Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave: História a Architektúra

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, známy najmä ako Jezuitský kostol, prípadne Jezuiti, sa nachádza v historickom centre Bratislavy v Starom Meste na Františkánskom námestí. Kostol v tesnej blízkosti Starej radnice poznajú obyvatelia mesta skôr pod názvom „jezuitský“ a radí sa k najvzácnejším sakrálnym pamiatkam mesta.

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa alebo jednoducho jezuitský kostol, ako ho Bratislavčania nazývajú, nielenže dotvára jedinečnú architektonicko-historickú atmosféru Hlavného námestia i celého historického mestského jadra, ale zároveň je aj významným centrom duchovného života katolíckej komunity obyvateľov Bratislavy. Vďaka svojej polohe na Františkánskom námestí sa teší i veľkému záujmu zahraničných turistov.

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa má bohatú históriu, ktorá sa prelína s dejinami Bratislavy a celého Slovenska. V nasledujúcom texte sa pozrieme na jeho vývoj od najstarších čias až po novovek.

Poloha a Dostupnosť

K budove jezuitského kostola sa najrýchlejšie dostanete kombináciou električky a pešieho pochodu. Prípadne sa môžete vybrať bicyklom, ktorý má čoraz lepšie podmienky na prevádzku v meste vďaka pribúdajúcim cyklotrasám. Ak by ste sem šli autom, môžete zaparkovať v podzemných garážach v blízkosti Františkánskeho kostola.

História Kostola

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa je neskororenesančnou stavbou, s neskoršou barokovou úpravou. Možno málokto tuší, že bol pôvodne postavený ako protestanská sakrálna stavba. Postavili ho v prvej polovici 17. storočia ako protestantskú modlitebňu, neskôr bol však protestantom odňatý a pridelený rádu jezuitov.

Výstavbu chrámu, dokončeného v prvej polovici 17. storočia mal na starosti nemecký staviteľ Hans Stoss z Augsburgu. Pre prešporský evanjelický cirkevný zbor Stoss navrhol stavbu, ktorá voľne reprodukuje augsburský evanjelický kazateľský kostol (Predigtkirche) známy pod menom Ulrichskirche. Ten vznikol v 16. storočí adaptáciou stredovekej pôvodne otvorenej haly tržnice, ktorou sa dalo prechádzať do susedného kláštorného kostola.

V roku 1634 bratislavskí evanjelici odkúpili dom patriaci rodine Armbrusterovcov nachádzajúci sa pri Starej radnici, v ktorom už predtým mali modlitebňu, a v rokoch 1636-1638 postavili na pozemku tzv. V podstate išlo o zbúranie Armbrusterovho domu a vybudovanie úplne nového kostola. Počas stavebných prác mali evanjelici modlitebňu v dome grófa Gašpara Illésházyho, ktorý stál na mieste dnešného Mirbachovho paláca oproti kláštoru františkánov.

Nový kostol zasvätený sv. Trojici bol postavený ako neskororenesančná trojloďová hala. Kostol podľa panovníkovho želania sa nemal podobať katolíckym kostolom.

Tento kostol však evanjelickí veriaci nevyužívali dlho. V roku 1672 ho po potlačení protestanského sprisahania odovzdali práve jezuitskému rádu. Bola odstránená kazateľnica, pribudol oltár a nový barokový mobiliár. K najväčším novinkám patrilo vybudovanie menšej zvonice na streche tzv. sanktusníka s troma zvonmi.

Premena na Jezuitský Kostol

V roku 1672 ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni (1595-1685) žiadal od nemeckých evanjelikov, aby kostol odovzdali katolíkom, pretože ako sám zdôvodnil, bol postavený na kráľovskom pozemku. Z poverenia cisára Leopolda I. (1640-1705) biskup a novovymenovaný prezident Uhorskej komory Leopold Kollonich dňa 18. júla 1672 násilím odňal kostol bratislavským evanjelikom a 9. septembra v tom istom roku ho konsekroval. Pamiatku posvätenia chrámu ustanovil sláviť vždy tretiu júlovú nedeľu a 1. januára 1673 ho zveril do správy jezuitom. Tí kostol zasvätili svätej Margaréte.

Jezuiti chrám vnútri prestavali, zrútili bočné empory, na presbyterium postavili sanktusník so zvonom a nad renesančný pilastrový portál umiestnili štukovú výzdobu so svojím znakom.

Pápež Klement XIV v roku 1773 rád jezuitov zrušil a vtedy sa chrám stal dvorským chrámom uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho (1738-1822), dušpastiersku prácu v ňom vykonávali kňazi ostrihomskej arcidiecézy.

Po obnovení jezuitského rádu v roku 1814 jezuiti obnovili svoju činnosť aj v Bratislave a 6. januára 1855 im bol chrám odovzdaný Jozefom Viberom, zástupcom ostrihomského arcibiskupa Jána Scitovského (1785-1866). Jezuiti kostol spravovali až do pamätnej barbarskej noci z 13. na 14.

Hoci v súčasnosti chrám opäť spravujú Jezuiti, v minulosti im bolo vlastníctvo odňaté Jozefom II. počas jeho cirkevných reforiem a neskôr totalitným režimom.

Architektúra a Interiér

Veci znalí, si určite ihneď všimnú, že tento kostol je bez veže a navonok má pomerne jednoduché architektonické prevedenie. Na Slovensku máme viacero podobných artikulárnych kostolov, známejších skôr čisto drevenou konštrukciou.

Protestantské chrámy museli mať podľa dobových zákonov jednoduchý vonkajší vzhľad, nesmeli mať vežu a ani inak pripomínať kostol. Preto ani Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa nevyniká nejakým dych vyrážajúcim zovňajškom. Jediným výrazným vonkajším ozdobným prvkom sú nádherne zdobené dvere, jedno z vrcholných diel rezbárskeho umenia prvej polovice 17. storočia.

Bežného návštevníka Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa môže zaujať najmä ostrý kontrast vonkajšieho prevedenia, ktoré je skutočne striedme. Fasáda nie je takmer vôbec zdobená. Zaujme skôr vstup do kostola.

Interiér je, celkom v protiklade, charakteristický bohatou výzdobou, z ktorej zaujme hlavný oltár a výrazná rokoková kazateľnica. Skromný vonkajší vzhľad chrámu vyvažuje prekrásna interiérová výzdoba nesmiernej umeleckej i kultúrno-historickej hodnoty, ktorá pochádza z čias jezuitskej správy.

V kostole sú veriacim dispozícii originálne drevené lavice. Architektonicky výrazné sú stĺporadia bielej farby, ako aj veľmi originálna dlažba a miestami použitý červenkastý kameň. Atmosféru kostola dotvára prekrásny organ a veľmi dobrá akustika.

Rokoková kazateľnica patrí k najkrajším pamiatkam svojho druhu na Slovensku a je v podstate najvzácnejším prvkom vnútornej výzdoby kostola. V kostole sa nachádza aj veľká krypta, ktorá slúžila ako miesto posledného odpočinku vzácnych predstaviteľov jezuitského rádu, ktorí v Bratislave pôsobili a zomreli.

Ďalšou zaujímavosťou, ktorou kostol zaujme je historická a umelecká hodnota jeho vybavenia, v ktorej vyčnieva hlavný oltár a ďalších 6 bočných oltárov a tri barokové spovednice.

Trojloďový priestor kostola, ktorý je halového typu je bohato osvetľovaný vysokými oknami v bočných lodiach. Presbytérium, ktoré je včlenené do pôdorysu kostola, je výškovo oddelené od hlavnej lode tromi stupňami, víťazným oblúkom a mramorovou balustrádou. Orgánová empora, ktorá je vo vstupnej časti kostola je pozostatok pôvodnej interiérovej architektúry 30. rokoch 17. storočia.

V kostole sa nachádzajú relikvie sv. Ignáca z Loyoly a sv. Františka Xaverského.

Sv. Ignác z Loyoly bol zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (potvrdenej pápežom Pavlom III. v roku 1540 ako Jezuitský rád), stratég a organizátor protireformácie. Je spoluautorom ducha barokovej filozofie a iniciátor a vyjadrovateľ barokového životného pocitu. Svojimi „duchovnými cvičeniami“ (modlitba, meditácie, čítania, spytovania svedomia pri úplnom mlčaní počas viacerých dní (3 - 30 dní) pod vedením exercitátora) nadobudol veľký, ešte dnes trvajúci vplyv na zbožnosť katolíckych kresťanov.

Sv. František Xaverský bol spolu s Ignácom z Loyoly spoluzakladateľom Spoločnosti Ježišovej a významný misionár v Indii a Japonsku.

Sv. Košickí mučeníci je spoločné označenie Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckeho, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Boli obeťami bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou.

Tunajšie omše všeobecne patria k veľmi vyhľadávaným počas celého týždňa.

Z Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa to máte na skok k viacerým významným pamiatkam Starého Mesta. Hneď vedľa sa nachádza veža Starej radnice, z ktorej sú výborné výhľady na okolie a na Hlavné námestie. Takisto si môžete vybrať z nepreberného množstva prevádzok rôzneho druhu, kam sa dá sadnúť na jedlo, alebo kávu.

tags: #kostol #najsvatejsieho #spasitela #v #bratislave