Bratislava sa rokmi menila do dnešnej podoby. Pribúdajú v nej mrakodrapy, miznú a objavujú sa obchodné centrá, rodinné domy ustupujú moderným bytovkám.
Hlavné mesto Slovenska fascinovalo a dodnes fascinuje mnohých umelcov aj neumelcov. Ak si ju niekedy navštívil, vieš, že dýcha mnohými dušami a rozpráva stovky ľudských osudov. Ak si v nej aj vyrastal a žil, určite spoznáš známe miesta na fotografiách v našom kvíze.
Dnes sa môžeme poďakovať šikovným fotografom a maliarom za to, že si dokážeme starú Bratislavu prezrieť v pokoji domova na ich umeleckých dielach. Známym umeleckým fotografom bol aj Kamil Vyskočil, ktorý v roku 2017 skonal. Počas svojho života dokázal zachytiť na film mnoho momentov, ktoré sú dnes mimoriadne vzácne.
Mohli by sme ešte pokračovať vo vymenúvaní šikovných slovenských fotografov, no teba určite viac zaujímajú samotné fotografie ako mená.
Staré Mesto je najkrajšia mestská časť mesta Bratislava. Dýcha v ňom ešte história a kultúra. Mestská časť Staré Mesto je historickou mestskou časťou Bratislavy. Dá sa povedať, že viac-menej predstavuje historické centrum mesta. Nachádza sa tu množstvo významných pamiatok a turistických atrakcií, napr. Bratislavský hrad, ktorý dominuje panoráme mesta.
Významnou pamiatkou je Michalská brána, ktorá je jedinou zachovanou mestskou bránou zo stredovekých hradieb. Na Hlavnom námestí sa nachádza Dóm svätého Martina, významná gotická katedrála. Staré Mesto je známe aj svojimi uličkami, reštauráciami, kaviarňami a obchodmi, čo prispieva k jeho živému a turisticky atraktívnemu prostrediu.
Monumentálny gotický komplex Kostola a kláštora klarisiek zo začiatku 14. storočia je jednou z dominánt bratislavského Starého mesta.
Medzi výborné stredné školy patrilo hlavné katolícke gymnázium, ktoré dlhodobo sídlilo v bývalom kláštore klarisiek. Právnická akadémia, ktorú v rokoch 1783 - 1784 presťahovali z Trnavy do Bratislavy, sídlila istý čas v kláštore klarisiek a následne v jezuitskom kolégiu neďaleko Dómu sv. Martina.
Trojloďový gotický kostol patrí k najväčším gotickým sakrálnym stavbám na Slovensku. Bol postavený na mieste pôvodného románskeho kostola. Začali ho stavať na začiatku 14. storočia, vysvätený bol v r. 1452. Veža kostola bola postavená súčasne s troma loďami kostola, bola súčasťou mestského opevnenia a slúžila k obrane mesta. Jej celková výška dosahuje 85 m a na vrchole ju uzatvára pozlátená poduška s rozmermi 2 x 2 m a na nej 1 m vysoká kópia uhorskej kráľovskej koruny vážiaca 300 kg. V rokoch 1563 - 1830 bol dóm svedkom korunovácií uhorských kráľov. Korunovali tu 11 uhorských kráľov a 8 kráľovských manželiek (bratislava.sk).
Je jediná zachovaná brána stredovekého mestského opevnenia. Pôvodne gotická brána, ktorou do mesta vstupovala diaľková cesta z Moravy, sa spomína až v roku 1411, postavili ju však už v prvej polovici 14. storočia. V rokoch 1511- 13 bola zvýšená o osembokú nadstavbu a v rokoch 1753 - 58 prestavaná do súčasnej podoby, kedy bola na vrchol 51 metrov vysokej barokovej veže umiestnená socha svätého Michala. Pri zosilňovaní mestského opevnenia bol k veži pristavaný ochranný barbakán.
Tento klasicistický palác je jednou najreprezentatívnejších palácových stavieb v Bratislave. V rokoch 1778-81 bol postavený pre ostrihomského arcibiskupa Jozefa Bathyányho. V atike strechy sa nachádzajú alegorické sochy a vázy. Na vrchole tympanóna je umiestnený erb Jozefa Bathyányho a kardinálsky klobúk vážiaci 150 kg. V tympanóne sa dnes miesto pôvodnej fresky nachádza mozaika. Sošky anjelov nad balkónom v centrálnej časti fasády držia dve písmená I - Iusticia = spravodlivosť a C - Clementia = Láskavosť - osobné heslo kardinála.
Vo vstupnej hale paláca po pravej strane sa nachádza pamätná tabuľa pripomínajúca tzv. Bratislavský (Prešporský) mier, dokument, ktorý tu bol podpísaný 26. decembra 1805 po bitke Troch cisárov pri Slavkove. Na nádvorí je paláca renesančná fontána svätého Juraja a v rohu nádvoria je vchod do kaplnky svätého Ladislava. Na poschodí sa nachádza Zrkadlová sieň, ktorá bola svedkom podpísania Bratislavského mieru v roku 1805 medzi napoleonovským Francúzskom a Habsburgovským Rakúskom po bitke pri Slavkove. V roku 1848 tu kráľ Ferdinand I. podpísal dokument o zrušení poddanstva v Uhorsku. V reprezentačných priestoroch sú umiestnené zbierky Galérie mesta Bratislava s unikátnou zbierkou šesť tapisérií zo 17. storočia zobrazujúcich tragickú lásku Héra k Leandrovi, z anglickej kráľovskej tkáčovne v Mortlake. Palác je od roku 1903 majetkom mesta a v súčasnosti sídlom primátora mesta (bratislava.sk).
Medická záhrada, nachádzajúca sa v srdci Bratislavy, je obľúbeným miestom oddychu pre miestnych obyvateľov i návštevníkov hlavného mesta Slovenska. Počiatky Medickej záhrady siahajú do čias Márie Terézie, kedy si gróf Ján Gobert z Aspremontu na Špitálskej ulici postavil rozsiahly palác, dnes známy ako jedna z najlepších ukážok barokového klasicizmu v Bratislave. Neskôr sa majiteľom záhrady stal gróf Esterházy, veľký milovník umenia. Počas jeho vlastníctva záhrada zažívala svoj najväčší rozkvet.
Hoci z pôvodnej výzdoby francúzskej barokovej záhrady a jej neskoršej anglickej úpravy sa do dnešných čias nezachovali žiadne plastiky ani významnejšia záhradná architektúra, stále tu možno nájsť zaujímavé umelecké diela. Jedným z nich je fontána Labute, ktorú navrhol akad. Medická záhrada je obľúbeným miestom konania mnohých zaujímavých podujatí v rámci Kultúrneho leta. Návštevníci sa môžu tešiť na mix zábavy - divadelné predstavenia, tvorivé dielne pre deti, koncerty a cvičenia. Medická záhrada je skutočnou oázou pokoja uprostred rušného centra Bratislavy. Vďaka udržiavaným trávnatým plochám, kvetinovým záhonom a starým stromom vytvára ideálne podmienky pre oddych a kultúrne vyžitie.
Ondrejský cintorín sa radí k najstarším cintorínom v Bratislave. Nachádza sa v teritóriu Starého Mesta pri Medickej záhrade. Lákavým tipom na minivýlet, alebo skôr prechádzku, je najmä z historického pohľadu. Možno tu nájst množstvo starých hrobov, ktoré sú zaujímavé svojím prevedením. Pochovávalo sa tu do polovice 20. storočia. Nájdeme tu i hroby významných slovenských osobností.
Kto má rád legendy, mal by navštíviť hrob bratislavského Robinsona. Ondrejský cintorín patrí k miestam, ktoré vytvárajú charakteristickú pečať Starého Mesta. Prieskum Ondrejského cintorína patrí k tým aktivitám, ktoré sa hodia pre naozaj všetky typy návštevníkov. V blízkosti Ondrejského cintorína sa oplatí nevynechať návštevu Medickej záhrady, ktorá patrí k najkrajším zeleným plochám v Bratislave. Obe tieto miesta sú veľmi pekné na jeseň.
Bratislava sa môže pochváliť bohatou tradíciou v oblasti vydávania periodickej tlače. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní formovali verejnú mienku v meste modernejšie maďarské noviny s rôznorodým lokálnym obsahom, no medzi miestnym maďarským obyvateľstvom bola populárna aj nemecká tlač (napr. Pressburger Zeitung, ktorý vychádzal v rokoch 1764 - 1929). Kratšiu dobu existovali tituly Pozsonyvidéki Lapok a Pozsonymegyei Közlöny. Bratislavským témam sa často venovali aj medzivojnové noviny Prágai Magyar Hírlap. Z tohto obdobia môžeme spomenúť aj tituly Magyar Újság a Csehszlovákiai Népszava.
V Bratislave sídli aj redakcia denníka Új Szó, ktorý začal vychádzať 15. decembra 1948, ako aj redakcia rodinného magazínu (týždenníka) Vasárnap.
Poslaním komorného tanečného folklórneho súboru Szőttes, ktorý vznikol v roku 1969, je objavovanie, javiskové spracovanie a šírenie ľudového tanca, ľudovej piesne a inštrumentálnej ľudovej hudby.
Turci sa po bitke pri Moháči v roku 1526 bez výraznejšieho odporu tlačili na sever, do vnútra Uhorského kráľovstva. Šľachta opustila svoje statky v južných oblastiach krajiny a ušla na územia severne od Dunaja. Po tom, ako sa centrá Uhorského kráľovstva dostali do osmanských rúk, uhorský snem v roku 1536 rozhodol, že dočasným hlavným mestom (a sídlom vládnych orgánov) sa na dlhé roky stane Bratislava.
Počas celej existencie Československa bolo mesto považované za ohnisko maďarského diania na Slovensku. „V prastarom františkánskom kostole mieri počas sviatkov i v pracovné dni k Pánovi spoločná modlitba v maďarskom jazyku, keďže sa tu pravidelne stretávajú členovia maďarskej katolíckej komunity v Bratislave. Maďarský duchovný otec a jeho spolupracovníci chcú slúžiť duchovnému naplneniu Maďarov, ktorí žijú, študujú alebo pracujú v Bratislave, alebo sú práve na návšteve hlavného mesta.
Nie je jednoduché v krátkosti zhrnúť najvýstižnejšie príbehy z dejín bývalého korunovačného a hlavného mesta Uhorska, keďže v maďarskej historickej a kultúrnej pamäti zohráva Bratislava dodnes dôležitú úlohu.
Bratislavský kult sv. Alžbety: Svätá Alžbeta z rodu Arpádovcov, dcéra uhorského kráľa Ondreja II., patrí medzi naše najznámejšie svätice. Zrejme každý pozná legenduo ružiach, ktorá sa s ňou spája. Kult sv. Alžbety je v Bratislave mimoriadne silný. V roku 1907, pri príležitosti 700. výročia jej narodenia, usporiadali v meste veľkolepé oslavy. Odhalili jej tu viacero sôch. Je o. i. Svätoštefanská (uhorská) koruna: Zväčšená kópia svätoštefanskej koruny je osadená na vrchole veže Dómu sv. Martina v Bratislave.
Bratislavskí martýri boja za slobodu: po porážke boja za slobodu 1848/1849 nasledovalo v Uhorsku obdobie veľkých odvetných opatrení. Aj Bratislava mala svojich martýrov. Na evanjelickom Cintoríne pri Kozej bráne odpočíva hlavný nitriansky župan a vládny komisár barón János Jeszenák. Tu sa nachádza aj hrob evanjelického kňaza Pála Rázgu. Hrdinov boja za slobodu si bratislavskí Maďari pripomínajú 6. Bratislavský kult Sándora Petőfiho: socha Sándora Petőfiho sa dnes nachádza v Medickej záhrade, kde sa každoročne konajú spomienkové podujatia pri príležitosti osláv 15. marca (fotografia vznikla na jednom z týchto podujatí).
V októbri 1918 - marci 1919 sa Pozsony neoficiálne - z podnetu väčšinového nemeckého obyvateľstva - nazýval aj Wilsonovo (Wilsonváros), a to podľa amerického prezidenta Thomasa Woodrowa Wilsona. V tom čase sa názory slovenskej politickej elity na úlohu mesta v rámci Československa rozchádzali. Jedna časť by namiesto nemecko-maďarského Pozsonyu videla v pozícii hlavného mesta slovenskej časti spoločného štátu radšej Banskú Bystricu alebo Turčiansky Svätý Martin. Nad národnými argumentmi napokon prevážili tie pragmatické.
Československí legionári obsadili Pozsony (Prešporok) 1. januára 1919. Nová brachiálna moc, ktorú väčšina obyvateľov prijímala s antipatiou, si čoraz viac upevňovala svoje pozície. Akýmsi vyvrcholením tohto procesu bola tragická udalosť známa ako „krvavá streda“ alebo „bratislavská streľba“. Dvanásteho februára 1919 spustili legionári paľbu do obyvateľov - prevažne Nemcov a Maďarov -, ktorí pred Starou tržnicou (vtedajšou Mestskou tržnicou) demonštrovali (aj) proti obsadeniu mesta.
V zmysle Prvej viedenskej arbitráže z 2. Po 2. svetovej vojne sa Československo v duchu kolektívnej viny a Benešových dekrétov snažilo o likvidáciu nemeckej a maďarskej komunity. Významnú časť bratislavských Maďarov a Nemcov deportovali alebo vysídlili a uplatnili proti nim aj ďalšie odvetné opatrenia. V Petržalke (maď. Ligetfalu, nem. Engerau) sa po 2.
V dôsledku toho vedenie mesta v roku 1933, na základe výsledkov sčítania obyvateľov, vydalo nariadenie, aby sa v úradnom styku používali už len štátny jazyk a nemčina.
Mestský národný výbor v Bratislave vo svojom uznesení zo 7. decembra 1945 schválil premenovanie všetkých ulíc, ciest, honov a tab... Bolo ich sedem, takzvaných miléniových pomníkov, z nich dva sa nachádzali na území Slovenska. Pred 100 rokmi odpálili najprv stĺp s arpádovským bojovníkom na Devíne a o tri týždne neskôr aj druhý mohutný štvorhranný obelisk s bájnymi vtákmi turulmi na Zobore. Pre mnohých to bola symbolická rozlúčka s Uhorskom, pre iných nekultúrny, priam barbarský čin.
Vyše 20 metrov vysoký pomník na Zoborských vrchoch nad Nitrou (presnejšie na vrchu zvanom Pyramída) sa zosypal podvečer 8. februára 1921. Bol najvyšší čas, lebo v nedeľu 13. februára 1921 sa v Nitre mala konať vysviacka prvých troch slovenských biskupov. Pôvodne bola udalosť naplánovaná na nedeľu 6. februára, ale museli ju odložiť. Prečo? Podľa Honzu-Dubnického preto, že sa im nepodarilo odpáliť zoborský pomník na prvý, ani na druhý pokus. Žeby slovenskí legionári celú záležitosť koordinovali s cirkevnými kruhmi okolo Andreja Hlinku a budúcich biskupov?
Ako už bolo spomenuté, miléniový pomník na Devíne odstrelili o tri týždne skôr (8. januára 1921). Na porade sa rozhodli čím skôr odstrániť „sochu Arpáda“, ako všeobecne vtedy nazývali miléniový stĺp na Devíne. Podnietili ich údajne aj listy, letáky, pesničky a karikatúry stúpencov obnovy Veľkého Uhorska, ktoré v tom čase dostávala alebo zachytila ich agentúra. Architekt Gyula Berczik navrhol v roku 1895 pre Devín podobne ako aj pre sedmohradský Cenk 20 metrov vysoký štíhly stĺp zakončený korintskou hlavicou. Kusy obrovského stĺpa sa po výbuchu kotúľali z kopca rovno do Dunaja.
Ani devínsky stĺp sa nezrútil na prvý pokus. Najprv 11. januára legionárom zhasínali šnúry, ktoré viedli k šúľkom ekrazitu vo vydlabaných dierach obelisku. Potom síce jedny nálože vybuchovali, ale svojvoľne, a druhé zase nie. Na vine bola možno aj nešikovnosť mínerov, medzi ktorými sa vynímal Ferdiš Alexy, brat maliara Janka Alexyho, neskôr kominársky majster v Liptovskom Mikuláši. Podarilo sa ho odpáliť až na druhý deň presne napoludnie. Kusy obrovského stĺpa sa po výbuchu kotúľali z kopca rovno do Dunaja.
Slovenský denník blízky Agrárnej strane a Milanovi Hodžovi to ako keby predvídal, lebo už 13. januára 1921 napísal: „Nepríjemný pomník našej tisícročnej poroby na mieste pre nás tak historicky významnom zmizol. Prijímame túto správu s istým mravným uľahčením, len keby to neboli museli urobiť neznámi páchatelia. Nebola to prvá výčitka tohto druhu. Hrušovský bol slovenský novinár, Sladký český historik a pedagóg. Keďže štát tri mesiace nekonal, chytili sa iniciatívy „neznámi páchatelia“, ktorí však museli byť známi aj v určitých vládnych kruhoch. Veď pracovali pre organizáciu v službách štátu.
Proti búraniu kontroverzných miléniových pomníkov boli už vtedy slovenskí pamiatkari. Napríklad známy architekt Dušan Jurkovič, ktorý viedol Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku, naliehal premiestniť ich niekam na cintoríny alebo rozobrať na kusy a odložiť do depozitárov múzeí. Tajomník tohto úradu Jan Hoffman upozornil v Slovenskom denníku na ďalší negatívny moment ničenia pomníkov. Legionári zrejme vedeli o odporúčaniach pamiatkarov, lebo Honza-Dubnický poznamenal, že navrhovaný spôsob odstraňovania devínskeho alebo zoborského pomníka by vyšiel na 100-tisíc až 120-tisíc korún, kým ich nelegálny spôsob nestál ani dve percentá tejto sumy.
V tom istom období vzali skazu aj ďalšie miléniové pomníky nachádzajúce sa na území nástupníckych štátov po zaniknutom Uhorsku.
Vráťme sa však na Slovensko. Druhý deň po zbúraní devínskeho pomníka informovali pražské Národní listy, že svojho času sa rokovalo s maďarskou vládou o výmene obelisku za inú (slovenskú) pamiatku. A neskôr ho vraj Budapešť chcela odkúpiť, ponúkala zaň Prahe 90-tisíc korún. Nič sa o tom neuvádza ani vo výbornej štúdii historičky Martiny Orosovej z Pamiatkového úradu SR.
Pomník Sándora Petőfiho sa nachádza v Medickej záhrade v Bratislave. Toto dielo sa podarilo pred sto rokmi zachrániť. Keď Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku (bývalý vládny komisariát) zisťoval v roku 1923, v akom stave sa pomníky nachádzajú, bolo už neskoro. Viaceré z nich, vrátane tých umelecky vzácnych, zachraňovať a ponúknuť na výmenu už nebolo možné, lebo z nich zostali trosky.
Za obeť padli nielen miléniové stĺpy a turuly. Koncom októbra 1921 strhli legionári v Bratislave aj súsošie Márie Terézie. Ale sochu Petőfiho pred Mestským divadlom, čo je historická budova SND, pamiatkari zachránili, keď ju preniesli do Grasalkovičovho paláca. Maďarskej strane však najviac záležalo práve na miléniových pomníkoch a na súsoší, ktoré pripomínalo korunovačný príbeh Bratislavy. Zrejme aj preto neboli rokovania o vzájomnom kultúrnom vyrovnaní s Maďarskom úspešné.
Mytologické turuly sa začali na Slovensko vracať až po 90 rokoch, v predvečer 1100. výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Len čo sa prvé sochy bájnych vtákov objavili so súhlasom miestnych samospráv vo Veľkých Kapušanoch, v Tornali a v ďalších mestách južného Slovenska, prípadom sa v roku 1996 zaoberala NR SR. Neskôr odstránenie pomníkov nariadili niektoré súdy a vymerali iniciátorom mastné pokuty. Tí sa odvolali a čuduj sa svete, tie vtáky tam zväčša hniezdia dodnes - aj po štvrťstoročí. A nič strašné sa nedeje.
Na Slovensku sa hromadné búranie pamätníkov prvýkrát udialo počas bojov československého vojska s intervenčnými červenými gardami Bélu Kunu na jar a v lete 1919. Vtedy sa zmenili na trosky sochy Lajosa Kossutha v Rožňave, Lučenci, Dobšinej a Nových Zámkoch. V Brezne odstránili Rákocziho pomník a v Piešťanoch sochu Alžbety. V Košiciach sa strhla pri pokuse ničiť sochu honvédov (vojakov maďarskej domobrany za Rakúsko-Uhorska), postavenú kedysi zo zbierok amerických Maďarov, veľká potýčka.
Kým na ničení pomníkov na Slovensku v roku 1919 sa podieľali najmä českí legionári, o rok neskôr sa do tejto činnosti zapojili už aj ich slovenskí spolubojovníci. V tom čase (1920 - 1921) z ulíc a námestí zmizli desiatky pamätníkov pripomínajúcich Habsburgovcov a rakúsko-uhorskú monarchiu. Po marci 1939 a po vzniku Slovenského štátu muselo z verejného priestoru preč všetko, čo pripomínalo Československú republiku, najmä jej hlavných predstaviteľov Tomáša G. Masaryka či Edvarda Beneša. Ľudácky režim si pritom prispôsobil Štefánikov kult, keď z jeho súsošia pred Redutou v Bratislave odstránili leva. Vraj sa nepáčil Hitlerovi, ktorý sa netajil nenávisťou k všetkému českému a videl ho pri návšteve Petržalky z pravého brehu Dunaja.
Po obnove Československa sa znovu stavali sochy oslavujúce jeho zakladateľov, odstraňovali sa pamätníky ľudáckeho štátu a jeho tútora - hitlerovského Nemecka. Najmä po roku 1948 rýchlo pribúdali sochy sovietskych osloboditeľov, partizánov, klasikov marxizmu-leninizmu a ich domácich nasledovníkov. Z verejného priestoru museli zmiznúť nielen Masaryk či Beneš, ale aj Štefánik. Po novembri 1989 sa odstraňovali nielen sochy komunistických vodcov, ale napríklad aj pomník spisovateľa Petra Jilemnického alebo dielo Vítanie sochára Jána Kulicha.
Slovensko prekypuje krásnymi prírodnými a kultúrnymi pamiatkami. Popri hradoch, zámkoch, kaštieľoch či chrámoch, radníc, domoch a palácoch sú medzi nimi aj fontány. Patria k prvkom mestskej architektúry. Ich úlohou nebolo a nie je len tešiť zraky okoloidúcich, ale odjakživa tiež mali aj svoj praktický účel. Kým v minulosti slúžili verejné fontány tiež ako zdroj pitnej vody pre obyvateľstvo a napájadlá pre kone, v súvislosti so zmenou klímy sú nezastupiteľné aj pri ochladzovaní v letných mesiacoch a udržiavaní kvalitnej mikroklímy vo svojich lokalitách. Tak či onak, ako v minulosti aj dnes, dotvárajú kolorit námestí našich miest a tešili zraky okoloidúcich.
Nielen Bratislavčanom utkveli názvy ako Kačacia, Spievajúca, Ganymedova či Maximiliánova, presnejšie Rolandova fontána. K zaujímavým patrí tiež Palugyayova studňa, studňa u Červeného raka, ale aj viaceré ikonické krásky z minulého storočia. Viete, kde nájdete historické fontány v hlavnom meste? Inšpirujte sa prvým dielom letného seriálu „Bratislava pod lupou“!
Pri potulkách ulicami (nielen) historického centra hlavného mesta „narazíte“ na mnohé, viac či menej zachovalé historické i moderné ikonické fontány. Sú medzi nimi aj viaceré Národné kultúrne pamiatky ako Maximiliánova, Ganymedova či Kačacia fontána. Patria k ním tiež Palugyayova studňa na Zelenej ulici a na Michalskej ulici zas iná studňa, tentoraz u Červeného raka.
Vyberte si návštevu vatikánskych hrobiek a výstup na kopulu - vyhliadkovú vežu. Bazilika je zadarmo. Ak chceš stihnúť všetko za jeden deň, tak veľa šťastia a pevné nervy.
Našu tour po bratislavských fontánach začneme pohľadom na historické kúsky. Ak vystúpite na Zochovej, najbližšie k zástavke máte Vtáčiu fontánu. Leží na rohu ulíc Ventúrska a Panská. Patrí k najmenším v centre Bratislavy a v súčasnosti tam nájdete len liatinovú kópiu originálnej fontány z roku 1900. Tú svojho času nechala odliať známa bratislavská firma Stollwerk. Vyrobili ju v zlievarňach moravského mesta Blansko a inštalovali na viacerých verejných priestranstvách. Efektná fontána zložená z troch poschodí ani zďaleka nemá len estetickú funkciu. Vrchná časť fontány slúži ako napájadlo pre vtáky, stredné trysky využívajú na osvieženie ľudia a spodná časť bola zamýšľaná pre kone, psy či mačky.
Pokračujte smerom k Michalskej veži, jedinej zachovanej z bratislavského mestského opevnenia. V jej blízkosti nájdete dokonca dve kúsky. U Červeného roka je to fontána so studňou a v Mirbachovom paláci iná historická kráska. Ak ju chcete vidieť, zabočte smerom k Františkánskemu kostolu Zvestovania Pána, ktorý je najstarším kostolom v Bratislave. Oproti nemu stojí Mirbachov palác, sídlo Galérie mesta Bratislavy. V jeho útrobách - na nádvorí nájdete bronzové súsošie Tritón a nymfa z dielne rakúskeho neobarokového sochára Viktora Oskara Tilgnera. Bratislavský rodák Viktor Tilgner patril k významným umeleckým osobnostiam svojej doby.
Pri tomto diele sa inšpiroval s antickým príbehom o bohovi - polorybe-poločloveku Tritónovi, synovi boha mora Poseidóna, ako unáša morskú nymfu Néreovnu. Príbeh v Tilgnerovom sochárskom podaní pôsobí mimoriadnou dynamickosťou a pohybom. Umenovedci predpokladajú, že inšpiráciu pre svoje dielo našiel vo figurálnej maliarskej kompozícii rakúskeho umelca Hansa Makarta.
Postupom ďalej do historického jadra, sa dostávame na Hlavné námestie. Na otvorenom priestore nájdete celkom dve historické fontány. Známejšia z nich je Maximiliánova fontána, ktorú Bratislavčania nazývajú aj Rolandovou fontánou. V roku 1572 ju postavila rakúska kamenárska dielňa Andreasa Lutringera s finančným príspevkom uhorského kráľa Maximiliána II. (1563 - 1576).
