Nitra
Nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák celebroval svätú omšu na pamiatku Pánovej večere vo večerných hodinách na Zelený štvrtok opäť v prázdnej katedrále - Bazilike sv. Emeráma len s veľprepoštom a kanonikmi diecéznej kapituly. Biskup Judák preto hneď v úvode pozdravil neprítomných veriacich a zvlášť si spomenul na tých, ktorí sú v službách bezpečnosti a ochrany zdravia na uliciach, či v nemocniciach a snažia sa pomáhať v boji proti šíreniu coronavírovej epidémie. Pozornosť veriacich pri televíznych obrazovkách a monitoroch počítačov zameral na tajomstvá, ktoré sa v omši zvlášť uctievajú, na ustanovenie Eucharistie a sviatosti kňazstva.Slávnostným kazateľom počas tejto svätej omše bol katedrálny kanonik Mons. Martin Štofko. Vo svojom príhovore uvažoval o strachu ľudí v aktuálnej dobe epidémie o život, zdravie, či budúcnosť. Pripomenul však, že v mnohých častiach sveta takýto strach ľudia prežívajú neustále. Obrátil preto pozornosť na život Izraelitov v egyptskom zajatí a jeho záchranu, kedy ich krv baránka zachránila. Záchrana však znamenala radikálne zmeny v ich živote, ako napríklad zanechanie bohatstva. Následne poukázal na obetu Božieho baránka, ktorá má veľký význam pre ľudstvo, lebo jeho krv ho zachraňuje pre večnosť. Vyzdvihol význam Eucharistie a napriek nemožnosti ju aktuálne prijať, vyzval veriacich k duchovnému svätému prijímaniu. Povzbudil všetkých k viere a nádeji vo večný život a k spojeniu s Ježišom Kristom.Po skončení liturgickej slávnosti preniesol veľprepošt kapituly Mons. Štefan Vallo Eucharistiu do Pribinovej kaplnky a odhalil oltár v hlavnej lodi Baziliky sv. Emeráma. Odmlčali sa zvony aj katedrálny organ. Podľa tradície sa v tento deň vybraným mužom mali umývať nohy. Ale keďže mužov nebolo, tento obrad sa podobne ako v ostatných farských chrámoch v celej diecéze neuskutočnil.TK KBS informoval Tibor Ujlacký
Mons. Viliam Judák celebroval svätú omšu v prázdnej katedrále. Zdroj: TK KBS
Bratislava
Ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. František Rábek slávil omšu Pánovej večere v Katedrále sv. Šebastiána v Bratislave - Krasňanoch.Plniť Božie pokyny vo vnútri svojho domu
Hovorí sa, že história sa niekedy opakuje. Dnešný deň je spomienkou na dve významné historické udalosti: na prvú veľkonočnú večeru Židov v Egypte a na poslednú veľkonočnú večeru Ježiša Krista.Obe tieto udalosti sa odohrávali v súkromných domoch, za zatvorenými dverami. Práve teraz, keď si na tieto udalosti spomíname, prežívame aj my niečo veľmi podobné a to najmä tej prvej Veľkej noci: tak, ako tam platil pre Židov „zákaz vychádzania“, tak máme aj my v týchto dňoch taký istý zákaz. V oboch prípadoch ten zákaz chránil pred smrťou, ktorá v tú noc pustošila v Egyptskej krajine - možno to bol tiež nejaký zákerný vírus, ibaže zasahoval len prvorodených v rodinách Egypťanov; my sme tiež nútení zostať za dverami našich príbytkov, aby sme sa vyhli nákaze, ktorá môže mať smrteľné následky.Židov však nezachránilo len to, že zostali doma. Bolo treba, aby splnili pokyny, ktoré im dal cez Mojžiša sám Boh: mali obetovať, čiže zabiť, jednoročného baránka, jeho krvou namazať rámy dverí, upiecť ho a počas večere zjesť jeho mäso a tak sa posilniť na cestu na slobodu, ktorá sa im mala ešte tej noci umožniť. Bohu však išlo o záchranu a o oslobodenie nielen jedného národa, ale všetkých ľudí. Židovská veľkonočná večera bola začiatkom a súčasne predobrazom Božej záchrannej akcie pre ľudí všetkých národov a všetkých čias. Zabitý baránok bol predobrazom Bohom darovaného Baránka, Ježiša Krista, ktorý sa dobrovoľne obetoval práve na židovské veľkonočné sviatky; a krv na dverách domov bola predobrazom Kristovej krvi, ktorá sfarbila drevo kríža. Ani baránok, ani jeho krv neboli nejaké magické predmety, ktoré by mali zachraňujúce účinky, ale zachraňujúcu silu im dával Boh preto, lebo mali byť predobrazom tej veľkej a plnej záchrany, ktorú nám chcel dať cez svojho Syna.Počas Ježišovej Poslednej večere nebol vydaný zákaz vychádzania. Ježiš sa zámerne zatvoril so svojimi apoštolmi do večeradla, aby mohol nerušene uskutočniť svoj najväčší dar pre záchranu pred tým smrtonosným vírusom, ktorým je vplyv zlého ducha, ktorý - keď sa mu dáme nainfikovať - má smrtonosné dôsledky nielen pre pozemský život, ale aj pre večný. Oznamuje apoštolom, že chlieb v Jeho rukách je Jeho telo, ktoré obetuje za nás a ktoré sa pre nás stáva chlebom života - ako to povedal nejaký čas predtým: „Kto je moje telo a pije moju krv, bude mať večný život. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa.“ A o víne v kalichu hovorí, že je to Jeho krv, ktorú vylieva za nás a mnohých na odpustenie hriechov.Najväčším problémom pri súčasnej epidémii je, že nemáme zatiaľ na ňu liek. Ježiš dáva svoju krv ako účinný liek nielen na prevenciu, ale aj na smrteľnú chorobu, ktorou je hriech a jeho ničivé následky pre tento i pre večný život. Evanjelista Ján zachytil ešte ďalší Ježišov čin, ktorý uskutočnil za zatvorenými dverami večeradla - ako prejav svojej nežnej, slúžiacej lásky umyl učeníkom nohy. Bolo to nielen pekné gesto, ale Ján ho uvádza konštatovaním, že Ježiš ho urobil s plným vedomím toho, že mu dal Otec všetko do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza.Nevieme si predstaviť obsah tohto Ježišovho vedomia: všetko má v rukách, naozaj všetko: celé ľudstvo, jeho budúcnosť i večnosť, celý vesmír. Čo to všetko do detailov znamená, to si nedokážeme ani uvedomiť; bol si vedomý toho, že od Boha vyšiel, čiže je Božím Synom - ako sa to vníma, keď nejaký minister alebo prezident prejaví pozornosť jednoduchému človeku - a tu večný Boží Syn sa znižuje k službe otroka voči týmto obyčajným mužom; urobil to aj vo vedomí, že odchádza k Bohu - bol si vedomý aj svojej nepredstaviteľne veľkej budúcnosti, o ktorej sa vyjadril po zmŕtvychvstaní: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“. A v tomto vedomý umýva apoštolom nohy.Podobne, ako po premenení chleba a vína na svoje telo a krv dáva apoštolom poverenie, aby to robili na Jeho pamiatku, tak aj po umytí nôh, keď im znova pripomína, aby si uvedomili, kto im túto službu urobil: „keď ja , váš Učiteľ a Pán - Pán, to znamená Boh - som vám umyl nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy - to znamená vzájomne si slúžiť, a to predovšetkým tí, čo sú v nejakom zmysle vyššie, majú ochotne slúžiť tým nižším.V oboch prípadoch však zákaz vychádzania skončil - Izraeliti, posilnení mäsom baránka a zachránení jeho krvou vychádzajú na slobodu; dvere Jeruzalemského večeradla sa otvorili na Turíce a apoštoli oznamujú víťazstvo nad pandémiou zla a smrti, ktoré priniesol vzkriesený Kristus, sprítomňujú Jeho životodarnú lásku slávením Eucharistie a vychovávajú celé národy a generácie ku slúžiacej láske, ktorá robí život zdravým a krásnym.Aj my sme teraz za zatvorenými dverami našich domov a bytov. Máme príležitosť dôkladnejšie sa oboznámiť s týmito dvoma udalosťami - starozákonnou Veľkou nocou i s Poslednou večerou Ježiša Krista, s darom Eucharistie. Z dôvodu zákazu vychádzania a protiepidemických opatrení nemáme možnosť ani na tieto najväčšie sviatky prijímať Kristovo telo a krv v eucharistii. Táto skutočnosť - popri všetkej biede - môže byť pre nás príležitosťou uvedomiť si, čo pre nás Eucharistia znamená a túžiť po tomto stretnutí s Kristom. Možno sme sa s Ním neraz stretávali bezmyšlienkovite, povrchne, bez toho, že by sme z tohto stretnutia čerpali od Neho duchovnú silu. Tento „pôst“ nech v nás prehĺbi túžbu po stretnutí s Ním s úprimnou vierou, aby sme z tohto stretnutia mohli žiť podľa Jeho vôle.Čo však môžeme všetci aj za našimi zatvorenými dverami napodobňovať, plniť program, ktorý nám dal Ježiš vo Večeradle, to je uskutočňovanie Jeho príkazu lásky, ochotnej, pozornej, obetavej služby. Sme spolu za zatvorenými dverami, ako rozlične si môžeme pomáhať, byť trpezliví, - a takouto službou môžeme dokonca sprítomňovať Krista. Nie v podobe chleba a vína, ale v podobe slúžiacej lásky. On, predsa povedal nielen: Toto robte na moju pamiatku, lež aj: Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Pričiňme sa o to našou slúžiacou a obetavou láskou v našich domácnostiach, aby sme vytvorili podmienky pre prítomnosť Krista medzi nami, aby On mohol dávať účasť na svojom živote všetkým členom našej domácnosti, rodiny, aby sme mohli pociťovať mocné pôsobenie Jeho životodarnej lásky.TK KBS informoval Ordinariát OS a OZ SR
Katedrála sv. Šebastiána v Bratislave - Krasňanoch. Zdroj: TK KBS
Rožňava
V plnom znení prinášame homíliu rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika zo svätej omše bez veriacich na pamiatku Pánovej večere v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave.Rok Eucharistie
Milovaní bratia v kňazskej a diakonskej službe, milé sestry, drahí bratia a sestry, vy všetci, čo v tejto chvíli vytvárate s nami jednotu a spoločne všetci vytvárame spoločenstvo viery, plní vďaky za dar Eucharistie, za dar kňazstva, za dar svätej omše.Keď sme v našej diecéze v tomto roku zahajovali Rok Eucharistie, mali sme viaceré plány a návrhy, ako prehĺbiť svoj vzťah k Eucharistii a k svätej omši. Napríklad: dali sme do diecézy doplňujúce prosby veriacich, aby sa čítali, prednášali pri každej svätej omši, dali sme odporúčanie na častejšie adorácie, poklony - zvlášť v prvé štvrtky za kňazské povolania, za kňazov, na prvé piatky a prvé nedele odporúčania, že tieto adorácie kde sa to dá, môžu byť aj dlhšie do noci alebo v noci. Na 16. mája, na slávnosť svätého Jána Nepomuckého patróna Rožňavskej diecézy, sme plánovali Eucharistický deň v diecéze. Ďalej bolo odporúčané, aby každý kňaz aspoň raz v mesiaci venoval nedeľnú homíliu téme o Eucharistii, o svätej omši, o kňazstve, aby sme sa sústredili v tomto roku aj na dôstojné slávenie slávnosti Božieho Tela a položili aj dôraz na prípravu detí k prvému svätému prijímaniu. Tých odporúčaní bolo aj viac, nebrániac realizácii mnohým ďalším osobným iniciatívam alebo tým, ktoré prichádzali zo spoločenstva veriacich a ktoré mali pôvodnú myšlienku Roka Eucharistie v našej diecéze ešte väčšmi prehĺbiť a upevniť.Niektoré aktivity sa pekne rozbehli, iné už boli v rozbehu. Tiež sme plánovali, ako to býva každý rok, na sobotu pred nedeľou Božieho milosrdenstva diecézne stretnutie mládeže v Krompachoch, keď predtým sme sa v už prebiehajúcom Roku Eucharistie stretli v rámci pravidelných stretnutí so zasvätenými, čo sa uskutočnilo 1. februára v tomto roku v Lučenci na Rúbanisku. Ako a kedy sa budú napĺňať aj ďalšie plány, predstavy a túžby, zatiaľ nevieme. Ale živíme v sebe nádej, ktorú dáva Ježiš, keď hľadíme na jeho dielo vykúpenia a vidíme nielen jeho umučenie, ale hlavne jeho zmŕtvychvstanie. Máme nádej, že tento stav, v ktorom sme teraz, nebude trvať dlho, zvlášť, keď počítame aj s mocným príhovorom Panny Márie a svätého Jozefa.Ale jednu z týchto plánovaných aktivít sme predsa mohli najmä my, kňazi nielen zachovávať, ale aj naplno realizovať. Bolo to zachytenie Ježišovho pozvania: „Poďte na osamelé miesto, do spoločenstva so mnou - pred bohostánok. Buďte so mnou dlhý čas, lebo keď teraz nemôžete hovoriť ľuďom o mne - o Bohu, o Spasiteľovi, hovorte veľa so mnou o ľuďoch, ktorých som vám zveril cez biskupa. Hovorte mi veľa pred bohostánkom - predo mnou, ktorý som prítomný v Eucharistii. Hovorte mi o ich problémoch, obavách, o ich neistote, o ekonomickom tlaku, o ich chorobách, o ich prosbách. O všeličom ďalšom, s čím sa stretávate v rámci svojej pastoračnej služby. A hovorte mi o všetkom, čo vnímate, že dolieha v tejto búrke koronavírusu na každého jedného človeka, ako náročná ťažoba a možno mnohých to už aj gniavi. Hovorte veľa so mnou o vašich ľuďoch.“ Toto odporúčanie Eucharistického roka, toto predsavzatie sme mohli a stále môžeme i naďalej realizovať a to v čo najplnšej miere.Keď to budeme realizovať my, kňazi, potvrdzujeme odrazu najmenej dve skutočnosti. Každý jeden z nás hneď potvrdzuje, či odhaľuje svoj vzťah, svoju vieru, dôveru v eucharistického Krista a zároveň prejavuje aj svoju istotu, že ak takto priamo predkladáme problémy času a konkrétnych osôb nebeskému Otcovi skrze Krista, budú vypočuté najskôr. Veď sme dostali toto povzbudenie od samého Ježiša Krista - aby sme prosili cez neho. On sám nás k tomu povzbudil. Takto sa budú diať aj neočakávané veci. Každý kňaz je druhý Kristus a jeho svedectvo, teda svedectvo nás kňazov je dôležité v každom čase. Ale eucharistické svedectvo kňaza je vždy a zvlášť výrazne dôležité a tiež zjavné. Je aj počiatkom ďalších vecí jeho kňazskej služby a kňazského postoja. Pretože od jeho vzťahu k Eucharistii sa potom odvíja celá hĺbka jeho ďalšej činnosti. Vieme veľmi dobre, že vy, drahí bratia a sestry, veriaci, ale aj neveriaci alebo hľadajúci, často tento znak u kňaza vnímate ako charakteristický a on dotvára obraz každého kňaza.V jednom kostole po večernej svätej omši, keď už ľudia postupne odchádzali, kňaz ešte dlhšie zotrval pred bohostánkom, aby Pánovi ďakoval, modlil sa. Keď sa domodlil a vstal, aby zatvoril kostol a odišiel, prechádzal okolo spovednice. Zachytil jemný šum. Bolo prítmie, preto celkom dobre nevidel, čo sa deje, či tam niekto je. V spovednici sedela žena. Samozrejme plný prekvapenia sa jej pýta: „Pani, čo tu robíte tak neskoro?“ Možno si aj myslel, že sa tam chcela schovať s nejakým nedobrým úmyslom a počkať pokiaľ všetci odídu a ostane v kostole sama. Ona mu pokojne odpovedala: „Som protestantka. Počúvala som vaše kázne vo veľkom pôste, hovorili ste o prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. A tak som sa chcela na vlastné oči presvedčiť, ako to prežíva najmä ten, ktorý o tom hovorí a o tom učí.
Mons. Stanislav Stolárik zo svätej omše v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave. Zdroj: TK KBS