Vianočné zvyky a povery našich predkov

Vianoce sú jedným z najobľúbenejších a najvýznamnejších sviatkov v roku, no okrem kresťanského náboženského významu a tradičných osláv sú s nimi spojené aj mnohé legendy a povery. Tieto príbehy a zvyky sa odovzdávajú z generácie na generáciu a v rôznych krajinách sa líšia. Vianočné povery a legendy dodávajú sviatkom nielen magickú atmosféru, ale aj osobitný nádych tajomna, ktorý pretrváva stáročia.

Magické obdobie Vianoc

V období pohanskej Európy pripadal na dnešné kresťanské Vianoce zimný slnovrat. Pripisoval sa mu dátum 21. december a bol obdobím osláv znovuzrodenia slnka a magických úkonov. Tie sa začínali 11. novembrom na sv. Martina a pokračovali ďalšími dôležitými zimnými sviatkami - sv. Ondrejom 30. novembra, sv. Barborou 4. decembra, sv. Mikulášom 6. decembra, sv. Luciou 13. decembra, Štedrým dňom, následným Božím narodením, sv. Štefanom, Jánom Evanjelistom 27. decembra, Tromi kráľmi 6. januára a končiac 2. februárom na Hromnice.

Sviatok svätého Ondreja

Deň sv. Ondreja sa 30. novembra viazal s mladými dievčatami, súcimi na vydaj. Večer pred Ondrejom chodili dievčatá ploty triasť, pričom prosili Ondreja, aby im prezradil, s kým budú pri sobáši stáť. V tú noc sa malo dievčatám o budúcom manželovi snívať. Pod hlavu si uložili mužské nohavice a vo sne sa im mal zjaviť ten, za ktorého sa mali vydať. Staré mamy si dodnes pamätajú, ako liali cez dierku v kľúči olovo, ktoré vo vode nadobúdalo rôznu podobu. Podľa toho, k akému remeslu mal „výsledok“ najbližšie, z takého „fachu“ dievča dostalo muža.

Svätý Mikuláš a Lucia

Večer pred 6. decembrom chodili po domoch Mikulášovia, pred ktorými sa museli deti modliť, aby dostali od šedivých ujov s dlhou bradou cukríky. Najbohatším dňom na prítomnosť démonických bytostí a magických síl bol deň sv. Lucie, ktorý sa nazýval aj stridžím dňom. Naši predkovia verili, že za všetko zlo, čo sa stalo, mohli strigy, a snažili sa ich zo svojich príbytkov a okolia vyháňať.

Ochranou pred počarovaním bosoriek bol cesnak. Jedli ho nielen členovia rodiny, ale aj statok. Aby strigy nemali prístup do obydlia, robil sa na každé dvere cesnakový kríž. Dodnes sa traduje, že strigy tancujú na krížnych cestách. Muži si v tento deň preto strúhali stolček. Verili, že ak sa naň posadia, uvidia 24. decembra bosorky. Dievčatá sa zas odievali do bielych plachiet a so zamúčenou tvárou chodili po domoch. Husacími krídlami symbolicky z obydlí odháňali strigy.

Na Luciu si naši starí rodičia vytvárali akýsi ročný meteorologický kalendár. Dvanásť dní do Štedrého večera totiž predstavovalo aj dvanásť mesiacov roka. Aké bolo počasie na Luciu, také malo byť v januári a podobne.

Štedrý večer a zvyky s ním spojené

Obdobie medzi Vianocami a Novým rokom bolo na obyčaje najbohatšie. Na Štedrý večer, alebo ako hovorili Turčania - Dohviezdny večer, sa už od skorého rána vo veľkom pieklo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov, a popoludní pripravovali štedrú večeru.

Tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok bývala kapustnica s hríbmi a lokše s makom alebo tvarohom. Evanjelici si na stôl kládli bravčovú polievku a kapustnicu s klobásou. Na rozdiel od katolíkov môžu jesť mäso aj pred polnocou. Na stole nechýbali plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku. Chlieb i koláče ostali nedotknuté počas celých sviatkov.

Vianočná večera sa začala po vyjdení prvej hviezdy. Dnešný vianočný stromček v minulosti nahrádzali zelené prúty a konáre, teda prúty života, ktoré sa používali v Nemecku už koncom 15. storočia. Ihličnatý zdobený stromček k nám prišiel až v 19. storočí, no dovoliť si ho mohli iba bohatí.

Aj počas Vianoc sa dievčatá stali otrokyňami rôznych zvykov, podľa ktorých sa mali dozvedieť, za koho a kedy sa vydajú. Ešte aj dnes staré matere posielajú svoje vnučky do rohu domu, aby počúvali, odkiaľ zabreše pes. Odkiaľ sa ozve, odtiaľ dostanú aj mládenca. Zaujímavým spôsobom bolo, keď chodili dievčatá s vareškou k chlievcom zaklopať na dvere. Ak sa im sviňa ohlásila na prvýkrát, svadba bola čoskoro. Ak sa ozvala neskôr, svadba bola v nedohľadne.

Keď chcelo dievča vedieť, kto sa stane jej manželom, vzala na Dohviezdny večer z každého jedla po kúsočku a vložila to do orechovej škrupinky. Šupla si ju do postele pod hlavu a čakala, o kom sa jej večer bude snívať. Otázku vydaja riešilo aj jablko, ktoré gazdiná rozdávala na Štedrý večer. Dievča si to svoje ponechalo do Nového roku, pri čom doňho zahryzlo každý deň. Na Nový rok, keď išlo jediac do kostola, akého mena mládenca pri tom stretla, taký sa jej mal dostať za muža.

Nebezpečenstvo Dohviezdneho večera

Pri štedrovečernom stole sa však dala veštiť aj nepríjemná budúcnosť. Stolujúci napríklad so strachom sledovali knôt sviečky, lebo ku komu sa naklonil, ten mal do roka zomrieť. Tŕpli zrejme aj pri rozkrojení jabĺčka, lebo ak rozrezali jadierko, neveštilo to nič dobré. To isté znamenal aj krížik uprostred. Avšak hviezdička bola predpokladom šťastia a zdravia. Šťastie nemal ani ten, kto rozlúskol červivý orech, lebo mohol očakávať chorobu. Ani od večere nebolo hodno vstávať, mohla by vraj prísť kmotrička Smrť.

Vo vianočný deň tiež vládla povera, že ak vkročila ráno žena do cudzieho domu alebo sa niečo požičalo, do domu mohlo zavítať nešťastie. Naopak, návšteva muža alebo cigánky prinášala šťastie. Nebezpečné bolo nechávať visieť kožuch, lebo ten mohol zapríčiniť zhynutie dobytka. Horšie to už bolo s visiacimi šatami. Ich majiteľ mal do roka zomrieť. Na tých, ktorí už medzi nimi neboli, si zaspomínali zvláštnym spôsobom - do kútov, kde podľa nich sídlili ich duše, hádzali hrach. Dnes skôr na našich najbližších spomíname pri hroboch na cintoríne. Návštevy boli znovu povolené až v deň sv. Štefana, keď bola a aj doposiaľ býva zábava.

Na Mláďatká (vraždenie neviniatok) 28. decembra sa radšej nešilo, aby sa sliepkam zadok nezašil, na Nový rok z pernatej hydiny zas nevarili, aby ňou neuletelo šťastie. Na Tri krále sa dodnes zachoval zvyk, keď po katolíckych rodinách chodí farár a posväcuje dom.

Vianočné povery v novinách

Vianočné zvyky a povery našich predkov zachytáva Nitriansky vestník z roku 1899. Týždenník, ktorý bol úradným vestníkom Nitrianskej župy, uchováva Štátny archív v Ivanke pri Nitre. Noviny odoberali predovšetkým veľkostatkári alebo príslušníci šľachtických rodov. Článok s názvom Vianočné povery vyšiel 17.

Miestni novinári doň zozbierali v tom čase rozšírené vianočné povery, ktoré poznali zo svojho okolia. Povery sa týkajú práce, zdravia, peňazí, jedla a počasia. Ako povedala riaditeľka Štátneho archívu v Ivanke pri Nitre Šarlota Drahošová, v minulosti ovplyvňovali život ľudí tradície, zvyky a povery oveľa viac ako dnes.

Vianoce boli pre našich predkov zvláštnym a magických obdobím, s ktorým si spájali veľké množstvo povier. Mnohé povery „prikazovali“ oddych cez Vianoce, za prácu cez sviatky hrozila nepriazeň osudu. Gazdiná nesmela šiť, pretože by sa jej vykrútili prsty. Kto sa pozrel na niť na Vianoce, mohol čakať, že oslepne. Ak na ňu niekto stúpil, v ďalšom roku mu hrozilo, že bude krívať. „Gazdiná nesmela opúšťať svoju stoličku pri štedrovečernom stole, aby neprivolala nešťastie do domu. Ak dvaja ľudia súčasne vyslovili to isté slovo, znamenalo to, že na budúci rok bude svadba. Od Vianoc do svätého Jána Apoštola sa nesmelo v dome zametať v smere von, aby sa nevymietlo z domu šťatie. Nohy stola mali byť zviazané reťazou, čo znamenalo zachovanie celistvosti rodiny a hospodárstva. Cesnak zas mal ochrániť rodinu pred chorobami.

Na Vianoce sa neodporúčalo jesť hydinu, aby neodletelo z domu šťastie. Naopak, výhodné bolo mať na tanieri mäso zo štvornohých zvierat, najmä pečené mäso z prasaťa. Dôvodom je, že „prasa ryje dopredu“. Na vianočnom stole nesmelo chýbať jabĺčko, prekrojené na toľko častí, koľko členov mala domácnosť. Priniesť to malo súdržnosť rodiny v nasledovnom roku. Tento zvyk sa v niektorých domácnostiach dodržiava aj dnes.

Prehľad vianočných povier a zvykov

Pre lepšiu prehľadnosť uvádzame tabuľku s niektorými vianočnými poverami a zvykmi:

tags: #usitie #zastery #na #vianoce