Na rozdiel od mnohých iných cirkevných rádov, ktoré stavali kláštory v odľahlých oblastiach, dominikáni zakladali svoje kostoly a kláštory priamo v mestách už od 13. storočia. Dominikáni boli školení na aktívne kazateľstvo a patrili k žobravým rádom, žijúcim z milodarov.
Založenie a Prvé Storočia
Do Košíc prišli dominikáni začiatkom 13. storočia a v roku 1236 tu už stavali spolu s kostolom aj kláštor, ktorý je najstarším dominikánskym kláštorom na území Slovenska. Potvrdzuje to listina uložená v archíve dominikánov v Ríme, podľa ktorej rehoľa získala stavebný materiál na dokončenie kostola a kláštora za časť svojich pozemkov za Hornádom. Najstarší doklad o existencii košického kláštora pochádza z roku 1303.Vtedajšia budova však nie je identická so súčasnou, ani kostol vo svojej komplexnosti nepochádza z daného obdobia. Obsahuje však zachované architektonické prvky, ktoré pochádzajú z vtedajších čias.
Dominikáni v čase svojho usídlenia v Košiciach pravdepodobne vlastnili veľkú časť súčasného Dominikánskeho námestia. V roku 1336 uzatvorili zmluvu s mestom Košice, podľa ktorej v prospech mesta odstúpili tri kroky z východnej strany pozemku, za čo od mesta dostali šesťsto vozov kameňa a sto vozov piesku.
Mnohé rády, ktoré začínali ako žobravé a chudobné časom podľahli tlakom mamonu a tak aj košickí dominikáni na konci 14. storočia už vlastnili vinice, lúky, polia aj mlyn.
V roku 1336 uzatvorili dohodu s mestom Košice, kde v prospech mesta odstúpili časť pozemku výmenou za stavebný materiál. Najstaršou časťou kostola je románska loď s pôvodne úzkymi oknami, ktoré sa pri barokovej prestavbe zväčšili.
Pohľad na Dominikánsky kostol na Dominikánskom námestí v Košiciach.
Kláštor v polovici 15. storočia
Kláštor v polovici 15. storočia rekonštruovali, v tom čase nastal veľký rozvoj komunity, v ktorej žilo asi 300 rehoľníkov. Mnohí z nich boli významní vzdelanci - učitelia, skriptori a pozlacovači. Michal Salvus prepísal pre potreby kláštora dielo významného učenca Tomáša Akvinského z 13. storočia. Jennus Dijack vyhotovil zlatom zdobený kódex a v roku 1477 inkunábulu s časťou diela pápeža Bonifáca VIII. Laurentius de Stropka - učiteľ kláštornej školy (vznikla ako prvá v meste už v 13. storočí), prepísal v roku 1468 pre potreby kláštora v Budíne kódex kázní košického dominikána, priora Leonarda Regenspergera.
Obdobie Reforiem a Požiarov
Významný vplyv malo aj šírenie bratríckeho hnutia na území terajšieho Slovenska i v Košiciach. Mnísi žili v panike pred vojenskými nájazdmi, ale aj pre šírenie verejnej mienky o potrebe reformovania cirkvi, ktorá žila v dobrých majetkových pomeroch, nie podľa kritérií, ktoré vládli v časoch jej vzniku. Dominikáni v tom čase zaujali svojský postoj.
Po dohode s panovníkom a ostrihomským arcibiskupom poverili dominikánskeho pátra Leonarda Brixenthala, ktorý vyučoval na viedenskej univerzite, aby obnovil medzi uhorskými dominikánmi poslušnosť.
Dominantnú zmenu v histórii Dominikánov v Košiciach znamenal ničivý požiar, ktorý túto časť mesta postihol 13. apríla 1556. Zničil tri štvrtiny mesta, takže mnísi nemali možnosť získať podporu od postihnutých mešťanov, ich vlastné zdroje sa ukázali ako nepostačujúce.
V časoch reformácie mešťania v roku 1553 kláštor vyrabovali a zničili aj jeho vzácnu knižnicu. Skazu ukončil 13. apríla 1556 veľký požiar, pri ktorom boli zničené tri štvrtiny mesta.
Rád teda opustil Košice, stiahol sa do Trnavy. Správou svojho majetku poveril mestský magistrát. V požiari postihnutom kláštore sa okamžite usídlila mestská chudoba, ktorá nemala vlastné domovy.
Kostol zažil niekoľko ničivých požiarov. Najvážnejší z nich vypukol 13. apríla 1556 a zničil tri štvrtiny mesta. V roku 1846 vypukol ďalší požiar, ktorý poškodil vežu a zničil vzácne knihy.
Dominikánske námestie v Košiciach
To prekážalo mestskej vrchnosti a tak na jej popud cisár ponúkol kláštor i celý dominikánsky areál rádu svätého Pavla Pustovníka. Ten však nemal dosť prostriedkov, aby objekty po prijatí rekonštruoval. Preto vedenie Košíc so súhlasom panovníka dalo na kostole opraviť strechu a zriedilo v ňom mestský sklad potravín.
Obrovský požiar, ktorý začal na Mäsiarskej ulici, zničil 155 domov, obilnú sýpku, pri Forgáčovej bráne vybuchol sklad s pušným prachom. Aby zničené objekty opäť neobsadila chodba, prevzala ich spišská komora.
V preberacej správe sa spomína, že chrám bol znečistený stokami, ktoré tam vytekali z domov pristavaných ku kostolným múrom.
Návrat Dominikánov a Baroková Prestavba
Dňa 16. decembra 1697 vydal cisár Leopold I. príkaz, podľa ktorého sa mal dominikánsky rád vrátiť do Košíc a vykonávať tu svoju činnosť. Táto podpora cisára nebola náhodná. Dominikáni totiž zohrali významnú úlohu v protireformačnom hnutí.
Po ich návrate sa v roku 1699 začalo s obnovou kláštorného komplexu. V rokoch 1754 - 1761 budovu starého kláštora postupne rozobrali a na jeho mieste súčasne vyrastal nový objekt s 13-osovým dlhším uličným traktom a kratším priečnym dvorným krídlom. Jednoposchodová budova, v strede s pekným kamenným portálom z roku 1829 a klasicistickou fasádou, dôstojne pôsobí medzi okolitou meštianskou architektúrou.
K vysporiadaniu majetku však došlo až v roku 1699. Vtedy začali aj s prestavbou kostola, gotickú klenbu nahradili barokovou, sakristiu prepojili s kláštorom, vybudovali oratórium. Po 40 rokoch opráv kostol opätovne vysvätili 4. augusta 1741. Zasvätený bol Nanebovstúpeniu P. Márie.
Kostol zdobia fresky od Štefana Vörösa z rokov 1750 - 1758, ktoré vytvárajú ilúziu otvoreného stropu. Hlavný oltár je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Kostol má štyri bočné oltáre, z ktorých jeden je zasvätený Ružencovej Panne Márii. Fresky zobrazujú svätého Dominika, Katarínu Sienskú a Tomáša Akvinského.
Dominikáni neboli schopní vlastnými silami obnoviť kostol ani kláštor. Poškodený majetok zverili do správy mestu a uchýlili sa do kláštora v Trnave.
Po ďalšom požiari v roku 1674 sa situácia zlepšila až po zásahu cisára Leopolda I., ktorý v roku 1697 nariadil návrat dominikánov do Košíc. Počas Uhorskej revolúcie kostol využívalo ruské vojsko ako sklad potravín.
Počas Uhorskej revolúcie v rokoch 1848 - 1849 bol kostol využívaný ako sklad potravín.
Kostol, ktorý medzitým bol aj smetiskom, stokou a potom skladom obilia, po návrate zmodernizovali, čo vo vtedajšej dobe znamenalo zbarokizovať ho. Zväčšili okná, zriadili sakristiu a vybudovali organový chór. Pribudlo i barokové zariadenie a na stenách pôsobivé fresky Štefana Vörösa z rokov 1750 - 1758. Vytvárajú úchvatnú ilúziu, ako keby kostol nemal strechu, a tak dovidíme až do neba. Práve tam korunujú Pannu Máriu. Vpredu vyzdvihujú najznámejšieho dominikána a najvýznamnejšieho stredovekého teológa svätého Tomáša Akvinského.
Keď už boli dominikáni „vo švungu“, vybudovali si i nový kláštor a školu, teraz pre zmenu na dnešnej Mäsiarskej ulici. Mimochodom, za „socíku“ tam sídlila ľudová škola umenia. Na mieste pôvodného kláštora (na námestí) v minulom storočí vybudovali tzv. Veritas (1940), ktorý bol za socialistickej éry posádkovým kinom Dukla.
Ďalšie Obdobia a Súčasnosť
Jozef II., syn Márie, značne redukoval právomoci cirkevných rádov. Ďalší požiar kostol postihol v roku 1846. I keď požiar vypukol na opačnej strane mesta na Čermeľskej ceste, víchrica poznášala letiace horiace šindle až na kostol dominikánov.
Na prelome 19. a 20. storočia prešiel kláštor ďalšími úpravami, pribudol nový orgán. V roku 1903 zvýšili vežu kostola na 68 metrov, takže bola o deväť metrov vyššia ako severná veža Dómu sv. Alžbety.
V roku 1891 dominikáni v Košiciach zriadili prvý košický denný útulok pre deti z rodín chudobných robotníkov. Časom sa tento útulok rozrástol o kláštor sestier dominikánok, ktoré sa zameriavali na starostlivosť o deti a mládež, viedli tu aj základnú školu. Neskôr, v 20.
V apríli 1950 začala likvidácia mníšskych rádov v Československu, mladší mnísi skončili v preškoľovacích zariadeniach, starší na nútených prácach v Česku. V košickom kláštore vznikol projektový ateliér, neskôr ľudová škola umenia.
Rehoľu dominikánov štát v roku 1950 zakázal a z kláštora sa stal učňovský internát. V rokoch 1964 - 1990 tu bola ľudová škola umenia.
Po politických zmenách kláštor v roku 1990 opäť vrátili reholi dominikánov.
V 70. rokoch minulého storočia objavili pamiatkári na strope trhliny. Vraj sa zľakli a rozhýbali. A tak v roku 1982 postavili lešenie a chceli začať rekonštruovať, no až vtedy údajne prišli na to, že niektoré praskliny boli nepravé, čiže len namaľované, aby kostol vyzeral ešte starší, než je. Ako keby mu nestačilo, že je najstaršou sakrálnou budovou v meste.
Krypty a Pochovávanie
U otcov dominikánov sa podľa matriky rímsko katolíckeho farského úradu pochovávali nielen členovia rádu, ale aj občania mesta. Že na pohreby neslúžili iba kostolné krypty, ale aj jeho nádvorie, to dosvedčujú nielen kosti, ktoré sa dostávajú na povrch pri kopaní v kláštornej záhrade, ale aj písomné údajeknihy mŕtvych košickej fary.
Tak napríklad 30. októbra 1768 pochovávali Jána Hippenreitera "do cintorína otcov dominikánov". Podľa iného záznamu "13. decembra 1774 pán manžel Alžbety Grimmingovej, mešťan, 43-ročný, zaopatrený sviatosťami, bol pochovaný v cintoríne otcov dominikánov, vedľa kostola".
Hlavná krypta kostola sa tiahne od stredu kostola smerom k hlavnému oltáru a rozvetvuje sa na dvanásť komôr. Podľa farskej matriky sem posledného pochovali otca dominikána pátra Hyacinta Krajnyika 16. apríla 1841. Túto kryptu uzatvorili v roku 1860.
Pri reštaurovaní kostola v roku 1894 kryptu otvorili a našli v nej ohromnú kopu práchnivejúcich ľudských kostných zbytkov. Vtedy kryptu s konečnou platnosťou zamurovali.
V kláštornej záhrade objavili pri kopaní zo strany dvora, pri severnej stene kostola, jednu zaplnenú hrobku s vonkajším vstupom, ktorá slúžila na pochovávanie od pradávnych čias. Členovia rádu sa v súčasnosti pochovávajú pri vchode do rozálskeho cintorína. na mieste zvlášť ohradenom železnou mrežou.
Pamiatku mŕtvych pochovaných u dominikánov nepripomína ani jeden náhrobný epitaf.
Podľa matriky mŕtvych košického rímskokatolíckeho farského úradu od roku 1729 bolo u dominikánov pochovaných presne 200 nebožtíkov. Dvaja z nich (Jozef Vinter a N. Griming krstné meno je neznáme. Mal by tu byť naviac uvedený aj pán Ján Hippenreiter z roku 1768, z pre nás neznámeho dôvodu však nie je) však spočívali "na cintoríne bratov dominikánov", teda pravdepodobne boli pochovaní v záhradách rádu na dnešnom dominikánskom námestí.
V dominikánskych kryptách teda spočívalo iba 198 nebožtíkov, pričom žien bolo nápadne menej, iba 75 (normálne by ich malo byť o chlp viac, ako polovička), muži sa teda v týchto kryptách nechávali ukladať radšej. V podstate sa v upravených a obnovených dominikánskych kryptách pochovávalo iba v 18. storočí, od roku 1729 do roku 1781 (195 z celkom 198 známych nebožtíkov), takže tie tri mužské pohreby z roku 1841, po 60-ročnej prestávke, nemožno brať príliš vážne.
Ani v období súvislého využívania krýpt pod kostolom dominikánov sa nepochovávalo každý rok. Nevyužitých ostalo 11 rokov 1739 až 1749, roky 1755, 1757, 1762, 1778 a potom obdobie 60. rokov 1782 až 1840.
Nepochybne najhojnejšie sa tu pochovávalo v roku 1731 (19 pohrebov za rok), potom v roku 1769 (13 pohrebov za rok) a v rokoch 1773 a 1775 (po 12 pohrebov za rok).
Prehľad Pochovaných v Dominikánskych Kryptách (1729-1781)
Nasledujúca tabuľka poskytuje prehľad osôb pochovaných v dominikánskych kryptách v Košiciach v rokoch 1729 až 1781. Údaje sú získané z matriky košického rímskokatolíckeho farského úradu.| Rok | Počet Pochovaných |
|---|---|
| 1731 | 19 |
| 1769 | 13 |
| 1773 | 12 |
| 1775 | 12 |
Barokový interiér Dominikánskeho kostola.
Dominikánsky Páter Mikuláš Lexmann a Záchrana Životov
Na prelome rokov 1944 a 1945, počas nyilašovského teroru v Košiciach, sa dominikánsky páter Mikuláš Lexmann rozhodol vytvoriť v krypte pod kostolom úkryt pre ohrozených Košičanov. Nehľadel na náboženskú či politickú príslušnosť, ale na ľudské bytosti, ktoré potrebovali útočisko.
Po Viedenskej arbitráži boli Košice obsadené maďarskou armádou. Nové pomery so sebou priniesli obmedzovanie občianskych slobôd a „očistenie“ pripojeného územia od nespoľahlivých živlov, ktoré predstavovalo české, slovenské a židovské obyvateľstvo. Od marca 1939 sa malé národno-socialistické strany a hnutia zjednotili v Strane šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt - NKP), ľudovo tiež nazývaní ako nyilasi. V rokoch 1944 - 1945 pod vedením strany pôsobili polovojenské Oddiely hungaristickej straníckej služby (HPCs), ktoré vykonávali represívne opatrenia v Košiciach a okolí s cieľom vypátrať a zaistiť vojenských zbehov, ukrývajúcich sa Židov, Rómov, partizánov, komunistov a iných politických oponentov. Zoznam politicky „nespoľahlivých“ Košičanov obsahoval vyše 1200 mien, z ktorých mnohí boli zavraždení, zatknutí či transportovaní do koncentračných táborov.
V novembri 1944 sa do nyilasmi terorizovaných Košíc po ôsmich rokoch vracia z Vášvaru významný dominikán Mikuláš Lexmann. „Teraz prišiel s návrhom vytvoriť v priestoroch krypty pod kostolom úkryt pre ohrozených. Vchod do krypty bol za javiskom Veritasu, kde boli aj sociálne zariadenia. Najprv zaviedol elektrický prúd na osvetlenie krypty. Potom sme spolu z uzavretého priestoru poprenášali ľudské kosti do susedného priestoru a miesto sme vyčistili. Krypta mala aj malý vetrací otvor vyúsťujúci na ulicu v blízkosti ozdobného stĺpu Najsvätejšej Trojice. Koncom decembra, keď „nyilašský“ teror priberal na intenzite, do krypty sa nasťahovalo vyše 20 ľudí.
Ešte žijúci obyvateľ krypty František Zámborský sa vedel rozpamätať na týchto spoluobyvateľov: Dr. Š. Kaifer, profesor Jozef Výrostko, Vojtech Kis a jeho syn Šebastián, boli to Židia, Ing. Edmund Szenes a jeho syn Ján, Olivér Rácz, Herczog, Gejza Jaschko ml., organizovaný komunista. Mená všetkých zachránených nie sú známe, nakoľko sa snažili o to, aby o sebe vedeli čo najmenej, a tak sa nemohli navzájom zradiť v prípade ohrozenia alebo vypočúvania.
Údajne pátrovi Mikulášovi pri ukrývaní pomáhal aj ďalší dominikán Jenő Fehér, rehoľným menom Mátyás (po slovensky Matej). Vďaka svedectvám sa zachovali aj informácie o „bežnom“ dni ukrývaných osôb v krypte. Prenasledovaní mohli zo skrýše občas vyjsť do priestorov Veritasu, ak sa v kultúrnom dome nikto cudzí nezdržiaval. Tu mohli použiť sociálne zariadenia na hygienu, či len tak sa ponaťahovať. Jedlo im nosila jedna pani do spovednice, odkiaľ ho páter znášal do krypty. Páter Mikuláš musel v krypte vytvárať životné podmienky a tiež organizovať dennú starostlivosť pre ľudí tak, aby nikto nezistil, že sú tam ukrývaní.
Pátrovi Lexmannovi možno pripísať i ďalšiu zásluhu na záchrane života. Išlo o mladého Košičana, ktorý mal narukovať do Nemecka, ale otec, dominikánsky terciár, ktorý neskôr ochorel na týfus, ho nepustil. Keď gestapo prehľadávalo domy, či sa v nich neukrýva nejaký zbeh, hrozilo, že nájdu aj mladíka. Vtedy duchaprítomne zakročil Lexmann a gestapákov nemecky upozornil, že v dome je chorý na týfus. Je tiež symbolom hlbokej viery, nezlomnej povahy a výnimočnej morálky.
Jozef Lexmann sa narodil v obci Bobot v roku 1899 neďaleko Bánoviec nad Bebravou. Rehoľné meno Mikuláš prijal v roku 1916 v dominikánskom kostole v Grazi a začal nosiť habit Rehole kazateľov. O osem rokov neskôr započal svoje pôsobenie v košickom dominikánskom kláštore. Patril medzi najaktívnejších kňazov v komunite. Stal sa prvým kňazom s vodičákom a prvým leteckým pilotom - rehoľníkom v Československu. Pilotské skúšky zložil na košickom civilnom letisku v roku 1935.
V jednom z rozhovorov pre Denník N uviedla, že komunistickému režimu jej prastrýko prekážal, pretože bol kňazom s veľkým vplyvom. Páter bol od roku 1948 viackrát vypočúvaný a väznený Štátnou bezpečnosťou, raz dokonca jej príslušníci prehľadali aj košický dominikánsky kostol, ale nič nenašli.
Zlomová chvíľa v živote činorodého pátra prišla z 13. na 14. apríla 1950 počas takzvanej barbarskej noci, ktorej cieľom bola likvidácia mužských reholí v Československu. V priebehu tohto násilného aktu bol z kláštora vyvedený aj páter Lexmann. Postupne putoval do viacerých internačných kláštorov, pre ktoré bol charakteristický väzenský režim a obmedzovanie slobôd či práv.
Prosby a výzvy jeho príbuzných, aby s ním bolo zaobchádzané miernejšie, ostali u dozorcov kláštora nevypočuté. Namiesto práce na poliach ho poslali do strmých kopcov pásť kravy. Páter zomrel 17. júla 1952 vo veku nedožitých 53. rokov. Mikuláš Lexmann je pochovaný v rodnom Bobote, tak ako si to prial.
Obdobie od vlaňajšieho 28. októbra do 7. novembra tohto roka je vyhlásené za Rok Mikuláša Lexmanna. Vlani 29. októbra uplynulo 120 rokov od narodenia pátra Lexmanna.
tags: #kostol #na #dominikanskom #namesti #kosice