebo Debrőd - obec je dvojjazyčná) od Moldavy nad Bodvou je lemovaná menším lesíkom. A možno je to len idylický pohľad človeka zvonka - ten človek zvonka však naozaj oceňuje, že keď zavítal na obecný úrad, plynulá maďarčina diskutujúceho osadenstva automaticky a ochotne prešla do krásnej a plynulej slovenčiny.
Ochotný pán z úradu, ktorý voči médiám nemá dôveru a neželal si byť menovaný, ma kráčajúc vedľa bicykla odprevádza ku koncu dediny, k rampe. Dlhodobo verím a opakovane (a predsa vždy jedinečne) sa presviedčam o pravdivosti verša „so mnou je Boh, jeho láska ma predchádza“ (Ž 59, 11). S presvedčením a odovzdanosťou, že Boh dnes k rastlinnému Kostolu sv. Ladislava pošle ľudí, ktorých máme stretnúť a osloviť, kráčam poľnou cestou ústiacou pozvoľna do cesty lesnej. Ja ich obdivujem; babka s malou vnučkou ich zbierajú. Utešený obrázok ako z Babičky, už len dobové oblečenie im chýba. Cesta popri lúke i cez les je príjemná. Po asi štyridsaťminútovej prechádzke sa črtá pohľad na chatu a neďaleko od nej cieľ našej cesty.
Rastlinný Kostol sv. Náučná tabuľa ponúka informácie, ktoré ľahko nájsť aj na internete; v čase našej návštevy ich číta Helena (73), ktorá na toto miesto prišla až od Nitry. Pravda, nielen pre samotný kostol - v jednej z blízkych obcí bývajú jej príbuzní, u ktorých je na návšteve, podniká teda s nimi výlety po okolí. „Je tu pekné okolie. Z informácií na tabuli ju zaujal závan dávnych dôb. Okrem faktografických poznatkov sa k tomuto miestu viaže aj legenda - načim sprostredkovať ju i čitateľom.
Tá legenda vraví, že práve na tomto mieste sa zastavil kráľ Ladislav I. S jeho vojskom to však nevyzeralo dobre - chlapi boli zoslabnutí a dehydrovaní. Vtedy kráľ zabodol svoj meč do zeme, vytvoril ním znak kríža, začal sa modliť - a z onoho miesta začal vyvierať prameň. Pravda alebo mýtus? Keď sa chceme rozprávať s príbuznými pani Heleny, majú trochu zábavu z toho, že „by mali ísť“ do Katolíckych novín. Napokon je však líder tejto skupiny predsa len ochotný povedať niečo aj do nahrávacieho zariadenia. „Som tu kvôli nim; chceli sem ísť, lebo sú veľmi veriace,“ žartuje Branislav (49). O rastlinný Kostol sv. „Predtým o ňom ľudia nevedeli. Ani ja som predtým o ňom nevedel - raz som sem prišiel a stál tu,“ vraví. „Za socíku v lese robil môj otec, takže sme sem pomerne často chodili.
Ak som prv spomínala Žalm 59, 11 a Božie „balíčky lásky“, tak na tomto mieste je ich niekoľko (vlastne samo toto miesto ním je). Nádherná príroda, krásna atmosféra, vizuálne a esteticky pôsobivý kostolík uprostred čistinky v lese. Ale dovolím si neopomenúť jeden milý detail (koniec koncov, naša realita je do istej miery súhrn detailov): jedna z dám, ktoré sme v rastlinnom Kostole sv. Ladislava stretli, sa volá Kvetoslava. Páči sa jej aj samotné prevedenie. „Je to nápadité,“ tvrdí pochvalne. Nemyslí si však, že by tomuto miestu prospel príliv turistov. Miroslava (35) s rodinou do tohto kraja - konkrétne do obce Vyšný Medzev - prišla z Vrútok na týždennú dovolenku. „Objavujeme, čo je zaujímavé v okolí. Keďže s manželom a rodinnou známou tam prišli s viacerými deťmi, rozhodli sa radšej pre cestu autom.
„Je to tu veľmi pekné; také duchovné. Páči sa mi, že kostol pôsobí prírodne a je otvorený - prvýkrát vidíme niečo také. Cestou naspäť sa zastavíme pri blízkom prameni - vyvieračke sv. Ladislava. Už pán z obecného úradu nás upozornil, že dával robiť rozbor vody a ten dopadol na výbornú. A môžeme potvrdiť, že aj mimoriadne osviežujúca a chutná. Ak máte čas a chuť, výlet či púť na toto miesto sa oplatí -individuálne aj s rodinou či so skupinou. Veľmi atmosférická musí byť aj svätá omša v rastlinnom kostole. Ak ju chcete zažiť, príďte - ako inak - na sviatok sv. Spojiť si to môžete s návštevou do blízkej obce Rudník (od Debrade je to len 12 minút autom), v ktorej nájdete lesmi obklopený pútnický Kostol sv.
Rastlinný Kostol sv. Stojí na mieste, kde stál v 16. Pôvodný Kostol sv. Po druhej svetovej vojne tam miestni vybudovali menšiu kaplnku, ktorá však v 50. V minulosti sa tam konali tradičné púte, ktoré zakázala ŠtB v 50. rokoch 20.