V dnešnom článku sa zameriame na dominantu Mäsiarskej ulice - kostol rádu uršulínok. Aj dnes vám ponúkame časom vyblednuté zábery, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, vypovedajú o spôsobe života jeho obyvateľov.
Dlhodobý seriál poskytuje milovníkom histórie množstvo zaujímavých, overených faktov, ktoré korigujú tradované, často neúplné, nepresné, protichodné, ba dokonca nepravdivé informácie. Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice - pohľady do histórie mesta, z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali.
Spoločenstvo, ktoré bolo pod ochranou sv. Uršule, založila Angela Merici v roku 1535. Bolo to v časoch francúzsko-talianskej vojny. Pápež Pavol V. ho povýšil v roku 1612 na rád. Na naše územie sa uršulínky dostali v roku 1672. V Košiciach sa usadili v roku 1698 v časoch rekatolizácie, kedy im cisár Leopold I. na žiadosť jágerského biskupa Györgya Genessyho pridelil bývalý kalvínsky kostol. Ich prvou matkou predstavenou bola Antónia Faustová.
Pohnutá história kostola
Dejiny kostola sú teda staršie a siahajú do roku 1650, keď ho na mieste bývalých mäsiarskych krámov začali stavať košickí kalvíni. Striedma a jednoduchá stavba, neskôr barokovo upravená a doplnená štvorhrannou vežou vysokou 27 metrov, je dielom staviteľov Jána Bradu a Baltazára Reinera. Bola dokončená v roku 1663, ale už v roku 1673 počas stavovského povstania kostol na základe rozhodnutia prefekta Spišskej komory zabrala cisárska armáda pre účely skladov.
V roku 1682 Imrich Thököly vrátil svätostánok kalvínom. Po potlačení jeho povstania ho v roku 1696 kalvínom opäť odňali. Od roku 1698 patril uršulínkam, ale počas svojho povstania František Rákóczi II. v roku 1707 chrám opäť pridelil kalvínom. Po porážke Rákócziho cisársky generál Löffelholz v roku 1711 kalvínom kostol odobral. Dvadsať rokov stál nevyužitý, až 24. júna 1731 ho definitívne odovzdali uršulínkam, ktoré ho nechali upraviť v štýle baroka. Patrónom kostola sa vtedy stal svätý Michal archanjel.
Po požiari z 15. septembra 1840 strechu pokryli plechom a po víchrici v roku 1876, ktorá strhla aj kupolu veže, museli urobiť ďalšie opravy. Počas osláv 200. výročia príchodu uršulínok do Košíc pristavali ku kostolu z východnej strany novú sakristiu, predĺžili jeho apsidu a okná vyzdobili secesnými vitrážami z dielne Maximiliána Rotha v Budapešti. Takto vynovený ho 13. novembra 1898 znovu vysvätili.
Jeho tri zvony, ktoré zhotovil košický majster Ján Schneider, počas prvej svetovej vojny v roku 1916 zrekvirovali v prospech armády. V dielni bratov Vojtecha a Alexandra Buchnerovcov odliala dva nové zvony sv. Srdca Ježišovho (403 kg) a sv. Juraja (208 kg), ktoré do veže umiestnili 13. mája 1928. Steny interiéru v roku 1925 nanovo vymaľoval Jozef Szmolka. Ďalšie opravy kostola sa uskutočnili v druhej polovici 70. (fasáda) a 80. rokov (strecha).
Ku kostolu patril zo strany Hlavnej ulice aj kláštor, ktorý vznikal v roku 1758 prestavbou dvoch starších meštianskych domov. Pri kostole stojaca budova (v strede, dnes Mäsiarska č. 25) so zaujímavou romantickou fasádou vznikla v roku 1887 na mieste staršej budovy školy zo začiatku 19. storočia. Dvojposchodovú štvorkrídlovú stavbu pre potreby dievčenského rímskokatolíckeho učiteľského ústavu a dievčenskej ľudovej a meštianskej školy zhotovili podľa vlastných projektov nákladom 20-tisíc forintov stavitelia Michal Répászky a Ján Török.
Pôvodne na tomto mieste stáli v stredoveku vedľa krámov mäsiarov dva meštianske domy. V južnejšom býval na prelome 16. a 17. storočia chýrny košický richtár a literát Ján Bocatius, v severnejšom protestantský kazateľ Gregor Posnanitzer. Po postavení chrámu (1663) v bývalom dome J. Bocatia zriadili kalvínsku faru i školu. V roku 1731 popri kostole získali uršulínky aj tento dom, ktorý vtedy už patril Michalovi Jeneymu. Zriadili tu školu na výchovu mníšok, no v polovici 18. storočia bola už jej budova veľmi schátralá. Pred rokom 1800 pravdepodobne zanikla a dočasne ju nahradila nová účelová budova.
Interiér kostola
Z pôvodnej kalvínskej úpravy interiéru kostola sa nezachovalo takmer nič. Výzdoba väčšiny mobiliáru hlavnej lode i dvoch nízkych bočných lodí pochádza už z čias po roku 1731, keď kostol natrvalo získali uršulínky, ale sú tu aj neskoršie rokokové, klasicistické a secesné prvky. Hlavný barokovo-klasicistický oltár sv. Michala archanjela tvorí menza s tabernákulom, po bokoch so skláňajúcimi sa anjelmi a socha Panny Márie. V blízkosti oltára bolo na stene apsidy na konzolách umiestnených sedem barokových plastík svätcov. Konzoly ani sochy na nich sa tu dnes nenachádzajú. Vo svätyni vľavo nad oltárom sú zreteľné (falošné) vitrážové okná s vyobrazením svätcov (sv. Uršula, sv. Augustín). Vitráž v okne nad oltárom zobrazovala Blahoslavenú Pannu Máriu.
Okno nad oltárom je dnes pretreté farbou, nahradila ho nika s barokovou sochou sv. Michala archanjela. Vpravo je okno s vyobrazením sv. Karola Boromejského a mimo záberu okno so sv. Angelou. Secesné vitráže z roku 1898 sú dielom Maximiliána Rotha z Budapešti. Baroková kazateľnica z 30. rokov 18. storočia mala na parapete vo forme reliéfov zobrazené cirkevné výjavy dvanásťročného Ježiša ako v jeruzalemskom chráme reční učeníkom, podobenstvo o kúkoli a protestantského rozsievača. Na zadnej strane kazateľnice je obraz Krista ako Dobrého pastiera. Na baldachýne kazateľnice je súsošie personifikujúce Vieru a po jeho stranách štíty s latinským nápisom „Beati, qui audiunt verbum Dei/et custodiunt ilud“ (Blahoslavení sú tí, ktorí počúvajú slovo Božie a zachovávajú ho). V roku 2011 bola kazateľnica odstránená, ostal iba jej baldachýn a obraz Krista - Dobrého pastiera na stene.
Na pomerne nízkych bočných lodiach sú rozsiahle chóry s pekným rokokovým dreveným zábradlím. Na vyobrazenom severnom chóre je ukrytý oltár Lurdskej Panny Márie. Na schodisku na chór je baroková obliekateľná Madona s dieťaťom, v minulosti ozdobená votívnymi šperkami, nenávratne stratenými po druhej svetovej vojne. Pod týmto chórom, na strane evanjelia, sú ďalšie neskorobarokové bočné oltáre sv. Augustína biskupa, Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, Blahoslavenej Panny Márie Čenstochovskej, sv. Jána Nepomuckého a oltár smrti sv. Františka Xaverského z konca 18. storočia. Obrazy zavesené na stenách hlavnej lode, ako ich zachytila pohľadnica z roku 1907, sú dnes všetky vymenené.
Krásne vyrezávané a umelecky zdobené sú ranobarokové kostolné lavice. Pod podlahou kostola je krypta, do ktorej sa v minulosti pochovávalo. V rokoch 1734 - 1868 do nej uložili pozostatky 217 nebožtíkov, mužov i žien. Až v roku 1774 tu bola pochovaná prvá členka rehole uršulínok a do roku 1866 ich bolo spolu 63. Ako posledné do krypty pod kostolom 9. augusta 1868 uložili ostatky mladej grófky Kornélie Andrássyovej.
Prehľad vlastníkov a udalostí spojených s kostolom:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1650 | Začiatok stavby kostola košickými kalvínmi |
| 1663 | Dokončenie kostola |
| 1673 | Počas stavovského povstania kostol zabrala cisárska armáda |
| 1682 | Imrich Thököly vrátil kostol kalvínom |
| 1696 | Kostol opäť odňatý kalvínom |
| 1698 | Kostol patrí uršulínkam |
| 1707 | František Rákóczi II. pridelil kostol kalvínom |
| 1711 | Cisársky generál Löffelholz odobral kostol kalvínom |
| 1731 | Kostol definitívne odovzdaný uršulínkam |
| 1840 | Požiar, strecha pokrytá plechom |
| 1876 | Víchrica strhla kupolu veže |
| 1898 | Znovuvysvätenie po úpravách |
| 1916 | Zrekvirovanie zvonov pre armádu |
| 1928 | Umiestnenie nových zvonov do veže |
| 1925 | Nové vymaľovanie interiéru |
| 70. a 80. roky | Opravy fasády a strechy |
| 2011 | Odstránenie kazateľnice |