Horná Orava je severný mikroregión svojrázneho a rozmanitého regiónu Orava, hraničiaci s Poľskom. Územie Oravy bolo od stredoveku súčasťou Oravskej stolice, ktorá patrila až do roku 1918 do Uhorského kráľovstva.
Väčšina obcí, ktoré vznikli v tejto epoche, sa nachádzala v údolí rieky Orava a podliehali Oravskému panstvu. Niektoré dediny patrili aj nižšej šľachte a zemanom. Oblasť, kde sa nachádza dnešná Horná Orava, ležala v pohraničnej oblasti s Poľskom.
Na rozdiel od súčasnosti bolo v stredoveku hraničné pásmo oblasťou medzi dvoma monarchiami s riedkym osídlením. Pohraničie križovali obchodné cesty, na ktorých boli umiestnené tzv. tridsiatkové stanice, ktoré v tom čase vykonávali funkciu colníc, aké poznáme zo súčasnosti. V nich sa vyberal tzv.
OBJAVOVANIE NAJSTRAŠIDELNEJŠIEHO SLOVENSKÉHO HRADU: JE ORAVA DESIVÁ? 1. časť
Obec Klin bol založená v 16. storočí. V minulosti bola známa súkenníctvom, krajčírstvom, kováčstvom, pltníctvom a šindliarstvom. Neďaleko obce Klin sa nachádza menšie rašelinisko prechodného typu, ktoré bolo v roku 1967 vyhlásené za Štátnu prírodnú rezerváciu Klinské rašelinisko (neskôr Národná prírodná rezervácia Klinské rašelinisko).
Jeho plocha je v súčasnosti oplotená drevenou ohradou zo smrekových žrdí, ktorá má brániť vstupu dobytka a v teréne vymedziť územie rezervácie.
V roku 1656 postavili v Oravskom Veselom drevený kostol zasvätený sv. Alžbete. Nový murovaný kostol, ktorý sa zachoval do súčasnosti, stavali od roku 1805. Dokončený bol v roku 1815.
Prvá zmienka o farnosti v Trstenej pochádza z roku 1397, kedy sa o nej hovorí ako o jednej z piatich existujúcich farností na Orave.
Historik Štefan Šmálik v týždenníku Orava 6. 13 z roku 1988 v článku Počiatky novovekých oravských obcí píše: "Úsťania sa pôvodne označujú ako Valasi, Rusíni a s nimi z Ukrajiny prišli aj kňazi - baťkovia, hlásiaci sa ku grecko-katolíckej cirkvi, teda neskoršíe k únii s Rímom (1596). Prvý kostol si postavili roku 1618. Nachodil sa na hornom konci starej ulice Breh. Cyrilské nápisy z neho sa zachovali ešte do minulého storočia, kedy ich objavil historik Jozef Kohút (1828-1900).
Vývoj a Zánik Kostola sv. Alžbety v Ústí nad Oravou
Konečne roku 1754 na opakované prosby Úsťanov dal trnavský vikár Jozef Szentillonay do rúk Nikolaja Domanického, vicearchidiakona celej Oravy a kubínskeho farára, povolenie, aby v obci Ústie smeli postaviť kostol k úcte svätej Alžbety. Takto si Úsťania sami bez každej inej pomoci vymurovali na peknom vŕšku nový kostol.
Okolo vŕšku nad Lazovým potokom postavili kamenný múr, v ňom na rázcestí ciest do Trstenej a Tvrdošína schodisko so sochou sv. Jána Nepomuckého, za kostolom zriadili ohradený cintorín. Po jeho zaplnení založil sa roku 1830 nový cintorín na konci ulice Laz. Kameň na jeho ohradu sa dovážal z Lazového a Lipňakového potoka.
Rok 1713 bol pre Ústie smutný. Sprvoti drevený, pekne maľovaný kostol celkom zhorel, čo spomína kanonická vizitácia nitrianskeho archidiakona z roku 1713 "Ecclesia Ustjensis incedio absumta". Nato zostali Úsťania vyše 40 rokov bez vlastného kostola.
Roku 1769 v júni zastihla obec nová pohroma. Úder blesku zapálil kostol a celé Ústie ľahlo popolom. Len jediný múr kostola zostal neporušený, kam pred viac ako 10 rokmi počas vysviacky umiestnili zo starého kostola zaratovaný "kalich a štólu (ornát).
Znovupostavenie kostola muselo ísť dosť rýchlo, lebo úradné zápisy z roku 1774 a ďalšie svedčia o Ústí: Obec zriadená, počet duší 812, kostol murovaný, k bohoslužbe dobre zaopatrený". Takto potom takmer 200 rokov stal úsťanský kostol ako biela hus, pod krídla ktorej sa zbiehali štyri kŕdle domčekov zo Žabinca, Lazu, Šoltýstva a Brehu.
Pri pohľade na vyše 30 m vysokú masívnu vežu s červenou cibuľovitou strechou a priestrannú svetlú svätyňu s oltárom kombinovaného odtieňa bledej a svetlozelenej farby budil obdiv a vďaku tej šľachetnej generácii, ktorá toto dielo vybudovala.
V roku 1941 sa začalo so stavbou Oravskej priehrady. Postupne sa rátalo s tým, že viaceré obce na okolí budú zaplavené po jej dokončení. Napokon Oravská priehrada bola dokončená v roku 1953 a bola spustená do prevádzky, čo ovplyvnilo osudy veriacich zo zatopených obcí Ľavkovo, Ústie nad Oravou, Osada, Oravské Hámre a Slanica. Bývalý farský Kostol sv. Alžbety v Ústí nad Oravou bol rozváľaný a zanikol spolu s obcou pod vlnami Oravskej priehrady.
Slanický ostrov umenia je bývalé návršie s kostolom Povýšenia sv. Kríža, kalváriou, cintorínom a hrobkou rodiny Klinovských, ktoré sa nachádzalo nad neskôr zatopenou dedinou Slanica. V roku 1971 tu bola otvorená expozícia tradičného ľudového umenia zo zbierok Oravskej galérie, ktorá expozíciu zároveň prevádzkuje.
V interiéri kostola sa nachádza expozícia „Slovenská tradičná ľudová plastika a maľba“ a v exteriéri vzniklo lapidárium „Oravskej kamenárskej tvorby 18. a 19.
Na sútoku Bielej a Čiernej Oravy sa počas druhej svetovej vojny začala budovať najväčšia (aj rozlohou aj objemom) priehrada na Slovensku. Oravská priehrada vznikla zatopením obcí Osada, Hámre, Ľavkovo, Ústie, časti Námestova a Bobrova, no aj Slanice, ktorej vrch vytŕča z vody v podobe Slanického ostrova umenia. Na ňom je zachovaný rímskokatolícky Kostol Povýšenia svätého Kríža z 18. storočia a lapidárium.
Tabuľka: Vodné diela na Slovensku podľa rozlohy
| Vodné dielo | Rozloha (km²) |
|---|---|
| Gabčíkovo | 46 |
| Oravská priehrada | 33,5 |
| Zemplínska šírava | 32,9 |
| Liptovská Mara | 21,6 |
| Veľká Domaša | 15,1 |
| Nosice pri Nimnici | 5,7 |
| Sĺňava | 4,3 |
| Ružín | 3,9 |
Na mieste priehrady sa kedysi nachádzalo päť obcí. Prečo vlastne museli zaniknúť? Postavením priehrady zaniklo niekoľko obcí - Oravské Hámre, Slanica, Lavkovo, Ústie a Osada. Okrem nich voda zakryla časť Námestova a Bobrova. Hlavným dôvodom na stavbu priehrady boli časté záplavové vlny, ktoré sužovali tunajších obyvateľov.
Zrejme najznámejšou zatopenou obcou je Slanica, rodisko Antona Bernoláka. Prvá zmienka o nej pochádza z roku 1564, kedy valasi žiadali o odpustenie daní kráľa Ferdinanda I. V roku 1870 žilo v Slanici 1 068 ľudí, v roku 1930 už len 329.
Ústie bolo prvou dedinou na Orave, ktorá dostala Valašské právo. Prvý raz bolo o Ústí počuť v roku 1550, kedy Ferdinand I. rozšíril práva a výsady udelené už Matejom Korvínom.
Počas II. svetovej vojny bol v obci Ústie zriadený pracovný tábor pre civilných utečencov z Ukrajiny.
Stavba Oravskej priehrady bola vo svojej dobe impozantným dielom a stále na začiatku masívnej industrializácie Slovenska. Prvotné myšlienky vybudovať priehradu vznikli už v dobe Uhorskej monarchie. V roku 1870 bol vytvorený projekt železobetónovej priehrady, ten sa ale nerealizoval.
Jedinú spomienku na osídlenie Oravskej kotliny predstavuje Slanický ostrov, kedysi dominanta Slanice. Kostol, ktorý stojí na bývalom kopci, po vzniku priehrady chátral. Preto v ňom oravskí výtvarníci vytvorili múzeum, kde v spolupráci s Oravskou galériou vznikli expozície Slovenská tradičná ľudová plastika a maľba a Oravská kamenárska tvorba. V hrobke Klinovských bola umiestnená expozícia zatopených obcí. Slanický ostrov umenia otvorili 3. júla 1971.
V období socializmu bola táto cintorínska kaplnka Kohúthovcov využívaná ako bohoslužobné a liturgické miesto pre obyvateľov Ústia. Bolo to isté provizórium, ktoré obyvateľov zaniknutého Ústia spájalo s ich stratenou domovinou.
Prenos Patrocínia do Oravského Pastoračného Centra
Keď v roku 1953 bola dokončená Oravská priehrada, bolo vysťahovaných a zatopených 5 obcí - Ústie, Osada, Hámre, Slanica, Ľavkov. Na brehu priehrady bolo postavené Nové Ústie - pár domov, avšak táto obec ostala bez kostola, keďže komunistický režim nedovolil postaviť nový kostol.
Po páde komunistického režimu bolo potrebné hľadať riešenie pre vhodnejšiu pastoráciu veriacich v Ústí. V roku 1993 sa začala prestavba bývalej školy postavenej v roku 1954 na bohoslužobné priestory. Pri rekonštrukcii sa ukázalo, že táto budova je vhodná nielen pre bohoslužby, ale ponúka priestory aj pre ubytovanie za účelom duchovných cvičení, manželských a kňazských rekolekcií.
S pomocou Božou a za pomoci dobrodincov sa toto dielo podarilo v roku 1993 aj dokončiť. Konsekrácia kaplnky sv. Alžbety Uhorskej sa uskutočnila 26.11. 1993 otcom biskupom Mons. Zaujímavosťou je, že pôvodný kostol v Ústí bol rovnako zasvätený sv. Alžbete.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia sa pod vedením dekana - farára v Trstenej Michala Tondru začalo budovať Oravské centrum mládeže. Po jeho dokončení v roku 1995 bola v Oravskom centre mládeže zriadená samostatná kaplnka, ktorá bola zasvätená svätej Alžbete Uhorskej. Týmto spôsobom a úkonom v podstate došlo k prenosu patrocínia pôvodného farského Kostola sv. Alžbety v Ústí nad Oravou do dnešného Oravského pastoračného centra, ktoré bolo dané do užívania v roku 1995.