Túžba po majetku nepozná hraníc. Mnohé situácie spojené s dedičstvom a majetkom po zomrelých prinášajú zložité právne a etické otázky. Jednou z nich je aj vyberanie peňazí na smrteľnej posteli a s tým súvisiace právne aspekty.
Prípad z Banskej Bystrice
Monika Velčická (43) z Banskej Bystrice hovorí, že jej mama sa za jej otca Ľubomíra († 65) opätovne vydala len kvôli majetku, hoci jeho zdravotný stav bol už kritický. Podľa nej doslova ležal na smrteľnej posteli ako ťažko chorý onkologický pacient a pár hodín po obrade zomrel. Uzavretie manželstva zákon nezakazuje ani v prípade, ak je jeden zo snúbencov v priamom ohrození života.
Pri obrade Ľubomíra a jeho exmanželky v rodinnom dome v Skubíne, časti Banskej Bystrice, bola aj Marta Čellárová z banskobystrického matričného úradu. „Dve ženy, ktoré boli neskôr na sobáši svedkyne, nás požiadali o vykonanie sobáša v domácnosti exmanželky s jej ťažko chorým exmanželom. Naliehali na jeho vykonaní v ten deň s tým, že ho nechcú odkladať na druhý deň, pretože ide o ťažký zdravotný stav,“ povedala Marta Čellárová, podľa ktorej bol snúbenec vo viditeľne zlom zdravotnom stave. Vysvetlila mu, prečo prišli aj so sobášiacou.
„Boli sme v ťažkom rozpoložení, ale manželstvo môže byť uzatvorené aj vtedy, keď je jeden zo snúbencov v ohrození života. Snúbencovi sme navrhli, aby na znak súhlasu prižmúril oči a on po chvíli naozaj žmurkol,“ dodala Čellárová. Podľa dcéry Moniky Velčickej sobáš, ktorý vybavovala tretia osoba, bol uzatvorený narýchlo iba z toho dôvodu, že išlo o dedičstvo - dom v Skubíne, pozemky a peniaze.
„Niekoľko dní pred smrťou bola za otcom lekárka z pohotovosti. Podľa nej bol v hlbokom spánku, resp. s poruchou vedomia, a nespôsobilý na právne úkony. Jeho mozog nebol schopný vnímať realitu. Preto sa na súde domáham vyhlásiť manželstvo za neplatné, ale neviem, či budem úspešná,“ povedala Monika Velčická s tým, že jej otec sa s mamou rozviedol pred viac ako 20 rokmi a nikdy nepovedal, že sa s ňou chce opäť oženiť.
Kedy môže súd vyhlásiť manželstvo za neplatné
Návrh na vyhlásenie manželstva za neplatné môžu podať obaja manželia. Podnet na konanie však môže podať ktokoľvek. „Súd môže rozhodnúť o tom, že uzavreté manželstvo je neplatné, resp. manželstvo ani nikdy nevzniklo,“ vysvetľuje Martin Antal, právnik FUTEJ & Partners.
„Ak niektorý z manželov nepodal návrh na začatie konania o neplatnosť manželstva počas svojho života, jeho potomkovia majú možnosť domáhať sa len určenia, že manželstvo nikdy nevzniklo,“ dodáva Antal. Ak dôjde k zrušeniu manželstva, podľa právnika by sa mohol zmeniť, či dokonca úplne zaniknúť aj nárok na dedičstvo.
Možnosti podania návrhu na neplatnosť manželstva
- Obaja manželia
- Ktokoľvek (podnet na konanie)
- Potomkovia (ak manžel nepodal návrh počas života)
Ak dôjde k zrušeniu manželstva, podľa právnika by sa mohol zmeniť, či dokonca úplne zaniknúť aj nárok na dedičstvo.
Eutanázia a s ňou spojené otázky
V Európe rastie mediálny tlak, aby jednotlivé štáty povolili eutanáziu. Pod týmto pojmom sa rozumie čin alebo zanedbanie, ktoré spôsobuje smrť z dôvodu odstránenia utrpenia. Rozlišujeme eutanáziu aktívnu, pri ktorej ide o priame ukončenie života napríklad smrtiacou injekciou a pasívnu, pri ktorej sa chorému neposkytne primeraná lekárska starostlivosť - podanie liekov, výživy, odpojí sa od život udržiavajúcich prístrojov.
Dôležité je vedieť odlíšiť pasívnu eutanáziu od „liečby za každú cenu“, kedy prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené.
Tí, ktorí by hlasovali za eutanáziu, spravidla argumentujú prítomnosťou neznesiteľnej bolesti. V dnešnej dobe si vzdelaný lekár, prípadne špecialista na liečbu bolesti, dokáže spravidla poradiť aj s bolesťou mimoriadnej intenzity. Súčasná spoločnosť má jednostranný či skreslený pohľad na utrpenie, umieranie i na eutanáziu, preto som si vedomá nevyhnutnosti o týchto veciach hovoriť.
Práva na eutanáziu sa často dovolávajú ľudia, ktorí nepochopili život ako úlohu, ako osobné, nezameniteľné poslanie, jedinečnú príležitosť. Ak niekto vidí zmysel života iba v úspechu, práci, činnosti, bude sa pravdepodobne cítiť znudený, otrávený, keď už nebude užitočný. Pritom nie je dôležité to, čo my čakáme od života, ale to, čo život čaká od nás.
Niektorí trpiaci ukončia život sami, ale väčšina má voči samovražde zábrany. Ale mnohí by ukončenie života dokázali žiadať od svojho lekára - preniesť zodpovednosť na niekoho iného. A beda, keby im to navyše umožňoval zákon! Je zaujímavé, že o práve na eutanáziu hovoria najviac ľudia mladí a zdraví, zatiaľčo smrteľne chorí v hospici o ňu spravidla nežiadajú.
Opakovane sa presviedčame, že ak sú uspokojené všetky potreby umierajúceho - telesné, psychické, sociálne i duchovné - ani mu myšlienka na eutanáziu nepríde na um. A platí to aj obrátene: pokiaľ by sme sa so žiadosťou o eutanáziu predsa len stretli, vždy je to výzva ku spytovaniu svedomia. Nie pacientovho, ale nášho, pretože to svedčí o tom, že sme niektorú oblasť starostlivosti oňho nezvládli.
Informovaný súhlas, etické princípy ošetrovateľstva - psychiatrické ošetrovateľstvo v oblasti duševného zdravia | @LevelUpRN
Príbeh Zity
Tridsaťjedenročná Zita bola mimoriadne krásna a pôvabná. Hospic Anežky Českej v Červenom Kostelci si zvolila sama. Na rozdiel od väčšiny našich pacientov netrpela nádorovým ochorením, ale veľmi pokročilou diagnózou sclerosis multiplex. V čase prijatia už bola vo veľkej miere ochrnutá a inkontinetná, ale stále bystrá a inteligentná. Už pri spisovaní anamnézy bola Zita úprimná. Svoje postihnutie niesla veľmi ťažko. Preto sa v minulosti niekoľkokrát pokúsila o samovraždu. Raz ju oslovilo stretnutie s mladými kresťanmi, vďaka ktorému prijala vieru. V tejto životnej fáze prišla do hospicu. Uistila nás, že samovraždu už páchať nemieni, pretože „život sa Bohu pod nohy nehádže“.
Spočiatku bola u nás spokojná. Verila nám, že jej utrpenie nebudeme neúmerne predlžovať neprimeranými prostriedkami. Jej problém však tkvel v tom - i keď neviem, ako na to prišla - že počítala nanajvýš s týždňom, maximálne dvoma týždňami života. To bola ochotná akceptovať. Lenže smrť neprichádzala a jej stav sa stabilizoval. Preto jedného dňa začala držať hladovku a akúkoľvek náhradnú výživu odmietala prijať.
Pri jednej vizite si vyžiadala dlhší rozhovor. Pýtala sa, aký jej život v tomto štádiu má zmysel. Výsledkom tohto rozhovoru bolo v nej stále viac sa utvrdzujúce presvedčenie, že život nie je bez zmyslu. Začala sa na to tešiť a bolo potrebné ju v tom podporiť. Preto sme jej do darčekového papiera zabalili krabičku, ktorú sme previazali krásnou bielou stuhou - ako symbol jej života. Umiestnili sme ju na jej stole, aby ju Zita mala stále pred sebou. Vedľa krabičky sme položili zásobu samolepiek - malé červené srdiečka. Od toho dňa Zita každý deň požiadala sestru, aby jej na stuhu nalepila srdiečko. Urobila si z toho malý rituál.
Zita sa utvrdzovala v tom, že jej život je dar. Jedného dňa sa dokonca so sestrami dohovorila, že tú stuhu si vezme so sebou do rakvy. Zita nakoniec s nami v hospici prežila viac ako pol roka. Zvládla to. Bolo to náročné pre ňu i pre nás. Ale rozhodne to stálo za to. Denne bolo potrebné vymýšľať pre ňu drobné radosti. Podporu zo strany personálu potrebovala predovšetkým vtedy, keď prežívala sklamanie. Napríklad keď jej manžel sľúbil, že príde, a neprišiel - a to sa, žiaľ, stávalo dosť často. Potom sme pre ňu vymýšľali náhradný program.
Zita mala priateľov, ktorí sa postarali, aby ešte počas jej života vyšla zbierka jej básní. Dočkala sa toho a mohla obdarovávať ľudí vo svojom okolí. Pre ňu bolo dôležité, že ona, upútaná na lôžko, mohla byť darujúca a iní prijímajúci. Toto všetko jej pomáhalo preklenúť ťažké chvíle života.
Priznajme si, že paliatívna (bolesť zmierňujúca) medicína je schopná riešiť problémy len určitej časti chorých ľudí. Nie je schopná riešiť problémy ľudí opustených. Medzi nimi nachádzame vysoké percento žiadateľov o eutanáziu v krajinách, kde ju zákon povoľuje.
Láskou proti eutanázii
Naozaj - keď sa na starého človeka nedokáže usmiať vlastné dieťa, prečo by sa naňho nemohol usmiať lekár? Ak ho nepohladia vlastné vnúčatá, prečo by ho nemohla pohladiť sestrička? Niekedy to môže byť časovo náročnejšie, ale niekedy ani nie. Stisk ruky, pevné objatie, pár úprimných slov. Ľudia, ktorí žiadajú eutanáziu, v skutočnosti častokrát volajú: všimnite si ma! Potrebujú byť pre niekoho dôležití.
Niekedy nie je problém v tom, že by pacientovi chýbala láska zo strany najbližších alebo pozornosť okolia. Naopak, je milovaný a má rád, ale nechce byť druhým na príťaž. Choroba a nesebestačnosť ho môžu zaskočiť natoľko, že zareaguje neprimerane. Dá sa predpokladať, že aj v tejto skupine ľudí by sa našlo nemálo žiadateľov o eutanáziu.
Príbeh pacientky mobilného hospicu
Nedávno sa na mobilný hospic v Litoměřiciach obrátili sestry z agentúry domácej starostlivosti. Prosili o pomoc pre pacientku s diagnózou pokročilého karcinómu, upútanú na lôžko. Tá prežila so svojou vzorne sa starajúcou rodinou v pokoji vlaňajšie Vianoce. Na prekvapenie všetkých sa po Vianociach dvakrát pokúsila o samovraždu. Zjedla všetky svoje „našetrené“ tablety. Sestry z agentúry sa obávali ďalších pokusov, preto ponúkli pacientke pomoc psychológa i duchovného. Pani odmietla. Nakoniec pristúpila na kompromis. Bola ochotná sa porozprávať, ale jedine s niekým cudzím, s odborníkom odinakadiaľ.
Keď som prišla, dcéra odišla z izby do kuchyne, aby sme ostali samé. O samovražde nepadlo jediné slovo. Pani mi rozprávala o svojej rodine, o svojich deťoch, o tom, čo ju najviac trápi. Jedna dcéra mala pred sebou skvelú kariéru v zahraničnej firme, ale rozhodla sa na čas prerušiť prácu a ošetrovať chorú matku. A práve s týmto sa maminka nedokázala zmieriť.
Začala som nahlas uvažovať: ak je firma slušná, tak ocení, že vaša dcéra si dokáže určiť priority a pre ne i niečo obetovať. A ak firma slušná nie je, tak dcéra nemá čo stratiť. Táto racionálne uvažujúca žena potrebovala objaviť vo svojej zdanlivo nezmyselnej situácii nejaký zmysel. Stále rozprávala hlavne o rodine. Do detí investovala všetko, vždy žila pre ne. A zrazu im kazí život.
Povedala som jej o tom, že ja som bezdetná, ale vidím u brata i všade navôkol, že rodičia sa snažia pre svoje deti robiť to najlepšie. Odstraňujú im prekážky z cesty a keby mohli, dýchali by za ne. Pani ožila a súhlasne začala pokyvkávať hlavou. Presne tak to robila v živote aj ona. Dopriala som jej chvíľu času, aby to v spomienkach prežila znovu, aby sa tým potešila. Potom som pokračovala. No áno, ale čo môže z takýchto detí vyrásť? V najlepšom prípade priemer. Ale keď prežijú niečo takéto, ako teraz prežívajú jej deti - a ak to zvládnu - iba vtedy môžu vyzrieť v osobnosti. Nemajú to ľahké - ale ak sú múdre - môže im to dať veľmi veľa.
Napätie z tváre onej pani sa vytratilo. Zavolala do kuchyne na dcéru: „Poď sem, my sme si už všetko povedali!“ Aj v ďalších dňoch sme boli spolu v kontakte - predovšetkým prostredníctvom SMS. Bola som v kontakte aj s dcérou chorej pani a aj s ošetrovateľkami, ktoré hlásili výrazné zlepšenie psychického stavu pacientky. Rodina bola skvelá. Chcela počuť, čo má robiť. Ako maminke pomôcť. Syn, ktorý mal už dlhšiu dobu známosť, oznámil, že sa žení. Pre chorú to bol svetlý bod na obzore, silný impulz k radosti a dôvod žiť.
Platy kňazov
Platy kňazov závisia, ako inak, od počtu odslúžených rokov. Na Slovensku je plat začínajúceho duchovného približne vo výške minimálnej mzdy, biskupi dostávajú približne šesťstoosemdesiatosem eur. To je zatiaľ bez príplatkov a bez intencií.
Azda najväčším výdavkom takmer každého diecézneho kňaza je auto. Keď príde do farnosti nový kňaz či farár, automaticky sa očakáva, že má svoje auto, aby mohol navštevovať veriacich napríklad aj v akútnych prípadoch (v noci, v nemocniciach), alebo ho bude využívať pre farské potreby (v pastorácii s mládežou).
Je pravda, že bývanie majú zabezpečené v diecéznych priestoroch, avšak ani to nie je zadarmo a výška príspevku, ktorú platia za bývanie, sa líši. Sama poznám kňazov, ktorí zo svojho platu pravidelne a tajne prispievajú na rôzne projekty (napríklad Adopcia na diaľku) alebo priamo tam, kde je to potrebné.
Je to tak, nebudeme si klamať. Aj medzi kňazmi existujú takí, ktorých zlákala táto silná mamona tohto sveta a namiesto veriacich vidia ich peňaženky. Ste stále na telefóne. Umierajúci o druhej v noci? Predvianočné či veľkonočné spovedania v nevykúrenom kostole?
Gotika síce bola majestátna, no na podlahové kúrenie vtedy nemysleli. Letný tábor? Prímestský, alebo pobytový? Treba to zariadiť, obvolať, zorganizovať animátorov, birmovancov a potom ešte celý ten tábor prežiť. A do toho ešte riešiť ekonómiu farnosti, rozhádaných farníkov, načerpať v modlitbe, nejaké štúdium, slúžiť sväté omše a je polnoc a ktovie, čo sa ešte do rána prihodí.
A dokonca aj rodiny kňazov! Áno, nezabúdajme, že rodiny gréckokatolíckych kňazov žijú práve z týchto platov. Ak pracuje aj farárova manželka, príjem rodiny je o čosi vyšší. Práve tieto rodiny sa musia najviac uskromňovať, pretože ich farnosti sú často malé a intencií nebýva mnoho.
Chcem len poukázať na to, že každý robotník (aj ten v Pánovej vinici) si zaslúži spravodlivú (!!!) odmenu za vykonanú prácu. Či už teda hovoríme o kňazovi, učiteľovi alebo lekárovi (pričom všetky tieto profesie sa radia medzi „povolania“ - t. j.