Bazilika svätého Jána v Lateráne, oficiálne Arcibazilika Najsvätejšieho Spasiteľa a svätých Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu, je baroková sakrálna stavba v Ríme, exteritoriálna súčasť štátu Vatikán. Je jednou zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík a biskupským kostolom - katedrálou, ako aj jedným zo siedmich pútnických kostolov v Ríme.
Bazilika je prvým typom kresťanského kostola. Po stavebnej stránke ju kresťania prevzali od Rimanov, ktorí názvom basilica označovali kráľovské a cisárske budovy. Titul basilica je od stredoveku aj čestným titulom.
V súčasnosti sa tento titul používa na označenie chrámov postavených v bazilikálnom architektonickom štýle (viac lodí na pozdĺžnom pôdoryse) alebo pre chrámy, ktorým sa tento názov dostal ako čestný titul vzhľadom na ich staroveký pôvod, význam, intenzitu a rozsah pastoračnej činnosti. Cirkevné právo rozlišuje baziliky patriarchálne (dnes pápežské) - basilica maior (bazilika väčšia) a basilica minor (bazilika menšia).
Titul basilica maior (bazilika väčšia) majú významné chrámy v Ríme, ktoré sú pôvodnými hlavnými kostolmi pápeža - rímskeho biskupa. V Ríme má Cirkev štyri patriarchálne baziliky - sv. Petra, sv. Pavla za hradbami, Lateránsku (sv. Jána v Lateráne) a Panny Márie Snežnej. Baziliky väčšie sa vyznačujú predovšetkým takzvanou svätou bránou, ktorá sa otvára iba počas svätých rokov (naposledy pri jubileu v roku 2000).
Tieto baziliky sa donedávna nazývali tiež patriarchálnymi bazilikami, pretože symbolicky predstavujú jednotlivé staroveké patriarcháty:
- Bazilika sv. Jána v Lateráne je pápežovým katedrálnym kostolom ako patriarchu Západu.
- Bazilika sv. Petra (Vatikánska bazilika) je titulom konštantínopolského patriarchu.
- Bazilika sv. Pavla za hradbami je titulom alexandrijského patriarchu.
- Bazilika Panny Marie Väčšej (Santa Maria Maggiore) je titulom antiochijského patriarchu.
- Bazilika sv. Vavrinca za hradbami sa tiež niekedy radí medzi väčšie baziliky, pretože je titulárnym kostolom jeruzalemského patriarchu.
Okrem týchto kostolov získalo privilégium patriarchálnej baziliky ešte niekoľko ďalších kostolov, napríklad Bazilika sv. Františka v Assisi a Panny Márie Anjelskej s kaplnkou Porciunkula. Je v nich umiestnený pápežský sedes a oltár, na ktorom sa slúži liturgia iba so súhlasom pápeža.
Basilica minor (bazilika menšia) je pápežský čestný titul pre zvlášť významné kostoly v Cirkvi na celom svete. Ich počet značne prevyšuje počet bazilík s prívlastkom maior. Prvým chrámom s týmto titulom sa stal na základe apoštolského breve Pia VI. (27. júna 1783) Chrám sv. Mikuláša v Tolentíne.
Normy v súvislosti s udelením titulu basilica minor po Druhom vatikánskom koncile stanovuje dekrét Domus Dei zo 6. júna 1968, ktorý promulgovala Posvätná kongregácia obradov. Uvádza sa v ňom, že bazilika má byť úzkym spojivom s Katedrou sv. Petra a osobitným centrom liturgických a pastoračných podujatí.
Pápež Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou Pastor bonus (28. júna 1988) stanovil nové normy o rímskej kúrii. V 69. článku tejto konštitúcie sa kompetencia udeliť titul basilica minor určuje Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Táto kongregácia - vzhľadom na najnovšie liturgické dokumenty a po skúsenostiach z predchádzajúcich rokov - uviedla 9. novembra 1989 (na sviatok výročia posvätenia Lateránskej baziliky) nové normy prispôsobené dnešným okolnostiam.
V apoštolskej konštitúcii Pastor bonus sa v prvej časti uvádzajú podmienky potrebné na dosiahnutie titulu basilica minor. V druhej časti sa uvádzajú dokumenty, ktoré treba predložiť, aby tento titul chrám získal. V ďalšej časti sú uvedené služby a úlohy vlastné bazilike v liturgii a pastorácii. V bazilike sa má umiestniť znak Svätého Otca, znak Apoštolskej stolice a celé znenie apoštolského breve, ktorým sa udelil titul baziliky.
Postavenie baziliky menšej umožňuje používať pápežský znak skrížených kľúčov na zástavách chrámu a pečiatke. Aby sa zjavnejšie prejavilo puto spoločenstva baziliky menšej s rímskou Petrovou katedrou, každý rok sa v nej osobitne slávia v tomto zmysle významné liturgické dni, a to: sviatok Katedry sv. Petra (22. februára); slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla (29. júna); výročie voľby alebo začiatok pastierskej služby najvyššieho veľkňaza (počas pontifikátu pápeža Benedikta XVI. ide o dni: 19. apríl - výročný deň zvolenia v roku 2005; 24. apríl - začiatok pastierskej služby v tom istom roku).
Lateránska bazilika je prvou zo všetkých rímskych bazilík. Niekedy sa zvykne nazývať aj „matkou všetkých kostolov“. Ďalšie baziliky sú: Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, Bazilika sv. Pavla na Ostijskej ceste (fuori le mura - za múrmi mesta) a Bazilika Santa Maria Maggiore.
Lateránska bazilika bola pôvodne zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Až neskôr k tomuto patrocíniu pridali aj sv. Jána, apoštola, a sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne to bol päťloďový kostol, ktorý bol vystavaný za čias pápeža Miltiada v rokoch 310-314. No tento chrám bol viackrát zničený - Vandalmi v 5. storočí, zemetrasením v 9. storočí a požiarom v 17. storočí. Terajší chrám pochádza zo 17. storočia. Vtedy pápež Inocent X. poveril slávneho architekta Borrominiho, aby baziliku od základov obnovil. Priečelie chrámu pochádza z roku 1735 a apsida z roku 1885. Hlavné priečelie postavil z travertínu Alexander Galilei. Na vrchnom zábradlí je pätnásť sôch, ktoré predstavujú Krista, sv. Jána, apoštola, sv. Jána Krstiteľa a cirkevných učiteľov.
Do baziliky vedie päť brán, z ktorých jedna je tzv. Porta sancta (Svätá brána), ktorá sa otvára iba počas milostivých (jubilejných) rokov. Bazilika je dlhá 130 metrov, má aj v súčasnosti päť lodí. Treba však podotknúť, že Borrominiho prestavba jej ubrala na bazilikálnom štýle, keďže každé dva stĺpy boli spojené múrmi a medzi viaceré dvojstĺpia vložil kaplnky.
Pred bazilikou sa nachádza socha sv. Františka Assiského (z r. 1927), ktorý dvíha ruky k Lateránu. V bazilike sa v priebehu dejín konali mnohé synody a aj päť všeobecných cirkevných snemov (koncilov). V roku 1929 tu bola podpísaná tzv.
Lateránska bazilika je teda hlboko zapísaná v dejinách Cirkvi ako miesto konania mnohých udalostí, spojených s cirkevným i svetským životom. Lateránska bazilika uzatvorí najbližšiu sobotu rok osláv svojho 1700. výročia posvätenia tejto matky a hlavy všetkých kostolov.
Arcibazilika Svätého Spasiteľa a svätých Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu, všeobecne nazývaná Bazilika sv. Jána v Lateráne, je najstaršou zo štyroch hlavných bazilík v Ríme. Bola postavená v 4. storočí na vrchu Monte Celio na pozemku, ktorý patril patricijskej rodine Lateránovcov. Pôvodne ju posvätil pápež Silvester I. v roku 324. Cisár Konštantín ju zasvätil Najsvätejšiemu Kristovi Spasiteľovi. V 9. storočí ho pápež Sergej III. zasvätil aj svätému Jánovi Krstiteľovi; v 12. storočí pápež Lucius II. pridal aj svätého Jána Evanjelistu. Na rôznych rekonštrukciách pracovalo množstvo umelcov. Podlahu a pozlátený drevený strop zhotovil Giacomo della Porta podľa návrhu svojho patróna Michelangela.
Na príkaz pápeža Inocenta X. Borromini na príležitosti jubilejného roku 1650 realizoval taliansky architekt švajčiarskeho pôvodu Francesco Borromini na príkaz pápeža Inocenta X. Výsledné dielo patrí k vrcholom neskorobarokého staviteľstva v Ríme. Obrovské pilastre a stĺpy členia fasádu na päť polí, z ktorých prostredné vystupuje z hmoty stavby ako rizalit do popredia. Atika zdobená balustrádou, korunovaná galériou trinástich sôch (spolu s Ježišom Kristom a oboma svätými Jánami sú tu umiestnené sochy svätcov a významných učiteľov cirkvi) a v rizalitovej časti zavŕšená mohutným tympanónom, tvorí horné zakončenie. SACROS LATERAN ECCLES OMNIUM URBIS ET ORBIS ECCLESIARUM MATER ET CAPUT - Kostol v svätom Lateráne Matka a hlava všetkých kostolov mesta a sveta.
Severným priečelím je bazilika otvorená do námestia Piazza di San Giovanni in Laterano. Dvojpodlažná Sixtova lodžia, pristavaná v rokoch 1586 - 1589 Domenicom Fontanom je tvorená arkádovou architektúrou s maľbami vo vnútornom priestore. V portiku stojí bronzová socha francúzskeho kráľa Henricha IV., dielo francúzskeho sochára Nicolasa Cordiera z roku 1608. V súvislosti s týmto, pôvodne protestantským panovníkom, je zaujímavosťou, že vďaka jeho štedrým príspevkom pápežskej kúrii, sú od 17.
Cez priečny transept a hlavný vchod, ktorého bronzové dvere pochádzajú z antickej senátnej budovy zvanej Curia Iulia (na súčasné miesto boli umiestnené v roku 1660 za Alexandra VII.), sa vstupuje do interiéru päťloďovej baziliky. Pôvodných štrnásť arkád prostrednej lode zredukoval na päť, ktoré vyklenul medzi obrovskými kolosálnymi pilastrami s piliermi a nad ktorými umiestnil okná presvetľujúce interiér. Do časti muriva medzi stĺpmi zakomponoval výklenky, do ktorých medzi rokmi 1703 - 1719 pribudli kolosálne sochy dvanástich apoštolov. Ich autormi sú významní barokoví sochári, napr.
Skutočne veľkolepým a monumentálnym vrchným ukončením interiéru hlavnej lode je drevený kazetový pozlátený strop, vytvorený za pápeža Pia IV., ktorý sa oproti jemne profilovanej a ladne pôsobiacej štruktúre stien javí ako mohutný a ťažký. Pápežský oltár v bazilike pochádza z rokov 1367 - 1370K bočným lodiam je pripojených rad postranných kaplniek. V južnej lodi sú to rodinná kaplnka Corsiniovcov (Capella Corsini) s hrobkou pápeža Klementa XII. a kaplnka rodu Colonnovcov (Capella Colonna).
Jedným z najvýznamnejších diel interiérovej výzdoby je pápežský oltár v apside baziliky. Ukrýva drevenú oltárnu menzu, pri ktorej podľa legendy slúžili omše už prví rímski biskupi. Nad ňou sa dvíha mohutné tabernákulum zdobené freskami a sochami. Pred oltárom sa nachádza náhrobok pápeža Martina V., ktorého voľbou v roku 1417 sa skončila veľká západná schizma. Náhrobok Inocenta III. v ľavom transepte baziliky. V lunete nad kamennou plastikou pápežovho náhrobku sa nachádza Kristus - medzi sv. Františkom a sv. DominikomLateránska bazilika sa stala miestom posledného odpočinku viacerých pontifikov.
Architektonickou súčasťou baziliky je Lateránske baptistérium (Battistero lateranense, ofic. Battistero San Giovanni in Fonte). Pôvodne kruhovú stavbu dal v 4. storočí postaviť Konštantín I. na počesť svätého Jána Krstiteľa. V nasledujúcom storočí (v roku 432) za pápeža Sixta III. však konštantínovskú stavbu nahradila dnešná budova na osemuholníkovom pôdoryse. Interiér dnešnej stavby je z prevažnej časti výsledkom barokovej prestavby v 17. storočí. Fresková výzdoba so scénami zachytávajúcimi výjavy z Konštantínovho života je dielom barokového umelca Andreu Sacchiho a jeho umeleckej dielne.
Dominantným architektonickým prvkom interiéru je mohutný osemuholníkový architráv spočívajúci na ôsmich porfýrových stĺpoch s korintskými hlavicami, pochádzajúcich z paláca Konštantínovej manželky Fausty. Po obvode architrávu sa nachádza oslavný umelecký nápis velebiaci krst.
Námestiu Piazza di Porta Laterano dominuje monumentálne súsošie sv. Františka z Assisi z roku 1927. František dvíha ruky smerom k bazilike a k Lateránu čo má byť pripomienkou jeho stretnutia s pápežom Inocentom III. Stretnutiu predchádzal pápežov sen so sv.
Námestiu, ktoré dostalo dnešný proporčný vzhľad zásluhou Domenica Fontanu koncom 16. storočia, dominuje egyptský obelisk (tal. Obelisco Lateranense) pochádzajúci z rímskeho Cirku Maximu, kam bol dovezený v roku 357 za vlády cisára Constantinus II. z Amónovho chrámu v Karnaku. So svojou výškou 32,18 metra (s podstavcom a krížom na vrchole dosahuje výšku 45,7 metra) je najvyšším monolitickým obeliskom na svete.
Zo severnej strany sa k stavbe Lateránskej baziliky pripája Lateránsky palác, niekdajšie sídlo pápežov. Keď sa v roku 1377 sa pápežské sídlo presťahovalo do dnešného Apoštolského paláca vo Vatikáne Lateránsky palác stratil svoj význam.
Pôvod mena Laterani siaha až do čias okolo narodenia Krista. Vtedy Lateránsky palác patril rodu Laterani. Jej posledného potomka dal zavraždiť cisár Nero. Palác sa potom stal majetkom cisára. Keď nastúpil na cisársky trón Konštantín Veľký, daroval celý palác pápežovi Silvestrovi I. Vtedy sa stal sídlom pápežov a zostal ním takmer tisíc rokov. No v roku 1308 vyhorel, a tak sa pápež presťahoval do Vatikánskeho paláca. Zrúcaniny vyhoreného paláca dal odstrániť pápež Sixtus V. v roku 1586. Po odstránení ruín vystavali nový, terajší palác, ktorý však je oveľa menší. No pápeži už ostali bývať vo Vatikáne. Na rozkaz pápeža Jána XXIII. tam zriadili rímsky vikariát; Lateránsky palác sa tak stal sídlom rímskeho biskupstva. Sídli tam biskup (kardinál), ktorý zastupuje Sv.
Lateránska bazilika sa stala miestom posledného odpočinku viacerých pontifikov. Do katastrofálneho požiaru v roku 1308 tu bolo pochovaných dvanásť pápežov; ich hrobky však boli následkom požiaru zničené. Išlo o pápežov Jána X., Agapeta II., Jána XII., Paschala II., Kalixta II., Honoria II., Celestína II., Lucia II., Anastázia IV., Klementa III., Celestína III. V súčasnosti je v bazilike šesť pápežských náhrobkov: Alexandra III., Sergia IV., Klementa XII., Martina V., Inocenta III.
Lateránska bazilika má špecifický, duchovný význam pre český národ. 19. marca 1729 tu bol totiž kanonizačnou bulou Christus Dominus pápežom Benediktom XIII. vyhlásený sa svätého český národný patrón Ján Nepomucký.
V nasledujúcich rokoch dal cisár vedľa paláca vystavať baziliku, ktorú 9. novembra 324 pápež Silvester I. slávnostne posvätil. Bazilika je odvtedy sídelným chrámom (katedrálou) rímskeho biskupa. Pôvodne bola táto bazilika zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Neskôr sa titul chrámu rozšíril o patronát sv. Jána, a tak sa zaužíval názov „bazilika svätého Jána v Lateráne“.
Zaujímavosťou je, že v tomto názve, nie je špecifikované, či sa jedná o sv. Jána Krstiteľa, alebo o sv. Jána Evanjelistu. Preto sa občas môžeme stretnúť i s označením „ sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Evanjelistu “. I keď v dnešných časoch je v povedomí ľudí s pápežom spojená skôr bazilika sv. Petra vo Vatikáne (od avignonského exilu), Lateránska bazilika je stále úradným sídlom pápeža, rímskeho biskupa. Je teda katedrálou mesta Ríma. Zároveň, keďže rímsky biskup je patriarchom Západu (latinskej cirkvi), nazýva sa aj patriarchálnou bazilikou. Označuje sa tiež ako „arcibazilika“, i ako „hlava a matka všetkých kostolov mesta (Ríma) a sveta“.
Spolu s bazilikou sv. Petra vo Vatikáne, bazilikou sv. Pavla za hradbami, bazilikou Santa Maria Maggiore (Panny Márie Snežnej) a prípadne i bazilikou sv. Vavrinca za hradbami, sa označujú ako „baziliky veľké“ (basilica maior), kým všetky ostatné kostoly, vyznačené titulom bazilika, sa označujú ako „baziliky malé“ (basilica minor). Prečo sa však táto bazilika volá „Lateránska“? Názov je odvodený od významného rímskeho rodu Lateránov, ktorému pôvodne patrili majetky v tej časti Ríma.
Rímsky historik Tacitus píše, že dezignovaný konzul Plautius Lateranus bol obvinený z účasti na Pisónovom sprisahaní proti cisárovi Nerónovi. Jeho majetok bol skonfiškovaný a Lateranus bol v r.66 popravený. Jeho smrť spadá do obdobia prvého prenasledovania kresťanov v Ríme, ktoré sa rozpútalo po ničivom požiari Ríma v roku 64. Aby tieto podozrenia od seba odvrátil, obvinil Nero zo založenia požiaru kresťanov. Tí tvorili v Ríme už významnú minoritu. Pretože však svoju vieru držali v skrytosti, a nezúčastňovali sa na nemravných rímskych zábavách a hodovaniach, boli považovaní za čudákov a vznikali o nich všelijaké historky. (Napr. že pijú krv detí.) Nero teda odvrátil pozornosť od seba a rozpútal prvé prenasledovanie kresťanov, počas ktorého boli umučení aj apoštoli sv. Peter a sv. Pavol.
Tacitus o tom píše: „Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi... Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu.
Nero sa takto zbavoval blízkych osôb, ktoré mu boli nepríjemné, politických odporcov, ale niekedy bola dôvodom aj konfiškácia majetku, aby mohol financovať svoje plány. S týmto motívom - získaním majetku zámožných kresťanov - sa stretáme aj pri neskorších prenasledovaniach. Mnoho mučeníkov z tých čias zostalo skrytých v anonymite.
Keď v roku 313 dal cisár Konštantín Milánskym ediktom kresťanom slobodu, vrátil cirkvi majetky, ktoré boli veriacim v predošlých obdobiach počas prenasledovaní kresťanov skonfiškované. Vtedy venoval rímskemu biskupovi aj Lateránsky palác, aby sa stal jeho rezidenciou. V nasledujúcich rokoch dal cisár vedľa paláca vystavať baziliku, ktorú 9. novembra 324 pápež Silvester I. slávnostne posvätil.
Bazilika je odvtedy sídelným chrámom (katedrálou) rímskeho biskupa. Pôvodne bola táto bazilika zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Neskôr sa titul chrámu rozšíril o patronát sv.Jána, a tak sa zaužíval názov „bazilika svätého Jána v Lateráne“.
Zaujímavosťou je, že v tomto názve, nie je špecifikované, či sa jedná o sv. Jána Krstiteľa, alebo o sv. Jána Evanjelistu. Preto sa občas môžeme stretnúť i s označením „ sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána Evanjelistu “. I keď v dnešných časoch je v povedomí ľudí s pápežom spojená skôr bazilika sv.Petra vo Vatikáne (od avignonského exilu), Lateránska bazilika je stále úradným sídlom pápeža, rímskeho biskupa. Je teda katedrálou mesta Ríma. Zároveň, keďže rímsky biskup je patriarchom Západu (latinskej cirkvi), nazýva sa aj patriarchálnou bazilikou. Označuje sa tiež ako „arcibazilika“, i ako „hlava a matka všetkých kostolov mesta (Ríma) a sveta“.
Spolu s bazilikou sv. Petra vo Vatikáne, bazilikou sv. Pavla za hradbami, bazilikou Santa Maria Maggiore (Panny Márie Snežnej) a prípadne i bazilikou sv. Vavrinca za hradbami, sa označujú ako „baziliky veľké“ (basilica maior), kým všetky ostatné kostoly, vyznačené titulom bazilika, sa označujú ako „baziliky malé“ (basilica minor). Prečo sa však táto bazilika volá „Lateránska“? Názov je odvodený od významného rímskeho rodu Lateránov, ktorému pôvodne patrili majetky v tej časti Ríma.
Rímsky historik Tacitus píše, že dezignovaný konzul Plautius Lateranus bol obvinený z účasti na Pisónovom sprisahaní proti cisárovi Nerónovi. Jeho majetok bol skonfiškovaný a Lateranus bol v r.66 popravený. Jeho smrť spadá do obdobia prvého prenasledovania kresťanov v Ríme, ktoré sa rozpútalo po ničivom požiari Ríma v roku 64. Aby tieto podozrenia od seba odvrátil, obvinil Nero zo založenia požiaru kresťanov. Tí tvorili v Ríme už významnú minoritu. Pretože však svoju vieru držali v skrytosti, a nezúčastňovali sa na nemravných rímskych zábavách a hodovaniach, boli považovaní za čudákov a vznikali o nich všelijaké historky. (Napr. že pijú krv detí.) Nero teda odvrátil pozornosť od seba a rozpútal prvé prenasledovanie kresťanov, počas ktorého boli umučení aj apoštoli sv. Peter a sv. Pavol.
Tacitus o tom píše: „Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi... Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu.
Nero sa takto zbavoval blízkych osôb, ktoré mu boli nepríjemné, politických odporcov, ale niekedy bola dôvodom aj konfiškácia majetku, aby mohol financovať svoje plány. S týmto motívom - získaním majetku zámožných kresťanov - sa stretáme aj pri neskorších prenasledovaniach. Mnoho mučeníkov z tých čias zostalo skrytých v anonymite.
Viete, že v Lateránskej bazilike sa uchovávajú hlavy apoštola Petra i Pavla? V roku 1369 pápež Urban V., aby si lepšie uctil obe vzácne relikvie, dal zhotoviť dve pozlátené strieborné busty zdobené drahokamami. Ide o majstrovské zlatnícke diela.
Práve v Lateránskej bazilike pápež Bonifác VIII. v roku 1300 slávnostne otvoril prvý svätý rok v histórii. A v Jubilejnom roku 1423, ktorý sa konal pri príležitosti spomienky na návrat pápežstva do Ríma po avignonskom vyhnanstve, pápež Martin V. Ján Pavol II. v bule Incarnationis mysterium, ktorou vyhlásil Veľké jubileum 2000, vysvetlil, že pripomína prechod z hriechu do milosti, ktorý je povolaný uskutočniť každý kresťan. Vychádzal z Jánovho evanjelia, kde Ježiš sám seba označuje za bránu, ktorá jediná vedie k Otcovi. „Je len jeden vchod, ktorý umožňuje vstúpiť do života spoločenstva s Bohom. Tým vchodom je Ježiš, jediná a výlučná cesta spásy.“
Prechod cez bránu si vyžaduje odvahu zanechať starý život. „Prejsť touto bránou znamená vyznať, že Ježiš Kristus je Pán, a posilňovať vieru v neho, aby sme žili novým životom, ktorý nám on daroval.“
Svätú bránu v Lateráne mimoriadne otváral aj Svätý Otec František pri príležitosti Svätého roka milosrdenstva. V homílii 13. decembra 2015 nadviazal na to, že by sme sa mali radovať a vydávať svedectvo o blízkosti a starostlivosti Pána. povolaní byť milosrdní ako nebeský Otec. „Radosť z prechodu cez svätú bránu sprevádza záväzok svedčiť o láske, ktorá prevyšuje spravodlivosť; o láske, ktorá nepozná hranice.
Poswieťte si s nami na Baziliku svätého Jána v Lateráne, hierarchicky najvyššie postavený katolícky chrám na svete.
◄ Bazilika sv. Jána v Lateráne, Rím [HD] ►
Pohľad na Lateránsku baziliku.