Evanjeliá sú azda najčítanejšie knihy celej Biblie. Niektoré pasáže poznáme naspamäť, k niektorým sme už počuli množstvo kázní a výkladov. Každé evanjelium má svojho autora, ktorý ho písal s istým zámerom. Každý upriamuje pozornosť na niečo iné a každý je niečím špecifický.
Kánonické evanjeliá sú Cirkvou uznané evanjeliá, ktoré autenticky odovzdávajú apoštolskú tradíciu a sú inšpirované Bohom. Sú len štyri: Matúš, Marek, Lukáš a Ján. Tak to výslovne navrhol svätý Irenej z Lyonu koncom druhého storočia (Proti bludom III 11,8-9) a Cirkev tento názor neustále zachovávala, až napokon na Tridentskom koncile (1545-1563) rozhodla, že začlenenie týchto evanjelií do kanónu Svätého písma je dogmou viery.
Skladba týchto evanjelií vychádza z toho, čo apoštoli videli a počuli, keď boli s Ježišom, a keď sa im po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval. Apoštoli potom Pánove prikázania napĺňali a šírili o Ježišovi a o našej spáse „dobré správy“ alebo evanjelium, ktoré priniesol všetkým ľuďom.
V dôsledku toho vznikali v Palestíne i mimo nej (v Antiochii, v mestách Malej Ázie, v Ríme atď.) kresťanské komunity, v ktorých tradície nadobúdali podoby príbehov alebo náuk o Ježišovi, vždy pod vedením apoštolov ako jeho svedkov. V tretej fáze sa tieto tradície zapísali a začlenili do rozprávania vo forme životopisu Pána Ježiša. Týmto spôsobom vznikli evanjeliá pre potreby spomenutých spoločenstiev, ktorým boli určené.
O tom, že všetky štyri evanjeliá pochádzajú od apoštolov, svedčí skutočnosť, že boli prijímané a odovzdávané ako spisy samotných apoštolov alebo ich priamych žiakov: Marek ako učeník svätého Petra a Lukáš svätého Pavla.
Apokryfné evanjeliá sú tie, u ktorých Cirkev neuznala apoštolskú tradíciu za autentickú, aj keď boli tieto evanjeliá obvykle uvádzané pod menom niektorého z apoštolov. Začali sa šíriť veľmi skoro, lebo ich citácie sa objavujú už v druhej polovici II. storočia. Apoštolská tradícia však u nich nebola zaručená, ako to bolo pri štyroch uznaných evanjeliách. Okrem toho mnohé z nich obsahovali náuky, ktoré neboli v súlade s apoštolským učením.
Slovo evanjelium pochádza z gréčtiny a v doslovnom preklade znamená „dobrá správa“. V grécko-rímskom prostredí výraz často označoval posolstvo o víťazstve. Už v Starom zákone Boh prostredníctvom prorokov ohlasuje radostnú zvesť o záchrane Izraela a budúcej spáse, ktorú Boh udelí všetkým národom. V Novom zákone výraz evanjelium má výlučne duchovný a náboženský význam. V prvom rade označuje Ježišovo ohlasovanie Božej spásy.
Na začiatku svojho verejného účinkovania Ježiš nazýva svoje posolstvo týmto výrazom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Učeníci pochopili, že Boží Syn im nezveril svoju autobiografiu, ale Božie posolstvo.
V 2. storočí po Kr. sa začína výrazom evanjelium označovať spis, ktorý obsahuje zachytené ústne ohlasovanie slov a skutkov Ježiša Krista. Tertulián (160 - 220 po Kr.) ako prvý nazval autorov evanjelia evanjelisti.
Vznik napísaných evanjelií nie je jednorazovou záležitosťou. Pán Ježiš nezanechal nijaký spis a ani svojim učeníkom nedal príkaz na písanie kníh. Napriek tomu po Ježišovom nanebovstúpení boli postupne zostavené štyri napísané evanjeliá. Pri ich vzniku rozlišujeme tri základné obdobia.
Prvým obdobím je život a osoba Ježiša Krista. Bez neho by žiaden novozákonný spis nevznikol. Z evanjelií sa dozvedáme, že Ježiš žil na zemi približne 30 rokov. Druhým obdobím je život prvých kresťanských spoločenstiev. Spočiatku sa Ježišovo evanjelium odovzdávalo ústne. Veriaci sa stretávali na modlitbách, slávení Eucharistie a počúvali náuku apoštolov.
Postupne pribúdali žiaci a pomocníci apoštolov, ktorí samotného Ježiša osobne už nevideli. Kresťanstvo sa začalo šíriť do ostatných častí vtedajšej Rímskej ríše, ba dokonca aj za jej hranice. Preto bolo potrebné zapísať Ježišovu náuku, aby sa verným spôsobom odovzdala ďalej.
Najskôr vznikli menšie zbierky, ktoré obsahovali Ježišove výroky, podobenstvá, opis jeho umučenia a zmŕtvychvstania a pod. Dosvedčuje to úvod Lukášovho evanjelia, kde sa hovorí o tom, že „už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova” (Lk 1, 1 - 2).
Až v treťom období boli zostavené evanjeliá. Najstaršie je Markovo evanjelium, ktoré vzniklo približne okolo roku 70 po Kr. pravdepodobne v Ríme. Na jeho zostavenie Marek použil menšie zbierky, ktoré už kolovali pred ním. Okolo roku 80 po Kr. vzniklo Matúšovo evanjelium niekde na území Palestíny alebo Sýrie. Približne v tom istom období bolo napísané aj Lukášovo evanjelium v Grécku alebo v Malej Ázii. Ako posledné bolo okolo roku 95 po Kr. napísané Jánovo evanjelium.
Pri zostavovaní svojich spisov evanjelisti pracovali s rôznym materiálom, ku ktorému sa dostali. Boli to ústne tradície, ktoré mali svoj pôvod od apoštolov, napísané zbierky, ktoré už kolovali, ustálené pravdy viery, svedectvo Ježišovej matky a príbuzných, svedectvá očitých svedkov Ježiša Krista a pod.
Evanjelisti brali do úvahy aj situáciu kresťanských spoločenstiev, čomu prispôsobili výber a usporiadanie Ježišovho posolstva. Preto sa od seba jednotlivé evanjeliá odlišujú, ale podstatným zostáva, že základnú štruktúru a posolstvo majú všetky štyri spisy rovnaké.
Pri pozornom čítaní si všimneme, že evanjeliá podľa Marka, Matúša a Lukáša na rozdiel od Jána obsahujú veľký počet paralelných rozprávaní, ktoré majú často rovnaký slovosled a veľa rovnakých slov. Už od doby svätého Augustína až dodnes jestvujú rôzne teórie, ktoré sa snažia vysvetliť vzájomnú podobnosť a odlišnosť medzi troma evanjeliami, ktoré nazývame synoptické a ich autorov synoptici. Grécke slovo synopsis znamená spoločný pohľad.
Podrobným štúdiom a porovnaním sa zistilo, že Matúš má s Markom spoločných 600 veršov a Lukáš má s Markom spoločných 350 veršov. Okrem toho Matúš a Lukáš majú spoločných 240 veršov, ktoré sa v Markovom evanjeliu nenachádzajú.
Dnes všeobecne prijímaným vysvetlením pôvodu troch evanjelií je tzv. teória dvoch prameňov. Z neho čerpali nezávisle od seba Matúš a Lukáš, ktorí použili ešte aj spoločný prameň (tzv. prameň lógií - Ježišových výrokov, ktorý sa v odbornej literatúre označuje aj skratkou Q).
Matúš a Lukáš použili ešte aj vlastný materiál (napríklad o Ježišovom detstve, niektoré podobenstvá, výroky), čím sa vysvetľuje, prečo nachádzame v evanjeliách taký materiál, ktorý má iba jeden evanjelista a v iných evanjeliách sa nenachádza.
Keď čítame evanjeliové texty, zistíme, že sú v súlade (v kontinuite) s historickým, geografickým, kultúrnym a náboženským prostredím Svätej zeme v 1. storočí po Kr. Ak hovoríme o historicko-politickom prostredí, osoby a udalosti, ktoré sa uvádzajú v evanjeliách, skutočne jestvovali a máme o nich poznatky aj z iných historických prameňov (Herodes, Pilát, Kajfáš, Kvirínius a sčítanie ľudu).
Geografické prostredie je taktiež autentické. Ježiš, ako ho prezentujú evanjeliá, zachováva obyčaje a zvyky svojej doby a svojho národa. Evanjeliá autenticky hovoria o chráme, synagógach, zachovávaní soboty, sviatkov atď. Preto hovoríme, že kultúrne a náboženské prostredie v podaní evanjelistov pravdivo odráža vtedajšiu spoločnosť.
Na druhej strane registrujeme v evanjeliách aj diskontinuitu, čiže nezhodu s vtedajšími zvykmi. Diskontinuita sa prejavuje najmä v mesiášskych očakávaniach a v samotnej osobe Ježiša Krista.
Podľa synoptikov postavenie Ježiša oproti Mojžišovi a Zákonu je v protiklade. Nesúlad nájdeme aj v predstavách o mesiášovi. Čakalo sa na mesiáša - kráľa, sčasti aj politika. Ježiš prelamuje tieto očakávania. Vystupuje ako Mesiáš - sluha, ktorý trpí.
Ježiš však prináša nový pohľad. Židia nie sú pozvaní zaujať postoj pre alebo proti jeho učeniu, ale pre alebo proti samotnej osobe Ježiša, a to je diskontinuita vtedajšieho chápania ohlasovania Božieho slova a centrality Ježišovho posolstva na vlastnú osobu.
Evanjelium Podľa Matúša
Evanjelium podľa Matúša je jednou z kľúčových kníh Nového zákona a patrí medzi najčítanejšie a najvplyvnejšie evanjeliá. Tento text si získal popularitu a prvenstvo medzi štyrmi evanjeliami, hoci chronologicky nebolo prvé. Pásik sv. O svätom Dominikovi sa vraví, že stále nosil so sebou Pavlove listy a Matúšovo evanjelium.
Matúš jasne naznačuje koniec niektorej z Ježišových „kázní“. Zároveň nám tým akoby Matúš chcel naznačiť niečo o štruktúre svojho evanjelia, ktorú vytvára striedanie sa týchto piatich Ježišových rečí s naratívnymi úsekmi. Táto schéma umožňuje postrehnúť celok Matúšovho evanjelia ako harmonické striedanie sa rozprávania a Ježišovho učenia. Pričom prvé a posledné rozprávanie majú svoje zvláštne postavenie. Prvé otvára Ježišov príbeh, druhé - hoci sa zdá, že uzatvára Ježišov príbeh - predsa len je otvorením „novej kapitoly“ : misie Cirkvi, teda otvára sa poslanie učeníkov ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium.
Jednotlivé rozprávania sú navzájom od seba oddelené piatimi rečami. Niektorí biblisti postrehli aj iné analógie. Napríklad prvá a posledná reč sú najobsiahlejšie (reč na vrchu a eschatologická reč), kým prostredné tri reči sú omnoho kratšie.
Ilustrácia z Evanjelia podľa Matúša
Prečo Práve Matúšovo Evanjelium?
Pretože drvivú väčšinu toho, čo nachádzame u Marka, nájdeme aj u Matúša. Navyše u Marka nenájdeme mnoho vecí, ktoré sa nachádzajú u Matúša ako napríklad: príbehy o Ježišovom detstve (Mt 1-2), Ježišove slová o tzv. Petrovom primáte (Mt 16, 17-20), Ježišove reči, ktoré nám sprostredkovávajú jeho učenie, misijný príkaz a krstnú formulu (Mt 28,18-20).
Rozdiely Medzi Markom a Matúšom
Najväčším rozdielom medzi Markom a Matúšom je práve to, že kým Marek je dynamický a viac sa zameriava na Ježišovu činnosť, Matúš kladie dôraz na Ježišovo učenie. Z Markovho evanjelia sa čitateľ alebo poslucháč dozvie, že Ježiš bol Boží muž, ktorý konal Božie skutky, ale málo sa dozvie o Ježišovom učení.
Štruktúra Matúšovho Evanjelia
Matúšovo evanjelium je radené ako prvé a dlho sa predpokladalo, že bolo aj napísané ako prvé. Pravda však je, že prvé bolo Evanjelium podľa Marka. Vidno, že Matúš písal pre komunitu kresťanov, ktorí pochádzali zo židovstva. Jeho hlavnou témou je predstaviť Ježiša ako židovského Mesiáša, ktorého príchod ohlasovali proroci. Odkazov na Starý zákon tú nájdeme niekoľko. Priamych citácií až 61, proroctiev 21 a narážok na texty Starého zákona 30. Matúš sa veľmi dobre orientuje v židovskej kultúre, pozná sviatky, zvyky, tradície a predpokladá, že jeho čitatelia na tom budú podobne.
Nový Pentateuch?
Americký biblista Benjamin Wisner Bacon na základe piatich Ježišových rečí vidí v Matúšovom evanjeliu náznak akéhosi Nového Pentateuchu (nových piatich kníh Mojžišových), pričom každá z tejto pätice „kníh“ pozostáva z naratívnej a didaktickej časti. Podľa Bacona Matúš tak chcel predstaviť Ježiša ako nového Mojžiša.
Toto Baconovo členenie v podstate sleduje aj katolícky preklad Matúšovho evanjelia, či už v tlačenej alebo elektronickej verzii. Pravda bude niekde uprostred. Baconova téza má niečo do seba, i keď nie v absolútnej platnosti. Pričom analógiu medzi Ježišom a Mojžišom nemožno úplne poprieť.
Analógie Medzi Pentateuchom a Matúšom
Aj po tematickej stránke si môžeme všimnúť zopár analógií medzi Pentateuchom a Matúšom, ktorý začína svoje evanjelium Ježišovým rodokmeňom (Mt 1,1-17), ktorý má svoje obdoby v rodokmeňoch v knihe Genezis. Ďalšou analógiou môže byť Ježišovo a Mojžišovo narodenie - obaja sú ohrozovaní: Mojžiš faraónom a Ježiš Herodesom. Inou analógiou je zostúpenie patriarchu Jakuba a jeho synov do Egypta a Exodus. Ježišov krst v Jordáne a prechod cez Červené more môže byť ďalšou analógiou.
Izrael sa túlal štyridsať rokov po púšti, kde bol vystavený skúškam, Ježiš bol skúšaný štyridsať dní na púšti. Samozrejme, že popri týchto podobnostiach sú aj veľké rozdiely: kým Izrael skúškam podľahol a reptal voči Bohu, Ježiš v skúškach obstál, keď hľadal a plnil predovšetkým Božiu vôľu.
Ježišove počiatočné úspechy pri šírení evanjelia (Mt 4,12-25) majú svoju obdobu s počiatočným úspešným dobývaním v knihe Numeri. Hlavný motív Pentateuchu by sme mohli zhrnúť do prechodu z egyptského otroctva k slobode Božích detí. Tento motív platí aj pre Ježiša v Matúšovom evanjeliu: On vyslobodí svoj ľud z otroctva hriechu (por. Mt 1,21) a vovedie ho do slobode Božích detí, ktorí žijú novým životom - v dokonalej harmónii s Božou vôľou.
Našu púť štruktúrou Matúšovho evanjelia zakončíme postrehom talianskeho biblistu Gastona Boscola, ktorý prirovnáva Matúšovo evanjelium k priečeliu antického chrámu, ktorého priečelie pozostáva zo základne, stĺpov, architrávu (trámu, ktorý leží vodorovne na stĺpoch a prenáša tak tlak bremena na hlavice stĺpov a do základov) a tympanonu (trojuholníkový štít priečelia antických chrámov).
Boscolo teda prirovnáva rozprávanie o Ježišovom detstve k základni, na ktorej stojí celé evanjelium. Päť Ježišových rečí k stĺpom, ktoré nesú váhu stavby a vytvárajú aj určitý estetický dojem. Rozprávania medzi jednotlivými rečami vytvárajú „voľný“ priestor, ktorým možno vstupovať do tajomstva Ježiša Krista. Architráv tvorí pašiové rozprávanie o Ježišovom umučení a smrti.
Parthenón v Aténach ako príklad antického chrámu
Boh S Nami
Takmer na začiatku evanjelia anjel pripomína proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami“ (Mt 1,23). Na konci evanjelia zmŕtvychvstalý Ježiš pred svojím nanebovstúpením vraví dôležité slová: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). V oboch prípadoch je spoločným menovateľom Božia prítomnosť medzi nami: Boh s nami.
Kde Prebýva Božia Prítomnosť?
Matúšovo evanjelium pravdepodobne svoju dnešnú podobu nadobudlo po zničení jeruzalemského chrámu Rimanmi v roku 70. Jeruzalemský chrám bol pre Židov miestom jedinečnej Božej prítomnosti. Po jeho zničení si starovekí Židia a mnohí kresťania zo židovstva kládli otázku: Kde prebýva Božia prítomnosť teraz po zničení jeruzalemského chrámu? Matúšovo evanjelium dáva odpoveď: V Ježišovi.
Ježišove Odpovede Na Úskočné Otázky
V 22. kapitole Matúšovho evanjelia nájdeme príbehy a Ježišove odpovede na zložité otázky:
- Podobenstvo o svadobnej hostine (Mt 22,1-14)
- Otázka o dani cisárovi (Mt 22,15-22)
- Otázky o vzkriesení (Mt 22,23-33)
- Najdôležitejšie prikázanie (Mt 22,34-40)
- Čí syn je Kristus? (Mt 22,41-46)
Tieto príbehy a odpovede ukazujú Ježišovu múdrosť a schopnosť reagovať na náročné teologické a etické otázky.
Evanjelium podľa svätého Matúša (1964) - Pasolini
Ďalšie Evanjeliá
Markovo Evanjelium
Markovo evanjelium sa dnes považuje za najstaršie evanjelium, čo sa týka času vzniku. To, čo môžeme z tohto evanjelia vyzdvihnúť, je spôsob, akým Marek na viacerých miestach zobrazuje Ježiša. Je preňho dôležité ukázať ho ako človeka, ktorým sa pre nás stal. Na jeho ľudskosť, ktorá sa prejavuje v jeho emóciách a reakciách na druhých. Boh sa stal človekom a je ním na sto percent so všetkým, čo k tomu patrí. Boh sa skláňa k človeku a stáva sa mu blízky aj vo svete emócií a citov.
Marek sa nebojí, že by Božieho Syna vykreslil ako slabého alebo ho nejakým spôsobom ponížil. Ježiš je človek tak ako ktokoľvek iný. Preto môžeme v Markovom evanjeliu čítať pasáže ako: „S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človeku…“ (Mk 3,5).Alebo v stati o bohatom mladíkovi Matúš píše: „Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu…“ (Mk 10,21).
Lukášovo Evanjelium
Tretie evanjelium bolo napísané okolo roku 85. Lukáš je rovnako autorom evanjelia, ako aj Skutkov apoštolov. Čo je jedinečné a zaujímavé u Lukáša, je pozornosť, akú venuje ženám. Existujú legendy, ktoré hovoria o tom, že Lukáš bol maliar, ktorý namaľoval obraz Ježišovej matky. Lukáš predstavuje ženy s veľkou úctou a v jeho evanjeliu sa ich nachádza niekoľko. Lukáš ako jediný hovorí o tom, že Ježiša na krížovej ceste sprevádzali ženy. Nakoniec to boli ženy, ktoré objavili prázdny hrob a utekali to oznámiť učeníkom. Osobitnú úlohu má v Lukášovom evanjeliu Mária.
Udalosti okolo Ježišovho narodenia sú vyrozprávané z pohľadu jeho matky. Evanjelista dvakrát píše: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,19).Mária je tá, ktorá je pre všetkých vzorom veriaceho človeka. Je vnímavá na Boží hlas, snaží sa mu rozumieť a prenáša ho do vlastného života. Ona je prvou a najdokonalejšou Ježišovou učeníčkou.
Jánovo Evanjelium
Jánovo evanjelium je špecifické obsahom aj štýlom. Od ostatných sa výrazne odlišuje. Prvé slová „na počiatku“ odkazujú na Knihu Genezis, ktorá sa začína tými istými slovami. Tým Ján zdôrazňuje, že príchod Božieho Syna na svet je novým začiatkom. Boh stvoril svet svojím slovom. Teraz posiela Slovo na svet, aby urobil z človeka nové stvorenie.
Čo je na Jánovom evanjeliu zaujímavé, je fakt, že obsahuje príbehy, ktoré veľmi dobre poznáme, no sú iba jeho. Žiadny zo zvyšných troch evanjelistov o nich nepíše. Medzi ne patria napríklad premenenie vody na víno na svadbe v Káne, uzdravenie slepého od narodenia, rozhovor s Nikodémom, stretnutie so Samaritánkou pri studni či vzkriesenie Lazára. Taktiež je zaujímavé, že Ján o niektorých udalostiach nepíše, pretože ich predpokladá.
Rylandský papyrus s fragmentom evanjelia podľa Jána
Jánovo svedectvo je jedinečné. Cez bohaté úvahy a rozhovory sa zameriava na zmysel Ježišovej identity a jeho poslanie. Zázraky, ktoré opisuje, nazýva znameniami. Je to preto, lebo skôr ako samotné zázračné skutky je dôležité všímať si ich hlbší zmysel.