Odhaľte Tajomstvá Chrámu Nanebovstúpenia Pána v Jeruzaleme: História, Ktorá Vás Ohromí!

Sviatok Nanebovstúpenia sa slávi v štyridsiaty deň po Nedeli Paschy, pretože v Písme čítame, že po svojom slávnom zmŕtvychvstaní sa Ježiš počas „štyridsiatich dní“ zjavoval svojim učeníkom a rozprával im o „Božom kráľovstve“.

Miesto, odkiaľ Ježiš vystúpil do neba, je uctievané na vrcholku Olivovej hory. Zároveň už od počiatkov kresťanstva bolo toto miesto uctievané ako miesto, kde Ježiš vyučoval svojich učeníkov a kde im zjavil tajomstvo konca sveta.

V tomto článku sa ponoríme do histórie a súčasnosti Kostola Nanebovstúpenia v Jeruzaleme, miesta hlbokého duchovného významu pre kresťanov na celom svete. Preskúmame jeho biblické korene, historický vývoj a súčasnú úlohu ako miesta uctievania a púte.

Čo všetko mohlo prebiehať v mysli apoštolov vystupujúcich tentoraz znovu na tú istú horu. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom.

Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha.

Sv. Augustín, v spise O symbole hovorí, že: „Toto sedenie teda nemáme chápať ako polohu ľudského tela, akoby Otec sedel zľava a Syn sprava. Pod pravicou tu chápeme moc, ktorú tento človek prijal od Boha, aby prišiel a súdil tak, ako predtým prišiel, aby bol súdený. Sedieť znamená prebývať, ako keď o niekom povieme: „v tomto bydlisku je usadený tri roky.“ Takto teda verte, že Kristus prebýva po pravici Boha Otca. Je blažený a prebýva v blaženosti, ktorá sa nazýva Otcovou pravicou.

Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášovho kráľovstva a splnenie videnia proroka Daniela o Synovi človeka: „Jemu bola odovzdaná moc, sláva a kráľovstvo; jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je vláda večná, ktorá nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené“ (Dan 7,14). Od tej chvíle sa apoštoli stali svedkami Kráľovstva, ktorému nebude konca. (KKC 663-664)

Kristovo Nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.

Počas nanebovstúpenia sa napĺňa kňazský úkon požehnania a učeníci istotne prejavujú svoju vieru tým, že padnú na zem a skláňajú hlavu. Toto je prvá dôležitá skutočnosť: Ježiš je jediný a večný Kňaz, ktorý svojim umučením prešiel cez smrť a hrob, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba; je pri Otcovi a prihovára sa v náš prospech.

Sú to slová, ktoré nás spájajú so spevom Nárekov Veľkej soboty. Niektoré tropáre sv. Romana Sladkopevca rozvíjajú ďalej: „Keď si naplnil plán našej spásy a pozemské si spojil s nebeským, vystúpil si do slávy, Kriste Bože náš, avšak bez toho, aby si sa nejako odlúčil od tých, ktorí ťa milujú. Zostávajúc neodlúčený od nich vyhlasuješ: Ja som s vami a nikto proti vám. Nechajte na zemi, čo je pozemské. Opustite to, čo je prach a popol, a potom príďte.

Evanjelista Lukáš, ktorý uvádzal aj pri prázdnom Kristovom hrobe prítomnosť dvoch mužov v žiarivom odeve rovnako aj pri tomto poslednom stretnutí Apoštolov so zmŕtvychvstalým Kristom predstavuje dvoch mužov, ktorí kladú apoštolom podobnú otázku. Pri hrobe sa ženy rýchle rozbehli oznámiť radostnú zvesť. Aj teraz na Olivovej hore je táto otázka akýmsi popchnutím, prebdením z úžasu a výzvou k pohybu.

Biblické a Historické Svedectvá

Náš Pán po tom, ako svojim učeníkom pripomenul, aby neopúšťali Jeruzalem do príchodu Svätého Ducha, ktorého zoslanie prisľúbil, „zdvihol ruky a požehnal ich. V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníci hľadeli, ako sa Ježiš Kristus vznášal, ale potom „oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1, 9). Doslova sa naplnilo prisľúbenie, ktoré dal Ježiš Židom, že uvidia „Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým“ (Jn 6, 62).

Svedectvo o Kristovom slávnom výstupe do neba sa nachádza nielen v Písme, ale podopierajú ho aj historické pamiatky. Podľa svedectva Euzébia Cézarejského († 339) svätá Helena, matka cisára Konštantína, „vztýčila majestátnu stavbu na Olivovej hore na pamiatku nanebovstúpenia Toho, ktorý je Spasiteľom ľudstva, keď postavila posvätný chrám na samom vrchole hory“ (Euzébius, Život Konštantína, zv. III, kap.

Bohužiaľ, túto pamätnú baziliku na Olivovej hore v roku 614 zničili Peržania. Po jej obnovení v 8. storočí ju znovu zničili neverci. V 12. storočí križiaci prevzali úlohu obnoviť baziliku, ale skôr, ako ju stihli dokončiť, ju opäť zničili Saracéni a už nikdy nebola obnovená.

Ďalej máme svedectvo sv. Cyrila Jeruzalemského († 386), ktorý vo svojich katechézach uvádza Olivovú horu na svedectvo o Nanebovstúpení nášho Pána, keď hovorí: „Z neba zostúpil na zem v Betleheme, ale do neba vystúpil z Olivovej hory. Olivová hora stojí do dnešného dňa a ukazuje očiam veriacich toho, ktorý vystúpil na oblaku. Toto je nebeská brána jeho nanebovstúpenia“ (Katechézy XIV, 23).

Historické dokumenty potvrdzujú, že kedysi stál na Olivovej hore svätý vysoko týčiaci sa chrám (jeho názov bol Eleona, čo znamená bazilika Olivovníka). Bazilika Eleona bola rozborená Peržanmi v roku 614 „sotva čo perzský vojvodca zoskočil z koňa“.

Križiaci na Olivovej hore postavili novú stavbu na pamiatku nanebovstúpenia Pána (12. st.), v ktorej bol oltár s dvoma stopami, ktoré mali pripomínať, že toto je miesto, odkiaľ Pán vystúpil do neba. Sultán Saladin po dobytí Jeruzalema (12. st.) urobil z kostola Nanebovstúpenia mešitu, ktorá sa zachovala dodnes.

„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). Vyzdvihnutie na kríž je znamením a predzvesťou vyzdvihnutia pri nanebovstúpení. Je jeho začiatkom.

Ježiš Kristus, jediný Kňaz novej a večnej zmluvy, „nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou…, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24). V nebi Ježiš Kristus bez prestania vykonáva svoje kňazstvo, „lebo žije stále, aby sa prihováral“ za tých, „ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu“ (Hebr 7,25).

Táto posledná etapa zostáva úzko spätá s prvou, čiže so zostúpením z neba, ktoré sa uskutočnilo pri vtelení. Iba ten, ktorý „vyšiel od Otca“, sa môže „vrátiť k Otcovi“: Kristus. „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13). Ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do „Otcovho domu“, do Božieho života a Božej blaženosti.

Kristovo telo bolo oslávené už od chvíle jeho zmŕtvychvstania, ako to dokazujú nové, nadprirodzené vlastnosti, ktoré má odvtedy jeho telo natrvalo. Ale počas štyridsiatich dní, keď dôverne je a pije so svojimi učeníkmi a poučuje ich o Kráľovstve, zostáva jeho sláva ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti.

To, že sláva Zmŕtvychvstalého bola doteraz zastretá, vysvitá z jeho tajomných slov povedaných Márii Magdaléne: „Ešte som nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20,17).

Udalosť nanebovstúpenia, historická a súčasne transcendentná, vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej.

Teraz už Kristus sedí po pravici Otca: „Výrazom pravica Otca označujeme Božiu česť a slávu, v ktorej Boží Syn jestvoval pred všetkými vekmi ako Boh a jednej podstaty s Otcom a v ktorej, keď sa v posledných časoch stal človekom, sedí aj s telom po tom, ako jeho telo bolo skutočne prijaté do tej istej slávy.“

Prejdime spolu Ježišovu historickú bolestnú cestu, ktorou kráčal od Pilátovho sídla na vrchol Golgoty. Imitácií Krížových ciest je na svete veľa, táto jediná je však pravá. Veď práve tu Tu Ježiš niesol svoj kríž z miesta utrpenia na miesto ukrižovania, tu kráčal od Piláta na Golgotu. Slávna cesta Via Dolorosa, alebo po našom Cesta bolesti, Cesta utrpenia, či Cesta smútku, vinie sa uličkami Starého mesta v dĺžke 600 metrov. Za dve tisícky rokov sa Jeruzalem zmenil k nepoznaniu, no silný emotívny a religiózny náboj má cesta stále. Na ceste, ktorá končí ukrižovaním, niet dôvodu na radosť.

Súčasný Chrám Božieho hrobu (už niekoľký v poradí) je stavebnou pamiatkou na storočné pôsobenie západných križiakov v srdci Levantu. Má niekoľko poschodí, desiatky kaplniek, a spravujú ho (a niekedy sa v ňom aj bijú) predstavitelia 6 kresťanských cirkví. Áno, na streche, kde majú svoje skromné kláštory a najchudobnejší sýrski jakobiti, majú iba jednu skromnú kaplnku.

Zostupujeme do suterénu Chrámu Božieho hrobu ku kaplnke Sv. kríža. Tu podľa legendy objavila Sv. Za oltárom v suteréne je okienko, v ktorom vidno prasknutú skalu Golgoty.

Prejsť všetkými zastaveniami na Krížovej ceste, a my s manželkou sme ich prešli počas štyroch dní pobytu v Jeruzaleme trikrát, vyvoláva veľmi emotívny ...

Vývoj Slávenia Sviatku

Slávenie sviatku Nanebovstúpenia je veľmi starobylé. Sv. Augustín († 430) neváha uznať, že tento sviatok má apoštolský pôvod (porov. List Januáriovi, č. 118). Ale popravde do konca 4. storočia nemáme nijaký historický dôkaz o jeho slávení ako samostatného sviatku.

Paschálne obdobie pôvodne trvalo päťdesiat dní a končilo sa v Nedeľu Päťdesiatnice. Pretože Písma spájajú zostúpenie Svätého Ducha so slávnym vystúpením nášho Pána do neba, až do polovice 4. storočia sa tajomstvo Nanebovstúpenia pripomínalo v Päťdesiatnicu. To je dôvod, prečo cirkevný historik Euzébius Cézarejský († 339) dosvedčuje, že svätá a slávna slávnosť Paschy sa končila po „období siedmich týždňov a spečaťovala sa veľkým sviatkom Päťdesiatnice, v ktorý sa podľa Svätých písiem udialo vystúpenie nášho Spasiteľa do neba a zostúpenie Svätého Ducha medzi ľudí“ (porov.

Na konci 4. storočia sa Nanebovstúpenie začalo sláviť ako samostatný sviatok, oddelene od Päťdesiatnice. V tom čase bolo paschálne obdobie skrátené na štyridsať dní v súlade s údajom zo Skutkov apoštolov. V tej dobe bolo ostatných desať dní pred Päťdesiatnicou venovaných očakávaniu Svätého Ducha (Sk 1, 14). A tak okolo roku 380 nám Egeria, slávna španielska pútnička do Svätej zeme, rozpráva, že v Jeruzaleme sa Nanebovstúpenie pripomínalo ešte stále v Nedeľu Päťdesiatnice popoludní slávnostnou procesiou na Olivovú horu, „na miesto, odkiaľ náš Pán vystúpil do neba“.

Pri tejto príležitosti sa „čítali niektoré pasáže z Písiem, spievali sa hymny, ktoré boli prerušované modlitbami, a zazneli aj patričné antifóny“ (porov. Egeria, Denník púte, kap. Ale v Betleheme, podľa svedectva tej istej Egerie, slávili sväté Nanebovstúpenie už v štyridsiaty deň po Pasche, teda vo štvrtok šiesteho týždňa (tamže, kap. 42). Tam sa Nanebovstúpenie slávilo ako veľký sviatok, ktorému predchádzalo bdenie (lítia). A tak na konci 4.

Homílie a Liturgické Texty

Najstaršie homílie na sviatok Nanebovstúpenia, slávený už v štyridsiaty deň po Pasche, predniesli sv. Gregor Nysský († 394) a sv. Ján Zlatoústy († 407). Svätý Gregor nazýva tento deň, „v ktorý bol od nás vzatý Pán“, Spása a tým poukazuje na to, že vystúpením do svojej nebeskej slávy náš Pán dokončil dielo našej spásy (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 46, 689 - 690). A sv. Ján Zlatoústy rozpráva o tomto sviatku ako o dobre zabehnutom a všeobecnom (Ibid., zv. 50, 441 - 452).

A tak na konci 4. alebo na začiatku 5. „Počítajte štyridsať dní od prvého Pánovho dňa (= Nedele Paschy) do piateho dňa (= štvrtka) šiesteho týždňa a slávte sviatok Nanebovstúpenia Pána, pretože v tento deň Pán dokončil celý plán a celé svoje dielo spásy a vrátil sa k Bohu Otcovi, ktorý ho poslal, a sedí po Otcovej pravici (Kniha V, kap.

Slávenie Nanebovstúpenia bolo vždy spojené s procesiou. V Jeruzaleme, ako dosvedčuje pútnička Egeria, veriaci kráčali v procesii na vrchol Olivovej hory. V sýrskej Antiochii ľud šiel v procesii k predmestského chrámu v Romanesia, kde sv. Ján Zlatoústy predniesol svoju slávnu homíliu Na Nanebovstúpenie nášho Pána. Podľa svedectva cirkevného historika Socrata Scholastica (zomrel po roku 439), v Konštantínopole sa veriaci zvykli schádzať a sláviť tento sviatok v chráme v Elaea, hneď za mestským prístavom (porov. Socrates, Cirkevné dejiny VII, 26).

Slávnostnosť tohto sviatku značne zväčšili inšpirovaní hymnografi, ktorých mená sú nám väčšinou neznáme. Najstarší hymnus - Narodil si sa, Bože náš - sa pôvodne spieval v Päťdesiatnicu. Ale niekedy v 5. Autor tropára pre tento sviatok je neznámy, no kondák sa pripisuje sv. Romanovi Sladkopevcovi, známemu hymnografovi 6. storočia.

Existujú dva kánony pre slávenie utierne sviatku. Prvý skomponoval sv. Ján Damaský († 749), slávny hymnograf Monastiera sv. Sábu pri Jeruzaleme. Druhý sa pripisuje mníchovi známeho monastiera Studion v Konštantínopole sv.

Liturgické hymny pre sviatok Nanebovstúpenia sú inšpirované Svätým písmom a kázňami významných cirkevných Otcov. Podrobne opisujú nielen Nanebovstúpenie a oslávenie nášho Pána s jeho ľudskou prirodzenosťou v nebi, ale aj naše vlastné oslávenie spolu s Ježišom.

Svojím slávnym nanebovstúpením náš Pán Ježiš Kristus dokončil dielo nášho vykúpenia a znovu otvoril brány neba celému ľudskému pokoleniu, ako to dosvedčuje sv. Náš Pán a Spasiteľ, aj keď vystúpil do neba a sedí po Otcovej pravici, na nás nezabudol. Ako povedal, pripravuje nám „miesto v dome svojho Otca“ (porov. Jn 14, 2 - 3). A prisľúbil, že nám pošle Svätého Ducha, ktorý nás osvieti a zavedie do nášho nebeského príbytku pripraveného Kristom.

„Príďte, veriaci, a vystúpme na Olivovú horu a s apoštolmi pozdvihnime naše mysle a srdcia hore.

V Jeruzaleme nájdeme miesto Božieho hrobu na Golgote. A 8 km južne odtiaľ sa nachádza Betlehem, kde sa Ježiško narodil.

Vo Svätej zemi to vlastne všetko celé začalo. Tu sa zakladateľ kresťanstva narodil, tu povolal a učil svojich prvých nasledovníkov, tu spečatil svoju radostnú zvesť svojím zmŕtvychvstaním.

Až 1 600 rokov od čias Sv. Heleny je jaskyňa so 14-cípou striebornou hviezdou cieľom putovania miliónov zvedavcov a zbožných pútnikov.

Jeruzalem má taký silný genius loci, alebo, ako Židia vravia, schina (Božia prítomnosť), že sa na týchto miestach ohýbajú aj kolená nekresťanov a neveriacich.

Táto posledná etapa zostáva úzko spätá s prvou, čiže so zostúpením z neba, ktoré sa uskutočnilo pri vtelení. Iba ten, ktorý „vyšiel od Otca“, sa môže „vrátiť k Otcovi“: Kristus. „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13). Ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do „Otcovho domu“, do Božieho života a Božej blaženosti.

Kristovo telo bolo oslávené už od chvíle jeho zmŕtvychvstania, ako to dokazujú nové, nadprirodzené vlastnosti, ktoré má odvtedy jeho telo natrvalo. Ale počas štyridsiatich dní, keď dôverne je a pije so svojimi učeníkmi a poučuje ich o Kráľovstve, zostáva jeho sláva ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti.

Chrámy Nanebovstúpenia Pána na Slovensku

Chrám Nanebovstúpenia Pána v Čertižnom

Majestátny kamenný Chrám Nanebovstúpenia Pána (Voznesenija) z roku 1928 je postavený na návrší obce Čertižné, čím vytvára jej dominantu. Architektúra chrámu východného obradu v sebe spája viacero štýlov. V interiéri sa nachádza starobylý bohato zdobený drevený ikonostas a kamenná krstiteľnica z 15. storočia. Na susednom cintoríne sa nachádza hrob verejného činiteľa Ruského hnutia A. I. Dobrianského (1817 - 1901), ako aj hrob básnika a gréckokatolíckeho kňaza J. I.

Chrám Nanebovstúpenia Pána v Ostrove

Kostol Nanebovstúpenia Pána v Ostrove v Sobraneckom okrese Košickej arcidiecézy oslávil svoje sté výročie. Na slávnosti 15. mája sa zúčastnil pomocný biskup Stanislav Stolárik. Stavba kostola vo filiálnej obci Ostrov sa začala v roku 1907 v čase, keď satmárskym biskupom bol Tibor Boromisza a Ostrov bol ako filiálka Tibavy.

Pozemok zakúpili miestny veriaci od bohatej statkárskej rodiny Čuhovcov zo Sobraniec. Kamene na stavbu sa vozili z Choňkoviec, piesok z Ukrajiny a vápno z Brekova. Stavba kostola bola dohodnutá na vtedajších 24000 korún s tým, že veriaci odpracujú asi 500 hodín sami.

Chrám vo Falkušovciach

Obec Falkušovce vznikla okolo 13. storočia ako sídlo na majetku zemana Falkuša. Od 13. do 17. storočia sa vyskytuje striedavo pod názvami Folkus, Falkos. V 14. až 17. storočí patrili Falkušovce zemanom z Budkoviec. Zo správy z roku 1700 je známe, že prvý chrám v tejto obci bol drevený. Súčasný chrám bol postavený z fundácie Andreja Kazinczyha a Baltazára Aiozdorfera v roku 1779 a je zasvätený sviatku nanebovstúpenia Pána. Je zapísaný ako Národná kultúrna pamiatka pod číslom 10254/0.

Gréckokatolícky farský chrám vo Vojčiciach bol dekrétom zo dňa 30. apríla 1982 ordinárom prešovského ordinariátu mons. Jánom Hirkom udelený súhlas, aby bol zasvätený Nanebovstúpeniu Pána.

V Hažíne stál už v stredoveku rímskokatolícky kostol. Prvá priama správa o ňom z roku 1374 ho charakterizuje ako filiálny, nie farský. Zasvätenie kostola nie je známe.

Chrám Nanebovstúpenia Pána v Jeruzaleme

Kaplnka Nanebovstúpenia v Jeruzaleme, Izrael

Nanebovstúpenie Ježiša Krista

Verím, že Ježiš zomrel na Golgote, ale dovolím si spomenúť jednu pikošku. Podarilo sa mi stáť pri inom hrobe Ježiša - v Kašmíri, v meste Srinagar. Túto teóriu prezentuje nemecký religionista Holger Kersten a je to, každopádne, zaujímavé. Mne sa podarilo dostať dovnútra hrobky Rosa Bal, ktorá sa práve spája s druhým Ježišovým hrobom.

Nechajte na zemi, čo je pozemské. Opustite to, čo je prach a popol, a potom príďte. Vzpriamme sa, zdvihnime oči i ducha do výšin, pozdvihnime pohľad a zmysly k nebeským bránam, hoci sme len smrteľní. Predstavme si, že ideme na Olivový vrch a vidíme Spasiteľa, ktorý sa vznáša na oblaku: Odtiaľ vskutku Pán vystúpil na nebesia.

tags: #kostol #na #nebavystupenia #v #jeruzaleme